Trasa

Nižný Slavkov – Čierny močiar - sedlo Bachureň – sedlo Magura – Búče – sedlo Búče – Mindžová – sedlo Mindžová – Lazy – Chrasť – Hermanovce

Pôvodne som pre nočnú túru chcel vybrať dlhší variant a aj iné pohorie, ale s kamošom schopným takýchto vecí som sa nedokázal skoordinovať. Raz tomu znemožnilo koštovanie ujovho vína, inokedy zase zlé poveternostné podmienky, veľa snehu či iné rozmanité dôvody. Preto som sa začal pohrávať s myšlienkou ísť nočnú túru sám. Iste, v lese, v noci, v zime a ešte sám, to je všetko, čo sa neodporúča pri turistike. No ja som niekedy tvrdohlavá povaha, a keď si niečo zaumienim, tak na tom trvám. I trval som na tom a vymyslel som trasu, ktorá by nebola ani dlhá, ani nebezpečná, keďže som ju poznal, ani nočná, lebo som začínal za svetla a akurát som išiel len sám.

Vhodný okamih nastal, keď opäť nasnežilo a nebolo toho až tak veľa. Tri dni som váhal a váhal a až ten posledný možný, ktorý mi o čosi viac vyhovoval z logistických dôvodov, som sa nachystal a po práci skoro nestihol vlak. Ale nakoniec som sa predsa dostal do Nižného Slavkova, ktorý som si nevybral úplne náhodou. Jednak preto, že som tadiaľ ešte nešiel a zaujímali ma horské lúky Mangľovej, ale najmä preto, že na fasáde nižnoslavkovského kostola sa nachádza krásna renesančná maľba sv. Krištofa, ktorú objavili len nedávno a našťastie ju skoro zrenovovali. A vskutku je nádherná.

Smerovník v obci je blízko kostola a smeruje po asfaltke smerom do vzdialenejších hôr Bachurne, keďže bližšie patria do Levočských vrchov, ktoré dotvárajú scenériu podhorskej dediny. A plechové domky na úpätí horstva zase pripomína nejakú bangladéšsku či brazílsku favelu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Neznámo cez horské lúky Mangľovej

Vydal som sa teda po (červenej) asfaltke, minul základnú školu a došiel k brodu, kde nastala chyba lávky. A to doslova, keďže lávka chýbala. Išiel som teda ďalej a keďže značka chýbala, tak asi bolo treba prejsť na druhú stranu. Tam som prešiel až o čosi ďalej, keď potôčik aj vďaka ľadu umožňoval prechod, a tak som mohol nájsť značku. Privádzala ma bližšie a bližšie k lesu, až som dolinou Čierneho močiara do neho vnikol. Táto časť, aj keď na prvý pohľad nevyzerá zaujímavo, predsa len skrýva výnimočne miesto, a to malý vodopád, zvaný Starý mlyn, tentoraz samozrejme ľadopád. Na to upozorňuje aj tabuľka. No určite by nezaškodilo tam dať nejakú reťaz. Ako prezrádza názov lokality, stál tu niekedy mlyn, ale povesť hovorí, že zanikol kvôli ľudskej závisti.

Keďže sa však stmievalo a chcel som dôjsť aspoň na Mangľovú za pološera, veľmi som sa nezdržiaval a smeroval ďalej, až som došiel k dvojrúrkovému prameňu s teplou a zimnou vodou a k prístrešku. Následne k smerovníku Čierny močiar, kde som začal strmšie stúpať a strmina ma priviedla k prvej lúke na Mangľovej, z ktorej vyšších partií sa naskytal výhľad nielen na okolie po stranách a Levočské vrchy, ale aj na samotnú dedinku, z ktorej som štartoval. Tu som dúfal v rýchle nájdenie značky na protiľahlej strane lúky, to mi uľahčovali stopy v snehu, ktoré ma navádzali rovno cez lúky, kde som objavil červenú značku. Rovnako aj vstup do lesa po pravej strane. V tom momente začalo niečo zavýjať na lúke cez dolinku a veru som spozornel. Aj keď som sa vlkov neobával, netešila ma myšlienka na nejaké vyhladované psisko(á).

Tak som sa snažil o čosi tichšie stúpať ďalšou strminou, ktorá ma priviedla na ďalšiu lúku alebo skôr čistinku v krásnom objatí zasnežených ihličnanov. Keďže stopy sa zdali byť dôveryhodné, tak som ich nasledoval a značky ma v tom len utvrdzovali. Ako som z mapy vedel, druhá lúka je poslednou pred sedlom Bachureň, tak som očakával za zátačkou po pravej strane starý posed. Aj keď som ho prv nezbadal a zľakol sa, že ešte budem musieť ďalej nasledovať, predsa som ho po pár sekundách v šere zbadal a vydýchol som si, lebo som hneď spoznal čistinku v spomínanom sedle, keďže som tu bol asi štvrtýkrát. Smerovník mi to aj potvrdil. Tu už moje obavy z neznámeho terénu pominuli a ostali len klasické na konkrétny okamih, čiže tma, schodnosť, medvede za každým stromom či opití poľovníci.

Známym terénom zo sedla Bachureň na Chrasť

Pred vyjdením do sedla, som rozmýšľal zájsť aj na vrch Bachureň, ale keď som počul zavýjať neidentifikovateľného zvera, tak som viac nevymýšľal a pustil sa po zelenej do sedla Magura. Tu mohlo mať väčší zmysel zájsť na Maguru ako na vrch Bachureň, lebo z Magury som mohol vidieť aspoň rozsvietené dedinky a zároveň by som sa vyhol ceste, ktorá predstavovala jednu z troch častí trasy, kde by som na prípadný útok diviaka nebol schopný reakcie. No napriek tomu som sa cestou vybral. A mal som aj obavy, no paradoxne, najväčšie nebezpečie predstavovali paličky, keďže som zo dva razy lapsol na zadok.

O chvíľu som bol v sedle Magura, kde som objavil zvalený smerovník. Odtiaľ sú možné krásne výhľady do údolí a aj za nočnej jasnej tmy tomu tak v rámci možnosti bolo, keď bolo vidieť pouličné svetlá Lipoviec a Šindliara. Zároveň potešila hviezdnatá obloha, aj keď sa pomaličky zaťahovala.

Minimálnou hrúbkou snehovej pokrývky som v pohode nasledoval červenú alebo skôr povedané svoju pamäť, keďže som tadiaľ neraz išiel a poznal som to tu veľmi dobre. Ani čelovku nebolo treba, keďže sneh sa pekne belel a zároveň k tomu aj polojasná obloha. Húštinou, ktorá opäť predstavovala isté riziko, som došiel na Búče, kde má prekvapila opustená vrcholová stanica lanovky, kde cez škáry presvitalo svetlo. Výhľady smerom na východ aj odtiaľ boli dobré a tu som mal menšie vidiny, lebo sa mi zdalo, že vidím vrcholový kríž, ale keď som došiel bližšie, ten tam veru nebol. Len železný pätník.

Dal som si menšiu banánovú prestávku a zároveň ma poctil svojim telefonátom brat, ktorý ma skritizoval, že či mi “nešibe”, pýtajúc sa, koľko „medvedzov a vilkov“ som stretol. Ale po patričnej chvíľke som mu vysvetlil, že nemám čas sa s ním vykecávať, tak som ukončil rozhovor a mohol sa venovať zostupu po veľkej lúke do sedla Búče.

Odtiaľ ešte krátky úsek okolo kríža pripomínajúceho úmrtie miestneho turistu pri bežkovaní spred pár rokov a čakalo ma kratšie ale strmšie stúpanie lesom, ktoré predstavovalo posledný strachopudnejší úsek na Mindžovú. Našťastie “vilci i medvedze” a ani diviaky som nezaujímal, tak som s menšími problémami vyšiel neobľúbeným stŕmákom na nádherné zasneženú lúčnatú Mindžovú. Aj keď neďaleko sa nachádza útulňa Chotárna, nezachádzal som tam, len som bol zvedavý, či tam niekto nie je. Ale keďže z komína sa nekúrilo, tak som bol prekvapený, že cez víkend sa tam nikomu nechcelo. Za pár minút som zišiel do sedla Mindžová, odkiaľ to boli širšie lúky po zalesnených stranách. Odtiaľ zároveň začal viditeľne chýbať sneh, ktorý pred kótou Chrasť s dvojkrížom viac a viac redol, až som išiel po tráve.

Zostup do Hermanoviec

Z Chrasti do Hermanoviec vedie červená značka, kde končí, ale problém orientovať sa nie je, keďže dedina je v pohode viditeľná. Aj keď tentoraz hmla zastrela obec s vyše tisícpäťsto dušami. Sú minimálne dve možnosti zísť dole, vybral som si menej strmšiu miernou obchádzkou ako ide červená, viac doľava poza les. Tu som vošiel do hmly a aj napriek tomu, že to tu poznám, som veru mierne zapochyboval, kadiaľ som išiel, lebo som sa držal okraja lesa. No ale hneď som si uvedomil a išiel viac priamejšie. Prešiel som jednu lúku a aj druhú a už som sa ocitol na ceste na konci dediny. Prešiel som pustými uličkami a pri osvetlenom kostole zakončil tmavú túru.

Zhrnutie

Krátku večernú expedíciu hodnotím pozitívne v tom, že som sa odvážil to prejsť sám. Nestretol som žiadneho zvera, a tak jediný problém bol asi v mierne zľadovatených pasážach ciest, keďže aj snehu bolo len asi na Mangľovej po členky. A práve tieto lúky sú nádherné a určite tam musím zájsť aj za dňa.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek