V novembri 2017 vydal jedinečnú knihu Chotár pod Čiernym kameňom – čarokrásna záhrada Eden, v ktorej sa dočítate o vzácnych prírodninách, ako aj čriepky z ľudovej slovesnosti a zvykosloviach domorodých Liptovskorevúčanov a dozviete sa ako sa pripravuje liptovskorevúcka pochúťka slaný „krapeň“ meteník (podoba chleba s vmiesenou kyslou kapustou). V priehľadnom puzdierku na prebale knihy sa nachádza pečať zeme liptovského chotára (zozbieraná zem z 21 lokalít) podčiernokamenskej Záhrady Eden.

Vaša knižka Chotár pod Čiernym kameňom obohatila poznanie krás prírody, zvykov Vášho rodného kraja, doslova chytá človeka za srdce. Zaujímalo by nás, prečo práve čarokrásny Chotár pod Čiernym kameňom a koľko úsilia ste venovali spracovaniu vzácnej knihy?

Chotár s krajinným rázom tvoreným prekrásnymi horskými hrebeňmi, okúzľujúcimi skalnatými končiarmi, hlboko zarezanými dolinami, jedinečnými horskými pastvinami a osobitnými kvetnatými lúkami s množstvom slovami sotva opísateľných farebných variácií a voňavkových ingrediencií.

Zakaždým, keď sa navraciam do nášho liptovskorevúckeho chotára, či už kráčam od Osadského vŕšku, putujem cez Prašnické sedlo, alebo prichádzam priesmykom Veľkého Šturca, srdiečko sa mi veľmi rozbúši, cítim mravčenie po celom tele z povestnej detskej nedočkavosti, kedy uvidím prenádhernú Záhradu Eden, ohradenú zôkol-vôkol plotom z vysokých, nedobytných hradieb vrchov Nízkych Tatier a Veľkej Fatry. Keď ju už musím čo i len na krátku chvíľu opustiť, celý sa trasiem netrpezlivosťou, kedy sem opäť zavítam, z plných pľúc sa nadýchnem čerstvého povetria, nasiaknutého originálnou vôňou rodnej hrudy zeme, pokochám sa podmanivými krivkami a líniami lúk, vrcholovou manažérkou prírodou i jej odvekým učňom človekom architektonicky citlivo votkanými do mozaiky rozsiahlych porastov lesov. Pokým len žiť budem, veruže krajšieho chotára na pozemskom svete nenájdem!

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

„Prenatálna“ podoba rukopisu v nespočetných variáciách „nedochôdčat“ sa rodila rok. Fotografická dokumentácia pozostáva aj zo snímok spred 40-tich rokov. Pri výbere sedemstotridsať fotiek som sa veľmi natrápil, lebo som ich „pretriedil“ z pol milióna záberov...

Mohli by ste nám priblížiť zvyky liptovskorevúckeho kraja?

Dedinka s takmer osemstoročnou minulosťou, kde sa akoby zázrakom niektoré ľudové tradície zachovali do dnešnej doby, ovládanej napospol androidmi, počítačmi a tabletmi, ktorá starosvetským záležitostiam neveľmi žičí. K takýmto ľudovým zvykom, ktoré mladí Liptovskorevúčania udržujú stále pri živote, patrí aj koncofašiangové „bursovanie“.

V sobotu pred Popolcovou stredou chodia dedinou tri skupiny „bursovníkov“ vedno s „bursovníčkami“. Každá „bursuje“ vo svojej časti dediny – Dolňania v Nižnej Revúcej, Prostredňania v Strednej Revúcej a Horňania vo Vyšnej Revúcej. Slobodní mládenci a dievčatá vyobliekaní v oslnivých, krásne zdobených liptovskorevúckych krojoch navštevujú domácnosti a vinšujú ešte pekný zvyšok končiacich sa fašiangov. Prvým, ku komu zavítavajú, býva vždy duchovný otec farnosti. Všetky tri družiny „bursovníkov“ prichádzajú vo sviatočných podčiernokamenských krojoch totiž najskôr na sobotnú rannú svätú omšu, aby tu dostali od kňaza požehnanie na celodennú púť dedinou. Počas fašiangovej svätej omše kostol zakaždým ožije omladinou, navyše vyobliekanou do nevídanej, neslýchanej krásy nášho ľudového odevu, ktorému niet vo svete páru.

