Trasa

Mosty u Jablunkova – Chata Skalka – Veľký Polom – Burkov vrch – Hruška – Kyčmol – Pod Malým Polomem – Horní Lomná

Štyrmi rôznymi vlakmi sa dostávam do cieľovej stanice, kde vidím slušnú nádielku snehu, za tmy vystupujeme na perón a po pár krokoch zisťujeme, že v tejto fujavici je nezmyselné niesť lyže v rukách, keď k ubytovaniu sa ide dolu kopcom. Onedlho nám sympatický chlap s kratkym zobakem otvára apartmán, kde trávime prvú noc. Marcela spoznávam prvý krát až vo vlaku, vyzerá byť fajn chalan, mladší odo mňa o nejakých 5-6 rokov, len začínam tušiť, že na rozdiel odo mňa, bude asi slušne nadupaný.

Budík ma vyháňa z postele o štvrť na sedem, baštíme párky, pripravujeme si termosky s čajom a s rozvidnením vyrážame, lyže obúvame hneď pri dverách. Sneží.

Na chatu Skalka

Marcel si hneď obúva pásy s poznámkou, že ich vyzuje prakticky až v Makove. Keď nachádzame železničný podchod, kde sa treba vyzuť, využívam to na nasadenie mojich pásov. Odtiaľto sa sklon výrazne zvyšuje, ideme uprostred veľkej skupiny peších turistov, ktorí vraj idú na chatu a “Potom se uvidi”. Spočiatku vedie trasa medzi domami, z jedného vychádza na verandu starší pán a prehadzuje pár slov s turistami, rozumiem len každé tretie slovo, vraví čosi ako – “Malo sněhu” a potom zachytím výraz “Šejšč”. Ihneď si vybavujem pradávnu scénu s jedným kamarátom – horolezcom zo severovýchodného Slovenska, ktorým vošiel do bufetu Tempo na Kamennom námestí a pri pulte vystrelil na dievčinu za pultom objednávku: “Šejšč kvašne rybky!” Chudera, vyvalila oči, on pohľad opätoval s výrazom, ktorý hovoril asi – nepozeraj na mňa týmto tónom – a rezolútne dodal: “Ta ty neznaš co to kvašne rybky?” Tak na toto som si spomenul pri slove “šejšč”, prekvapuje ma, že sa takto hovorí aj tu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Celá táto partia ide bežným turistickým tempom, rozumej – pre mňa prirýchlo. Marcel je kdesi vpredu, ja sa statočne pretekám s menšou skupinkou, ktorú vedie turista vo veku (odhadujem) tak 85 rokov. Po veľkom boji napokon tesne vyhrávam.

Dostávame sa do holorubov, je mi to nejaké povedomé, že by aj tu praktizovali žigožrútsku metódu záchrany lesa? Snehu je všade požehnane, miestami ideme vlastnou stopou, ale väčšinou s vďakou používame tobogán vychodený turistami. Neskôr predsa len vchádzame do smrekového lesa, vyzerá to tu ako v zimnej rozprávke, pritom stále pomerne husto sneží. Fotím si prekrásnu zrubovú chatu, dosť ma smädí, ale nechce sa mi vyťahovať termoska z hĺbky batohu. Chyba, preveľká chyba! Predstava, že dnes treba prejsť nejakých 24 kilometrov, ma poháňa, ale v tom stúpaní nedopĺňam tekutiny, nedávam si pripravené tyčinky a po vianočnom leňošení idem v tepoch nad anaeróbnym prahom. Keď konečne vchádzame do chaty Skalka, mám pípeť a zhrozene skúmam svoju úplne prepotenú vetrovku. Lejem do seba jednu malinovku a ponáhľame sa ďalej.

Hrebeňom na Veľký Polom

Kúsok za chatou prichádzame na odhrnutú trasu so strojovou stopou. Fíha, ak by toto bolo až po Doroťanku, tak to máme v “suchu”. Sklon sa znižuje, chodiť v bežkárskej stope po rovinke s pásmi, to mi nedáva zmysel, tak ich sťahujem a vkladám do batoha. Zaostávam, tak sa pachtím za Marcelom, onedlho križujeme zjazdovky pri chate Severka a tam aj veľkolepá stopa končí. Opäť pokračujeme v úzkej stope, už len skromne urobenej chodcami. Za iných okolností hromžím na turistov, čo rozdupávajú bežkársku stopu, ale dnes vidím, že si pomáhame navzájom. Keď zapichnem moju 1,5m paličku, miestami trčí len zo 30-40 čísiel. Sme na hrebeni, dosť tu prefukuje a sneženie silnie. Stromy sú olepené ako na Sibíri. Ešte míňame Kamennú chatu, kde sa Marcel pýta, či nechcem ísť dnu. Možno sa len na mňa lepšie pozrel a uvidel, že chradnem ako “hrádza proti extrémizmu”, dnes je to fakt extrém – hĺbkou snehu aj fujavicou. Odmietam ďalšiu zastávku a začíname s výstupom na Veľký Polom.

Tam stretávame v protismere párik turistov, ktorý by si snáď zaslúžil medailu. Zápasia s každým krokom, napriek stope sa prepadávajú prinajmenšom nad kolená, ale aj hlbšie, čo by skôr vystihol starý slovanský výraz s egyptskou transkripciou (ospravedlňujem sa, ale toto je fakt exaktný výraz): pkkt. Dievčina mi uhýba zo stopy, mizne v snehu po pás, ale stále sa usmieva a so smiechom volá: “Zítra nevstanu z postele!” Ak to berie takto a jej chlapovi nehrozí za výber trasy dlhá a bolestivá smrť, asi si vybral dobrú ženu.

Kúštik ďalej nás predbieha v našej stope bežkár s klasickými úzkymi bežkami. Marcel mi vždy utečie napred, ale potom na mňa čaká ako kavaléria na svoj zásobovací trén ťahaný volmi. Terén pred najvyšším bodom túry naberá sklon, ale zatiaľ to moje šupiny ešte dávajú. Bežkár pred nami už poctivo stromčekuje, v tom vybavení to musí byť príšerná drina. V najstrmšom úseku ho vidím vyzúvať lyže a zúrivo dupať v snehu po pás. Na mňa dolieha kríza, nechce sa mi vyzúvať kvôli nasadeniu pásov, keďže vrchol už nie je ďaleko, ale je to asi chyba, v tom svahu sa nadriem ako hovädo. Na kopci si uvedomujem, že toto je najvyšší bod celej trasy. Je to teraz dosť nehostinné miesto, Perinbaba sa tu vyšantila, pokrývka je úplne čerstvá, ale nie je to úplne prašan, je možno pol stupňa nad nulou.

Nasledujú zjazdy, čo je nová adrenalínová zložka, keďže v strmších svahoch to nie je celkom triviálna záležitosť, aj keď sa jedná o back country bežky. Marcel je jednak lepší lyžiar a jednak má širšie lyže, ktoré mi pripadali už takmer ako skialpy, odvážne sa vrhá dolu svahom. Ja za ním, smrť v očiach, ale nemôžem tvrdiť, že by sa mi to nepáčilo.

Muž s kladivom

Prichádzame až ku križovatke značiek Muřinkový vrch, kde je snehom olepená kaplnka, do jej výklenku sa na chvíľu skrýva môj spoločník, ale pri pohľade na hodinky idem radšej ďalej. Len kúštik ďalej zažívam pocity, aké mal hádam šéf Lehman Brothers pri pohľade na klesajúce akcie. Zažívam intenzívnu fyzickú slabosť. Miešam si v pohári sneh s horúcim čajom, aby sa dal hneď piť, rozbaľujem proteínovú tyčinku, ale po dvoch sústach ma až natiahne a veľa nechýba, aby som do záveja vyklopil obsah žalúdka.

Toto som už zažil. V cyklistike sa tomuto javu hovorí “man with a hammer”, v podstate je to o tom, že prestrelíte tepovú frekvenciu, vyčerpáte zásoby glykogénu a v tej chvíli vás ten muž ukrytý za prvým rohom udrie s veľkým kladivom do zátylku. Marcelovi hovorím, že by bolo možno najlepšie, ak by som sa vrátil, veď Kamenná chata je podľa smerovníka vzdialená len dva kilometre. Som truľo. Najprv sa naháňam do kopca a prestrelím svoje tempo, nedopĺňam tekutiny ani energiu a potom sa ocitnem v metelici na hrebeni v epicentre snehovej kalamity. Zdržiavam parťáka, ktorý musí toľko vyčkávať, až mu je zima. Pýta sa ma, či nechcem zísť dolu do Lomnej, ktorá je zo 3 km na sever.

Chvíľu oddychujem, potom bez slova vyrážam vpred. Späť na Veľký Polom sa mi nechce škriabať. Nejako to dám.

Hrebeňom po Olešniansky Klín

Plahočím sa za Marcelom, v stúpaniach sa pravidelne sklopím na palice a ťažko odfukujem, vnímam búšiace srdce, ktoré teraz splašene poháňa krv už aj v menších stúpaniach. Trasa ide stále hore-dole, vo výstupe na bezmennú kótu 980 bežkára dobiehame, zúfalo patlá na stred lyží lepivý vosk. Pozerá, ako nám to pekne ide bez prešmykovania do kopca a s úsmevom zvolá: “Já chci taky tulení pásy!” Tu niekde netriafame traverz, tak sa teperíme po hraničnom prieseku na ten pahrb, vyťahuje zo mňa ďalšiu energiu ako oligarcha eurofondy, na jedlo stále nemám pomyslenia, ale aspoň teraz pravidelne pijem z termosky. V protismere stretávame chlapa na skialpoch, ten hovorí, že ide celý čas dôsledne po hrebeni. Kým debatujeme vymieňam si termosky, teraz už ju dávam do vonkajšieho vrecka batohu, takže sa viem napiť aj bez toho, aby išiel z pliec. Lúčime sa a Marcel konštatuje, že aj náš bežkár asi išiel na hrebeň, lebo na tomto mieste podľa mapy značka odbočuje doprava do svahu. Po chvíli však hlási, že stopa predsa len opúšťa hrebeň a my sa vydávame do strmého klesajúceho traverzu.

Pri pokuse trafiť sa medzi stromy mi podklzuje lyža a ja “hádžem” ukážkového tigra, zastavujem sa len centimetre od smreka. Som dole hlavou omotaný okolo stromu a neviem sa v prvej chvíli postaviť. Pokus zaprieť sa rukou zlyháva v bezodnom snehu, skúšam teda zapichnúť paličku, tej trčí akurát tak rúčka, metám sa ako mrož, napokon sa prevaľujem s lyžami vo vzduchu. Vyčerpanosť funguje, neviem vstať. Cítim, ako sa sneh pod gaťami roztápa. Zisťujem, že mi vypadla z kapsy plná termoska, ale najprv sa musím nejako vzpriamiť. Napokon pomôže vypnutie jednej lyže. Konečne stojím a hľadám v snehu ako Schliemann v Tróji. Toto je zúfalé, lebo bez čaju by bola moja situácia už pomaly kritická. Marcel sa dovtípi, že niečo nie je v poriadku, vracia sa a objavuje termosku až kdesi pod mojimi nohami. Ďalšia mrzutosť ma čaká pri pokuse zapnúť topánku do viazania. Niečo to tam blokuje, zápasím s tým, pri mojej únave je to priam syzifovská robota. Otriasam sa od snehu, škriabem sa späť do stopy a šúcham sa dolu svahom. Opäť sme na značke.

Ústup do Lomnej

Po ďalších 400 metroch odbočuje stopa prekvapivo vpravo (neskôr pri skúmaní mapy mi dochádza, že bežkár tu narazil na stopy toho turistického páru, ktorý išiel z doliny po neznačkovanom chodníku a asi omylom zišiel zo značky). Zarazene hľadím na strminu, po ktorej sa Marcel spustil. Nikde nevidíme značku, spúšťam sa šikmo v naozaj hlbokom snehu, samý strom, kroviny, žľaby a ani neviem ako, letím do snehu. Termoska opäť vypadáva, ale hneď ju objavujem a kladiem nad seba. Zápasím pomerne dlho v hlbokom snehu, sily ma opúšťajú, ťažko oddychujem a opäť sa pokúšam nejako nájsť polohu, z ktorej by sa mi podarilo postaviť. Napokon zaberiem za paličky a konečne stojím. Vystúpam k termoske, tú zakvačím do kapsy a spúšťam sa.

Neprejdem ani tri metre a v žľabe ma to opäť zhadzuje rypákom rovno do snehu. Moje bytie sa mení na režim prostého prežitia. Keď zapichávam ohnutú paličku do snehu, mizne tam celá. Nemám sa o čo zaprieť, ako húsenička sa snažím presunúť lyže pod seba, ale steny žľabu mi efektívne bránia v pohybe. Keď tak ležím v snehu, cítim, ako sneh chladí. Celý čas si nahlas uľavujem slovami, ktoré ďaleko prekonávajú Klingónsku poéziu a nemôžem ich tu zverejniť, lebo nemôžem riskovať trvalú ujmu u čitateľov. Už mi fakt dochádzajú sily, pri márnych pokusoch posunúť lyže do nejakej rozumnejšej polohy napokon kapitulujem a vypínam lyže. Konečne stojím, ale prepadávam sa po rebrá.

Marcel sa ako spoľahlivá kvočka obetavo vracia späť. Hovorí, že sme nejakých 50 metrov pod značkou a navrhuje, že by sme vzhľadom na pokročilý čas mali radšej zostúpiť do Lomnej. Neodvrávam a pozorujem pod nami nejakú zvážnicu, na ktorej vidím stopy. Vpravo od nás tí turisti stúpali po spádnici na hrebeň, tam sa potrebujem dostať. Pri každom kroku zapadám po pás, ešte aj plahočenie dolu svahom je nesmierne namáhavé. Opakovane musím zastaviť a oddychovať, nevládzem.

Konečne som v stopách našich predchodcov, tam sa ide trochu lepšie, ale aj tu občas zapadám tak, že sa neviem poriadne pohnúť. Konečne som na zvážnici, kde sa márne pokúšam obuť lyže. Špiritizujeme nad tým obaja, napokon Marcel vyťahuje staršiu skúsenosť, kedy išiel na vlak a pred stanicou zistil, že nevie zložiť lyže. Pomáha na to rituálne obetovať trochu čaju (niektorí vraj odriekajú aj zaklínadlá). Ten roztápa nahromadený ľad vo viazaní a hneď mám lyže na nohách. Spúšťame sa dolu svahom. Som celý mokrý a trasie ma zima. Mám dosť.

Les sa časom rozostupuje a objavujú sa prvé chaty, Marcel vraví, že zhruba kilometer pod nami by mala byť podľa mapy nejaká reštaurácia. Veľkosť prekonanej krízy dokumentuje fakt, že až tu dolu po dlhom čase opäť fotím, snehom obalený aparát našťastie funguje. V zjazde pri pokuse vyhnúť sa konárom ešte raz padám, mátožne sa zbieram na nohy a pokračujeme. Ako keby toho nebolo dosť, lyže sa nechcú šmýkať. Zisťujem, že mám na sklzniciach sedemcentimetrovú vrstvu snehu. Nepomôže nič iné, len zložiť lyže, oškrabať sneh a navoskovať, našťastie mal Marcel kus sviečky. Keď sa potom spúšťam na posledný úsek, úplne žasnem, ako tie lyže zrazu idú. Ešte doteraz mi chodí hlavou, či som náhodou nezápasil s nalepeným snehom celý deň.

So šušťaním sklzníc prichádzame k veľkej budove, z ktorej sa vykľul wellness hotel pod Kyčmolem. Po chvíli vyjednávame slušnú zľavu a ideme sa ubytovať, dávam vedieť na Doroťanku, že neprídeme. Po celom apartmáne visia naše háby. Gate a vetrovku mám také mokré, že sa dajú žmýkať. Ešte pred večerou sa vyhrievam v horúcej vani. Som taký schvátený, že nevládzem zjesť porcie na tanieri. Večerný program korunujeme vo vírivke.

Zážitky nemusia byť len príjemné, stačí keď sú intenzívne, však?

Do príručky starých svišťov pribudlo pár skúseností:

• neprepískni to s výdajom energie
• včas dopĺňaj vodu a sacharidy
• hrubšia bunda nepatrí na intenzívne stúpania
• v čerstvom hlbokom snehu zredukuj plánované vzdialenosti
• pribaľ sviečku
• do takýchto podmienok treba ako vrchnú vrstvu tenké goretexy
• pracuj na kondičke
• zhoď tie zbytočné kilá, mrože na bežkách neexcelujú

Dozvuk pod Malým Polomom

V nedeľu sa delíme. Marcel smeruje modrou značkou späť na hrebeň a chce sa dostať do Kelčova. (Napokon to zvláda s rezervou 15 minút do odchodu vyhliadnutého autobusu na trase dlhej 27 kilometrov. Klobúk dolu. Ďakujem chlape, bolo mi cťou.)

Ja sa balím a s malým odstupom idem v jeho stopách. Pri odbočke na zelenú cyklotrasu skúšam pohyb v panenskom snehu. V noci ešte pripadlo a aj teraz sneží, akurát je oproti včerajšku asi tak 5° pod nulou. Z tohoto pokusu mi je jasné, že pre pohyb v takomto čerstvom snehu treba veľa času a síl, do príručky by som pridal pravidlo, že v čerstvej snehovej kalamite treba nájsť radšej prechodené trasy, alebo počkať nejaký čas, kým tá pokrývka trochu sadne.

Vraciam sa na modrú značku a stúpam so zámerom, že niekde pod hrebeňom sa otočím. Pohybujem sa v úplne rozprávkovej krajine. Cítim boľavé svaly ešte zo včera a tak len pomaličky stúpam, od akejsi budovy mám nasadené pásy. Prísne vzaté, toto vlastne nie je typický bežkársky terén, ale v BC lyžiach to ide slušne. Na jednom mieste križuje chodník potok, vidím, že tu musel aj Marcel zložiť lyže a tok prekonať peši.

Po dvoch serpentínach sa dostávam do masívu Malého Polomu. Snehu je neuveriteľné množstvo. Keď som už takmer na červenej značke, pohľad na hodinky mi vraví, že je asi čas na návrat. Na chodníku stretávam párik turistov, idú v našej stope po bežkách, ale prepadávajú sa hlboko pri každom kroku. Drina a určite nezabudnuteľný zážitok.

Pásy nechávam aj na zjazd, rýchlosť sa dá krásne regulovať tým, že v strminách idem jednou lyžou mimo stopy. Pekný zážitok, dnes ma nečaká dlhá trasa, tiež sa mi nechce tráviť hodiny vo vlaku tak premočený ako včera. Pri domčeku odkladám pásy, lyže idú parádne. Onedlho sa dostávam do snehom zapadanej dedinky Horní Lomná. Keď zaškrtnem o posypový štrk, dávam lyže na batoh. V malom hotelíku pri zastávke sa posilňujem a po štvrť hodinke už cestujem.

Už sa neviem dočkať, až si niečo podobné zopakujem.

Viac fotografií

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek