Pred pár rokmi sme si boli pozrieť Hoblík a Valientov diel a pri schádzaní z Hoblíka sme zistili, že je tam vybudovaná malá ferrata. Hneď sme si povedali, že ju raz vyskúšame.

Medzitým sme si zadovážili ferratové sety a prešli všetky tri turisticky sprístupnené ferraty na Slovensku. Teraz nastal čas pozrieť sa Hoblíku na zúbky. Zavolali sme Alenku, ktorá je za každú srandu a ochotná zúčastňovať sa na našich najšvihnutejších akciách, a vyrazili sme. Plán bol vyliezť na Hoblík ferratou, nájsť skalné okno a ešte vyjsť na Valientov diel.

Trasa

Višňové – Ferrata na Hoblíku – Hoblík – Skalné okno – Sokolia bašta – Stráňavská tiesňava – Višňové

Chodník pod ferratou sme už poznali, takže sme sa vydali po ňom. Išlo to pomaly, lebo chodník je strmý a veľmi sutinový. Z internetu sme si čo – to naštudovali a vedeli sme, že sú tu dve trasy. Pri pohľade na ne som si hneď zvolila ľahšiu. Ťažšia začínala vyššie v stene a mne bolo jasné, že kraťas ako ja tam nemá šancu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Navliekli sme sa do setov (Alenka nemala) a vybrali sme sa na obhliadku. Išlo to dobre, no Ľubko sa rozhodol, že skúsi ťažší variant. Keď sa dostal na skalnú rímsu, ktorou bolo treba prejsť bez istenia, usúdil, že nestojí za to riskovať, a rozhodol sa vrátiť. Pri schádzaní sa pokĺzol a pristál na štyroch. Uľahčene sme si vydýchli a žartovali, že vie dobre pristávať.

Čakali sme, kým vyjde k nám do steny. O chvíľu bol pri nás s úsmevom na perách. Nám úsmev zamrzol, keď sme si všimli jeho pravé predkolenie. Celá jeho nohavica bola od kolena dole mokrá a červená od krvi.

„To čo?“ bola jeho reakcia.

Keďže sme nevedeli ČO – zišli sme dolu zo steny a pozreli sa mu na nohu. Na predkolení, tesne pod kolenom mal malú ranku, z ktorej mu súvislo tiekla krv. Keby to zámerne chcel, tak sa mu určite nepodarí tak presne nabodnúť žilu, ako sa mu to podarilo pri páde. Zaujímavé bolo, že nohavice vôbec neboli roztrhnuté. A tak sme vybalili lekárničku, vlhčené obrúsky a ošetrovali pacienta.

Jeho reakcia? „Konečne sme využili lekárničku!“

Dcéra nám ju totiž darovala na Vianoce a doteraz vôbec nebola použitá. Keď odznel prvý šok, začali sme sa na tom euforicky baviť a rozhodli sa pokračovať ďalej. Ja som to však predsa len brala ako výstrahu, a tak som sa vyvliekla zo setu a odovzdala ho Ale. Pofotila som začiatok ich výstupu, a potom chodníkom popod skaly vyšla nad ferratu. Obaja boli šťastne hore a dávali si dole sety. Chvíľu sme ešte rozoberali situáciu, ale potom sme sa vydali smerom na vrchol Hoblíka.

V spodnej časti vrchu bol kedysi lom a jeden chodník vedie horným okrajom lomu a druhý popod skaly. Nad ukončením ferraty sa spájajú, a potom chodník vedie hrebeňom až na vrchol. Hrebeň je krásny skalnatý a sú z neho pekné výhľady na Valientov diel a Žilinskú kotlinu. Aj na stavenisko roky rozostavaného diaľničného tunela Višňové (Dubná skala).

Krásnym hrebienkom s neustálymi pristaveniami a kochaním sa výhľadmi sme pomaly vyšli na vrchol Hoblíka. Na vrchole je triangulačná tyč, vrcholová kniha a ozajstné dva hoblíky. Tu sme sa trochu občerstvili a rozhodli sa ísť pohľadať skalné okno.

Zišli sme niekoľko desiatok metrov hrebeňom na východ a pomedzi pekné skalné útvary sme hľadali okno. Terén to bol veľmi strmý so zákernými skalami pod listami a protivnými papekami, ktoré sa plietli popod nohy. Trvalo nám to dosť dlho, ale nakoniec sme ho našli. Je veľké a celkom pekné.

Po obligátnom fotení sme schádzali dole a cestou sme natrafili na Sokoliu baštu, na ktorú sme, samozrejme, vyliezli. Boli z nej pekné výhľady na Malú Fatru. Tu sme sa definitívne dohodli, že Valientov diel dnes necháme na pokoji a Alenke radšej ukážeme Stráňavskú tiesňavu, ktorá sa nám veľmi zapáčila už pri prvej návšteve.

Poriadnou strminou sme zišli do doliny, pri potôčiku vyprali zakrvavené nohavice, oddýchli si a vydali sme sa k Stráňavskej tiesňave. Kráčali sme pohodlnou lesnou cestou, v krásnom farebnom jesennom listopáde. Keď sme prišli ku skalnému oknu, zišli sme popri ňom na dno tiesňavy.

Skalné okno je skôr skalná bránka a je to pravdepodobne portál jaskyne, ktorý zostal po jej zrútení. Tiesňava je pomerne krátka, ale dosť divoká. Má všetko čo má mať tiesňava – skalné okno, jaskyňu, vysoké skalné steny, pekné skalné útvary, len potôčik na jej dne bol akýsi nepatrný. Aj to málo vody, čo bolo v jeho koryte, sa strácalo pomedzi balvany.

Tiesňava je malou ukážkou ako vyzerajú tiesňavy bez technických pomôcok. Prechod krátkou roklinou je malý dobrodružný zážitok. Prešli sme úžinou po jej ústie a svahom sme sa vyštverali naspäť na cestu, ktorá vedie do Višňového. Z lúk nad Višňovým sa nám opäť odkryli pekné výhľady na Žilinskú kotlinu. Pohodlnou poľnou cestou sme zišli do dediny a v osvedčenej krčmičke sme si dali pivo. Platil Ľubko, ako poďakovanie za to, že prežil a za starostlivé ošetrenie bez zbytočných rečí.

Ale tie ho aj tak neminuli! Fotky som poslala dcére a neodpustila si poznámky v zmysle: „...ste už dosť starí, aby ste mali rozum, ...myslite na svoj vek..., ...dávajte si pozor..., ...načo sa tam trepete...“. Ale nakoniec skonštatovala, že skaly sú krásne a aj ona by si rada zalozila.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek