Túra

Pipitka a Hekerová z Úhornianskeho sedla

25.01.19
Dnes navštívime juhozápadnú časť Volovských vrchov a pozrieme si nejaké výhľady z dvoch miestnych kopcov. Prvým bude Pipitka, vôbec najjužnejšia tisícdvestovka pohoria a druhým bude Hekerová, ležiaca oproti na druhej strane údolia. Východzím bodom bude netypicky Úhornianske sedlo, ležiace uprostred, bude to teda výlet „tam-späť, na opačnú stranu a zasa späť“.

Trasa

Úhornianske sedlo – Malá Pipitka – Pipitka – Úhornianske sedlo – Biele skaly – Hekerová – Biele skaly – Úhornianske sedlo

Keďže sú zimné dni krátke, na nejaký rozumnejší okruh mi nevychádza čas, preto sa autom štverám z Úhornej priamo hore do rovnomenného sedla. Musím hneď upozorniť, že cesta je v zime neudržiavaná so všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi. Úhornianske sedlo je na miestne pomery významné miesto. Leží v hlavnom hrebeni Volovských vrchov a do nadmorskej výšky 1000 m mu chýba iba jeden meter. Vedie ním cesta, ktorá spája Rožňavu so Smolníkom a Mníškom nad Hnilcom, teda regióny Gemer a Spiš. Zároveň oddeľuje od seba dva podcelky Volovských vrchov, do ktorých dnes nazriem, Pipitku na juhu a Zlatý stôl na severe.

Na Pipitku

V sedle odstavujem plechového tátoša a vydávam sa najprv na juh, kde pomerne neďaleko leží prvý dnešný cieľ, 1225 metrov vysoká Pipitka. Výrazná lesná cesta vedie stále po hrebeni traverzujúc jednotlivé vrcholky po ich bokoch. Keďže je prakticky celý hrebeň kompletne odlesnený, s orientáciou nie je žiadny problém a tak sa človek aspoň môže obzerať okolo seba. Dnes panuje dokonalý deň na zimnú výhľadovú turistiku – bezoblačná obloha, úplné bezvetrie a len pár stupňov pod nulou. K pohode prispieva aj málo snehu, doslova poprašok neuberá nič zo síl, čo umožňuje udržiavať rezké tempo.

Čoskoro sa dostávam na východnú stranu prvého vŕšku na hrebeni, ktorým je Starý vrch. Dá sa ľahko rozpoznať vďaka stožiaru na jeho vrchole. Ukazuje sa prvý širší výhľad smerom na východ, ktorý ma teraz sprevádza neustále. Cesta vedie takmer po vrstevnici a zakrátko začína obchádzať z východnej strany aj druhý nevýrazný vŕšok na hrebeni, ktorým je Malá Pipitka. Z mapy viem, že Pipitka má svojho menšieho súrodenca s priliehavým názvom Malá Pipitka a logicky som predpokladal, že obidva podobne oblé vrchy mám teraz pred sebou (viď fotka č. 3). Pri pohľade do mapy ale s prekvapením zisťujem, že Malá Pipitka je nevýrazná vyvýšenina na hrebeni vedľa mňa, ktorá si snáď samostatné meno ani nezaslúži. A naopak, výrazný kopec predo mnou, ktorý som omylom považoval za Malú Pipitku, nemá v mapách ani meno, ani známu nadmorskú výšku (1122 m, pozn. red.).

Ignorujem teda Malú Pipitku a mierim ku kopcu bez mena, aby som ho poctil svojou návštevou. Tu sa cesta po prvýkrát začína prudšie dvíhať a prechádza na opačnú, západnú stranu hrebeňa. Otvára sa tu pohľad do hĺbky Rožňavskej kotliny, kam Volovské vrchy klesajú. Na jej druhej strane rozoznávam planiny Slovenského krasu, konkrétne Silickú a Plešiveckú. Zároveň je jasné, že týmto smerom sa pekné výhľady nekonajú, celý južný obzor je do výšky asi 900 m zakrytý inverzným oparom prechádzajúcim ďalej až do oblačnosti. Práve keď cesta začína klesať do ďalšieho sedielka na hrebeni, robím malú odbočku doľava kolmo na svah a za okamih som na vrchole kopca. Výhľady odtiaľ sú natoľko zaujímavé, že sa rozhodujem sám pre seba tento kopec pomenovať a aspoň pre dnešný článok mu dávam meno Veľká Pipitka. Analógiu treba hľadať v názvoch Malý Kriváň, Veľký Kriváň a Kriváň. Rátaním vrstevníc doma mi vychádza jeho nadmorská výška niekde okolo 1120 m. Z Veľkej Pipitky dnes po prvýkrát vidím Tatry, Vysoké aj Západné. Čiastočne, ale predsa. Zároveň umožňuje pekný pohľad dole do Smolníckej doliny, kde vidím časť obce Úhorná. Popis ostatných výhľadov nechávam na vyššiu Pipitku, ktorá stojí neďaleko a z Veľkej Pipitky je na ňu majestátny pohľad. Súdiac podľa výšky mladých listnáčov všade naokolo, vrchol Veľkej Pipitky za pár rokov zarastie úplne, preto sa snažím urobiť čo najviac záberov do archívu „pre budúce generácie“.

Po bohumilej činnosti schádzam dole do sedla pod samotnú Pipitku a nasleduje zdolanie prvého dnešného cieľa. Na samotný vrchol sa šplhať nie je potrebné, rastie tam nejaké nevábne torzo lesa. Nachádzam si niečo ako výhľadovú plošinku kúsok pod vrcholom ozdobenú mladými smrekmi a zatajujem dych. Absencia porovnateľne veľkých kopcov v tesnom susedstve v kombinácii s dnešnou viditeľnosťou severnými smermi dáva vo výsledku jeden úžasný výhľad, ktorý som, priznávam, od nejakej Pipitky vôbec nečakal. Neviem sa vynadívať do priestoru pred sebou, ktorý vyplňujú blízke aj ďaleké hory. V prvom rade mám ako na dlani hrebeň, ktorým som sem prišiel. Ďalej západným smerom sa rozprestiera Slovenské rudohorie, cez Stolické vrchy až kamsi po Poľanu. Z vysokých hôr je najbližšie Kráľova hoľa, ktorá pózuje v celej svojej kráse. Spoza hlavného hrebeňa Volovských vrchov sa ukazujú celé Vysoké Tatry a na obzore vykukujú aj vrcholky Západných, či Ďumbierskych Tatier. Nachádzam si jeden pohodlný peň a doprajem si výdatnú porciu pohľadov. Slniečko veľmi nehreje, ale v bezvetrí to stačí na to, aby som nemusel rýchlo končiť. Pre takéto chvíle sa oplatí trochu vypadnúť z tepla domova. Ako už príliš často na takýchto miestach, trochu ma premáha schizofrenický pocit vyplývajúci z krutej rovnice, že zničený les = krásny výhľad. Zaháňam tieto myšlienky a snažím sa nepozerať príliš blízko okolo seba.

Pred odchodom z Pipitky sa ešte presúvam na jej východnejšie svahy za výhľadmi týmito smermi. Keďže Pipitka leží v juhozápadnom kúte pohoria, mám pred sebou krásny, pre mňa nový pohľad na Volovské vrchy, od Jelenieho vrchu a Kojšovskú hoľu na východe, s Braniskom a Čergovom kdesi v pozadí, až po Skalisko na severozápade. A priamo oproti, na druhej strane Smolníckej doliny sa vypína masív Hekerovej, kam by som sa dnes chcel ešte dostať. Nádherné výhľady ma na Pipitke trochu zdržali, ale snáď to stihnem. Okom môžem odsledovať celú líniu hrebeňa od Pipitky, cez Veľkú a Malú Pipitku, Starý vrch, Úhornianske sedlo, Panský vrch za ním, Biele skaly až po Hekerovú, celá trasa, ktorá ma čaká, ako na dlani. V úseku Pipitka-Biele skaly je to vlastne časť Cesty hrdinov SNP. Vidím, že za Úhornianskym sedlo je o dosť viac stromov, tam už výhľady nebudú neustále, aspoň sa nebudem zdržiavať častým fotením.

Na Hekerovú

Pomerne rýchlo som späť v Úhornianskom sedle, odkiaľ vyrážam na sever. Celý úsek až po rázcestník Biele skaly je monotónne stúpanie lesnou cestou, v dolnej polovici sa striedajú stromy s rúbaniskami a priesekmi, ktoré odhaľujú pohľady na Nízke Tatry či Pipitku, kde som bol pred chvíľou. V hornej časti sa konečne dostávam aj do súvislého, nezničeného lesa. Cesta hrdinov SNP odbočuje pri rázcestníku Biele skaly zo širokej zvážnice doľava vo forme chodníka, ja však pokračujem priamo, teraz po žltej značke.

Ten zvláštny pocit - byť na horách v lese! - netrvá dlho, pretože zakrátko vchádzam cez kosodrevinu na rozľahlé lúky v sedle medzi Bielymi skalami a Hekerovou. Celý úsek je jednoznačne najzachovalejší a najmalebnejší z celej dnešnej trasy. Obrovské ploché lúky sú porastené ostrovčekmi kosodreviny a jednotlivými smrekmi či skupinami stromov. Po hodinách strávených v zdevastovanej prírode je toto hotový balzam na oči. Dvojkoľajová cesta vedie neomylne smerom k mierne vyvýšenému lesu, za ktorým tuším vrchol Hekerovej.

Po chvíli naozaj prichádzam na ďalšiu rozľahlú, takmer vodorovnú lúku obkolesenú zo všetkých strán stromami. A na jej juhovýchodnom okraji, priamo v tieni stromov stojí žltá tyč s nápisom Hekerová. Zdolaný je aj druhý dnešný cieľ. Hekerová snáď ani nemôže byť odlišnejšia od neďalekej Pipitky. Jej vrchol je natoľko plochý a rozľahlý, že sa na vrchol ani nepodobá. A kvôli porastu naokolo neposkytuje žiadny výhľad, ak nerátam Kráľovu hoľu, ktorú zazriem v medzere medzi dvomi stromami. Otáčam sa teda späť, tlačím sa však na opačnú, severozápadnú stranu vrcholovej lúky a hľadám priechod v kosodrevine, ktorým by som sa dostal na hocijaké miesto s výhľadom na Tatry.

Po chvíli predierania sa porastom sa konečne dostávam na maličkú, zatienenú lúčku, odkiaľ je krásny pohľad na neďaleký Zlatý stôl, najvyšší vrch Volovských vrchov, ktorý dnes vidím takto v celku po prvýkrát. No a samozrejme naše veľhory, ktoré spolu s Kráľovou hoľou zdobia severozápadný horizont, ako pri pohľade z množstva hôr a kopcov v širokom okolí. Do zoznamu zaraďujem teda aj Hekerovú, zozbieram zopár dôkazných záberov a celkom intuitívne sa lesným porastom pekne po vrstevnici vyberám juhozápadným smerom, kde ležia rozľahlé lúky, ktorými som prichádzal. Po chvíľke narazím na cestičku, ktorá ma k ním naozaj zakrátko vyvedie. Na tejto strane hekerovských lúk svah klesá smerom na sever, lúky sú tu rozsiahlejšie, čím odhaľujú ešte krajší pohľad na Tatry. Klesajúce slnko predĺžuje tiene, svetlo dostáva teplejšie odtiene, ktoré veľmi pristanú inak studenej kráse zimnej prírody. Čaro miesta ma presviedča, aby som aj napriek pokročilejšiemu času zložil batoh a chvíľu sa tu zdržal. Pokoj, ktorý v takýchto chvíľach v zimnej prírode panuje, v kombinácii s čistým pohľadom do diaľav musí dať do poriadku každé pocuchané nervy.

Len veľmi nerád, no po chvíli musím pokračovať, deň sa chýli ku svojmu záveru a do Úhornianskeho sedla je to ešte kus cesty. Na druhej strane nepanikárim, aj keď nemám čelovku, veď celý úsek je po širokej zvážnici. Od juhovýchodu sa nad Volovské vrchy začína nasúvať celkom zaujímavá oblačnosť, nič dramatické, zaujal ma špicatý okraj, ktorým si razí cestu bezoblačnou oblohou priamo k zapadajúcemu slnku. Odkaz som pochopil a tak sa tým smerom vyberám aj ja. Stromy na hekerovských lúkach už vrhajú tiene v násobkoch svojej výšky a všetko navôkol získava červenkastý nádych. Pred vstupom do lesa sa ešte naposledy otočím a Hekerová sa so mnou lúči doslova ohnivým pohľadom. Na rúbaniskách neďaleko sedla sa ocitám tesne pred samotným západom slnka a krajina okolo mňa je doslova krvavá, ako sa kúpe v červenom svetle. Škoda, že ma takéto krásne svetlo nezastihlo v nejakej fotogenickejšej krajinke. V zdevastovaných lesoch Volovských vrchov sa obmedzím na zopár rýchlych výcvakov a pri aute som ešte v dostatočnom svetle tesne po západe. Všetko to dnes sadlo na minúty presne. Ešte adrenalínový zjazd autom po zľadovatelých úhornianskych serpentínach na záver a potom už len pohodová cesta domov, počas ktorej spracovávam vizuálne zážitky dnešného dňa.

Zhodnotenie

S výnimkou miest okolo Hekerovej pre dnešnú túru platí podobný záver, ktorý som uviedol v článkoch z návštev neďalekej Babinej a Smrečinky, či susedného Zlatého stola. Krása prírody vo Volovských vrchoch dostala devastačné údery a tak skoro sa z nich nespamätá. Raz snáď les na týchto horách opäť bude a súčasné fotografie budú vyzerať ako z nejakého apokalyptického filmu. Dovtedy je asi lepšie naučiť sa ostriť zrak radšej do ďaleka, najlepšie na obzor a vytešovať sa aspoň z výhľadov, ktoré takto oholené kopce môžu poskytnúť.

Fórum 6 príspevkov
Pipitka a Hekerová z Úhornianskeho sedla 11/02/19 20:15 6 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Kozí kameň a Čierna z Lopušnej doliny Na Kozom kameni sme už boli, no vrcholky blízkych Tatier sme nevideli, nakoľko zostali schované v oblakoch. Bolo zrejmé, že manko je potrebné urovnať, skôr či neskôr. Preto sa jeden novembrový deň roku 2017 vyberáme opäť do Kozích chrbtov. Tentokrát iba vo dvojici, s manželkou, bez detí, čo nám umožňuje naplánovať si trochu dobrodružnejšiu verziu výstupu. Až na jeden krátky úsek nepôjdeme po značených chodníkoch, ale využijeme odlesnené vrcholové partie pohoria a prejdeme si menší výhľadový hrebeňový okruh. 05/05/19 Peťo Nový Nízke Tatry
Túra Jarná Slovinská skala zo Sloviniek Pri mojej prvej, zimnej návšteve krasovej planiny Slovinskej skaly som si sľúbil vrátiť sa sem v čase, keď bude príroda oplývať zeleňou. Najradšej mám májovú, preto bol výber mesiaca vopred jasný. V máji sú dostatočne dlhé dni, aby som mohol preskúmať ďalšie vyhliadkové miesta na Slovinskej skale, ktoré som v decembri nestihol. Východiskom dnešného výletu bude bývalá banská obec Slovinky, malebná dedinka učupená v doline Slovinského potoka, obkolesená hradbou kopcov, patriacich do severnej časti Volovských vrchov. 04/04/19 Peťo Nový Volovské vrchy
Túra Potulky po zvolenskom chrbte Podstata našej dnešnej rodinnej túry by sa dala zredukovať do jedinej otázky. Je vidieť Zvolen zo Zvolena vo Zvolene? Priam životne dôležitú odpoveď na túto geograficko-lingvistickú otázku s presahom až do filozofična sa mi v digitálnom svete vypátrať nepodarilo. Neostáva teda nič iné, len zbaliť rodinu a dopátrať sa pravdy na mieste. Vyrážame teda do Veľkej Fatry, presnejšie do jej podcelku zvaného Zvolen. Tam sa pokúsime vyšplhať na jeho najvyšší vrch Zvolen a uvidíme, či odtiaľ mesto Zvolen uvidíme. 25/03/19 Peťo Nový Veľká Fatra a Choč
Najnovšie články na titulke
 
Správa Ministerstvo chce dať ŠOP právo zakázať plošné výruby V stredu 29. mája by sa na rokovanie vlády mala dostať novela zákona o ochrane prírody a krajiny. Ministerstvo životného prostredia (MŽP) ňou chce zakázať plošné výruby v chránených územiach od 2. stupňa ochrany. Štátna ochrana prírody (ŠOP) by mala mať rozhodujúce slovo pri plánovanej i náhodnej ťažbe. Novela obsahuje aj záväzok dosiahnuť bezzásahový stav najmenej na polovici územia národných parkov. včera Soňa Mäkká Správy
Príbeh Pohľadnica Sedím v kuchyni pri okne a obzerám si pohľadnicu. Nenašiel som si ju v poštovej schránke, ale zastrčenú pod dverami svojho bytu. Akási pláž, pár hotelov a lodičky, ale to ma nezaujíma. Zaujíma ma text. „Pozdravujeme z dovolenky a tešíme sa na vás doma. Víno výborné, jedlo úžasné. Všetci sme v poriadku.“ Tak to mi naozaj stačí. Pohľadnica má len jednu malú chybu. Polovica, kde obvykle býva adresa, a aj vrch, kde je zvykom vytlačiť destináciu, chýba. Len akési číslo úplne dolu je to, čo hľadám. Nie že by bola pohľadnica vystrihnutá alebo začiernená, to nie. Je len z polovice materiálu strhnutá. Akoby vyšúchaná mokrým prstom, ale nevadí. Dobre viem, kto mi ju poslal, a dobre viem, odkiaľ je. Som veľmi šťastný. A asi nie som sám. včera Boro Tomis Príbehy
PR Obnovené značenie k zaujímavostiam v Trenčianskom kraji Zatraktívniť menej známe cyklistické a turistické trasy vedúce krásnou prírodou Trenčianskeho kraja a uľahčiť milovníkom cyklistiky i peším turistom orientáciu v teréne každoročne pomáha obnovené turistické značenie či nové cyklosmerovníky. Vďaka úzkej spolupráci Trenčianskeho samosprávneho kraja, Slovenského cykloklubu a Klubu slovenských turistov sa od roku 2015 podarilo obnoviť v kraji drobnú cyklistickú i turistickú infraštruktúru na približne 1 760 kilometroch cyklotrás a turistických trás. 23/05/19 sponzorovaný článok

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Pipitka a Hekerová z Úhornianskeho sedla 11/02/19 20:15 6 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie: Volovské vrchy

  • Počet dní
    • 1

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1260 m n. m. – Hekerová

    • min: 999 m n. m. – Úhornianske sedlo

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 634 m

    • klesanie: 634 m

  • Vzdialenosť
    • 16 km

  • Náročnosť
    • 2

  • Ročné obdobie
    • zima

  • Dátum túry
    • 2016

  • Štart trasy
    • šírka: 48.7022 ° SŠ
      dĺžka: 20.6494 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.7022 ° SŠ
      dĺžka: 20.6494 ° VD
      » Mapa

  • Voda
    • studnička Biele vody pod Hekerovou

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Úhornianske sedlo (parkovisko)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.63 (0.08)