Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Starohutiansky (Starohutský) vodopád
Starohutiansky (Starohutský) vodopád Zatvoriť

Túra Mlynárov vrch a Zámčisko zo Starej Huty

Stále viac a viac nás baví objavovať nové, neokukané skalné útvary, jaskynné portály, malé tiesňavky či vodopádiky. Ideálny čas na objavné túry je obdobie medzi zimou a jarou. Mali sme nejaké indície, že okolo Starohutianskeho vodopádu by sa dalo nájsť dačo zaujímavé, a tak sme sa tam v druhej polovici marca vybrali.

Vzdialenosť
9 km
Prevýšenie
+656 m stúpanie, -525 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 21.03.2018
Pohoria
Pohronský Inovec
Trasa
Doprava
Nová Baňa (vlak, bus) - Stará Huta (bus)
Nová Baňa-Drozdovo (bus) - Nová Baňa (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1082 Vtáčnik (1:50.000)

Trasa

Nová Baňa, časť Stará Huta – Starohutiansky (Starohutský) vodopád – Mlynárov vrch – Zámčisko - Nová Baňa, Drozdovo

Do Novej Bane sme pricestovali vláčikom a čakanie na autobus sme si spestrili hľadaním štôlne v masíve Hája. Štôlňu sme síce nenašli, ale čas sme si skrátili a hlavne príjemne sme sa zahriali štveraním po strmých svahoch. Ráno bolo totiž dosť mrazivé.

Autobusom sme sa odviezli do Starej Huty, kde nás čakala druhá časť našej výpravy, ktorá prišla z Banskej Bystrice autom. Spoločne sme sa vybrali k Starohutianskemu vodopádu (starší názov je Starohutský vodopád). Bola som pri ňom už viackrát, ale teraz sa mi mimoriadne páčil. Oslobodený z ľadového zovretia, plný sily, veselo skákal cez andezitové stupne. Len po okrajoch ho zdobili ľadové čipky ako spomienka na odchádzajúcu zimu. Pofotili sme sa, vytešili, ale boli sme len na začiatku a treba ísť ďalej.

Stúpame popod skalnú hradbu na Jašekovu skalu. Cestou obdivujeme vysoké skalné veže a ich štruktúru. Andezitové skaly nie sú homogénne, ale tvoria ich jednotlivé platne akoby poukladané na seba. A tlak a čas z nich vytvoril prírodné umelecké dielo. Jašekova skala bola slnkom zaliata a vítala nás jarou, vlastne jarným kvietkom, scilou dvojlistou. Skala je jednou zo zastávok Náučného chodníka Vojšín.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Chvíľu sme ešte išli náučným chodníkom, ale potom sme pretraverzovali svah doľava a spustili sa do doliny Sklenného potoka. Ako obvykle, netrápili sme sa dlhým hľadaním nejakého mostíka, dobre poslúžilo aj pár konárov popadaných do potoka a trochu spevnených ľadom. Za potokom sme vyšli na strmý, ale veľmi pekný pasienok, ktorého stráne boli spestrené solitérnymi bukmi a dubmi. Pastieri i zvieratá budú mať v horúcom lete dostatok príjemného tieňa.

Lesnou cestou sme sa presunuli k štálu Babuliarka, ale nešli sme si ho obzrieť, lebo náš cieľ sa nachádzal juhozápadne od štálu. Traverzovali sme Mlynárov vrch najskôr po lesnej ceste, ale keď sme vpravo vo svahu uvideli skaly, vydali sme sa hneď k nim. Len či sú to skaly, ktoré hľadáme?!

Hneď prvá skalná hradba bola však úchvatná, a tak bolo v podstate jedno, či je to ona alebo nie. Kráčali sme popod skalu, obdivovali jej štruktúru, mohutnosť a stromy, ktoré na nej rástli napriek nežičlivým podmienkam. Potešil aj miniatúrny ľadopádik. Práve som sa vytešovala z primrznutej chochlačky dutej, keď Ľubko zavolal: „Máme to!“ Zdvihla som hlavu a v diaľke uvidela spadnutú andezitovú vežu a pod ňou prázdny priestor – okno.

Svah bol poriadne strmý, a tak sme sa tam len pomaly presúvali. Cestou nás pristavila ešte jedna pekná skala. Tvorili ju nie platne, ale tenké platničky, takže bola doslova nariasená a na nej stálo krásne torzo starého buka, ktorý sa stal domovom pre stovky drobných chrobáčikov.

Teraz nám už nič nebránilo v pokoji si poprezerať kamenný zázrak prírody. Skalných okien som už videla desiatky a možno aj stovky, ale toto je unikátne. Vzniklo gravitáciou, posunom podložia, následkom čoho sa andezitová veža naklonila a nebyť statočnej skaly vedľa, ktorá ju zachytila, bola by sa rozsypala a skotúľala do údolia. Teraz je hlavou opretá o svojho záchrancu a čaká na obdiv turistov. Keď sme si ju poobzerali z jednej i z druhej strany, zhora i zdola, našli sme si príjemné miesto na občerstvenie.

Posilnení sme prešli lesnou cestou na horskú lúku Na Kolibkách, kde nás prekvapila zamrznutá mokraď. Darmo, zima roku 2018 prišla síce neskoro, ale zato sa dlho držala a nie a nie sa vzdať. Nad lúkou stálo pár domčekov a obrobené pole, dôkaz, že štál ešte žije. Zostupom po lúke zarastenej smlzom sme sa dostali na rázcestie Stará Huta, Chotár. Skontrolovali sme na zastávke čas odchodu autobusu a vydali sa po zelenej TZT smerom na Loksovu lúku. Krásna horská lúka pod Veľkým Inovcom však dnes nebola naším cieľom.

Značka ide lesnou cestou, po ktorej akurát zvážali drevo traktorom. Rozbrázdená cesta sa nám vôbec nepáčila, a tak sme rýchlo odbočili doľava k archeologickej lokalite Zámčisko. V dávnoveku sa tu nachádzalo veľké hradisko s rozlohou 7 ha, chránené mohutnými obrannými valmi. Hradisko je rozdelené na dve časti prírodnou andezitovou hradbou. Už prvé skaly nás prekvapili svojou mohutnosťou a členitosťou. Nižšie pod hornými skalami je ešte pás menších skál a v nich sa ukrýva aj menšia jaskyňa, pravdepodobne umelo upravená. Žeby svätyňa, alebo skrýša? Potešila aj ľadová výzdoba v nej, hlavne tenučký ľadový stalaktit.

Vrátili sme sa však k hornej hradbe a pomaly ju obchádzali k južnému hrebeňu. Odtiaľ sme sa dostali až na vrchol skaly (na niektorých mapách je nazvaná ako Lachtrova skala). Tu sme našli staré turistické značky, označujúce vyhliadku. Vyhliadka to musela byť kedysi parádna, no teraz je zarastená bukovo–hrabovým lesom a akú–takú vyhliadku poskytuje len mimo vegetačného obdobia. Samotný vrchol je však úžasné, magické miesto. Má svoj genius loci, nečudo, že si na ňom pravekí ľudia postavili svoje sídlo. Na Zámčisku sa kedysi robil archeologický výskum, o čom svedčia zachované sondy, odhaľujúce zvyšky kamenných múrov.

Spokojní nadmieru sme sa vracali k zelenej značke a matka Príroda nám pripravila ešte jedno zaujímavé predstavenie. Lúče už skoro zapadajúceho slnka presvetľovali lokalitu a stromy vrhali dlhokánske tiene, ktoré sa lámali cez okraje valov a vytvárali zaujímavú scenériu. Bol to nevšedný zážitok! Nevšedný zážitok mal na Zámčisku aj Anton Záhradník.

Ročné obdobia v roku 2018 sú nejaké divné. Článok som začala písať hneď po túre, no kým som ho dopísala, zima sa prehupla rovno do leta a už sa mi zdal dosť neaktuálny, tak som ho odložila do šuplíka. Myslím, že teraz prišiel čas na jeho uverejnenie.

Autorky fotografií: Alenka Bencová a Danka Tomášiková

Fotogaléria k článku

Najnovšie