Rázovitá podhorská vieska, kde ostatného apríla neskoro večer mládenci stavali pred domami slobodných dievok máje. Tenké a vysoké stromy, zvyčajne smreky, ktoré sa na tento slávnostný účel najlepšie hodili, si vyhliadli počas prieskumných pochôdzok, zrealizovaných dávno pred konaním sa prvomájového sviatočného rituálu. Nemohli si dovoliť ísť do hory len tak, ako sa povie, „naslepo“ alebo v našom liptovskorevúckom nárečí „vobluchsveta“, a to bez vykonania skoršej obhliadky lesa. Jednak museli dobre poznať, kde rastú štíhle a vysoké smreky, ktorým sa hovorilo „šviháky“. Nuž a potom to musela byť aj troška odľahlejšia lokalita, aby olúpanú kôru zo stromov, zo spodnej strany žiariacu oči kolúcou bielobou, nebolo od chodníka či cesty vidno. Dva-tri dni pred stavaním májov sa skupinky mládencov vybrali do hory, aby stromy zoťali a nahladko ošúpali z kôry. Asi metrový vrchovec však ponechali v kôre aj so zelenou chvojinou. Nepovolenú drevorubačskú činnosť museli robiť v skorých ranných alebo neskorých večerných hodinách, aby ich pri nej nenachytal horár, lebo inak by boli mali z toho zle-nedobre.

Ostatného apríla, keď sa na krajinu začal tíško znášať tmavý večerný súmrak a vykonávanie nezákonnej činnosti zahalila do svojho čierneho plášťa tma, prinášali mládenci máje do dediny. Menšie a ľahšie na pleciach, vysoké a ťažšie na vozoch. Potom za tmy pri sliepňavom svetle od petrolejových lámp ich obyčajne v sprievode harmoniky a spevu slávnostne venčili a následne za hlasitého povzbudzovania „hej-rup, hej-rup“ početných prizerajúcich sa zvedavcov stavali na priedomia, kde bývali slobodné dievky.

Výška mája, bohatosť a pestrosť ozdôb na jeho vrcholci vyjadrovali hĺbku lásky, ktorú mladík pociťoval k vyvolenej svojho srdca. Mládenci sa predbiehali v tom, ktorý svojej milej postaví vyšší a krajší máj, aby jej takto verejne pred celou-celučičkou dedinou vyznal lásku a všetkým ukázal, ako veľmi-preveľmi ju ľúbi. Dievčatá sa tiež navzájom porovnávali a chvastali, ktorejže z nich postavil vyvolený jej srdca najvyšší a najkrajšie ozdobený máj.

V knižke nám približujete ťažký život liptovskorevúckych rodákov. Aký príklad by ste dali dnešným mladým ľuďom?

Nuž, bolo by to o ťažkom-preťažkom živote na „Kraviarkach“. Chotár ovenčený hradbou hôr, na odlesnených chrbtoch, ktorých sa počas jarno-letnej sezóny pásavali kravy. Na dojenie za nimi sem bolo treba vychádzať každý deň strmými chodníčkami. Miesta, na ktoré sa večer kravy durili z paše, sa volali „kraviarky“ alebo aj „dojence“. Tu boli zhotovené jednoduché prístrešky, kde sa kravy navečer a ráno dojili. Sem do výšav podčiernokamenského chotára museli obyčajne gazdiné, ale už aj mladé 12- či 13-ročné dievky každodenne dochádzať svoje kravy dojiť. Bola to veru nesmierne namáhavá práca, keďže gazdiná musela vstávať zavčasu ráno, a to už okolo druhej hodiny, aby najskôr prichystala „fruštik“ pred odchodom a „merindu“ do roboty na pole mužovi. Potom sa už musela ponáhľať dojiť kravu, nezriedka aj dve-tri na „kraviarky“.

„Kraviarky“ boli situované na „zadních lúkach“, vzdialených 2 - 5 km od dediny, s prevýšením aj 500 metrov. Dvojhodinový potutvárny výstup hore bez záťaže a poldruhahodinový zostup dolu s patričným dvadsaťlitrovým nákladom mlieka musela dojička, uznojená od hlavy po päty, absolvovať minimálne raz za deň, a to za každého počasia. Keď bolo pekne, nesmierne namáhavý, rýdzo prozaický výstup s prázdnou „ľagvicou“ na chrbte, ako aj následný zostup z „kraviarok“ s touto originálnou nádobou, avšak teraz už vrchovato naplnenou mliekom, mal predsa len tak trochu aj, hoci len slabučký, nádych poézie. Počas krátkych oddychových prestávok boli chvíľky, kedy sa vytrénované „vysokohorské nosičky mlieka“ cez naplno roztvorené očné zreničky mohli pokochať výhľadmi na prekrásne scenérie nášho liptovskorevúckeho chotára, z celých pľúc vdychovať svieži horský vzduch, nasiaknutý arómou z koncentrovaných parfumov lesných a lúčnych kvetiniek a plnými dúškami prijímať cez načisto „rozchliapené“ sluchové ústrojenstvo teatrálne vystúpenie miestneho vtáčieho spevokolu. Toto všetko osviežovalo duše i oblažovalo srdiečka dievkam i žienkam a následne im dodávalo fyzické sily, tak prepotrebné pri namáhavej práci „vysokohorských nosičiek mlieka“.

Obyčajne sa šlo na „kraviarky“ večerom. Ženy a dievky tam potom zostali na noc, prespiac pri ohníku pod provizórnym prístreškom povedľa statku. Nasledujúci deň po raňajšom dojení pri východe slnka znášali domov mlieko z večerného i raňajšieho pôdoja. Gazdiné alebo ich dievky, ktorým sa kravky otelili neskoro na jar, museli cez deň podstupovať ešte jeden nesmierne vyčerpávajúci výstup a zostup z „kraviarok“ navyše, a to počas najväčšej letnej poludňajšej páľavy kvôli neodkladnému obedňajšiemu dojeniu! Bola to veru poriadna „fuška“, veď gazdiná znášala v „ľagvici“ (z ohnutých doštičiek („dúšok“) špeciálne na znášanie mlieka vyrobená ploská nádoba), starostlivo zabalenej v plachietke, až 20 litrov mlieka! Ako len musela tvrdá nádoba, neprispôsobená tvarom ani v hrubých rysoch originálnym krivkám a jemne klenutým oblúkom ženského chrbta, v batohu omínať... O tom by nám pomladším vedelo rozpovedať, pravdaže, keby bol z našej strany o takéto z pohľadu jestvovania dnešného moderného človeka viac-menej nezaujímavé finesy zo života našich starých a prastarých mám ešte vôbec nejaký záujem, už len zopár staručkých pamätníčok, ktoré museli podstupovať za týmito štvornohými „živiteľkami rodín“ takéto namáhavé každodenné letné duchovno-fyzické „púte“, a to ešte k tomu len tak naboso, bez vhodnej turistickej obuvi v podobe ľahkých vibramiek s mäkkou podošvou, ktorá predstavuje pre nás, dnešných výletníkov, samozrejmú a neodmysliteľnú súčasť základného výstroja na vysokohorskú turistiku, o akej sa však našim predkom v tých časoch ani len nesnívalo.

Hoci sme my, súčasníci, na vysokohorskú turistiku vystrojení v značkovej obuvi, špeciálnom outdoorovom termo oblečení sajúcom pot, nepredstaviteľnú drinu, ktorú podstupovali naše liptovskorevúcke babičky a staré mamky bosé, v tesných niekoľkovrstvových, a preto v horúcich dňoch do nitky prepotených krojoch, v súvislosti s obhospodarovaním kráv na „kraviarkach“, by jednak nikto z nás umelých humanoidov, trénovaných viac-menej už len virtuálne v čistučkých a exkluzívne zariadených fitnescentrách, nechcel a priznajme si, že ani nevládal, a to bez nároku na čo i len jeden-jedinký deň voľna, kontinuálne počas celého leta vykonávať.

Kto Vás v živote najviac ovplyvnil a čo ste si z toho zobrali do života?

Mama a otec. Moji rodičia nemali nijaké tituly, boli jednoduchí, ale tí najlepší na svete. V blízkosti mamy som sa cítil najbezpečnejšie na svete, hoci jej zbraňou nebola pištoľ alebo puška, ale láska a neha, ktorou nás všetkých vrchovato zahŕňala. V blízkosti otca, ktorý ma neraz vyťal remeňom, ale zaslúžene!!!, som sa cítil rovnako bezpečne... To, čo mi po mojich rodičoch zostalo, je spomienka na atmosféru presiaknutú pokojom, pohodou, dobrom a láskou... Táto nálada ma sprevádza vždy, keď si na nich spomeniem.

Vašou srdcovou záležitosťou sú dva operence murárik červenokrídly (anjelik s karmínovými krídlami) a hlucháň hôrny (anjelik v mníšskom habite). Čím Vás očarili?

Všetko, čo prežijeme po prvýkrát vo svojom živote, má pre nás neopakovateľné čaro a zanecháva v nás ničím nezmazateľnú stopu. Spomienky na takéto výnimočné udalosti v živote každého z nás nevyblednú ani po rokoch. Veľmi radi si ich nanovo oživujeme v pamäti, a takto vlastne aspoň v duševnom svete máme možnosť na chvíľočku o niekoľko rokov omladnúť...

V mojom živote patria k takýmto dojímavým zážitkom dve sviatočné udalosti, keď som zahliadol najskôr murárika a o pár rokov hlucháňa. Stretnutia s týmito dvoma operencami boli pre mňa osudové. Obidva vtáčie druhy si získali moju náklonnosť, hneď ako na nich spočinul môj prvý pohľad.

Aj v pozemskom svete sú javy, ktoré sa vymykajú známym prírodným zákonitostiam. K takémuto rozumovo nezdôvodniteľnému úkazu priraďujem aj vzplanutie nevšednej lásky v mojom srdci k murárikovi a hlucháňovi. Obdivujem a milujem celú prírodu, avšak k týmto dvom stvoreniam pociťujem čosi viac. Ťažko sa mi vysvetľuje fakt, prečo tomu tak je. Asi to tak má byť a zariadil to Niekto vyšší, aby som sa zahľadel do týchto dvoch Božích ratolestí. Osudové stretnutia sa dejú mimo nás, v réžii Vyššej moci, a tak je to správne...

Ako sa cítite a čo všetko vnímate, keď sa prechádzate prírodným lesom?

Zbožňujem prechádzku pod klenutou klenbou stromových velikánov v pralese. Obdivujem jeho úžasnú architektúru s diferencovanými kmeňmi s ornamentmi zvráskavenej kôry, s odumierajúcimi stojacimi i krížom-krážom povyvaľovanými suchármi, s prenádherne modelovanými klenbami z divotvorne od drsných klimatických pomerov povykrúcaných a deformovaných vetiev. Lesná katedrála, ktorú pani architektka príroda bez jedinkej prestávky trpezlivo, starostlivo a dômyselne projektovala a budovala stáročia, je hodná nielen nášho obdivu, ale aj starostlivej ochrany.

Mohutné stromy mi pripadajú ako obri z vymyslenej rozprávky. Javor, ktorý neoblapia štyria chlapi, obrastený po kmeni papradím, považujem právom za akéhosi lesného „Matuzalema“. Úctyhodných tristopäťdesiat rokov života ho oprávňuje honosiť sa menom po biblickej osobe, ktorá sa dožila neobyčajne vysokého veku. Aj jedľa pri potoku, ktorá svojim vzrastom päťdesiatich metrov vyčnieva vysoko nad okolitý lesný porast, je „vrstovníčkou“ javorového „Matuzalema“.

Tak rád sa nechávam vystavovať liečivým účinkom terapie stromov z najodľahlejších zátiší pralesov, ktoré sú najmenej dotknuté negatívnymi vplyvmi ľudskej civilizácie. Oázy prapôvodnej prírody oplývajú najvyšším počtom liečivých účinkov všetkých prírodnín, ktoré sú v nich prítomné. Rovnako tak koncentrácia liečiv v týchto prírodninách dosahuje v najnedostupnejších lokalitách prírody najvyššie hodnoty.

Pohladenie javorového „Matuzalema“ alebo jedle s „matuzalemským“ vekom má na môj organizmus nadprirodzene liečivý účinok. Rovnako tak privoňanie ku konvalinke v bučine, započutie hlucháňa v prítmí ranného lesa alebo zazretie murárika, poletujúceho v trepotavom lete okolo skalného oltára pod klenbou azúrových nebies, má na mňa priam nadprirodzený ozdravujúci účinok.

Pri prechádzke zátišiami tohto prírodného fenoménu sa mi podvedome podlamujú kolená, aby som takto v pokľaku vzdal úctu a pokoru Stvoriteľovi všetkého života na Zemi.

Čo by ste odkázali čitateľom portálu Hiking?

Čitateľov Vášho portálu, by som chcel ubezpečiť, že územie medzi Dunajom a Tatrami je doslova a do písmena pozemskou rozprávkovou Záhradou Eden. Nech by som použil najvyberanejšie prívlastky a zoštylizoval najkvetnatejšie vety, boli by len chabým odleskom skutočnej krásy, ktorou oplýva maličký fliačik zeme pod Gerlachom, Kriváňom, Ďumbierom, Chočom, Rozsutcom, Ostredkom... Všetci Slováci, aj tí, ktorí nie sú vašimi čitateľmi, potrebujeme pravidelné osvieženie, prečistenie a z času na čas aj celkovú transfúziu našej endemickej a reliktnej „podtatranskej“ krvnej skupiny, ktorá v našich žilách koluje od narodenia. Túto zdravotnú procedúru absolvujeme bezbolestne počas prechádzok malebnými lúčnymi, lesnými či skalnými zátišiami našej slovenskej Záhrady Eden. Preto si výlety do zákutí nášho slovenského pozemského raja ordinujeme pravidelne počas celého roka. Z nespočetných výletov chodníčkami-nechodníčkami našej slovenskej Záhrady Eden môžem každého ubezpečiť, že žiadnu vychádzku určite neoľutuje, lebo naša slovenská príroda je čarokrásna v každom ročnom období a za každého počasia...

Ďakujem pánovi Miroslavovi Sanigovi, ktorý vplýva skromnosťou, dobrotou a úprimnou láskou k prírode, za pútavý rozhovor.

Autor fotografií: Miroslav Saniga

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek