Príbeh

Svitanie

01.03.19
Zobudila ma zima. Celý som sa triasol, nohy som mal ako ľad a ramená studené a stuhnuté. A bodaj by aj nie. Môj ľahučký spacák, pôvodne určený pre decká v letných pionierskych táboroch, vôbec nestíhal. V noci som sa zošuchol z podstielky, ktorú som si urobil z nafúkaného suchého lístia a vo večernej eufórii som nechal spacák a aj celtu rozopnuté a ruky vonku, ako niekde v trópoch. A teraz ma drvila zima.

Chvíľu som sa spamätával a orientoval sa, kde to vlastne som a potom som sa musel rozhodnúť. Buď sa len tak skrútim a všetko si pritiahnem na seba, alebo urobím naozaj poriadne opatrenia. Zvíťazilo to druhé a ja, drkotajúc zubami, vyťahujem z batoha teplý sveter a bundu, pridávam teplé ponožky, zapínam nemeckú celtu, hádžem na ňu igelitovú pláštenku a naťahujem si čapicu. Okolo ľadvín si uväzujem mačací ľadviniak. No a pre istotu si ešte glgnem čosi z ťapky po boku. Môj kamarát okamžite reaguje na zvuk prehĺtania a vystrčí ruku zo spacáku.

„Podaj,“ hovorí a tiež si poriadne glgne. Naťahujem celtu na seba, presúvam sa nazad na lístie a zrazu vidím, že okolo nás je bielo. Pánabeka, veď to je inovatka! No bodaj by mi nebola zima. Chcem sa ešte napiť vody a zuby mi od chladu tŕpnu. Kúsky ľadu vo vode všetko objasňujú. Už-už si chcem zasa ustlať, ale potom mrknem na hodinky a vidím, že o chvíľu bude svitať. A tak si podsuniem takmer prázdny batoh pod hlavu a začínam sa tešiť. Teším sa na svitanie, ktoré je pre mňa tou najkrajšou hrou prírody.

„Jardo,“ hovorím kamošovi, „nespi, človeče, už bude svitať.“ Jarda ešte chvíľu pofukuje a potom zdvíha hlavu a pýta sa: „To už bude ráno?“

„No veru takmer áno. To bude divadlo.“ Chvíľu ležíme mlčky, len sem-tam si podáme ťapku a pozorne počúvame. Zdá sa, že všade je úplné ticho. Ale potom začujeme nesmelé písknutie ranného vtáčaťa. Najprv tiché a ojedinelé, a o chvíľu je toho už trošku viac. To rozhodne nie je žiadne pískanie zo sna.

Ležíme v malom lúčnatom otvorenom sedielku. Smerom na východ je súvislý hrebeň hôr, na západ od nás je vysoké bralnaté kopčisko. Obloha, úplne jasná a modro-čierna ako vesmírne diaľavy, mrká na nás hviezdami a všetko sa zdá ako uprostred noci. A potom tá nekonečná čerň vesmíru začína blednúť. Najslabšie svietiace hviezdičky nám pomaly miznú spred očí a my ich už takmer nerozoznávame. Zima začína byť takmer krutá, tak ako je to vždy nad ránom. Oči máme upreté na východný hrebeň, ktorého kontúry sa začínajú postupne rysovať oproti mierne zosvetlenej oblohe. Zatiaľ čo východ už bledne, západ je ešte stále ponorený hlboko do tmy. Ako keby tam ani žiadny deň nemal prísť. A najmä doliny pod nami sú plné hmly a hlbokej černe, a sú takmer stuhnuté vlhkým nočným mrazom. Bŕŕŕ! Človeka hneď napadne, čo by sa s nami stalo, keby neprišlo svitanie. Opäť si posunieme fľašu, opäť sa hlbšie vnoríme do našich „rádoby spacákov“ a dlaňami si zohrievame prechladnuté plecia. Ale zima sa nedá tak ľahko vyhnať a my sa aspoň snažíme na ňu nemyslieť. Drví ma triaška a kamaráta tiež. „Do riti, to je zima,“ hrešíme, „a to hovorili, že na horách je inverzia a teplo.“

Ale obaja dobre vieme, že sme už dosť zostúpili a nič iné sme nemohli čakať. „Nemám rozfúkať oheň?“ pýta sa Jarda.

„Nie, nie, nerob nič, to vydržíme. Ak sa rozhorí oheň, tak nás to oslepí a my nič neuvidíme.“ A tá úžasná hra prírody pokračuje. Už vidíme, že okolo nás je takmer bielo, že na tráve je poriadna inovať a že asi sto metrov pod nami je vrstva zadymeného, špinavého vzduchu, ktorý leží ako dusivá ťarcha nad krajinou. Z vrstvy hnedo-šedého vzduchu vystreľuje komín akejsi továrne v diaľke výron dymu, ktorý sa najprv prederie vysoko až do čistého vzduchu, ale potom ochladený padá dolu a rozprestiera sa nad krajinu.

Obrysy hôr na východe začínajú získavať úplne bielu lemovku, ako by ich obrúbili neónovou žiarivkou. Nádhera. Je to fantastické divadlo. Hlceme to očami a bojíme sa prehovoriť, akoby sme to mohli nesprávnym slovom prekaziť. V hore to už naozaj začína žiť. A potom pozrieme na západ a tušíme, že čoskoro sa na špičkách vrchov chytí slnko. Je úžasné, ako sa všetko náhle zmení. Sivý, opustený vrch trpezlivo čaká na svoje vyslobodenie. A zrazu je to tu. Červené svetlo svitania najprv ulapí špičky končiarov, prefarbí ich na jahodovú zmrzlinu a pomaly postupuje dolu po nich, akoby ich chcelo vyzliecť z tmy a zimy nočného chladu. Napoly sedíme opretí o batohy, a hlceme to úžasné divadlo prírody ako živú vodu. Slnečná žiara skĺzava po bočných hrebienkoch hlbokej doliny pod nami a občas sa ponorí až takmer do dna. Hmla, stuhnutá mrazom, zaraz vystrelí dávkou tepla po boku doliny, a potom sa, akoby unavená, pokorne vráti do stuhnutej krajiny. Tam, kde sa slnko už chytilo, začínajú sa nočné hmly pomaly krútiť ako prebúdzajúce sa klbko hadov. Len my stále čakáme. A potom už vidíme, ako sa čiara slnka blíži pomaly a neúprosne k nám a inovatkou vybielená tráva sa začína zasa zelenať. Hranica sa blíži k nám a zrazu je tu. A my konečne vidíme vykuknúť slnko nad východným hrebeňom. Razom sa nám otepľuje v spacákoch, naposledy si podávame ťapku a sklátime sa do spacích polôh. Slnko vyskakuje nad protiľahlým hrebeňom, vyhrieva naše úbohé spacáky a nádherné teplo nás zasa pekne a láskavo uspáva.

Znovu sa budíme až o dve hodiny. A všetok chlad a nepohoda noci je už dávno a dávno preč.

Tento príbeh je súčasťou knihy "Karpatské horské", ktorú si môžete kúpiť v nashom eshope alebo v Martinuse.

Fórum 6 príspevkov
Svitanie 03/03/19 00:59 6 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Rada Čo má perie, všetko letí – detailne o páperovej výbave Používanie peria pri výrobe outdoorového vybavenia je dlhodobou záležitosťou. Perie spolu s kožušinou tvorilo základ pre vybavenie polárnikov, horolezcov a iných výprav do krajín mrazu a snehu. Dodnes je perie najlepšou „výplňou“ teplého oblečenia, ale hlavne spacích vakov, kde zabezpečuje dostatok izolácie (tepla) i pri najextrémnejších podmienkach. Orientovať sa v tom, aké perie tvorí náplň vášho spacáka, či oblečenia, by mohol pomôcť môj text. Rovnako by vám mohol pomôcť pri výbere či nákupe nového vybavenia. 31/07/19 Boro Tomis Začíname
Príbeh Pohľadnica Sedím v kuchyni pri okne a obzerám si pohľadnicu. Nenašiel som si ju v poštovej schránke, ale zastrčenú pod dverami svojho bytu. Akási pláž, pár hotelov a lodičky, ale to ma nezaujíma. Zaujíma ma text. „Pozdravujeme z dovolenky a tešíme sa na vás doma. Víno výborné, jedlo úžasné. Všetci sme v poriadku.“ Tak to mi naozaj stačí. Pohľadnica má len jednu malú chybu. Polovica, kde obvykle býva adresa, a aj vrch, kde je zvykom vytlačiť destináciu, chýba. Len akési číslo úplne dolu je to, čo hľadám. Nie že by bola pohľadnica vystrihnutá alebo začiernená, to nie. Je len z polovice materiálu strhnutá. Akoby vyšúchaná mokrým prstom, ale nevadí. Dobre viem, kto mi ju poslal, a dobre viem, odkiaľ je. Som veľmi šťastný. A asi nie som sám. 25/05/19 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Vizionár Julo Januška bol vizionár. Nie že by mal nejaké celosvetové vízie, to nie, on bol skôr taký náš malý, obecný vizionár. Popravde treba povedať, že Julo bol vlastne kurič. Kurič v horskom hoteli, vzdialenom len asi tak hodinku chôdze od obce. Dostatočne ďaleko na to, aby ho jeho žena Betka nemohla stále kontrolovať a šikanovať, a pritom dosť blízko, aby, ak sa mu zachcelo, a šéf to dovolil, mohol si skočiť domov pozrieť rodinu, či varovať obec pred katastrofami. Lebo Julo videl do budúcnosti celkom jasne, i keď zvyčajne len čierne. 10/05/19 Boro Tomis Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Rudník a Rajtopíky z priesmyku Branisko Asi tak pol dňa sa krajina bude kúpať v slnečnom svetle. Taká je predpoveď na zajtrajší deň po tom, čo prvý sneh zavítal začiatkom zimy aj do nižších kopcov. Vyberám sa teda na prechádzku na Branisko, malé pohorie v centrálnej časti východného Slovenska, ktoré je svojou polohou priam predurčené k pekným výhľadom. V jeho strede leží priesmyk Branisko (alebo aj sedlo Chvalabohu), v najnižšej časti hrebeňa pohoria, kadiaľ prechádza stará hlavná cesta. Od otvorenia tunela Branisko je to už podstatne menej rušné miesto, zďaleka sa však nedá hovoriť o nejakom pokojnom miestečku. Práve odtiaľ začínam dnešný turistický výlet. dnes Peťo Nový Branisko
Túra Z Lysca na Kľak - jarná samota vo Veľkej Fatre Po prechode liptovského hrebeňa Veľkej Fatry ma prirodzene zaujímal aj jeho sused, divoký, menej chodený turčiansky. Jeho časť od Borišova po Malý Lysec som si kedysi prešiel s kamarátmi, ale severnejšie sme sa vtedy nedostali. Keď som si v máji študoval mapy, veľkofatranské lesy a ich jarná krása ma k sebe zasa akosi pritiahli. Nemám síce dosť času na kompletnú hrebeňovku, ale na prejdenie ďalšieho úseku to stačiť bude. Počasie hlásia ideálne a teším sa, čo mi putovanie pre mňa doposiaľ neznámym krajom prinesie. včera Martin Baniari Veľká Fatra a Choč
Prístrešok Chata Podhradská dolina Podhradskou dolinou vedie jeden z prístupov na Rokoš (od Uhrovského Podhradia). Podľa stavu chodníka pod sedlom nie je modro značkovaný chodník príliš využívaný, ale znalosť o možnosti úkrytu v závere doliny sa môže hodiť a niekomu zabezpečiť aj nocľah v suchu (tak ako mne). 24/08/19 Michal Bukvai Strážovské vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Svitanie 03/03/19 00:59 6 príspevkov
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.7 (0.19)