Príbeh

Benkoška

15. 02. 2019
Chata dýchala svojím životom a personál konal svoju dennodennú rutinu. Jedni tu boli preto, aby si užili svoj pobyt na chate, a tí druhí preto, aby držali chatu pri živote a prinášali svojim hosťom príjemnú pohodu. Personál na horských chatách bol, a možno ešte aj je, vždy trošku „rázovitý“. Niekedy sem utekali tí, ktorým bežný život v dolinách liezol na nervy a oni chceli konečne vypadnúť z civilizácie, iní sa zasa ukrývali pred trestným stíhaním či vojenskou správou, ktorá ich chcela silou mocou dostať do zeleného mundúru.

Pred čím sa ukrýval náš údržbár Jožo, ktorému sme hovorili aj Benkoška, ťažko povedať. Jedno však bolo isté. Bol to mimoriadne zaujímavý chlapec, s ktorým sme si užili veľa srandy a zábavy. Jozef pochádzal niekde od Oščadnice, z hôr a lesov, a preto mal veľa skúseností s vodením koňa, s ktorým sme v prvých rokoch zásobovali chatu, ako aj s prácou v lese, ktorá bola pre chatu mimoriadne prospešná. Veď v kuchyni sa kúrilo len drevom a rovnako to bolo aj v krbe v lyžiarni. Keď sme kobylu Micu vymenili za Šimľa a Pištu za Jozefa, ukázalo sa to ako dobrý ťah, lebo tento tandem bol naozaj úspešný. Jozef bol Šimľovým šéfom a svoje povinnosti si plnil výborne. So Šimľom sme ťahali mladé vysušené bučky z lesa, navážali sme s ním zásobovanie pre chatu a robili sme atrakciu pre deti a mladé slečny na chate. S Jozefom sme ale mali srandu po celý čas.

Jožo si vždy a stále rád spieval. Nebolo by na tom nič zlé, keby si nespieval všetky pesničky na jednu melódiu. Jeho obľúbenou bola nám neznáma pieseň Točte še vyhodniare, točte še kolem Benkoška, čo bolo aj dôvodom, prečo sme mu hovorili Benkoška. Tá melódiou veľmi vzdialene pripomínala starú českú pesničku Točte se pardálové. Keď sme počuli už asi 150. opakovanie, spýtali sme sa Joža na preklad textu. Jozef nám vysvetlil, že jeden čas boli v ich lesoch na brigáde nejakí východniari a tí chceli dostať na chrbát nejakú tlstú babu z Oščadnice, ktorej pre jej váhu hovorili všetci, že je Benkoška. A Benkoška vraj preto, lebo bola tlstá ako benk. Nuž a z toho vznikla Jozefova pieseň o Benkoške. Jozef však mal svoje špeciálne názvy pre veci okolo nás a my sme sa nestíhali čudovať. A nielen to. Svet okolo seba vnímal úplne inými očami ako my a len ťažko by som mohol povedať, že zlými. Bol to skrátka taký samorast. Predkladám vám teda niekoľko príhod, ktoré sme s ním zažili. Verte mi však, že Joža sme mali naozaj radi a vôbec sme ho nepodceňovali.

*

Raz sme ťahali drevo na kúrenie na zimu a keď sme tak makali, Jozef hovorí: „Tak tu by še zišeľ ľen taky maľi ancidabolek, co by še dral medzi stromy a to drevo nam cahal na hrebeň.“ Tak sa ho pýtame: „Jozef, čo je to ten ancidabolek?“

Z rozhovoru napokon vyplynulo, že je to niečo z cirkevného názvoslovia. Ako keď poviete ancikrist, tak poviete aj ancidiabol. Nuž a ten mal ťahať to drevo z lesa. Že vám to nie je ani teraz jasné? Ani mne nie.

*

Sedíme raz podvečer v kuchyni a tu príde Jozef zospodu z dielne a hovorí: „Chatár, aha, pozrite, ako som si vyrazil zub.“ Chatár sa pýta: „A čo ste to preboha, Jozef, robili, keď ste sa tak dokaličili?“ „Tak poďte pozrieť.“

Zišli sme do dielne a Jozef hovorí a predvádza: „Nuž, len takto som si do zveráku uchytil tie retiazky a takto som nasadil kľúč a takto zatiahol a vtom, ajajáj, no vidíte a už je aj druhý v riti.“ Jozef si pri demonštrácii vyrazil aj druhý zub. Nechcem byť sviňa, ale takmer sme si naščali do gatí od smiechu.

*

Blížila sa zima a pretože jeseň bola suchá a bez dažďov, museli sme počítať s tým, že prameň nad chatou bude slabý a určite nebudeme mať dosť vody na splachovacie WC. Jozef preto dostal príkaz, aby postavil dva záchody v prírode, ktoré by pomohli vyriešiť tento problém. Spoločne sme zvládli konštrukciu a na Jozefa zostal len ten apartný a delikátny úkon vyrezať primeranú dieru do sedačky. Chatár hovorí Jozefovi: „Jozef, nakreslite si to a keď to budete mať, príďte po mňa. Nie že to budete rezať bezo mňa.“ Onedlho prišiel Jozef a vraví: „Už to mám.“ Chatár zišiel k WC, pozerá na kresbu výrezu diery a vraví: „Jozef, a to ste na akú riť meral?“ A Jožo: „Nuž, na takú stredoslovenskú.“ Chatár teda zobral kus papundeklu, obkreslil Jožov rozmer, vyrezal ho nožíkom a vraví: „Tak si skúste sadnúť.“ No a milý Jožo sa tam takmer ponoril. Vraví: „Veď som si akurát hovoril, že je to asi príliš veľké. Nakreslím to znovu.“ O pol hodinky prišiel Jozef zasa. Chatár sa zdvihol, skontroloval jeho nákres a vraví: „Jozef, veď toto je menšie ako nočník našej dcéry.“ A Jozef: „Veď som si hovoril, že aby sa tam náhodou neprepadla aj ona.“ Jój, nasmiali sme sa až-až.

*

Prišla zima a my sme starým ruským pásakom s radlicou, zvaným DéTéčka, odhŕňali sneh na ceste na chatu. V tom čase išiel v televízii komunistický seriál o „poctivom a spravodlivom“ predsedovi nejakého mestského úradu s názvom Muž na radnici. Chatár sedel v pásaku a hrnul sneh a pretože sme nemali na dvíhanie radlice žiadnu hydrauliku, iba závitnicu, Jozef sedel vpredu na motore a podľa pokynov chatára točil závitnicou hore-dolu, a tak zdvíhal či spúšťal radlicu. No a ako si tak odhŕňame, zrazu sa Jozef otočí na chatára a kričí: „Chatár, my sme tu ako v tom televíznom seriáli.“ „Héj, Jozef? A to v akom?” „Muž na radlici,“ kričí Jožo Benkoška. Takmer sme sa dosrali od smiechu.

*

S Jožom bola naozaj stále sranda. Treba však povedať, že bol pracovitý a nikdy som ho nevidel nahnevaného. Od neho som sa naučil, že gvoždie sú klince, že vongle je uhlie a že v oblokoch je šklo. Jožo miloval ovčie mäso. Keď sme zabili ovcu a spracovali ju na klobásy, Jozef si vyhradil hlavu pre seba a potom si ju asi dve hodiny varil na peci v kuchyni. Smrdelo to tam ako na salaši a potom ju Jozef vytiahol z hrnca, labužnícky oberal od mäsa a s chuťou zjedol aj oči. V lete sme ho vždy vyhodili na dvor.

*

Raz sme potrebovali niečo zariadiť na Rači, a tak sme Jozefa zobrali, aby sa išiel pozrieť domov. Keď sme ho vysadili kdesi v Oščadnici, spýtali sme sa ho, kde sa zasa stretneme, aby sme ho mohli odviezť na chatu. No a Jozef hovorí: „Tak to ma počkajte v krčme u Lenina.“ Nehovorili sme nič, ale keď sme sa vracali nazad, pýtali sme sa miestnych, kde je tu krčma u Lenina. Oni nám hovoria: „No čo nevidíte, tam ako stojí a ukazuje ten Lenin.“ Na námestíčku stála socha Gottwalda a rukou vpred ukazovala priamo na krčmu, ktorá vďaka tomu dostala ľudový názov U Lenina. Nuž, veselý to kraj.

*

Jožo mal aj svoje skúsenosti z rodného kraja a tie nám dával rád na vedomie. Rozprávali sme si raz o tom, ako boli na chate hostia s harmonikou, a Jozef hovorí: „A to takáto klávesnicová harmonika, to je nič. Ale tá gombičková heligónka, to je už kumšt. Ja mám strýka a ten hrá na heligónku najlepšie na svete.“ Potom dodal: „A bratranec, ten hrá ešte oveľa lepšie.“

*

Alebo jedného dňa chatárova 6-ročná dcéra ochorela a mala vysokú horúčku. My sme sedeli večer v kuchyni, popíjali a boli sme asi dosť hluční, pretože chatárka vyšla z bytu a hovorí: „Buďte tichšie, nech malá zaspí. Má vysokú horúčku.“ No a Jozef, odborník, sa pýta: „A koľko má teplotu, pani chatárka?“ „Skoro 40 stupňov.“ „To je nič,“ vraví Jozef, „môj strýko mal raz až 48 stupňov.“ „Ale Jozef, nekecajte,“ vraví chatárka na to, „veď to je smrteľná teplota.“ „No veď takmer zomrel,“ odpovedal Jozef.

*

Dni plynuli a Jozef si stále spieval. Najnovšie to bolo Točte še vyhodňare, točte še kolem vndzarne, čo bola úplne nová modifikácia jeho obľúbeného hitu. Hovorila o tom, že východniari by sa mali točiť okolo udiarne. Keď sme sa ho spýtali, prečo už nie okolo Benkošky, povedal nám: „Lebo Benkoška še v lece vydala za akehosi chmuľu.“

*

Raz sa cez Kysuce prehnala obrovská búrka, ktorá poničila všetko, čo jej stálo v ceste. Keď sa to Jožo dozvedel, hneď si vypýtal od chatára voľno a vybral sa pozrieť domov, či rodičia nepotrebujú nejakú pomoc. Vrátil sa o týždeň a večer nám rozprával o tom, ako bolo všetko zničené. Vraví: „No, nebudem nič zbytočne hovoriť, bola to hotová Sodomova Gora.“ „A to je čo, Jozef,“ pýta sa chatárka. „A to neviete? Veď aj v kostole tak hovoria.“ „Jáj, Jozef, vy myslite Sodomu a Gomoru.“ „U vás tak, u nás tak,“ odpovedal Jozef.

*

Zo začiatku mal Jozef veruže aj trošku strach z dievčat z lyžiarskych kurzov. Postupne sa však vypracoval a keď hormóny zaútočili, ani Jozef neodolal. Balil baby, vozil ich na koni sem a tam a občas nejakú aj pritúlil do svojej izbičky. Lenže, potvora jedna prešibaná, nie že by im dal svoju adresu a meno, ale povedal im priezvisko chatára. A tak raz za čas dostali chatári list s adresou: Jožo XY, Chata pod Suchým, Pošta Varín. Chatárka v dobrej viere, že ide o nové objednávky ubytovaní, roztrhla obálku a keď si prečítala niekoľko riadkov vyznania a spomienok, hneď sa jej ježili vlasy. Poviem vám, že chatár mal niekedy naozaj čo vysvetľovať. Napokon si zobrali Jozefa na paškál a veruže mu dlho a dôrazne vysvetľovali, čo sa môže a čo nie.

Jozef je teraz už len história. Viem, kde pracuje a čo tam robí. Nevidel som ho síce od tých čias, no moja spomienka naňho je stále pekná a úsmevná.

Tento príbeh je súčasťou knihy "Karpatské horské", ktorú si môžete kúpiť v nashom eshope alebo v Martinuse.

Fórum 8 príspevkov
Benkoška 22/02/19 15:45 8 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Príbeh Dve staré bludičky Rudo mi zavolal asi tak desať dní pred akciou. Ešte som sa ani nestačil začudovať, že čo mi tak nenazdajky volá, a už to vychrlil: "Ahoj starký, tak čo, dostal si pozvánku a hlavne – ideš?" "Rudo, dostal, vlani som nebol, ale tento rok by som veru rád išiel." 08/05/20 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Smrť v konzerve Keď som sa v 1971 vrátil z vojny, zostali mi spomienky na kamaráta Juriho, s ktorým sme spolu slúžili v Hodoníne pri delostreleckej batérii a s ktorým sme spolu zažili naozaj správne vandrácke chvíle pri vojenských cvičeniach v teréne. Juraj pochádzal z Trenčína a poviem vám, že keď sme sa spolu ocitli v kasárňach v Hodoši, ihneď sme vedeli, že sa stretli dvaja trampi. No, a tak sme spolu odolávali kreténskemu mechanizmu a môžem s kľudom povedať, že sme odolali. 20/03/20 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Ako sme držali bobríka hladu Raz, keď sme vandrovali kdesi v Slovenskom rudohorí, večer, sediac pri ohni a oddychujúc po celodennom trmácaní sa, sme začali spomínať na naše krátke, ale o to nezabudnuteľnejšie členstvo v Skautingu. Boli sme vtedy veľmi mladí a Skauting bol v tej dobe zakázaný, a tak sa naše spomienky točili iba okolo niektorých akcií, ktoré nám utkveli v pamäti. 21/02/20 Boro Tomis Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Beh Behom cez jedenásť malokarpatských sedemstoviek V dobe, keď som začínal s trailovým behom, dostávam tip na túru, ktorá spája všetky malokarpatské vrchy s nadmorskou výškou nad 700 metrov. Vybehnúť čo i len jeden z nich predstavoval dovtedy vrchol mojich fyzických síl. Podobný výkon iba v turistickom tempe som považoval za absolútne nereálny a vzbudzoval u mňa obdiv a rešpekt. Postupne po jednom navštevujem každý z nich. Niektorý je krajší, iný zas menej. Vzdialenosť medzi nimi je značná, no dnes nadobúda celkom iný rozmer. Rozhodol som sa ich zdolať všetky, naraz a v jednom behu. dnes Michal Garaj Malé Karpaty
Túra Dotkla som sa Nórska - výstup na Hesten Šťuchnem Danku. Očami naznačím smer, kde sa má pozrieť. Na parkovisku neďaleko nášho zájazdového autobusu parkuje mikrobus. Vedľa neho sa na tráve vyvaľuje posádka auta. Evidentne majú obedovú prestávku. Danka pochopí veľmi rýchlo. Usmeje sa a povie: "Môže byť." Je rok 2017. včera Andrea Grunská Svet
Správa Nocľah na útulni Andrejcová po novom Útulňa Andrejcová poskytuje prostredníctvom občianskeho združenia Horské spoločenstvo núdzové ubytovanie. Po zvážení všetkých rizík sme sa rozhodli pristúpiť k poskytovaniu nocľahu, keďže chápeme význam útulne ako útočiska pred nepriazňou počasia, na ktorom sú založené všetky horské chaty a útulne. Režim fungovania sme samozrejme museli pozmeniť. 01/06/20 Marek Šurina Správy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Benkoška 22/02/19 15:45 8 príspevkov
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.98 (0.38)