Osoby a obsadenie:
Rastýk V., otec
Rasťo V., syn
Elka V., dcéra
Štela B. a jeho žena Rúžka, susedia zľava
Janek P. a jeho žena Božka, susedia sprava
Malvína Šarkézy- Opatovská, moderátorka súkromnej televízie
Stano K., programový riaditeľ súkromnej televízie
Evžen F., kameraman súkromnej televízie
Jaro D., zvaný Bazmek, šofér súkromnej televízie
Komparz: Starosta obce a ostatní susedia, obyvatelia obce atď.

V hlavnej úlohe: 175 kg sviňa Rúžka a 184 kg sviňa Boženka. K tomu treba podotknúť, že obidve menované napriek tomu, že v celom príbehu i v televíznom spravodajstve hrali hlavnú úlohu, neprejavovali z toho žiadnu veľkú radosť a už vôbec neboli namyslené.

Niekedy v polovici novembra mi zavolal syn môjho kamaráta Rasťo a pozval ma, tak ako už viackrát, na poriadnu záhorácku zabíjačku.

„Dúfam, že máš čas. Tentokrát to bude riadna mela,“ hovorí. „Tato mi povedal, aby som konečne pozval aj kamarátov z televízie, že nech sa aspoň raz poriadne nažerú. A že zabijeme jedným vrzom obe svine, nech už máme celú zimu pokoj. Tak som zašiel za Stanom a povedal mu to a on, že jasné, a že urobia aj nejaký záber do spravodajstva, alebo také niečo. A že by sme teda mohli urobiť u nás poriadne čóro-móro. Hneď vytvoril tím pre zabíjačku. A vieš, kto s nami príde? To neuhádneš. Malvína! A vraj sa veľmi rada pozrie na záhorácke zvyky. Lebo že ona pozná iba tie východniarske a tak. A ešte ide s kamerou Evžen. Poznáš ho, najväčší pijan. No, človeče, príď už v piatok a priprav sa, že budeš u nás až do nedele.“

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

„Rasťo, to teda bude sila. Ale že ide aj Malvína, to som nečakal. Taká fajnovka. Rasťo, to bude záber na tvojho tatka. Stavím sa, že ju bude chcieť pretiahnuť.“ „No,“ vraví Rasťo a ja počujem, ako sa smeje do telefónu, „ja si to myslím tiež a aj som sa stavil s chalanmi, ale neviem-neviem. Ale veď uvidíme. Tak nezabudni a príď už v piatok.“

Tak čo poviete? Je to sľubný úvod? Ja myslím, že áno. Len potrebuje poriadne vysvetlenie. Rasťo sa narodil na dedine na Záhorí. Jeho starý otec sa tam priženil niekde od Trnavy a keď sa mu narodil prvý a jediný potomok, pomenoval ho Rastislav, čo je po trnavsky tvrdo „Rastýk“. A pretože tak svojho syna aj volal, v celej dedine mu nikto dodnes inak nepovie. Rastýk sa na Záhorí dobre ujal. Počerný, vysoký, kučeravý chlapisko, ktorý vedel dať po papuli každému, komu sa žiadalo. Svojho času to bol najlepší futbalista v šírom okolí, šikovný do každej roboty, zručný a priateľský. Nie div, že všetky baby mali oči iba preňho. A Rastýk, ten si veru rukáv nedal odtrhnúť. Vždy makal ako čert. A tak nečudo, že už pred vojnou mal postavený poriadny dom a keď skončil vysokú a vrátil sa z vojny, chvíľu ešte obrážal okolie a potom, po pár rokoch, si priviedol do domu nevestu. Svadba to bola náramná, nevesta prekrásna a obaja žili ako holúbkovia. Rastýk zarábal napravo, naľavo, drel, a len sa smial. No a o chvíľu boli na svete deti. Syn Rasťo a dcéra Elena. Ale potom začala jeho žena chorľavieť a po čase jej už nebolo pomoci. Rasťo mal vtedy len päť rokov a Elka štyri. Všetci v dedine čakali, že si Rastýk nájde novú ženu, a veruže by sa našlo dosť devúch, ktoré by pristali robiť macochu deťom. Ale Rastýk povedal nie a bolo rozhodnuté. A tak sa staral sám. Našťastie mal dobrých kamarátov susedov.

Susedky Božka a Rúžka mu pomáhali s deťmi, ako sa dalo a tak deťom nič nechýbalo. Keď povyrástli, samy sa chytili viesť domácnosť. Rasťo začal chodiť na gymnázium, kde som ho prostredníctvom jeho otca spoznal a neskôr sa pripojila aj Elka. Obaja skvelí študenti. Po gymnáziu Rasťo vyštudoval elektrotechniku a Elka pedagogiku. Elka sa vrátila učiť domov a Rasťo sa uchytil v súkromnej televízii. Pretože som sa v istom období motal v tých končinách, poznal som jeho kolegov a aj prostredie, v ktorom pracoval.

Banda to bola náramná. Stano bol skvelý manažér a dokázal z ľudí vytĺcť aj to, čo v nich nikdy nebolo. Evžen už mal byť dávno kameraman niekde úplne inde. Lenže jeho životné krédo nebolo práve úplne zhodné s tým, ktoré hovorí o šťastí v súvislosti s peniazmi a tak, i napriek svojmu fantastickému talentu, zostával v službách televízie. No a teraz: Malvína Šarkézy-Opatovská. Tak to bola bomba. Úplne najkrajšia a najsexi baba, akú som kedy videl ja a ešte celé Slovensko aj s kolóniami. Najnebezpečnejšie na nej bolo to, že okrem úžasného sexepílu bola aj veľmi chytrá a prefíkaná. Veľmi veľa ľudí ju považovalo len za hlúpučký sexsymbol a omámení jej neuveriteľným vzhľadom a šarmom chvastali sa pred ňou a priznávali sa k veciam, ktoré by inak nikdy nevyslovili. A Malvína ich ničila ako šváby. No a ešte mala jednu veľmi peknú vlastnosť. Mala úžasný zmysel pre humor. * Keď Rasťo vysvetlil Stanovi, že tá zabíjačka nebude žiadne hop a skok, a že bude treba, aby prišli buď v piatok večer, alebo v sobotu skoro ráno, dohodli sa, že sobota ráno bude O.K. a že o siedmej ráno už budú brázdiť dedinu.

„Rasťo,“ hovorí Stano, „urobíme tam trochu poprask, dobre? Kde bývate?“ „No ani nie dvesto metrov od začiatku obce. Len čo zídete z hlavnej cesty na Senicu a prídete k nám do dediny, je to už len kúsok. Veď poznáš číslo domu.“

„Tak to teda nie. Keď už tam ideme, nech to stojí za to. Uvidíš to divadlo. Nie že nás budeš čakať pred domom. O nič sa nestaraj, len nenápadne rozšír po dedine, že k vám na zabíjačku príde natáčať televízia.” Rasťo neváhal a pretože už dobre poznal televízne fígle, len tak, akoby nič, sa zmienil v krčme o tom, že v sobotu k nim príde televízia natáčať program o zabíjačke. Správa sa rozšírila dedinou ako blesk a pár závistlivých klebetníc malo od jedu slabší žlčníkový záchvat.

A tak bolo všetko nastrabočené, svine vykŕmené, slivovica nachystaná a my všetci tiež. Keď som v piatok prišiel s päťlitrovým demižónkom červeného v ruke a s pár trdelníkmi v taške, celá banda bola už dobre naladená. Na dvore bol postavený poriadne vydrhnutý stôl, kotol v kotline sa ligotal, drevo bolo narúbané, veľké varechy vybielené, cibuľa a cesnak načistené a korenie namleté. Drevené koryto sa už tešilo na svoje dve svinky a tie veru boli akési nervózne. Dvojitá trojnožka bola postavená a nože nabrúsené.

Vstávali sme o šiestej ráno. Vonku mierne mrzlo. Obloha bola ešte tmavá a svietili hviezdy, ale my sme už zakúrili pod kotlom a zohrievali vodu na obarenie. Všetci sme poraňajkovali kakao a koláčiky, lebo sme vedeli, že mastného a slaného bude do večera až-až. Okolo siedmej boli už na dvore aj susedia Štela s Rúžkou a Janek s Božkou. Ťukli sme si po slivovici a tešili sa nastávajúcemu.

Krátko pred siedmou sme začuli krátke zatrúbenie klaksónu a Rasťo povedal: „Tatko, už sú tu.“ Okolo domu prešiel veľký prenosový voz extra nápadne označený znakom a názvom televízie a šinul si to hore dedinou. Po pár minútach bol na konci a tam sa na otočke pre autobus s trúbením obrátil, chvíľu počkal, aby mali miestni občania čas to stráviť a potom zastavil pri najväčšom dome na ceste. Dvere sa otvorili a von vykĺzla Malvína. Poviem vám, že niektoré baby veru vedia parádne vystupovať z auta. Malvína bola v tejto disciplíne majsterkou sveta. Slnko sa akosi viac rozžiarilo a obloha naopak potemnela. Malvína sa pretiahla akože od dlhého sedenia a pár chlapov za oknami malo okamžite erekciu. Potom svojím nenapodobiteľným krokom prišla ku dverám domu a zazvonila. Jura Lovaška otvoril dvere a hubu a potom už len počúval. „Šarkézy-Opatovská,“ predstavila sa Malvína, „televízia Bratislava. Prosím vás, kde tu býva pán Rastýk V.?“

Jura dvakrát prehltol a potom len ukazoval smerom dole dedinou. „Paninko, to mosíte ít kus spátky, to ste prejeli. Oni bývajú hnet na začátku dediny.“ Malvína mu položila ruku na rameno a povedala: „Jaj, to ste zlatý, že ste nám tak pomohol, viete, nie všetci ľudia nás majú radi.“

„Ále co by né, my tu máme oneho každý, šak víte.“ „Teraz už viem, a ďakujem vám,“ povedala Malvína a odplávala k vozu. Jura dostal z toho takú slabšiu slintavku a akýsi podivný tras do kolien. Preto si hneď pre istotu sadol na lavicu pred domom. Malvína nasadla do prenosového vozu a ten sa pomaly pohol dole dedinou. Táto scéna sa opakovala ešte dva razy, plus jeden raz na fare. Treba povedať, že dedina je to dosť veľká a bohatá na to, aby mala svojho pána farára. V susedných obciach škodoradostne hovorili, že je to preto, lebo všetci tu tak kradnú a hrešia rôznym spôsobom, že na to musia mať svojho farára, aby ich všetkých stihol vyspovedať. Keď prenosový voz zastavil pred farou a Malvína zasa vystúpila spýtať sa na cestu, pán farár práve apaticky načúval štyrom miestnym klebetniciam o ich problémoch. Oči mal privreté a tešil sa na poriadne raňajky na fare. Keď klebetnice z ničoho nič stíchli, chvíľu si myslel, že zaspal. Ale potom otvoril oči a jeho ego sa zrútilo. Malvína pristúpila ku skupinke, so sklopenými očami pozdravila a spýtala sa:

„Otče, prosím vás, kde tu býva pán Rastýk V.?“
Babizne stáli s otvorenými ústami a chytali sa ich mdloby. Pán farár zalapal po vzduchu, potom sa spamätal, a ako už trikrát predtým, dostalo sa Malvíne vysvetlenia, kde je ich cieľ. Malvína sa pekne točila v smere, kam ukazoval a dala tak vyniknúť i svojmu nevšednému profilu. Veľmi pekne a skromne poďakovala, potom chytila ruku pána farára a pobozkala mu ju. Farár sa bez slova otočil a akosi plavne kráčal na faru. A len znalci by videli, že úplne potichu vraví: „Bože, odpusť, telo je slabé a duša hriešna.“

Malvína nasadla do voza a Stano jej hovorí: „Malvína, zas to až tak nepreháňaj, lebo nás ukameňujú.“ A potom dal pokyn a voz sa rozbehol a na šup zastavil až pred domom Rastýka V.

Už sme ich čakali. Celú televíznu bandu som dobre poznal. Ale ostatní nie. Rasťo ich privítal, nasmeroval šoféra Bazmeka na mostík pred domom tak, aby ho bolo vidieť široko ďaleko a celú bandu vtiahol dnu do dvora. Malvína už-už štartovala svoj šarm, keď jej Stano povedal:

„Malva, už toho nechaj a buď zasa poriadna baba.“ A začalo predstavovanie. Všetko išlo v poriadku až do chvíle, keď sa vynoril pán domáci a podal ruku Malvíne. Nebudete mi veriť, ale to bola iskra ako blesk. „Šarkézy-Opatovská,“ predstavila sa Malvína. „A já su Rastýk,“ povedal, pritiahol si Malvínu za pás k sebe a dal jej také dve pusky na líčka, až to tak mľasklo.

„A čo keby sme si všetci tykali,“ hovorí. A ja pozerám na nich ako jarný puk a vidím, že Malvína sa začervenala a len tak trošku a jemnučko prekrížila nohy. Mrknem bokom na Rasťa a vidím, že aj on to zaregistroval. A Stano tiež. Ale robili sme sa, že sa nič nedeje. No a tak sme si všetci pekne potykali.
„Bazmek,“ hovorí Stano šoférovi, „hybaj na ulicu a nastav satelit.“ „Načo?“ pýta sa Jaro.

„Len ho pootáčaj a nechaj v hocijakej polohe. Alebo ho natoč tak, ako majú ľudia satelity na barákoch. Nech si myslia, že budeme vysielať cez satelit. Ale nič nezapájaj a príď zasa sem.“

„Ták,“ hovorí Rastýk, „ket sme sa tak pjekne zešli, dáme si po slivovici, aby nám nebylo špatne a pritem si povíme, co a jak. Dúfam, že ste sa nedošli enom dívat, ale že budete aj jest a pit, no a též pomáhat. Tak kdo má co, nech sa prezleče a kdo nemá, temu neco požičáme. A ty, Lavínko, co máš na prezlečení?“

„Malvína, Malvína sa volám, nie Lavína,“ chichotala sa Malvína a vôbec sa neurazila. „No teda nevím, ale na mňa, defčico, púsobíš jak lavína. Tak sa nezlob, ket sa občas pomýlim.“

„Teda Rastýk, ty si ale beťár,“ červenala sa Malvína. Neskôr mi Rasťo aj Stano prisahali, že ešte nikto nikdy nevidel Malvínu červenať sa. „Idem sa teda prezliecť, aby si nepovedal, že som nejaká fajnovka.“ Nebesá! Každý predsa vedel, že Malvína fajnovka je! Potom sa Malvína odobrala do letnej kuchyne, kam ju Rastýk odprevadil a my sme začuli len jej smiech a Rastýk vyšiel vysmiaty na dvor.

„Tak, chlapi,“ hovorí, „ začneme. Štelo a Janku, jak budete tento rok zabíjat? Svoje alebo súsedky?“ „Tento rok hnevali, tak si každý zabijeme svoju,“ hovorí so smiechom Štela. „To ako že svoju?“ spýtal sa Stano.

„Staňo,“ vysvetloval Rastýk, „já mám vždycky svine pomenované po súsedkách, že, defčata? Robíme to tak už roky. No a ked ich baby hnevajú cez rok, tak sa im vyhrážajú: Šak počkaj, ty mňa srat nebudeš. Pred Vánocama ťa zabiju jak sviňu. No a ket sú baby hodné, tak každý zabije tú, co sa volá jak súseda a svojej rekne: Scu enom tebja a každú druhú zabiju.“ Susedky sa rehotali, lebo už si dávno zvykli na Rastýkove srandovanie a dobre poznali zabíjačkový ceremoniál.

„Rastýk, a kerá sme tento rok lepší pribírala?“ „Rúžko, tento rok máš aspoň o deset kilo víc jak Božka. Ale Božka, ty máš zase pjeknejší šunky.“

„To teda mám,“ chechtala sa Božka a poriadne sa pleskla po zadku. „Co ríkáš, Janku?“ „Šak počkaj, až ťa zabiju, uvidíme, jaké ty šunky máš.“

„Tak dosť rečí a dime na to. Rasťo, skoč pro chleba a pivo, Janku na místo, Rúžko ber si lavór na kréf a vy ostatní buďte bokem.“ Rastýk už dva týždne trénoval svine na zabíjačku. Každé ráno prišiel ku chlievom, poriadne polial chlieb čiernym pivom a vylákal jednu sviňu na dvor a tam jej ho dal zjesť. Potom išiel pre druhú. Svine milovali chlieb v pive a sledovali ho ako malé štence. Rastýk vošiel do chlieva, hojne polial chlieb pivom a pootvoril dvierka. Sviňa Rúženka sa už aj pomaly trepala von. Vyšla na dvor, takmer ťahajúc brušisko po zemi, nedôverčivo mrkla na zostavu, ale potom predsa len zohla hlavu a pustila sa do chleba. Štela pristúpil k nej so strielkou v ruke a bác, Ruženke sa podlomili kolená a bolo po nej. Rastýk rýchlo priskočil, trochu jej nadvihol obrovskú hlavu a vnoril do nej nôž. A to už suseda Rúžka čupela u svojej menovkyne a chytala do lavóra prúd krvi a rukou ju miešala, aby sa nezrazila. Ešte párkrát zapumpoval Rastýk nohou a povedal: „Berte ju.“ Drapli sme milú sviňu za zadné a už sme ju aj teperili do koryta. Podložili sme reťaze a šup tam s ňou. Veru to bola zaberačka.

„Co je, Malvínko, není ti špatne?“ povedal zrazu Rastýk. Malvína stála s podivným výrazom v tvári a povedala: „A to budete robiť aj s tou druhou?“ „Pravdaže.“

„A nemohla by som chytať tú krv ja? Ešte som to nikdy nerobila.“ „Tak to sa musíš optat Božky. To je její výsada,“ hovorí Rastýk. „Ále kludne bjež, defčico, ja to mám každý rok aj štyri krát. Mne to vzácné néni.“

Rúžka zliala prvú krv do nádoby a podala Malvíne lavór. „Enom buď v klude defčico, drž sa trocha bokem, lebo sviňa ví nekedy ešte kopnút. Tak aby ti tú kréf nevyléla.“

A situácia sa opakovala. Sviňa opatrne vyliezla sama na dvor, ale cítila krv a tak bola nepokojná. Lenže chlieb s pivom ju dostal. Zasa padla rana, svini sa roztiahli nohy a Rastýk do nej zaboril nôž. Teplá, pariaca sa krv tiekla prúdom do lavóra a o chvíľu bolo po srande. Malvína vstala s lavórom v rukách a jednu ruku mala úplne krvavú od miešania. Božka od nej prevzala lavór a Malvína si opatrne pričuchla k ruke. Tvárou jej prechádzali vlny emócií, zhlboka dýchala a veru neviem, neviem, ako by to vyhodnotil sexuológ. Potom si ruku poumývala, avšak stále si k nej privoniavala.

Voda v kotle vrela ostošesť a tak sme svine jednu po druhej posypali kalafúnou, obarili, oškrabali zvončekmi od srsti, až boli ružovučké ako detská prdelka a reťazami vydrhli, ako sa len dalo. Hupcugom sme ich vytiahli na šibenicu, ešte raz ich poriadne dočistili a niekde aj opálili slameným vechťom.

„Žádná smradlavá letlampa,“ prehlásil Rastýk a my sme všetci s uznaním súhlasili. Dali sme si po štamperlíku a Stano pozerá na Bazmeka a vraví: „A ty čo sa nadájaš, kto nás povezie domov, keď budeš ožratý?“ „Staňo, ná kam by ste chodili,“ vraví Rastýk, „šak budete u nás spat. Už máme pro vás fšecko nachystané. Rasťo, tys im to nerekel?“ „Rekel, ale Stano povjedel, že to sa ešte uvidí.“

„No tak už sa to vidí, co povíš, Stani,“ uzavrel to Rastýk a Stano sa len zasmial, lebo sa mu veru nikam nechcelo. „Bazmeku, tak si dajme ešte jednu.“ A tak sme si dali všetci ešte jednu a samozrejme baby s nami.

No a potom už to išlo ako na páse. Janek si zobral k ruke Rasťa, Rastýk mal k ruke Štelu a ja, Stano a Bazmek sme robili poskokov. A Evžen usilovne natáčal, ale dával si pritom ukrutánsky pozor, aby mu neutiekla ani jedna runda. Baby zatiaľ vydrhli a hadicou vystriekali dvor aj koryto, a my sme ho opreli o stenu, aby dobre stieklo. Malvína sa automaticky zapájala do všetkých prác, ktoré robili baby a vôbec sa nepárala. O chvíľu boli svine vyvrhnuté, vnútornosti a črevá rozdelené a Elka behala s lavórom a pýtala si kúsky do ovaru. Dostala kus pečene, teda játer, ako sa tu hovorí, pľúc, obličky, a všetko ostatné, čo tam patrí. Ženy medzitým čistili hlavy a keď boli pekné čisté, Rasťo ich rozťal napoly a oni z nich vybrali mozoček. Elka čakala len na to. Vzala ho a šup do letnej kuchyne. Vôňa praženej cibule už nám krútila nosom a o chvíľu vybehla s kastrólom s mozočkom. Čerstvý chlieb bol narezaný a my sme si naberali prvé zabíjačkové jedlo. Evžen odložil kameru a pridal sa k nám. Bazmek chvíľu machroval, že on také oné neje, ale potom okoštoval a už si aj dával. Stano len mrkal medzi dvomi sústami a Malvína sediac na lavici medzi Božkou a Rúžkou si poriadne dávala a pekne sa pri tom usmievala. Svine viseli vyvrhnuté na šibenici a parilo sa z nich. Rastýk ich sekerou rozťal na polovičky a tým bola prvá fáza hotová.

„Bazmeku, ty budeš nalévat. Stejne si tu ináč prd platný,“ rozhodol Rastýk. „Ale nalévání ti ide. Tak pjekne fšeckým ulej.“ Hrkli sme si a chystali sa pokračovať.

„Ja by som sa chcela na niečo spýtať,“ prehovorila Malvína. „Prečo hovoríte tak škaredo, že zabíjačka, a nie zakáľačka?“

„No to máš defčico asi takto. Keby sem byl slon a mjel kly, alebo rohy, tak bych to prasa móhel zaklat a potom by to byla zakálačka. Ale já mám strílku zabíjačku a tak svine zabíjáme. Šak aj normálne sa rekne: ,Počkaj, ty sviňo, já ťa ráz zabiju‘, no né?“

Zasmiali sme sa a pustili sa do roboty. Mäso chladlo jedna radosť a baby vzadu pri hnoji čistili nahrubo črevá a žalúdky. V kotle sa prevaľovali hlavy a iné dobručké veci a z dvora stúpala vôňa. A Elka medzi nami behala ako čertík a stále si niečo pýtala:

„Tatko, daj kúsek na pečení, strýcu Štelo, neco na gulášek, a kde mám játra a čepec?“ Z kuchyne sa linuli úžasné vône a Elka už aj volala:

„Poďte na játerká a na ovárek.“ Na drevený stôl vidlicou vylovila z kotla uvarenú pečeň a dierkovanou naberačkou fajnové kúsky mäsa, nakrájala to, pridala tanier s uhorkami, soľ a korenie, dva poháre baraních rohov s feferónkami, horčicu a nastrúhaný chren, ostrý ako britva.

Bazmek sa ihneď neohrozene postavil ku fľaši a čakal na rozkaz. Však bol riadne menovaný nalievačom, tak čo.

„No tak nečum a nalévaj,“ povedal Rastýk. „Tú mastnotu mosíme prebit, keby jak.“ A Štela a Janek už naťahovali paprče so štamperlíkmi a my ostatní sme sa veru tiež nenechali núkať.

Evžen ihneď odložil kameru a pridal sa k nám. Naberali sme si rukami, hádzali to do úst a blažene sa na seba usmievali. To bola dobrota. Chren nám vháňal slzy do očí a sople do nosa, ale bolo to úžasné.

„Šéfe,“ hovorí Evžen, „už tam mám dobrých 160 minút, to by aj mohlo stačiť, nie?“

„Jasné, odlož to a ak bude niečo zvlášť, tak ti poviem. Ale inak, riaď sa sám sebou. Veď vieš, čo treba,“ odvetil Stano. Evžen úplne šťastný, že sa zbavil povinností, vrhol sa s nami do žranice, pijatiku nevynechávajúc. Malvína sedela rozhorúčená s babami, čosi si potichu hovorili a potom vždy vybuchli do smiechu a krížili pri tom nohy. Ach jááj, tie babské nohy. Ale Rastýk, Rasťo a Elka stáli vedľa seba, úplne presne ako poriadny rodinný tím, pozerali na nás a šťastne sa usmievali, ako keby si hovorili, tak toto sme chceli. To bola naozaj poriadna sila okamihu.

Vtom Elke zazvonil telefón. Pozrela na číslo a hovorí: „Tatko, richtár ti volá. Mám to zebrat?“ „Daj to sem,“ hovorí Rastýk.

„No ahoj, starosto, tak co zas potrebuješ? Dneska ti nemožu s ničím pomoct, zabíjáme a mám tu televíziu. Jáj, tak ty už to víš. Človječe, tebje nic neujde.“ Potom chvíľu načúval, usmievajúc sa a mrkajúc na nás, a odpovedal: „Ná, pravdaže móžeš, enom dondi, rádi ťa uvidíme a sám sa ich optáš.“ Rastýk sa potom pozrel na nás a hovorí:

„Staňo, dojde sem náš starosta, šak sa čuduju, že tu už nebyl, a chce sa s tebú vyprávjat, že esli neco od neho nescete a esli by ste nepotrebovali neco pomoct a tak. Šak víš, nemože to prenést cez srdce, aby mu neco takéto utéklo. Evžen by ho móhel zabrat kamerú, kludne aj naprázdno, nech je šťastný a Malvínko, ty sa ho optaj na nejaké blbosti. Uvidíš, jak bude hrabat nohama. Už sa teším.“

No netrvalo ani tri minúty a starosta už aj brzdil pred domom. Rasťo mu otvoril a Rastýk ho privítal. Potom ho všetkým predstavil. Ale to už mal Evžen kameru na oku a Malvína k nemu pristúpila, a predstavila sa:

„Šarkézy-Opatovská, televízia Bratislava,“ hovorí a podáva mu ruku. „Sme naozaj veľmi radi, že ste taký starostlivý a ústretový, a chcete nám pomôcť. Však, pán generálny riaditeľ,“ povedala a pozrela významne na Stana.

„Naozaj by sme to ocenili,“ dupľoval Stano a tváril sa vážne a rozumne, hoci už mal v sebe asi sedem až dvanásť štamperlíkov a na sebe montérky. „No to sa móžete spolehnút, že pro vás udeláme fšecko, co by ste potrebovali,“ koktal starosta a srandovne prešľapoval nohami po zemi. „Nemám vám nekeho poslat, aby ste nemoseli tady pomáhat?“

„Ale kdeže,“ hovorí Malvína, „my si to mimoriadne ceníme, že sme dostali možnosť byť priamo zapojení do prác okolo zakáľačky a tak poznať pravú a skutočnú atmosféru diania. Ako my od filmu hovoríme, byť na tvári miesta. Chápete, však? Viete, my robíme film pre CNN a možno to kúpi aj BBC a potrebujeme úplne splynúť a poznať túto prácu. Inak by to nebolo, a to uznáte aj sám, vôbec autentické.“ Doriti, tá Malvína mala šarm aj v teplákoch a mikine, a hlavu mala ako minister zahraničných vecí.

„Ná, to teda máte pravdu, paninko, to by teda véru nebylo to, oné, jak ríkáte. A teda jak bych vám móhel pomoci.” Tu už sa zapojil aj Stano.

„Celkom isto budeme potrebovať záber na obec, ale to spravíme letecky. Teraz cez víkend len prejdeme kamerou cez dedinu a urobíme pár záberov na domy, námestie a kostol. Históriu obce nám pripravili v Akadémii vied a to by nám zatiaľ stačilo. Ostatné až čo povedia Američania.“

Starosta sa z toho chvíľu spamätával a potom sa spýtal: „Kdo? Američané? A to nebude ve vašej televízii?“

„No, niečo určite áno. Ale len toľko, koľko nám dovolia Američania. Len krátky šot. Nič viac. Možno vo večernom spravodajstve.“

„No a fčíl si poď s nama starosto štrngnút, aby sa nám to podarilo,“ vložil sa do toho Rastýk. Po štamperlíku starosta zasa trošku získal stratenú istotu, potom si s nami dal ešte jednu, rozlúčil sa, sadol do auta a vypadol do dediny, aby informoval svojich obyvateľov. O dvadsať minút začal hrať miestny rozhlas obľúbenú: „Neďaleko od Trenčína...“ a potom starosta prečítal mimoriadnu správu o tom, že: „Našu obec navštívil televízny štáb, kerý natáča pro americkú televíziu dokument Život na dedine. Žádáme všetkých obyvatelú, kerý tak ešte dofčíl neučinili, aby si upratali pred domama, lebo sa budú robit zábjere aj z dediny.“ A rozhlas pokračoval vo vyhrávaní: „...býva jedna Katarína.” My sme sa chechtali a Rastýk zaprisahal všetkých, že aspoň tri roky nesmú nikde prezradiť, čo sme to tu ušili.

A išlo sa ďalej. Mäso bolo rozbúrané a rozložené po stoloch, kde sa chladilo. V kuchyni sa pieklo pliecko a pečeň v čepci, v hrnci bublal zabíjačkový guláš a bol čas na menšiu prestávku.

„Tak kto si dá kávu?“ spýtala sa Elka. Všetky ruky vyleteli hore a Elka sa pobrala do kuchyne.

„Elka, môžem ti pomôcť?“ pýtala sa Malvína. Tvár jej horela, líca sa jej leskli od mastnoty a oči svietili ako lampáše. Už dávno si mokrým ručníkom zotrela z tváre mejkap, ale svedčilo jej to aj tak. Pobrala sa s Elkou do kuchyne a už sme počuli, ako sa obidve smejú na celé kolo. Najprv tam bolo plno štrngotu šálok a o chvíľu sa vynorila Malvína s táckou plnou trojdecových hrnčekov s kávou. „Podáva sa zabíjačkové espreso, dámy a páni. A kto si dá trdelník?“ Ruky sa načiahli a na dvore nastala pohoda.

„Tak, baby, jak to vypadá s črevama,“ spýtal sa po chvíli Rastýk. „Vyšlemované?“ „Pravda, a aj ty, cos kúpil, sú namočené a preprané.“ „Krúpy sú navarené? Žemla nakrájaná, česnek nalúpaný? Majoránka nadrvená, korení namleté?“

„Fšecko v porátku, šéfe, možeme ít na to,“ chechtali sa baby. „Tak dobre. Janku a Štelo, maso necháme chladnút, vytáhnite z kotla hlavy, baby, vy ich oberte a nezapomeňte jeden lalok načesnekovat a napaprikovat. Víte, že to pán farár majú velice rádi. Keby to nebodaj nedostali ve výslužce, tak nás aj zatraťá,“ smial sa Rastýk.

A znovu sme naštartovali. Chlapi šikovne krájali pečeň, pľúca, obraté hlavy, lalok, atď.,atď, mleli uvarené kože, a potom to v detskej vaničke miešali, solili, korenili a pridávali do toho všetko, čo ich život a prax naučili. A znovu to koštovali a prizývali baby, aby išli tiež ochutnať, lebo sa im stále nezdalo, že už je to „ono“. A zasa štamperlík, aby sme tú chuť spláchli a potom ďalší, aby sme spláchli mastnotu a ešte jeden len preto, aby nám bolo dobre. A veruže nám bolo. A keď bolo hotovo, postavil sa Rastýk za stôl s nabíjačkou pripomínajúcou akýsi orgán a baby mu naň šikovne navliekali črevá na trubičku.

„Malvínko, nechceš si to skusit?“ zavolal Rastýk. „Ja som to ešte nikdy nerobila.“ „Ále di, určite už neco podobné robilas. Neríkaj, že né.“ Malvínka chvíľku nerozumela, ale keď začala navliekať, okamžite pochopila a prihodila si:

„Hej, robila, ale to bol úplne iný kaliber. Toto je ako pre Číňanov.“ A rehotala sa ako divá. Potom pozrela hore na Rastýka a Rastýk na ňu. A zasa to tak zaiskrilo. Nech ma porazí, ak to nie je pravda. Rastýk plecháčikom nakladal do nabijaka, potom ho oprel o brucho a už to začalo. Jaternice ako živé červy vybiehali z nabijaka a chlapi aj baby ich špajlovali a ukladali na papier na dlhú a širokú dosku. Evžen už mal zasa v rukách kameru, ale pod vplyvom slivovice sa rozhodol, že bude robiť umelecké zábery a len tak-tak, že nespadol z rebríka do jaterníc. Stano zavelil „dosť”, a Evžen to vzdal. Jaternice putovali na ovarenie do kotla a po chvíli sa už začínali vynárať na hladinu. A ženy ich šikovne vyberali a zasa ukladali na dosku a potom ju odniesli dozadu do dvora, kde pekne v tieni a slabom mraze chladli. A oni ich o chvíľu pretáčali, aby sa neusadil tuk na jednej strane. Úžasná zodpovednosť.

„A fčíl ideme na krvavničky,“ rozkázal šéf. A znovu sa miešalo, dochucovalo, pridávala sa opečená žemľa a odložená krv a koštovalo a keď bolo schválené, zasa sa nabíjalo, ale teraz už nie do tenkých, ale do hrubých čriev. Veľký drevený stôl vzadu na dvore bol o chvíľu plný. Jaterničky, svetlučké a štíhlunké ako nevesty a vedľa nich krvavničky, ako tlstí páni zoradení v šíkoch.To bolo vojsko. Radosť vidieť.

A Elka zasa volala: „Poďme jéésť.“ Neviem, ako to stíhala. Na stole bol pekáč s mäskom upečeným do červena, ďalší pekáč s pečeňou v čepci, posypaný pripečenou cibuľkou a hrniec zabíjačkového gulášu. Všetko to voňalo, syčalo a brblalo a my sme jedli a zasa sme si pridávali a Bazmek chodil dookola ako Kača v čapici a nalieval, len aby nám nebodaj neprišlo ťažko. Všetko sme to zapíjali studeným pivom, ktoré nám syčalo v hrdlách a bolo nám úžasne.

„Tak,“ hovorí Rastýk, „ešte udeláme tlačenky a potom dokončíme poléfku.“ A partia zasa naštartovala. Krájalo sa mäsko z kolien a z podbradku, pečeň, jazyky, srdcia, korenilo sa, solilo, cesnakovalo, riedilo a zahusťovalo, plnilo do žalúdkov i do umelých čriev, ovarovalo v kotli a potom vylovilo, zanieslo do pivnice a riadne zaťažilo. A Elka zasa priniesla hrnčisko zabíjačkovej kapusty a plech do červena upečených rebierok. Z hrnca sa parilo a voňala kyslá kapusta, nové korenie a bobkový list, a trčali tam kúsky mäsa z nožičiek, chvostíkov a kolien a bolo to nekonečne dobré. A rebierka boli ako sen. Chrumkavé, mierne ocesnakované, posypané rascou a prenikavo voňavé. Kostičky sme z nich vyťahovali bielučké ako klapky z klavíra, oblizovali z nich zvyšky chuti a od pažravosti gúľali očami. Skrátka žranica. „Elka, a co huspeninu, nezapomjelas?“ vraví Rastýk.

„Neboj, tati, už sa chladí v komori.“ Tá Elka bola skrátka ako tichý a výkonný stroj, ako náš malý anjel strážny, lenže s poslaním zviesť nás z cesty pokánia na cestu obžerstva, a darilo sa jej to úplne bezvadne.

A tak chlapi ešte zamiešali krv do polievky, povarili to a potom vytiahli kotol, z dvoch tretín plný polievky, z kotliny a celý ho posadili do betónovej nádrže plnej studenej vody. Ženy to občas zamiešali, len aby nebodaj polievka neskysla. „Tak, a ideme na maso,“ zavelil šéf. A chlapi už zasa preťahovali nože po ocieľkach a ženy vyčistili stoly, aby mali kde robiť. Vedľa stolov boli na zemi veľké hliníkové mäsiarske lódne a Rastýk dirigoval:

„Sem dávajte maso na konzum, stehná a kotletky. Extra dajte panenskú. Sem na údení, aj búček na údení sem. Ale vykostit. Sem maso na klobásky a aj ostatný orez. Slaninu na sádlo Štelovi a ty ju už rež na kostky. Kožu dúle, ale občas nejakú nechaj. Nech nám občas pjekne chrúpú pod zubama. Ale vytápjat budeme až zajtra. A aj klobásky budeme delat až zajtra.”

A už to len tak fičalo. Malvína stála medzi chlapmi ako taký maják zmierania, usmievala sa napravo, naľavo a pýtala sa:

„A z tohoto čo bude? A z hentoho čo?“ Oči jej zasa svietili, ako keď si spokojná gazdiná robí zásoby na celú zimu. Raz darmo, ten pud je asi v každej Slovenke. A Rastýk jej ukazoval:

„Totok je Malvínko krkovička, tú vykostím a pújde na údení, totok je stehno, narobím z neho enom také púldruhakilové kúsky, to dáme zamrazit, a tak aj kotletky. Ale jednu celú šunku, to jakože stehno, dáme též vyúdit, ale mosíme ho vykostit, aby nám nezasmrádla v nálevje od kosti. A dívaj, Malvínko, to je slanina, có? Na štyri prsty vysoká a pevná jak panenské prsa. Tú ket vyúdíme, bude bílá jak sneh a mjakučká jak máslo. Pomály ju móžeš natírat na chleba, a vydrží kludne až do mája.“ Takto jej všetko pekne vysvetľoval a rezal pritom dlhé pláty nádhernej vysokej slaniny na údenie.

„Šáhni si na to, neboj sa, pritlač. To je materiál, co? Šak také byli ty svine porádne krmené. Žádné granule, žádné pomyje, žádné sračky.“

A Stano, Evžen, Bazmek a Rasťo stáli obďaleč a neveriacky krútili hlavami.
„Človeče, ja tú Malvínu nepoznávam. A to som si myslel, že do nej vidím jak do akvária. Kde sa to v tej babe berie? Už u nás robí deväť rokov, precestoval som s ňou pol sveta, videl ju na tisícke flámov, ale toto som ešte nevidel. Normálne som z toho jeleň,“ hovoril Stano.

A Evžen, už poriadne nametený, múdro doložil: „Stanko, v tej sa nevyzná ani divá sviňa.“ Nuž na takú múdrosť sa nedá inak, iba prikývnuť.

Mäso na údenie sa odkladalo, pretože potrebovalo aspoň dvanásť hodín odležať a do nálevu sa bude dávať až zajtra. Mäso na konzum sa rozdeľovalo do sáčkov a označovalo sa nálepkami a Elka ho ukladala do mrazáku. Bolo už perfektne vychladené a odležané.

Slnko už zmizlo zo dvora a začínalo sa zasa dobre ochladzovať. Ženy drhli stoly a nádoby, všetko mastné ako šľak a len sa tak usmievali. A Malvínka s nimi. A zrazu bolo všetko hotové a Elka prehlásila, že má nachystané výslužky po dedine a že by teda bolo dobré ich rozviezť.

„Malvínko,“ hovorí Rastýk, „bjež sa napajcovat. Pújdeš s Elkú roznášat výslužku. Tak jak sa patrí. Elka ťa vezme do kúpelne, daj sa do frcu, nech tí naši občané vjeďá, co je to svjet. A daj si záležat.“

To bolo čosi pre Malvínu. Juchla si a zaťatými päsťami urobila gesto, ako keď futbalista dá gól. Vtrhla do kúpeľne a voda šumela, fén fučal a farbičky sa nanášali ako na cirkusový plagát. Po pol hodine sa vynorila a my sme žasli. Z umastenej, spotenej a unavenej baby bola tu zasa dáma prvej kategórie, v peknej vyšívanej vestičke, čo jej zvýrazňovala už aj tak výrazné prsia a v minisukničke, čo odhaľovala vytušené a obťahovala vysnívané. Pozrela sa na nás, akoby chcela povedať: „To čumíte, čo?” a zasmiala sa. Jedno však bolo jasné. Tá Malvína bola naozaj riadne babisko a poriadnu babu nikdy nič nepoloží. No a potom sme naložili výslužky do Rastýkovho auta a Elka s Malvínou sa vydali na misiu do dediny. Čo sa dialo v domácnostiach, zhrnula Elka do slov: „Tato, hotový blázinec. Fšeci v kostelových šatoch a negde aj v krojoch. A všade sme išli do prednej parádnej izby. To bylo cosi. Vítali nás pred vrátama a usmívali sa jak prasklý chleba.”

A potom popísala, ako bolo na fare. Pán farár im hral na klavír, ukazoval fotky zo semináru, kde bol oblečený v športovom, a červenal sa. A stará Reháčka, čo robila farárovi gazdinú, chodila po dome a od zlosti trieskala dverami, až padali sväté obrázky zo steny. Len Malvína vraj sedela na krajíčku stoličky, skromne si poťahovala okraj sukničky v márnej snahe dostať ju cez kolienka a blikala predlhými mihalnicami, až sa prach víril. A keď si akosi „omylom“ prehodila nôžku cez nôžku, tak pán farár na chvíľu odišiel do kuchyne. A ešte jej pán farár hovoril „milé dieťa“ a pritom na ňu vôbec nepozeral ako otec. V celej dedine boli už vytiahnuté vyleštené autá na mostíkoch pred domami, čo sa robí iba v nedeľu pred omšou, a všade hrala hudba. Pred krčmou si nechala Malvína zastaviť a išla dnu kúpiť si cigarety, hoci vôbec nefajčí. Chlapi jej vytvorili špalier a ona, ako nejaká kráľovná, prešla tam a späť a bol to toho roku najväčší zážitok v dedine. Krčmár Šaňo využil jej prítomnosť a inteligentne sa jej spýtal:

„ Vy ste tu z tej televízie, né?“ Tak sa len usmiala a povedala: „Áno, to sme my.“ „A co, lúbilo sa vám u nás?“

„Veľmi, ale veď my ešte nejdeme späť. Zostávame do zajtra. Viete, tí Američania sú hrozne nároční a tak chcú mať zachytené úplne všetko. Celú atmosféru. Ešte musíme natočiť výrobu oškvarkov a klobás a údeného mäsa. Viete, budú to vysielať na CNN a asi aj na BBC.“ Potom vypochodovala z krčmy, krútiac zadkom ako zlodej vypínačom. Pohlavná aktivita miestnych chlapov v ten večer stúpla o 286 % , a o deväť mesiacov sa narodilo nezvykle veľa detí.

Ruch v dome už takmer stíchol. Vedľa letnej kuchyne mal Rastýk urobenú akože klubovňu. Horelo tam v krbe a veľký stôl bol prestretý. Na sporáku v kuchyni a v rúre bolo pochystaného jedla a jedla. Susedia už boli naspäť, prezlečení do čistého a Rúžka aj Božka prikvitli s misou koláčikov, čerstvých a voňavých ako cukráreň. A voňala tiež čerstvá káva, a hralo rádio. Keď sa dievky vrátili z misie, zasadli sme a Rastýk sa postavil a všetkým pekne poďakoval. Konečne prišlo na moje víno. Pripili sme si a pustili sa do jedla. Ale brušiská sme už mali plné a tak sme len zobkali, rozprávali si somariny a spievali so Štelovou harmonikou a Janek do toho ozembuchom pridával rytmus. A Božka s Rúžkou spievali, a my sme sa pripájali k tomu peknému tandemu. Stano dával k lepšiemu príhody z televízie a každý sa nejako zapojil. A zrazu bola takmer polnoc a únava z hektického dňa sa prejavila.

„Tak, vážení, na dnes už teho bylo asi dosť. Ešte nás čeká zajtrajšek a tak by sme sa mjeli dobre vyspat. Tak ty budeš spat s Rasťom,“ povedal mi Rastýk. „Stano, Evžen a Bazmek, vy budete spat hore. Máte tam kúpeľňu aj záchod, na okne máte položených šest pív aj s otvírákem, keby vás do rána sušilo, jako že vás aj bude. Malvínko, ty budeš spat u Elky, už tam máš nachystané. Šak si tam aj zložená, né?“

Partia sa zdvihla, rozlúčili sme sa so susedmi a všetko sa začalo vytrácať hore spať. Elka sa chystala, že ešte urobí poriadok v klubovni a kuchyni, ale Rastýk ju zastavil.

„Enom ty bjež pjekne spat. Narobila sas až až. Já to tady dám do porádku sám. Alebo, keby sem zehnal nejakú pomocníčku, tak by to bylo rychlejší.“ A to už Malvína stála vedľa neho, usmievala sa a bez rečí sa pustila do práce. Pozreli sa na seba a všetko bolo jasné.

Nikto nevie, ako dlho im to upratovanie trvalo, ale keď som ráno vošiel do kuchyne, sedeli tí dvaja oproti sebe, Rastýk mal svoju ruku položenú na jej a obaja sa veľmi pekne a ľúbezne na seba usmievali. A keď prišla dolu aj Elka, tiež sa usmievala a dlaňou capla tatka po chrbte a prstom mu naznačila – ty-ty-ty.

Ahá, tak to sa asi budeme dnes všetci na seba usmievať. To bude naozaj pekný deň.

Poraňajkovali sme pivo, zajedli ho gulášom či zabíjačkovou kapustou alebo huspeninou s cibuľkou, skrátka kto čo chcel a potom Rastýk zasa zavelil: „A ide sa na to.“

Susedia aj s babami už boli zasa tu. Dali sme si nasilu po slivovičke a krútilo nás do vývrtky. Tak sme si dali ešte jednu a už to bolo lepšie. A tretia chutila zasa ako včera.

Nakrájanú slaninu sme vysypali do kotla, Rastýk ju trošku podlial vodou a opatrne sme prikladali a ženy ju stále miešali odo dna, aby sa neprichytila. Slaninka bola od včera nasolená a Rastýk do nej prilial trošičku mlieka. „To aby byli oškvarky pjekné, červené,“ vysvetľoval Malvíne. Ženy stáli pri kotli a poctivo miešali a miešali. Smaltované nádoby na masť boli vyumývané a nachystané prijať voňavú bielučkú masť.

„Malvínko, poď sem. Privážu ti zásteru, aby sas moc nezamastila,“ povedal Rastýk. Malvína pristúpila až úplne k nemu a ja som sa nestačil diviť. Rastýk jej pretiahol hornú šnúrku cez hlavu a druhou rukou jej išiel po líci až dozadu na krk a nadvihol vlasy. Pritom ju jemnučko, tak asi dve-tri sekundy, pohladil po šiji. Asi sa mi to len zazdalo, ale chvíľu som počul zvuk, ako keď pradie mačka. Potom zobral dlhé šnúrky na bokoch zástery a objal Malvínu, aby jej ich mohol ovinúť vzadu okolo pásu. Predklonil sa a za jej chrbtom ich prekrížil a natiahol dopredu a zaviazal. Malvína sa pritom oňho pekne oprela a pozerala mu do očí. A potom sa Rastýk zaklonil, a, podľa mňa, ju pobozkal na uško. Vyzeralo to iba ako priateľská služba, ale ja som to videl trošku inak. Och, ten Rastýk, ten mi teda ukázal, ako sa uväzuje zásterka. Človek sa učí celý život.

Ale bol tu čas na klobásy a tak sme sa dali do toho. Janek doniesol elektrický mäsiarsky mlynček na mäso a začalo sa mlieť mäso na klobásy. Bolo už pekne vychladnuté, odležané a pevné ako skala. Mlynček len tak rapotal, keď rezal pevné kvalitné a tuhé mäso a dlhé šnúry pomletého mäsa z neho vyliezali ako nekonečné hady a ukladali sa v detskej vaničke. A zasa nastala tá alchýmia. Rastýk vytiahol nádhernú červenú papriku v zavarovacom pohári, dával ju dookola privoniavať a potom zavolal Elku.

„Tak kolko teho je, tatko?“ Chlapi drapli vaničku a šup s ňou na váhu. Elka zobrala papier a ceruzku a začala počítať. Rastýk sa otočil na nás a hovorí: „Elka je najvječí machr na klobásky v celej dedine. Má recept po mamje a co zavelí, to tam dáme. Uvidíte, co to bude za bombu. Šak aj Janek a Štela si nechávajú od ní namíšat.“

„Tak dime na to,“ zavelila Elka. Prstom okoštovala papriku, slastne si mľaskla a začala vážiť koreniny. Hrnčekom prilievala vodu do mäsa a chlapi miešali a miešali. Občas strčila ruku do zmesi, aby zistila, či nie je príliš hustá či riedka a po pol hodinke zavelila: „Dosť.” Potom zobrala za dobrú hrsť namiešanej zmesi a hodila to na panvičku. V kuchyni postavila panvičku na sporák, opekala to a potom zasa vyšla za nami.

„Tak nech sa páči, okoštujte.“ A my sme koštovali, múdro kývali hlavami, hodnotili obsah papriky, cesnaku, rasce a soli a tvárili sa veľmi múdro. A nakoniec ochutnala Elka. Chvíľu to prežúvala, kývala hlavou zo strany na stranu a potom zavelila:

„Pridat ešte trochu česneku a bude to bezva.“ Tak chlapi zasa ponorili ruky do zmesi a miešali a miešali. Potom Janek vytiahol z mlynka šajbu a nože a nasadil tam plničku. A zasa začala navliekačka čriev a už to aj išlo. Jedni odoberali od mlynčeka, ďalší prekrúcali klobásy a poslední z nich točili veľké koleso. A keď bol koniec čreva, všetci sme spoločne vešali klobásy na asi tak metrové palice a nosili sme ich do udiarne. O chvíľu bolo hotovo a ženy začali odoberať vyškvarenú masť z kotla a liali ju do sádelníkov. Oheň pod kotlom teraz už sotva horel. Škvarky plávali v masti, začínali sa farbiť do zlatova a jemne perlili. A voňali ako šľak.

„Najvíc z celej zabíjačky lúbim oškvarky,“ povedal Rastýk a potom dodal: „K jídlu.“ Rastýk s chlapmi odišli do letnej kuchyne a miešali nálev na údené mäso a slaninu. Vytiahli perfektne umyté červené lódničky a mäso ukladali na seba a nakoniec zaliali nálevom. Na mäso položili dosku a kameňom mierne zaťažili, aby nevyplávalo.

„Tak vidíš, Malvínko,“ vysvetľoval Rastýk, „takto to bude asi tak deset dní. Enom to občas musím otočit a preložit. A potom to pújde do udírne a ket to dobre dopadne, tak to bude pochúťka, jakú možno ešte ani nepoznáš. Aj ket su si istý, že poznáš hodne dobrých vjecí.“ Potom sa len tak jemne drgli plecami a pozreli sa na seba. Jáááááj, bože môj. To bola sila.

A vtom ženy od kotla zakričali: „Hotovó,” a my sme sa pobrali im pomôcť. Veľkou dierkovanou naberačkou sme vyťahovali zlatohnedé škvarky, dávali ich na sitko odkvapkať od masti a potom ich rozprestierali na stoly pokryté savým papierom, aby rýchlejšie vychladli. A zasa sme popíjali slivovicu, len Bazmek držal alkoholickú diétu, lebo ho čakalo šoférovanie domov. Z kuchyne vybehla Elka a zavolala ,obéd‘, a my sme nastúpili ako jeden šík, lebo všetko už bolo hotové a aj nám už naozaj trošku vytrávilo. Bodaj by nie, veď už boli takmer tri hodiny poobede. Jedli sme, popíjali a spomínali, čo sa všetko udialo od včerajška a stále sme sa smiali. A niektorí sa občas pozreli do očí a cez celú miestnosť preletel blesk ako strela.

Lenže aj ten najkrajší príbeh má svoj koniec. Keď sa Stano postavil, vedel som, že to bude rozlúčka. A tak sa aj stalo. Stano poďakoval všetkým za pozvanie, všetci sme si navzájom potriasli rukami, vyobjímali sa, posľubovali si večné priateľstvo a dali si ešte jednu (naozaj poslednú!) navrch. Elka začala ťahať igelitky s výslužkou pre našich hostí a Rastýk dodal: „A za týdeň vám ešte fšeckým pošlu čerstvé klobásky. Nech máte neco porádného do kapustnice.“

Partia sa začala zberať. Bazmek zbalil satelit a Rastýk odišiel s Malvínou do izby pre jej kufor a my ostaní sme trpezlivo čakali pri prenosovom voze, lebo sme vedeli, že zabaliť taký kufor nie je vôbec žiadna sranda a nesmie sa to robiť narýchlo. Ale nakoniec sme sa ich dočkali. A ešte jedno potrasenie rúk a ešte jeden štamperlík (tentokrát už ale naozaj posledný) a bol koniec. Kamaráti nastúpili do prenosového vozu, Evžen si s kamerou sadol na sedačku na kapote a pripol sa pásom a Bazmek pomaličky vyšiel zasa až na koniec dediny, kde Evžen zasa nasadol dnu, tam sa otočil a prešiel nazad okolo nás. A mne, somárovi starému, sa zdalo, že niektorí z nás mali trošičku lesklé oči.

Vyzeralo to, že tým sa všetko skončilo. Ale nie zas až tak úplne. Malvínka sa o týždeň zastavila, akože odborne prekonzultovať komentár k nafilmovanému, a tiež že vraj pre tie klobásy a zostala až do nedele. Klobásy ale nakoniec odniesol Rasťo. A aj keď všetci odišli a po mesiacoch sa všetko zjedlo, niečo tu z tej partie navždy zostalo.

Kamarát Stano stále robí veľkého šéfa v tej istej televízii. Rasťo je tam tiež a má na starosti celý technický park. Evžen absolvoval protialkoholické liečenie, ktoré mu akosi nezabralo (svine doktorské to odflákali) a Bazmek robí taxikára. A Malvína? Tá sa pri služobke v Kanade zoznámila s pekným a šikovným chlapom a naviac, zhodou okolností, dobre situovaným televíznym manažérom a po pol roku známosti neodolala jeho ponuke, vydala sa zaňho a odsťahovala sa za veľkú mláku.

Na zabíjačky ku Rastýkovi chodím takmer každý rok. A keď sme už poriadne pripití a berie nás tá opilecká ľútosť, tak sa chytíme za plecia a spomíname a spomíname. Tak, ako aj teraz.

Tento príbeh je súčasťou knihy "Karpatské horské", ktorú si môžete kúpiť v nashom eshope alebo v Martinuse.