Trasa

Stupava, obora – Pod Kamenným vŕškom – Lintavy – Pri Suchom potoku – Skala – Prepadlé – Košarisko – vodná nádrž na Suchom potoku – Lintavy – Pod Kamenným vŕškom – Stupava, obora

Túra začína na konci Stupavy pri smerovníku Stupava, obora. Modrá značka vedie po asfaltovej ceste popri chatovej oblasti, potom len redším listnatým lesom. Nebo je sivé, pofukuje a začína pršať. V Bratislave už tak dlho nepršalo, že mi nenapadlo zobrať si pláštenku na batoh a bunda je tiež skôr proti vetru než proti dažďu, schovávam sa teda pod konáre stromov a dúfam, že to nepotrvá dlho. Prehánky trvajú tak polhodinku, popri tom sa prepracujem na rázcestie Pod Kamenným vŕškom, odkiaľ pokračujem ďalej po lesnej ceste zelenou značkou. Mierne stúpa lesom, miniem prístrešok a o dve minútky som pri peknom červenom domčeku so zelenými okenicami a terasou. Doteraz som tu bola len raz v zime s kočíkom. Terénny kočík trochu stúpania zvládol v pohode a musím povedať, že zimná verzia okolia bola veľmi pekná.

Nikde nikoho, na lavičkách si nalievam čaj z termosky, chvíľu hľadám geoskrýšu, ale keďže som si zabudla aj GPS a telefón nespolupracuje, dnes si túto zábavku odpustím. Za domčekom vychádzam z lesa na lúky. Teším sa na nové pohľady. Lúky sú naozaj krásne, najmä keď na pár sekúnd zasvieti slnko a všetko zafarbí. Smerovník Pri Suchom potoku znamená odbočenie na žltú značku. Žltá značka je pomerne nová a jej vedenie aj vyznačenie sa mi naozaj páči (s výnimkou plechovej značky pribitej na strom). Jednak ide neustále hore a dolu, takže je to pestré, jednak niektoré úseky nie sú až tak vychodené alebo pod lístím chodníčky nevidieť, takže idem od značky ku značke ako v nejakej táborovej hre. Aby neborák turista nepoblúdil, okrem bežných značiek ho sem-tam navigujú obrovské plechové značky/tabule.

Od rázcestníka strmo klesnem k potoku a vyjdem na asfaltku, ktorú hneď opúšťam a stúpam protiľahlou lúkou. Je tu prvá z tabuľových značiek, lúky sú rozryté od diviakov. Zatiaľ som stretla len jedného cyklistu, srnku a veveričku, tak sa obzerám, či sa tu niekde nerušene nepovaľujú diviaky. Nechce sa mi trénovať lezenie na strom na rýchlosť. Lúka prichádza k posedu, je zamknutý, a tak len z výšky skontrolujem, že okolo nič nebehá a zase zliezam. Žltá značka ide teraz lesom zdanlivo bez chodníka, proste od značky ku značke. Náznak chodníka je niekde pod lístím. Lesom prichádzam na ďalšiu lúku, kde sú výhľady doďaleka a čiastočne aj osvetlené. Na oblohe vidím nejaké diery, a tak vo vetre vyčkávam dosť dlho, či ešte slnko nezasvieti, lebo bez neho nemá ani význam fotiť. Ani ako ilustračná fotka to nestojí za to, obloha sivá, prepálená a krajina zeleno-hnedá. Žiaľ, slnko veľmi nespolupracuje, a tak sa vnáram do lesa a klesám brezovým porastom do ďalšej dolinky. Prichádzam na cestu, ktorou si pár metrov odskočím pozrieť k vodnej nádrži, ale je bez vody, a tak sa hneď vraciam a stúpam lúkou popri majestátnom dube, resp. dvoch.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na vrchole lúky ma víta ďalšia maxiznačka a plot, za ktorým sa v diaľke pasú kone. Odhliadnuc od plota sú tu pekné výhľady. Čakám opäť na slnko a tentoraz úspešnejšie. Potom pokračujem popri plote na koniec lúky. Zo zákruty vychádza mladý pár, ktorý sa baví na ďalšej veľkej značke a vtipkujú, či idú dobre. Chodník sa strmo stočí doprava a vedie medzi húštinou a plotom. Klesne dole, potom treba popri plote pokračovať doľava a opäť dolu. Aspoň že výhľady sú za plotom, inak si pripadám ako zviera na výbehu v zoologickej záhrade. V doline prechádzam cez potok a potom stúpam bukovým lesom. Najprv strmšie, potom obchádzam kopec po zvážnici, z ktorého po dlhšom čase odbočí značka opäť do lesa a privedie ma na vrchol. Ten z tejto strany vyzerá ako nenápadný krtinec, ale z druhej sú pekné skalky. Na vrchole je pyramída s krížom, niekoľko lavičiek, na skalkách za krížom symbolický cintorín. Výhľady sú dosť obmedzené a poriadne fúka, takže sa rýchlo naobedujem. Obloha je kompletne sivá. Okrem mňa sú tu ešte dve turistky, inak sa asi ľuďom do tohto počasia nechcelo.

Skrehnutá zostupujem po modrej značke do lesa a onedlho sa opäť pripojím na zvážnicu popod kopec Banské, ktorou idem dosť dlho. Cesta je príjemná, rovná, posypaná lístím a okolo je les, v ktorom sa hospodári veľmi citlivo. Jeden vyrúbaný strom pripadá na asi 5 - 6 stojacich, takže vo výsledku je tu stále les. Les je striedavo listnatý a ihličnatý a mix jesenných farieb a ihličia sa mi fakt páči. Až mi je ľúto, keď cestu opustím a vnorím sa do lesa. Popravde, keby som vedela, akým terénom pôjdem, tak peknou zvážnicou pokračujem na Košarisko. Chodník strmo klesá do lesa, odbehnem si k zaujímavým skalám. Som tu už v Borinskom krase a pár metrov nižšie je jaskyňa Veľké Prepadlé. Jej dvere sú zatvorené, ale kto by chcel vidieť, ako to vyzerá vo vnútri, je tu reportáž od Mira Sviteka.

Tu aj končí Stupavský potok, stráca sa v zemi, časť z neho vychádza vo vyvieračke v tejto doline pod Medenými Hámrami, druhá časť sa objavuje na opačnej strane hrebeňa v povodí Račieho potoka, v občasnej Limbašskej vyvieračke. Teraz je dosť sucho, brehy sú porastené a veru to tu nevyzerá na zaujímavé miesto. Možno skoro na jar by stálo za návštevu, rovnako ako Limbašská vyvieračka. Čítala som, že keď chceli prírodovedci vystopovať cestu vody, ktorá sa delí vo dvoje v jaskyni, použili metódu farbenia vody a boli veľmi prekvapení, keď sa voda zjavila aj na druhej strane malokarpatského chrbta. (Zdroje: Takto sa stráca potok, Poklady Malých Karpát – Lintavy, kniha Záhadné miesta, Dajama).

Stojac pri Veľkom Prepadlom počujem nejaké hlasné zvieracie zvuky z blízkeho lesa. Uvažujem, či to je diviak alebo jeleň, prípadne nejaký vták. Na jeleňa mi to nepripadá, tak sa rozhodnem, že to bude nejaký vták, aj keď to znie dosť nízko. Napokon, nie som tu sama, keď sa do mňa pustí nejaký diviak, anglicky hovoriace turistky kus za mnou hádam 112 vytočia. Zrovna na tomto úseku je trasa najviac zarastená. To ani diviak nemôže byť taký hlúpy, aby sa tadiaľto predieral. Potom narážam postupne na asi štyri rozdupané bahniská. Vonia to tu dosť zvieraco. Spomínam si, ako okolo mňa bežal diviak pod Plaveckým hradom a vôbec si nikoho nevšímal, a s touto myšlienkou pokračujem. Onedlho našťastie vyliezam na zvážnicu pri rázcestníku Prepadlé a tam púšťam všetky zvery z hlavy.

Značka vedie chvíľu chodníčkom popri zvážnici a potom po nej, aj keď tu je pojem zvážnica nedostatočný na opísanie cesty, na ktorej by sa obišli dva kombajny. Kto viete, prečo tu má lesná cesta šírku polovičného profilu diaľnice, napíšte. Cesta ma privedie na Košarisko. Keď sa chcem zastaviť na kofolu v chate Cementár, dozviem sa, že reštaurácia je už tri roky zatvorená. Lovím v hlave, kedy sme tu boli naposledy. Asi pred piatimi rokmi, išli sme s cyklovozíkom pekný okruh z jednej strany Malých Karpát na druhú a zase späť.

Pokračujem teda na Košarisko. Odtiaľto mám dve možnosti značených chodníkov vrátane zrúcaniny Pajštún, ale keďže dnes mám objavný deň, vyberám si trasu, kde som ešte nebola. Odbočím teda vpravo na neznačenú asfaltku. Aspoň v mape. V realite sú tu nezatreté turistické značky a tiež lyžiarska značka. Chvíľu kráčam po asfaltke, potom jastrím očami doprava, kde by mala byť trasa bývalej lesnej železničky. Tu je o nej viac.

Lyžiarska značka po chvíli odbočí do lesa a ja tiež. Brodím sa lístím po rovnom podklade, mohlo by to byť ono, ale nebaví ma preliezať padnuté stromy a pri druhom sa vraciam na cestu. Pokračujem po nej, ale onedlho zbadám násyp a tak sa tam vyštverám. Som presne na mieste z fotky, vyzerá to tu parádne, už len mašinka chýba. Dokonca aj slnko sa prederie a dotvorí scenériu. Spokojne sa poberám ďalej po trati a odbočím až pri vodnej nádrži na Suchom potoku. Slnko sa rozhodlo odškodniť ma za doterajšie útrapy a svieti mi tu asi 10 minút. Je tu krásne. Uvažujem nad dojedením obeda, ale predsa len fúka, a tak si to nechám niekam do lesa. Prejdem po priehradnom múre a napojím sa opäť na lyžiarsku značku, ktorá ma vyvedie na lúky. Vpravo sa odpája lúčna cesta na ďalšie lúky, vľavo je posed, cesta pokračuje rovno. Musím podotknúť, že som v živote nevidela za jeden deň toľko posedov, čo dnes, a ráno som počula aj strieľať.

Na križovatke doriešim už olovrant a potom si vyberiem cestu cez lúky, ktorá ma privedie na rannú zelenú značku neďaleko Červeného domčeka. Ešte mám asi 20 minút k autu a zabávam sa na tom, že sa konečne vyčasilo, keď mám po túre. Ale bolo to pekné aj tak.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek