Trasa

Hraničné (Гранічне) – sedlo Doštená – Veľký Sulín (Великий Сулин) – Malý Sulín (Малий Сулин) – Sulínka, minerálny prameň – Żegiestów – Oltárik – Malý Lipník (Малый Липник)

Do Starej Ľubovne sa snažím využívať autostop a vcelku sa mi aj darí, tak som sa vďaka závozníkovi od Kežmarku rýchlo dostal do zmieneného mesta a vďaka ďalšiemu s fúrou uhlia (to boli časy, keď sme asi dvakrát väčšiu fúru mali na dvore a lopatovali a fúrikovali...) dostal do Hraničného (Гранічне), kde mi zastavil pri drevenom kostole, ktorý bol popudom odtiaľ štartovať.

Ono, celá oblasť od sedla Vabec až po Mníšek nad Popradom a ďalej na Rytro je vskutku nádherná a hneď ako som tadiaľ prvýkrát stopoval, som si to tu zamiloval. No ale aj samotnú Ľubovniansku vrchovinu, ktorá sa rozprestiera v jednom z najodľahlejších kútov Slovenska a poskytuje nádherné scenérie kopcovitých výhľadových lúk, ktoré vkusne striedajú zdravé nezničené ihličnaté lesy. Veru, aj Nízke Tatry v niektorých oblastiach vyzerajú o dosť horšie.

Pozrel som si teda kostolík, a keďže som nechcel burcovať starostu, tak to bolo len zvonku, a snažil som sa dostať na lúky, ktorými mi závozník s uhlím radil vyjsť. Najprv som chcel ísť po ceste okolo prameňa, kadiaľ navigoval aj Kuriérsky chodník, ale zasnežené stúpajúce lúky s potencionálnymi výhľadmi ma hneď presvedčili, aby som istotu v podobe chodníka nechal tak. I veru oplatilo sa, lebo sa odtiaľ ponúkajú výhľady a tie sa zväčšujú a zväčšujú pri veľmi pohodovom stúpaní. Aj samotný sneh bol sypký, takže sa išlo úplne fajn. Výhľady smerom na západ k Eliášovke či až k poľským vrchom Radziejowej s lúkami nad hlavnou cestou sú neskutočne parádne. A bol som rád, že som sa nenechal zlákať leňošeniu a oddychu doma.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cez hrebeň do Sulína

Pomaly som vystúpil na hrebeň, po ktorom je značená zelená, asi jediná typickejšia hrebeňovka v Ľubovnianskej vrchovine a ktorej časťou som išiel pri svojej minuloročnej letnej túlačke z Kremnej k Čertovmu kameňu. Aj keď zelenou som išiel pár minút, kým som sa dostal k smerovníku sedlo Doštená, nebolo vôbec nutné riešiť značky, keďže je veľmi jednoduché sa tu orientovať, a to aj mapou z pamäti. Keďže tadiaľ prechádza aj modrá cyklotrasa, tak to dosť uľahčuje, lebo smeruje zo sedla okolo poľnohospodárskeho družstva dole do dolinky Doštenského potoka. Z cesty sa vyskytujú výhľady na kopce nad dedinou a zároveň je viditeľná aj oproti stojaca hradba poľskej časti vrchoviny - Sadecké Beskydy (Beskid Sądecki) za hraničnou riekou Poprad. No odtiaľ k rieke to chcelo aspoň hodinu chôdze, tak reku išiel som. Vďaka úspešnému stopu som mal náskok vyše hodiny, tak nebolo sa nutné ponáhľať, a teda mohol som si vychutnávať zasneženú krásu oblasti, kde som to ešte nepoznal a veľmi sa tešil.

Od pravotočivej zatáčky sa ukazujú aj strechy najvyššie položených domov Veľkého Sulína (Великий Сулин), kde som za pár minút zišiel. Tu sa aj otáča autobus, no má tu stiesnené priestory, lebo dolina je tu vcelku úzka, takže miesta tu veľa nie je a asi aj slnečného svetla, nehovoriac o istote nemilosrdných mrazov. Po asfaltke, ktorá mi odteraz robila spoločnosť až po koniec vychádzky, ale vôbec mi to neprekážalo, som zišiel do centra Sulína, ktorý zahŕňa nielen žltý kostol, faru, ale aj obchod, obecný úrad a drevenú hasičskú zbrojnicu s typickou malou vežičkou. Pri spätnom pohľade vystupujú lúky po ľavej strane kdesi do hory a istotne sa dá tadiaľ dostať k Modrinám, ktoré čnejú nad Kremnou.

Popri hraničnej rieke Poprad

Zišiel som dole a došiel na lúku, ktorá bola po jednej strane ohraničená horami a druhej zase Popradom, čo znamenalo, že som opäť a zas na okraji Slovenska. Na druhej strane už pofrčiavali autá s poľskými značkami. Tak som konečne mohol prejsť túto časť, ktorá mi dlhšie zamestnávala myseľ. Aj keď som chcel ísť až od Mníška nad Popradom, no takto naplánovaná trasa mala svoj zmysel a aspoň mám opäť ďalší dôvod sem v budúcnosti prísť.

Odtiaľ ma čakal v podstate rovinatý úsek, len s veľmi miernymi stúpaniami. Došiel som do Malého Sulína (Малий Сулин), ktorý tvorí asi dvadsať domkov s jednou “hlavnou” ulicou a asi s jednou alebo dvomi vedľajšími. Po ľavej strane mi stále robila spoločnosť rieka Poprad s občasnými tabuľami „Pozor štátna hranica“. Prešiel som dedinou a nasledovala lúka, na druhej strane riečky sa zase ukázal pás horskej lúky obkolesenej stromami a s pár lazníckymi domami v pásme Krynickej Javoriny (Jaworzyna Krynicka, Beskid Sądecki). Po kilometri skončila aj lúka a vďaka ohybu rieky a zalesnenému kopcu ostalo miesto len na cestu nad riekou, kde len zvodidlá bránili pádu. Na druhej strane sa zase ukázala prvá časť Żegliestówa, ktorá je rozťahaná popri rieke a jej centrum je v horách. Po chvíli som došiel k prameňu Sulínka, ktorého koštovku som si nemohol nechať ujsť. Chutila znamenite a samozrejme, som si aj nabral do fľaše.

Nová lávka cez rieku

Pokračoval som ďalej, ale už po červenej, lebo modrá skončila pri prameni a táto mala viesť cez horu Sliboň a lúky Hliniska do Starej Ľubovne. Ale ja som ňou išiel len dovtedy, kým ma nepriviedla do otvorenejšieho priestoru, ktorú využili regionálne správy po oboch stranách rieky na vytvorenie lávky pre pešiakov a cyklistov. Čím vlastne na dlhom úseku medzi Mníškom nad Popradom a Leluchówom, resp. Muszinou, premostili rieku. Síce oblasť je v zemi nikoho, ale aspoň na druhej strane sa nachádza kúpeľná časť Żegiestowa a turistov poteší čierno-žltá možnosť značených trás do rozsiahleho Beskydu Sadeckého, čo otvára nové možnosti pri jeho objavovaní.

Samozrejme som to aj ja využil, ale momentálne len na vyskúšanie lávky a musím uznať, udržala ma, ale aj na návštevu pár minút vzdialenej časti poľskej dediny. Do vzdialenejšieho centra som už nezachádzal, ale vrátil sa späť na slovenskú stranu, lebo som chcel zájsť na asi najbizarnejší kúsok slovenskej štátnej hranice, a teda ohybu, ktorý vytvorila rieka Poprad.

Bizarné výhľady cez hranice

Od lávky treba ísť ďalej popri koryte Popradu, potom okolo plničky Sulinky, kde sa bilboardom hrdo hlásia k 700 kamiónom, ktoré uhasili smäd Moskve, či okolo prazvláštnej životné prostredie neničiacej malej vodnej elekrárničke Sulín, ktorá vďaka prevŕtanému ohybu využíva spád rieky na vytváranie elektriny. Medze ľudskej vynaliezavosti veru nepoznajú hranice. Cesta pokračuje ďalej a privádza na malé políčko, kde je výhľad na poľské kúpele a ďalej sa vnára do lesa, ohýba sa a privádza k pár chatkám, kde končí. Ďalej sa dá ísť len po naplaveninách, ale kvôli výpustu vody z tunela MVE, sa celý ohyb popri koryte nedá prejsť.

No ale čo je bizarné, že zo slovenského územia je možné cez poľské vidieť opäť slovenské územie a teda lesy, pod ktorými prechádza štátna cesta aj značený chodník zo Sulína do Malého Lipníka. Mierne som sa vrátil, ale nechcelo sa mi ísť opäť to isté, tak som skúsil vyjsť na hrebienok ohybu a našiel som cestu a cez kopček zvaný Oltárik išiel predpokladaným smerom a naozaj som došiel ku štátnej ceste a značke, od ktorej som sa odklonil pri lávke, čím som sa nemusel vracať rovnakou cestou okolo elektrárničky a plničky Sulinky.

Odtiaľ som išiel po asfaltke do dediny Malý Lipník (Малый Липник), no ešte pri ďalšej lúke som zišiel ku korytu, kde ma zaujal malý ostrovček. Po ceste, ktorá napriek svojej odľahlosti, bola vcelku používaná, som došiel do dediny, práve v mieste, kde sa odbočuje do dedín Starina a koncovej Legnavy, ktorou som prechádzal pri prvej zimnej návšteve Ľubovnianskej vrchoviny. Trochu som sa ešte poponevieral po dedinke, kde zaujmú drevené domky či pohľad od kostola na dedinu rozdelenú potokom Lipník.

Zhrnutie

Tento úsek bol jeden z tých, ktoré som dlhšie chcel ísť. Aj keď pôvodne som to mal v pláne v lete, dĺžka a charakter vcelku bodli ísť to aj v zime. Trasa je veľmi jednoduchá a nenáročná. Nové možnosti turistického vyžitia aj na poľskej strane dáva nová lávka, ktorá poslúži pri slovensko-poľských túlačkách. Summa summarum: Spokojnosť po tejto expedícii je na mieste.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek