„Ráno sme si trochu pospali, veď konečne voľno, ale aj tak bola Jana už o ôsmej v kuchyni a len tak v pyžame a župane dokončovala chlebíčky. Naraňajkovali sme sa, dali si ešte kávičku... Úžasná pohoda. No a aby to bolo komplet, vyšli sme si na balkón pofajčiť. Vieš, dohodli sme sa s mojou, že i keď sme obaja fajčiari, z bytu si zadymenú krčmu robiť nebudeme, preto chodíme fajčiť na balkón. Ja som si len tak prehodil bundu cez ramená a ona vraj tých pár minút vydrží aj v župane. Je pravda, že nejaká veľká zima nebola, len takých 5 – 6 °C. Vytiahol som cigarety, ponúkol ju a ona sa pýta: „Koľko máš ešte cigariet?“ A ja, že len tento načatý balíček. „To nám na dva dni nebude stačiť,“ vraví, „lebo ja už nemám nič.“ „Nevadí,“ hovorím, „než sa oblečieš, skočím do trafiky a kúpim dva či tri balíčky. To by nám malo stačiť.“ Trafiku máme takmer pod oknami, takže žiadny problém. No a tak si tam svorne bafáme a rozmýšľame, či sme ešte na niečo nezabudli, ale mne už to fajčenie prestalo chutiť, preto som to zahasil a hovorím: „Idem kúpiť tie cigarety, poď dnu.” Ale ona len kývla hlavou, že dofajčí a až potom sa pôjde prezliecť. Vbehol som dnu, zobral peniaze a šup ho dolu schodmi na ulicu a do trafiky. A moja stojí hore na balkóne a volá na mňa: „Zobral si si kľúče?” „Aké kľúče?” pýtam sa. „No od bytu,” odpovedá. „Načo by mi boli, veď si doma?” „To som,” odpovedá, „lenže si ma zavrel na balkóne!” Človeče, tak si predstav, že ja blbec letím z balkóna a automaticky som za sebou zavrel kľučkou dvere, a ona je tam s cigaretkou v ruke len v nočnej košeli a župane. Dvere od bytu zabuchnuté, ja bez kľúčov a aby toho nebolo málo, tak ti ešte musím povedať, že dva týždne pred Vianocami som si doviezol z Rakúska špeciálny zámok a hneď som ho aj namontoval. Veď vieš, ako sa v činžiakoch vykrádajú byty.“

„No a teraz to začalo. Najprv som ju pre istotu, a tiež preto, lebo som bol od jedu až zelený, spéroval, že to má z toho svojho večného fajčenia, ale v hlave už mi to hrkotalo, čo teraz. V nádeji, že som dobre nepribuchol dvere, vybehol som hore schodmi, ale kdeže. Murphy je sviňa a tie jeho zákony bohužiaľ fungujú. Tak to bolo aj u nás. Ak sa môže niečo posrať, tak sa to poserie. Dvere držali ako na trezore, ale aspoň som si do nich od zlosti kopol. Nič sa nedá robiť, hovorím si, zámok sa musí nejakou formou dať uvoľniť. V garáži mám kompletné vybavenie, vŕtačku, majzlíky a všetko, čo by som potreboval. Lenže kľúče od garáže boli, samozrejme, tiež v byte. Tak som zazvonil susedovi, či by mi nepomohol, ale ten nemal nič, len taký zatupený skrutkovač. Hneď však prejavil ochotu pomáhať, preto som ho poprosil o nejakú bundu či kabát pre Janu, lebo jej už začínalo byť na balkóne zima. Z obloka zo schodišťa sme jej ho podali na zmetáku, no poviem ti, kino pre celý barák. Všetci už o tom vedeli a všetci kecali a radili. No a ja som besnel. Niektorí boli v oknách, iní stáli na chodníku a debatovali s Janou. A ja, penu pri hube, som zháňal nejakú slušnú vŕtačku a hlavne poriadne vrtáky, lebo s tými našimi maslovými sa to odvŕtať nedalo. V byte nám zvonili telefóny od Milana a Maji, lebo sme im sľúbili, že ich zoberieme na chatu, a my nikde. Sused mi ponúkal telefón, nech im zavolám, čo sa stalo, ale či som ja vedel spamäti ich číslo? Ozaj, pamätáš si ešte nejaké telefónne číslo, alebo sa spoliehaš, tak ako ja, na pamäť telefónu? Takže sme na tom rovnako,“ povedal po mojom kývnutí. „Človeče, veď ja ti neviem ani číslo svojej ženy alebo deciek. Katastrofa! No, ale aby som neodbočoval. Lietal som po všetkých garážach v okolí, požičiaval som si vŕtačky, lámal jeden vrták za druhým a zámok držal jak šľak. Vrtáky nemali šancu a ja tiež. Skúšali sme dvere vypáčiť pajsrom, ale dvere a zárubne som menil pred rokom, a tak sme ich iba dokaličili, no dvere nie a nie prehnúť.“

„Moja už bola nervózna ako prvorodička a fajčila na balkóne ako Turek. Najviac ma srala vtedy, keď som behal pod balkónom a ona na mňa: „Rob niečo, mne sa chce na záchod.” Poser sa, baba jedna, vravel som si v duchu. Hodiny utekali, záujemcov o riešenie ubúdalo a aj zvedavci z ulice sa pomaly vytratili. V zúfalstve sme sa už pokúšali dvere aj vyvaliť. Mohutným kladivom sme tĺkli do priloženej dosky, ale tie svine držali a držali. Už zostal so mnou iba sused cez dva vchody, ktorý sa asi nadránom vrátil z flámu, lebo z neho ťahalo ako z opustenej vinárne. „Počkaj chvíľu,” vraví mi, „mám nápad.” No čo ty už môžeš mať za nápad, myslím si, ale pretože mne sa moje nápady dávno minuli, sadol som si na schody a čakal. O päť minút bol nazad aj s fľašou pálenky a dvomi poldecákmi. Myslel som si, že ma asi trepne, ale čo som mal robiť. Dvere zabuchnuté, moja na balkóne, vrtáky dolámané a v hlave prázdno. Tak sme si dali. Čo môže byť lepšie ako štamperlík v správnej chvíli? No predsa dva štamperlíky, či skôr poldecáky. Normálne som cítil, ako mi to prúdi telom a začína ma to zasa stavať na nohy, a potom som dostal nápad. Veď tu predsa máme továreň, kde som kedysi pracoval a kde musia mať to najkvalitnejšie vybavenie pre údržbárov. Tak som sadol na požičaný bicykel a upaľoval do fabriky. Lenže tam len vrátnik chrápal na vrátnici. Dovolil mi zatelefonovať chlapom, čo ich mali na pohotovostnom zozname. No vieš, nikomu sa nechcelo, Silvester je Silvester, ale nakoniec prišiel Fanoš a vybral zo skladu poriadny vercajk. Potom sme ešte museli zavolať riaditeľovi, lebo nás vrátnik nechcel s tým pustiť von, no a konečne sme mohli zasiahnuť. Predlžovačka od suseda, škrípanie kovu, ale kvalitný vrták sa zakusoval do zámku a za desať minút bolo hotovo. Vyslobodil som premrznutú Janu z balkóna a všetci spoločne sme si trtli poriadnu whisky na oslavu a pustili sa do chlebíčkov, čo mali byť na večer. Jana si napúšťala vodu do vane, aby sa v nej zohriala, a ja som zavolal Milanovi, vysvetlil mu, čo sa stalo, a vydal som sa zháňať nejaký náhradný zámok. O polhodinku som mal v ruke zámok, čo sa pri troche šikovnosti dal otvoriť aj väčším prievanom, ale bolo mi to jedno. Namontoval som ho jedna-dve, zabalili sme zvyšok chlebíčkov a ja, mierne capnutý, som sadol do auta. No a tak sme konečne tu. A pretože je zajtra Nový rok, prehlasujem tu, že končím s fajčením, lebo nikto si ani nevie predstaviť, ako to škodí. A nielen zdraviu,“ dodal a spolu sme si na to pripili.

Tento príbeh je súčasťou knihy "Karpatské horské", ktorú si môžete kúpiť v nashom eshope alebo v Martinuse.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]