Bežky

Útulňa Líška a Lomnistá dolina s pomníkom Jana Švermu

19.01.19
Keď v horách prišla prvá nádielka snehu, zbalil som lyže a vyrazil. Uvažoval som aj o putovaní naťažko s využitím útulní na Poľane, ale v piatok som sa vymotal z práce tak neskoro, že som sa napokon rozhodol otestovať Domček HS na Čertovici. Dobre som urobil, ísť na prvú lyžiarsku túru sezóny s veľkým batohom na pleciach, by nebol najlepší nápad.

Malá úvaha o pohybe v snehu

Koncom poslednej zimy som po dlhom váhaní dostal možnosť vyskúšať bežkovú back country (BC) výbavu a do konca sezóny som urobil vari 200 km v rôznych terénoch. Páčilo sa mi to, ešte teraz sa pri spomienkach usmievam. Na jeseň som si ešte doplnil mohérové pásy na strmšie stúpania a nedočkavo sledoval správy o počasí.

Aby bolo jasno - zima nebývala moja obľúbená časť sezóny, hoci aktivite sa nevyhýbam, veď aj na bicykli som vždy jazdil celú zimu – utlačený sneh, či dokonca čistý ľad ma nemohli odradiť, ale nebolo to celkom ono. Štandardná zimná turistika je pekná, ale najmä v hlbokom snehu to býva nesmierna drina. Uľahčili mi to snežnice, ale aj tam sa ukázalo, že v čerstvom hlbokom snehu to stále pripomína galeje, najvhodnejšie podmienky sú vtedy, keď sa človek ešte stále v topánkach prepadáva, ale v snežniciach sa dá pekne hopkať na povrchu. Stále mi však vychádzalo, že lyže by mohli byť najlepším riešením, lebo ponúkajú luxus jazdy dolu kopcom. Chvíľu som pokukoval po altajských “hok” lyžiach, lebo klasické úzke bežky mi nevyhovujú, nechcem byť závislý na existujúcej stope. A tak boli BC bežky logickou voľbou. Aj keď ešte nemám veľa skúseností, už teraz vidím, že toto sa pre mňa stalo základným vybavením pre pohyb v zasnežených horách. Pešibus je vhodný hlavne na menšie vychádzky, kde je veľká pravdepodobnosť prešliapaného chodníka, prípadne sú tam dlhšie asfaltové úseky. Snežnice beriem na strmší, členitý terén, kde si netrúfam schádzať na BC bežkách.

Overtúra pod Mincou

Piatok trávim pracovne v Nitre a pohľad na hodinky mi ukazuje, že na ktorúkoľvek vytipovanú útulňu by som dorazil až v potme. Telefonujem teda na Domček HS na Čertovici a rezervujem si posteľ na dve noci. Zvedavosť ma však nepustí z pazúrov, preto cestou impulzívne vyhadzujem blinker a odbočujem na Ľubietovú. Netrvá dlho a parkujem na zasneženej ceste na hornom konci Strelníkov. V klesajúcom slnku stúpam smerom na Strelnícku Bukovinu, kde sme boli v lete. Teraz ma však zaujíma útulňa Partizán pod Mincou, ktorú naisto túto zimu využijem, ale trápi ma varovanie, že kvôli bordelu po žúrujúcich “tiež turistoch”, by mohla skončiť uzamknutá, resp. bez piecky, preto uvažujem, že si stav osobne overím.

Na bežky lepím premiérovo pásy a rýchlo zisťujem, že to je skvelá vec, tu by som už beznádejne “stromčekoval”, ale takto držia ako pribité. Snehu je málo, pod dvomi centimetrami poprašku je čistý ľad. Vychádzam na lúky a fotím zapadajúce slnko. Keď cesta vchádza do lesa, s nevôľou konštatujem, že snehu je málo, všade samý šuter, zostup by bol utrpením. Mám čelovku, tak by nebol problém pokračovať aj proti noci, ale radšej dávam pásy dolu. Spúšťam sa dolu svahom, na lúke je to žúžo, ale na ceste pod stromami to je pakáreň. Kvôli trčiacim kameňom sa zle pluhuje, pri pokuse zaprieť sa paličkou narážam na skrytý ľad a padám. Uf, schytáva to trojhlavý sval na ľavom ramene, hádam som si ho nenatrhol. Zbieram sa zo zeme, opatrne sa spúšťam, ale na poslednom úseku radšej dávam lyže do áčka na malý Kaipak. Bol som v tom trochu skeptický, ale funguje to výborne. Akurát zabúdam, že lyže trčia vysoko a striasam sneh z vetiev za krk. Hľa, začala zima!

Večer prichádzam na Čertovicu, som príjemne prekvapený úrovňou ubytovania. Chatár vylepšuje náladu hudbou (Jethro Tull) a dlho debatujeme o radostiach a strastiach správcovstva – rozbiehal služby na Andrejcovej. Je jasné, že toto vyžaduje veľkú oddanosť veci, to nie je o tom, že správca bude väčšinu času na túre po okolitých horách, či trkotať pri pivku s turistami na terase, ale je to nekonečné telefonovanie, odpovedanie na všetečné otázky cez internet, zásobovanie, udržiavanie čistoty, obsluha v kuchyni, či kúrenie v peci, prezliekanie prádla a pod. Dnes som jediný hosť, tak je zhonu menej, ale dochádza mi, že aj prípadná partnerka chatára musí byť tiež nastavená na takýto život, tak sa na túto úlohu nehodí každá žena.

Vychádzka na Líšku

Sedlo Čertovica – sedlo za Lenivou – útulňa Líška – Bendíčky – Čertovica

Ráno je na Čertovici surovo, auto zaparkované pred domčekom mi počas noci oblepil sneh, pošmúrne počasie ani neláka von, ale neviem sa dočkať. Do batoha vkladám dve termosky s čajom. Do budúcna sa vraj k ubytovaniu pridajú aj raňajky, v domčeku je však možnosť navariť si vlastné jedlo. Lepím pásy na sklznice a vyrážam. Z parkoviska predo mnou vychádzajú na trasu bežkári. Ešte mám v čerstvej pamäti, keď som tadiaľto kráčal v októbri, teraz je všetko olepené snehom a námrazou, v priesmyku dosť prefukuje.

Stúpa sa mi dobre, miestami nachádzam stopy po stromčekovaní, ja s pásmi nemusím. V jednej chvíli pomedzi mraky dovidím na slnkom osvietenú Besnú, za ktorou tuším Králičku. Sklon sa trochu zmenšuje, predbiehajú ma ďalší bežkári. Výhoda pásov je, že nič nepodklzuje, ale pohyb veľmi pripomína pomalú šuchtavú chôdzu. Preto pred sedlom za Lenivou pásy sťahujem a hneď sa mi ide lepšie. Šupiny pre tento sklon úplne postačujú. Šmýkam sa zrýchleným tempom vpred, ale behom na lyžiach by som to nemohol nazvať ani pri najbujnejšej fantázii. Som vyhlásený pomalošľapista, predstava galopu na lyžiach vo mne vyvoláva pobavený úsmev.

Jazda úbočím Beňušky je pekná, oživujú ho chaty na lúkach, ale výhľad mi trochu kazia holoruby v okolitých svahoch. Na jeseň som zvažoval, či nebude zima k výhľadom milosrdnejšia, ale konštatujem, že z bielych rúbanísk trčí za každý padlý strom na pamiatku čierny peň a plocha vyzerá ako vojenský cintorín porazenej armády. Ponad Čertovu svadbu sa valia oblaky (čerti sa tam ženia), zakrývajú tiež tušený Veľký bok a Homôľku. Až ďalej sa objavuje belostný hrebeň jej výsosti Kráľovej hole. Pri tom pohľade mi stisne srdce, len nedávno som tadiaľ kráčal pri prechode celého hrebeňa, zdá sa mi, že odvtedy ubehla celá večnosť.

Keď prichádzam k útulni Líška, najprv si všimnem dym z komína a potom úctyhodnú zbierku opretých lyží. Vstupujem do vykúrenej miestnosti, v malom priestore sa tu tiesni tucet ľudí, dvaja nocľažníci kdesi z Prešova a zvyšok je miestna horehronská partia. Ich reč mi veľmi pripomínala moju starú mamu z Heľpy, ja som si len sadou a počúvau, miestnosťou kolovali rôzne vylepšováky nálady a vo vzduchu bola ťažká vôňa opekanej slaniny, nakrájaného oštiepku, klobások a cesnakových hrianok. Pôvodne som uvažoval, že pôjdem zvážnicami v západnom svahu Beňušky (miestni mi tvrdili, že trasa sa nazýva “Čučoriedková”), ale potom sa rozhodujem, že sa vrátim späť a pôjdem preskúmať terén smerom k Bacúšskemu sedlu.

Lúčim sa s partiou a vraciam sa v dobre vyjazdenej stope. Kúštik nad sedlom za Lenivou síce vidím stopy po bežkách, ale končia po tridsiatich metroch. V hlbokom snehu sa trápim sto metrov v strmšom teréne, na toto šupiny na sklznici nestačia. Zhadzujem batoh z pliec, dorážam prvú termosku čaju a lepím pásy.

Čaká ma neisté blúdenie v rúbanisku. V októbri sa dalo ako-tak spoľahnúť na vychodený úzky chodníček v smlze a čučoriedkach, ale v naváľanom snehu sa mi stráca. Toto určite nie je klasický bežkársky terén, ale išiel som sem zámerne, lebo som bol zvedavý, ako sa mi bude dariť na lyžiach. Sklon sa každú chvíľu mení, ale v pásoch to ide obstojne. Keď už pochybujem, či som sa nestratil, objavujem značku a pchám lyže do úzkeho koryta vychodenej trasy, na snežniciach by sa mi to nepáčilo, na chodníček by boli príliš široké. Idem dosť pomaly, borím sa v pol metrovom prašane, som tu úplne osamotený, hmlisté a veterné počasie je vyslovene surové, ale aj tak si dobrodružstvo vychutnávam. Od severu sa cez hrebeň ešte stále prevaľuje oblačnosť. Keď po kľučkovaní rúbaniskom prichádzam na miesto kde sa trasa začne výrazne zvažovať dolu kopcom, rozhodujem sa, že som už videl dosť. Prebíjam sa terénom vo vlastných stopách naspäť. Konštatujem, že moje široké maxibežky sú na tomto úseku určite najpohodlnejším riešením. V snežniciach by som sa do úzkych koridorov zmestil iba ťažko, prepadával by som sa hlboko a musel dvíhať nohy vysoko pri každom kroku. Zato v lyžiach stačí len šúchať nohami vpred a aj keď prepružia v čerstvom snehu zo 20 centimetrov, je to relatívne pohodlný pohyb.

Na strmšom svahu nad sedlom zisťujem, že lyže sa trochu rozbehnú aj s pásmi, čo sa ukazuje ako riešenie pre zlyžovanie svahov, kde by som od strachu asi zošedivel. Čerstvé skúsenosti “zapisujem” do príručky starých svišťov. Pri smerovníkoch sa zbavujem pásov a šup, vrhám sa na zjazd na Čertovicu. Krásne to šmýka, prakticky na jeden šup sa spúšťam až k Domčeku HS.

Lomnistou dolinou

Pod Obrštínom – Asmolovova chata – pamätník Jana Švermu a späť

Ráno sa balím, čistím auto od snehu, prerážam závej, ale potom v zasypanej ceste narážam na podkladový ľad. Napriek štvorkolke mám problém sa vyhrabať. Skúšam cúvnuť, no ako hňup sa netriafam do stredu, ale zarývam sa zadkom do vysokého mantinelu. Chatár ma skúša roztlačiť, ale napokon nadvakrát odhrabávame závej, kým sa mi podarí cúvnuť na cestu. S roztlačením sa po niekoľkých pokusoch dostávam hore na parkovisko, spotil som sa ešte pred túrou… Lúčim sa so správcom, ďakujem a chvíľu rozmýšľam, či pomenovanie nesúvisí s tým, že je to taký správny chlapík.

Uháňam dolu z Čertovice, onedlho odbočujem na Jasenie a smerujem do Lomnistej doliny. Zaujme ma výstražná značka, na ktorej je psí záprah. Spozorniem, takúto dopravnú značku som ešte nevidel. Parkujem pri nádhernej drevenici, z ktorej vychádza mamička s kočíkom a dvomi huňatými psami, ona ide dolu, ja obúvam lyže a stúpam po ceste. Medzi vyjazdenými koľajami od terénnych áut ide nevýrazná bežkárska stopa, tak ju vylepšujem.

Výlet je dôkazom starej známej pravdy, že túry plodia ďalšie túry. Keď som v októbri kráčal po hrebeni Nízkych Tatier, veľa som rozjímal o bojoch počas povstania. Už vtedy som uvažoval nad tým, že sa pôjdem pozrieť do ohromujúcich kotlov pod Skalkou a k Asmolovovej základni. Toto pohorie bolo tak trochu nedobytou baštou, ale zároveň hrobom mnohých bojovníkov. Pri pochode smrti cez Chabenec zomrelo 83 partizánov, vrátane Jana Švermu. Dodnes neviem, kde presne zomrel, ani ako a kto ho zniesol do doliny, no chcem sa teraz pozrieť na jeho pamätník vysoko v Lomnistej doline.

Vytrvalé stúpanie zvládam tentokrát bez pásov, ale od začiatku ma prekvapuje strmosť bočných svahov a početnosť útesov. Zvlášť v jednom ohybe potoka obdivujem vysokú skalu, ktorá by sa dala s pár vojakmi brániť aj proti rote horských strelcov. Keď sa vcítim do vnemov Nemcov, uvedomujem si, že aj oni museli s obavami hľadieť do svahov a lesov nad ich hlavami netušiac, odkiaľ priletí smrtiaca guľka. Boli to väčšinou odvedení chlapci, ktorí sa v drvivej väčšine nepýtali do vojny, tiež mali matky, ktoré sa modlili za ich návrat.

Je zvláštne kráčať dolinou, v ktorej sa priam vznášajú kruté spomienky duší mŕtvych, ani sa nenazdám a dostávam sa k miestam s rovmi. Odbočujem vľavo k ohradenému náhrobku, prostý pomníček tvorí len malý vztýčený kameň. Brodím sa hlbokým snehom, aby som sa pozrel zblízka a kúsok ďalej vidím ešte jeden. Keby si niekto dokázal prehrať spomienky tých, čo tu boli, videl by smutnú procesiu bojovníkov, ktorí do tvrdej kamenistej zeme pochovávajú svojich druhov v hnusnej slote.

Voči mne je však počasie milostivé, ukazuje sa slniečko i modré nebo, po pravej strane sa vysoko objavuje belostná Žiarska hoľa. Ak na začiatku doliny boli na ceste vyjazdené koľaje od áut, teraz pokračujem len v skromnej lyžiarskej stope zo včera, ktorú posypal 5 cm poprašok. Podľa očakávania sa údolie rozširuje a objavuje sa Asmolovova chata, miesto hlavného partizánskeho štábu. Nachádzam najprv lavičky, prístrešok a potom povyše skromný drevený zrub. Dojem z miesta zosilňuje fakt, že som tu úplne sám, opäť sa zamračilo a pofukuje. Postupne skúmam niekoľko hrobov, pamätníkov, opäť si “púšťam film” z prelomu rokov 1944/45, kedy jediná vec, ktorej tu mali dostatok, bolo palivové drevo. Všetko ostatné muselo spôsobovať partizánom vrásky – jedlo, munícia, lieky a neustála hrozba smrti zo zbraní okupačnej moci. Rozhliadam sa, krása doliny je v príkrom kontraste s históriou.

Využívam stôl pod prístreškom, hasím smäd z termosky, likvidujem klobásku a dopĺňam energiu premrznutým Pikaom. Aj chvíľa prestávky spôsobuje, že ma strasie zima. Uvedomujem si, že aj keď som úplne prepotil primaloftovú vetrovku, stále slušne hreje, oproti ľuďom, na ktorých myslím, mám obrovskú výhodu v moderných materiáloch. Úplne inak sa tu museli cítiť partizáni poobliekaní v ťažkých prírodných materiáloch, s prevesenou zbraňou, s nábojmi v sumkách a granátmi. Rozmýšľam, či používali aj lyže.

Po krátkej prestávke pokračujem ďalej, od Asmolovovej chaty terén naberá sklon. Kúštik povyše je smerovník, kde zelená značka pokračuje na Struhárske sedlo a odtiaľ na útulňu Ďurková pod Chabencom, vyberám sa na krátku žltú trasu k pamätníku, prekvapuje ma, že smerovník sľubuje ešte 50 minút a ďalších 280 výškových metrov. Neveriacky pozerám do mapy v mobile, podľa naplánovanej trasy z Hikeplannera je to len kúsok. (Od auta k Asmolovovej chate sľubovali 2 hodiny). Niečo tu nesedí, ale teraz to nevyriešim, idem ďalej. Po ľavej ruke objavujem povyše ešte jednu chatu, sotva si možno predstaviť romantickejšie miesto. Neviem kto tam chodí, ale aj vy si predstavujete pukotanie ohňa v piecke a vôňu smrekového dymu?

Kontrolujem čas, sem mi to trvalo čosi cez dve hodiny, odhodlane pokračujem. Šupiny na bežkách ma ešte stále zvládajú podržať, stopa však mäkne, lebo časť ľudí včera odbočila na zelenú a žltá značka je prechodená menej. Pomedzi stromy vykukne bralnatý vrchol Skalky. Na jednom mieste hlavná vetva stopy odbočuje doľava – približne tu – a najprv uvažujem, či to nie je zimná trasa na Ďurkovú, ale doma pri štúdiu mapy prichádzam k záveru, že to asi skialpinisti išli na rebro Malého Chabenca. Ešte kúsok ďalej ma vyslovene prekvapí, keď stopy po lyžiach miznú vpravo v lese. Vôbec si neviem predstaviť, kam tam niekto išiel (že by SZ rebro Žiarskej hole)?

Švermov pamätník

Strmý panenský sneh ma núti nalepiť pásy. Blahorečím mojej výbave, v klasických bežkách by som tu len nerád “šaškoval”, zato široké BC lyže s hranami a nalepenými pásmi mi výrazne uľahčujú výstup. V snežniciach by som sa tu narobil omnoho viac, hoci aj takto ma čaká najnamáhavejšia časť dnešnej túry. Pohybujem sa rozprávkovou krajinou, zasnežené stromy, biele hrebene vysoko nado mnou, perina čerstvého snehu, to všetko vo mne vyvoláva záplavu šťastných pocitov. Spozorniem, keď križujem výrazné lavínové žľaby z oboch strán, obdivujem rozoklanú divočinu masívu Skalky po pravej strane.

Zdá sa mi, že idem nejako dlho, ale pripisujem to faktu, že musím prešliapávať hlboký sneh. Keď už sa pomaly končí les, tuším blízkosť konca cesty, podľa fotografií je pamätník medzi stromami. Až doma zisťujem, že musíme skorigovať online mapu, keďže pamätník je podstatne ďalej a vyššie, ako to bolo pôvodne zakreslené.

Som v ohromujúcom kotli medzi Chabencom a Skalkou, pokúšam sa predstaviť si, kde Šverma zahynul a či ho sem neskôr ťahali na nejakom smyku.

Chodník odbočuje do lesíka vpravo a konečne prichádzam k pamätníku. Je to prekrásne, ale zároveň veľmi osamelé miesto, podľa dostupných informácií tu pochovali viac partizánov, ale samotného Švermu krátko po vojne exhumovali. Môžem iba špekulovať, či by neskôr skončil so Slánským na šibenici (jeho žena Marie Švermová dostala doživotie). Ticho stojím pod pomníkom, rozjímam nad absurdnosťou dejín a vedomie o dráme, ktorá sa tu odohrala pred 84 rokmi, iba podčiarkuje jedinečnosť miesta. Keď tak nad tým uvažujem, keby ho nechali pochovaného tu, tvorila by mu Skalka monumentálnu mohylu, aká nemá páru.

Zamyslene sa spúšťam späť, strmý kratučký zjazd na dno doliny zvládam aj s nasadenými pásmi. Ale tam sa odvážim ich sňať, je čas naučiť sa lyžovať na telemarkových lyžiach.

Zjazd Lomnistou dolinou

Cestou nahor som sa poriadne zapotil, keď si pod vetrovku obliekam ďalšiu vrstvu, som šokovaný, ako oťažela. Buffku sťahujem z hlavy na krk a na hlavu ide suchá čiapka. Zaťahujem si topánky, doprajem si pár hltov čaju a idem na to. Ešte naposledy pozerám na biele hole nado mnou, len pár týždňov som tadiaľ išiel počas prechodu celého hrebeňa, dnes sa to javí ako spomienka z iného života.

Opatrne sa rozbieham, sklon je slušný, ale onedlho zisťujem, že jazda v hlbokom prašane má svoje čaro. Vzduch sviští okolo mňa, postupne sa osmeľujem a obnovujem svoje dávne lyžiarske reflexy. Zároveň objavujem na nohách svaly, o existencii ktorých som ani netušil.

Neviem prečo som si myslel, že od Asmolovovej chaty budem musieť opäť kráčať, ale až keď sa spúšťam ďalej, začína mi dochádzať, že ten nenápadný sklon bol napokon omnoho väčší, ako sa mi javil počas výstupu. Veziem sa prakticky “zadarmo”, stačí sa len na niekoľkých miestach odrážať paličkami. Definitívne si hovorím, že toto je vskutku najlepšia forma pohybu v zasneženej krajine.

Hore som išiel skoro štyri hodiny, dolu sa zvážam za menej ako 50 minút. Za celý čas v doline nestretávam živú dušu, ale niekto musel ísť za mnou, lebo v mojich širokých stopách nachádzam odtlačky tenkých bežiek. Niekto teda musel vyjsť k Asmolovovej chate, tam sa otočiť a zmiznúť ako Švermov duch.

Na konci dlhého zjazdu som vymrznutý, príjemne unavený a čaká ma cesta domov. Výlet do doliny by sa povrchnému turistovi zdal možno nudný, ale ja by som oponoval – lesy, potok, balvany aj skalné steny, presvitajúce hole vo výšavách, hroby partizánov i osamelé chaty, kúdoly dychu v mrazivom dni, tlkot vlastného srdca a spomienky, ktoré okorenili život. Som rád, že som tu bol.

Rozsiahlejšia fotogaléria tu.

Dokument ČTV o pochode smrti cez Chabenec:

Fórum 24 príspevkov
Útulňa Líška a Lomnistá dolina s pomníkom Jana Švermu 04/02/19 11:28 24 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Útulňa Žliabok Počas túry v okolí Loviec som bol pod sedlom Rakyta príjemne prekvapený skromnou, ale napriek tomu takmer ideálnou útulňou. Pre turistov, prechádzajúcich hlavným hrebeňom Tribeča, sa takto ponúka možnosť prespať pod strechou, v krásnom prostredí, navyše hneď pri vodnom zdroji. 14/09/19 Pavol Timko Tribeč
Túra Skryté poklady Malých Karpát – Železník Už dávnejšie mi na mape priťahoval zrak kužeľovitý vrch nad Solírovom, má priam nadprirodzene dokonalé tvary. Pred časom mi jeden známy povedal, že tam narazili na nejakú magnetickú anomáliu, fíha, tak to určite postavili mimozemšťania. Keď som potom na jednej mape našiel názov Železník, reči o magnetizme získali váhu. Kam sa hrabú pyramídy? Vstup do hviezdnej brány je určite u nás. Boli sme sa tam pozrieť a treba dodať, že výsledkom bola jedna z najlepších túlačiek za dlhý čas. 01/07/19 Pavol Timko Malé Karpaty
Túra Veľké paseky pod Roštúnom Niektorí čitatelia si možno poklopkajú po čele – Pali sa zbláznil a píše o nejakej bezvýznamnej lúke pod bezvýznamným kopcom v bezvýznamnom pohorí v malej bezvýznamnej krajine. Ale to je len uhol pohľadu. Raz dávno som ju zazrel z diaľky, rozbúchalo sa mi srdce a vedel som, že si nedám pokoja, kým relatívne pustú časť Karpát nenavštívim. Vlastne by som článok zaradil do mojej edície Skryté poklady Malých Karpát. 27/06/19 Pavol Timko Malé Karpaty
Najnovšie články na titulke
 
Recenzia Detská nepremokavá bunda Skogstad Vadsø S nárastom výkonnosti dieťaťa rastú nielen prejdené kilometre a nastúpané metre, ale aj nutnosť kvalitnej výbavy. Ako bunda už nestačí lepší pršiplášť z hypermarketu, treba už serióznejšiu. Jednak s ohľadom na hmotnosť, ale aj šírku použitia – či už do veterného alebo daždivého počasia. Hoci osemročné dieťa sa ešte nepotí ako dospelák, už treba brať ohľad aj na priedušnosť. Tento rok Kubko preto nosí bundu Vadsø od Nórskeho Skogstad. dnes Ľubomír Mäkký Oblečenie
Správa Novela zákona o lesoch by mala pomôcť ochrane prírody Minulý týždeň schválil parlament popri novele zákona o ochrane prírody a krajiny aj novelu zákona o lesoch. Tá obsahuje viaceré ustanovenia, ktoré môžu pomôcť ochrane prírody. Paradoxne ide o prvý všeobecne záväzný právny predpis definujúci bezzásahový režim v slovenskej legislatíve. Okrem iného sa zaoberá ochranou pralesov a pralesových zvyškov, povoľuje tiež pasenie hospodárskych zvierat na lesných pozemkoch, ak si to vyžaduje program starostlivosti o chránené územie. Podľa zákona o ochrane prírody sa budú schvaľovať programy starostlivosti na územiach NATURA 2000. včera Soňa Mäkká Správy
Ferrata Dolomity – Tofana di Mezzo a Tofana di Dentro Tofany sú jednou z najznámejších častí Dolomitov. Výstup na Tofanu di Rozes som opísal v minulom článočku, v tomto opíšem okruh cez Tofanu di Mezzo a Tofanu di Dentro, ktorý som absolvoval hneď ďalší deň. Až večer pred túrou som si pozrel odhadované časy ferrát a trochu som sa naľakal. Naštudoval som si zopár ústupových trás, avšak dúfal som, že okruh zvládnem celý podľa pôvodného plánu. včera Martin Knor Zaistené cesty (via ferrata, klettersteig)

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Útulňa Líška a Lomnistá dolina s pomníkom Jana Švermu 04/02/19 11:28 24 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Nízke Tatry (Národný park Nízke Tatry)

  • Počet dní
    • 2

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1409 m n. m. – Čertova svadba, úbočie

    • min: 600 m n. m. – Lomnistá dolina, rázc. pod Obrštínom

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1364 m

    • klesanie: 1362 m

  • Vzdialenosť
    • 30 km

  • Náročnosť
    • 2

  • Ročné obdobie
    • zima

  • Dátum túry
    • 14.12.2018

  • Štart trasy
    • šírka: 48.9052 ° SŠ
      dĺžka: 19.7366 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.8609 ° SŠ
      dĺžka: 19.47956 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 48.9052 ° SŠ
      dĺžka: 19.7366 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • Domček HS na v sedle Čertovica

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • sedlo Čertovica (bus, parkovisko pri motoreste)
      Jasenie (bus, parkovanie pri bývalej horárni pod Obrštínom v Lomnistej doline)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.83 (0.2)