Trasa

Tichý Potok – Černakovec – Lazisko – Bišar – Strieborná hora – Nižný Slavkov

Po dlhom čase sa mi na výlet podarilo nalákať parťáka Miša, s ktorým som bol na Jeleňom vrchu v Slovenskom krase či som prešiel polovicu hrebeňa Západných Tatier, a vďaka jeho autu sme mohli v nedeľu dôjsť do Tichého Potoka a začať odtiaľ kochací výlet.

Keďže som odtiaľ štartoval pri mojej prvej návšteve Levočských vrchov, tak som vedel, že musíme ísť cez most a pomaly stúpať úvozom do lesa popri potoku Černakovec. Vďaka tomu, že len deň predtým snežilo, bol les, stromy a cesta nádherné zasnežené. Tak ako sa dá očakávať od zimy. Napriek snehu po členky, nebol problém s postupom, čím sme sa pohodovo dostali k smerovníku Černakovec a tiež aj starému krížu. Odtiaľ sme zabočili doprava a začalo strmšie stúpanie. Pamätám si, keď som išiel v lete, tak tu bola mierna džungľa, teraz to bolo viac o snehu, ale napriek tomu sme v pohode stúpali, rozprávajúc o všetkom možnom.

K senníkom Laziska

Po asi 20 minútach sme ostro zabočili a nad nami sa ukázal prvý senník na malej čistinke v objatí hustých ihličnanov. Tu už bolo snehu skoro po kolená a sťažovalo to prechod, najmä, keď to nebolo prešliapané. Ale to sme ani neočakávali, ba sme boli nadšení z panensky čistého a nenarušeného snehu. Pri senníku sme si trochu oddýchli, napili sa čaju a hor sa k ďalším.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Tie sme objavili zanedlho, povyše na lúke, ktorá sa otvárala do kopcov. Ďalší senník bol na ľavej strane a vyššie na pravej sme zazreli ďalšie dva. K tým sme ale prišli okľukou, keďže som vedel, že ešte naľavo povyše na rovnej lúke sú ďalšie dva, ktoré budú ešte fotogenickejšie. Tak sa aj stalo, došli sme k jednému skontrolovať, či sú tam stále postele. I veru stále sú tam.

Následne sme pokračovali k najvyššie položeným a odtiaľ sa naskytol nádherný pohľad. Jeden z nich je už mierne poškodený, tak ktovie dokedy vydrží. Značka odtiaľ smerovala opäť do lesa a my sme ju nasledovali. Miernym stúpaním sme vyšli na ďalšiu čistinku, kde sme objavili v diaľke posed, ale to som už vedel, že budeme neďaleko hrebeňa Bišara a prejdúc kriačiny sme sa dostali na hrebeňovú cestu, kde som svojho času pokračoval po žltej do Oľšavice.

Tentoraz sme sa ale otočili na východ, keďže sme chceli končiť v Tichom Potoku. Už po príjemne zasneženej ceste sme prešli vrchom väčšej čistinky, kde sme na jej okraji našli starý smerovník Bišar. Ešte pred ním sme cez menšiu rúbaň mali možnosť dovidieť na časť Bachurne a Braniska.

Na Striebornú horu

Od smerovníka vo výške 981 m sme po chvíli začali krátko, ale poriadne klesať a po ďalšej chvíli sme sa dostali na rozľahlú horskú lúku, ktorá bola vskutku nádherná. Rovnako aj výhľady z nej. Lúka sa kľukatila mierne doprava a aj podľa tyčových kolíkov sme vedeli, že máme takto smerovať. V pozadí pred nami sme videli mierny kopec a predpokladali sme, že to bude Strieborná hora. Rovnako bolo možné zazrieť smerom na juh široké okolie a hory ako Bachureň či Branisko a horizont ohraničovali severné hradby Volovských vrchov.

Po druhej lúčke, resp. krátkym predelom sme po kraji nádherného zasneženého lesa vystúpili do sedla pod Striebornou horou, kde smerovník - podobne ako na Bišari - pamätal aj staré časy. Rovnako ako na Bachurni, vždy sa mi páčia takéto pripomienky starej turistiky.

Zo sedla Striebornej hory začalo prudšie klesanie a museli sme dávať pozor, aby sme sa nezviezli po zadku. V spodnej časti lúky, kus od značky som objavil senník a chatku, ale nedalo by sa v nej prespať. V smere ku chatke viedla aj cesta a podľa mapy sa dá cez pár čistiniek dostať do Brezovičky, čo nie je až taký zlý nápad, lebo nasledujúce pokračovanie červenej je len lesom po zvážnici, ktorá je zbytočne pretiahnutá, keďže zatáča a klesá veľmi pomaly. Kto chce končiť v Nižnom Slavkove a chce si to skrátiť, môže využiť priamejšiu zvážnicu a napojiť sa o čosi nižšie opäť na červenú v doline Strieborného potoka.

Popri jeho toku sme klesli na úzke pastviny nad štátnou cestou do Nižného Slavkova, kde sme ukončili výlet nádherne zasneženým prostredím Laziska a Striebornej hory.

Zhrnutie

Mierne náročnejšia, ale zároveň s o to pôsobivejšími spomienkami mňa osobne ešte dlho hriala, takže som veľmi spokojný, keďže sa mi splnilo vidieť zasnežené senníky Laziska a rovnako čosi prejsť po prenádherných horských lúkach medzi Nižným Slavkovom a Uložou, ktoré nielen v jeseni majú svoje špecifické čaro.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek