Trasa

Ondrašovce – Brežany – Kojatická dolina – Berecin – Cemjata – Čertov kameň – Kvašná voda – Prešov, kalvária

Dôvod, prečo som ho navštívil už tretíkrát, tkvie v tom, že je to naozaj nádherné miesto s genius loci, keďže ponúka výhľad na malú dedinku učupenú v dolinke a ten pokoj, nikým a ničím nerušený, je na nezaplatenie. A obzvlášť som sem chcel ísť za krásneho zasneženého dňa.

Ten pokoj je však predsa niečím zaplatený, a to tým, že sa do Brežian dá ťažko dostať. Teda, pre mňa, lebo jediná príjazdová cesta je z druhej strany ako by som prišiel a aj to veľkou zachádzkou. Z môjho smeru, sa tam dá dostať len pešo z Ondrašoviec, a to buď po značenom žltom chodníku cez horu, alebo lesnou cestou popri koryte Brežianskeho potoka. A to predsa pre turistu nie je problém. Prvá značená možnosť mi prišla zbytočne obchádzajúca a nič neponúkajúca. Preto som si vybral dolinový variant, čo zhodnotil aj bežkár, keď som kopíroval jeho stopy. Síce bol niekde aj padnutý strom, ale zjavne to nebol preňho problém. Tak sa dá relatívne v pohode dostať do Brežian. Len stále kopírujúc potôčik.

Apropo, aj Ondrašovce, odkiaľ som začínal ma očarili. Dedinka, kde autobusy len sem-tam zachádzajú, leží v nehlbokej “jame” a z vyššie položených lúk sa vyskytujú výhľady na pár ulíc či na lesy v neďalekej vzdialenosti. Neviem prečo, ale pripomenula mi lazy na Krupinskej planine.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Drevená cerkva v Brežanoch

V Brežanoch som prešiel cez dedinku a za novým moderným kostolom, som na mieste, kde sa stretávajú tri ulice, zabočil doľava a okolo informačnej tabule o lokálne značených trasách MAS Čierna hora, som pomaličky stúpal k jedinej drevenej cerkvi prešovského okresu.

S patrocíniom svätého Lukáša Evanjelistu, je naozaj nádherná a ešte krajšie sú spomínané výhľady. Dá sa posedieť pod zvonicou alebo na lavičkách z bočnej strany pod strieškou. Keď príjemné hreje slnko, tak nezaškodí tam aj dlhšie si posedieť. I ja som tak urobili a z nadchýnania sa, ma vyrušili len miestni. Tak som sa pobral, zišiel nižšie a napojil sa na zelenú, ktorá ma viedla až do Cemjaty.

Úvozom som pomaly stúpal do lúčneho hrebeňa a na lúke vrchu Rožok (Rožek, 445 m) sa mi ukázali výhľady na Čiernu horu a najvyšší vrch Roháčku, údolie so skrytou dedinou Bajerov. Rovnako aj v mojom smere zase na ďalší kopec, na ktorý som mal o pol hodiny stúpať. Pod ňou bola učupená miestna časť Kojatíc, Kojatická Dolina. Naľavo zase bolo vidieť diaľnicu, pred ňou Kojatice a za ňou Sviniu. Vzadu zase bolo vidieť Čergov s prešovskými sopkami (Stráže).

Schádzal som dole, práve v momente, keď hore utrápene vychádzali elektrikári. A ja plný nadšenia z krásneho slnečného dňa. Zišiel som k asfaltke, a po nej dokráčal do Kojatickej Doliny. Zaujal ma tu len starý dvor a drevená sýpka, ale napriek tomu sa mi z nejakého dôvodu páčilo. Jednou krátkou ulicou som prišiel k posledným domom pod horou, kde sa išlo ubrechať malé psisko a úvozom som stúpal hore. Tu na zarastenej lúčke som ešte vyšiel nakuknúť na protiľahlý kopec, kde som pred 20 minútami bol a opäť vošiel do lesa, čím som po chvíli došiel na lúku Berecin a opäť vošiel do lesa, ktorým som išiel až po Cemjatu.

Cemjata

Obyčajným lesom, občasne využívajúc koľaje v snehu, či ešte viac ojedinelými čistinkami, ale posledných niekoľko sto metrov po známych východniarskych asfaltkách, na ktoré s radosťou spomínajú najmä Magistrálci, idúci Cestu hrdinov SNP, som došiel do Cemjaty, ktorá sa nachádza na kopci s príznačným názvom Zabijaná. Pôvod pomenovania treba hľadať v snobskej zábavke šľachticov, ktorí si toto nádherne miesto vybrali ako miesto duelov so strelnými zbraňami. A vraj posledný sa tu odohral 8. januára 1881.

Tu som si v parku trocha zajedol a pobral sa ďalej. Mimochodom v Cemjate, práve v tom parku je jeden drevený prístrešok, kde by sa dalo fajne prespať a plus historický kamenný altánok, pri ktorom vyviera chutná voda. Pitná však vraj nie je.

Čertov kameň

Odtiaľ sú dve možnosti ako sa dostať do Prešova. Prvá prechádza cez Arborétum Ortáše, ale tou som už išiel, a tak jasná voľba, aj kvôli málo známemu Čertovmu kameňu, bola druhá, pokračovať po červenej, polorozmýšľajúc a polosľubujúc si, že nabudúce tadiaľ pôjdem ako Magistrálec. No tentoraz bol mojím dielčím bodom spomínaný Čertov kameň, ktorý som chcel ísť omrknúť.

Išiel som teda lesíkom, húštinou ale aj rúbaňou a tie postupne ukazovali Cemjatu z inej perspektívy, ale cez vyrúbané stromy, či oprotiľahlý kopec s ranami po ťažbe či polome, ma veru výhľady nenadchýnali. Vošiel som konečne do normálnejšie vyzerajúceho lesa a za chvíľu som došiel k zmienenému smerovníku. No tu žiadna šípka, že tadiaľ sa ide k Čertovmu kameňu. Bol som bezradný, ale podľa mapy, som predpokladal, že treba zabočiť ostro doprava. Tak som spravil a zišiel k asfaltke a na nej lokálna značka. Po chvíli ma doviedla k tabuli Čertov kameň a následne po pár metroch vľavo, k samotnému korytu, v ktorom sa nachádza 2 až 3 metre veľký balvan.

Balvan žilného kremeňa je zbytkom “paleogeneho treťohorného mora a vznikol z rozvetraných polymiktných zlepencov z obdobia eocénu-oligocénu”, teda pred 23 až 45 miliónov rokov. Toľko múdry internet.

Prameň Kvašná voda

Vrátil som sa k smerovníku a zmenil farbu na žltú, ktorou som postupne klesal do údolia k minerálnemu prameňu Kvašná voda, kde som sa napriek známemu názvu ocitol prvýkrát. Prameň sa nachádza v oddychovej zóne mesta Prešov. Okrem samotného prameňa, ktorý je “skrytý” v altánku, sa tu nachádza malé detské ihrisko a miesta na posedenie. Oddychovym miestom by mohlo byť aj pre obyvateľov Radatíc, ale tí, predpokladám, nemusia utekať z hluku blízko svojich domovov ako mešťania.

Ďalej som kráčal po zelenej a za chvíľu som došiel k miestu, kde sme sa s kamarátkou pred asi 5 rokmi pomýlili a tesne pred Kvašnou vodou sme zabočili naspäť do Prešova. Vtedy sme síce vyrážali z Borkútu (z maďarského "dobré víno", pozn. red.), čo je ďalšie oddychové miesto Prešova, ale bez mapy a nie dobrým značením sme zlé odbočili. A tou trasou som chcel pokračovať teraz a tak dôjsť do Prešova. Najprv cestou a potom chodníčkom nie veľmi pekným lesom som stúpal k novému prístrešku na Malkovskej hôrke, kde je lokálny smerovník. Uistil ma, že idem dobre - k časti Za Kalváriou. Ale tam viedla ešte relatívne dlhá cesta, ktorou som klesal z lesa a vyšiel na široký rozbagrovaný pás, ktorý znamenal, že tadiaľ bude viesť diaľnica. Trocha smutný pohľad, ale rozvoj nezastavíme.

Vnikol som opäť do lesa a klesal, až som došiel na vrchné partie záhradkárskej kolónie. Odtiaľ boli celkom pekné výhľady na mesto a záhradkárom, ktorí tu mali svoje chajdy som aj vcelku závidel výhľad. Popri plôtiku som zišiel dole do zmienenej časti Za Kalváriou.

Prešovská kalvária

Tu značka v podstate končí a keď sa niekomu nechce zbytočne šliapať ulicami môže zobrať MHD, aj keď nechodí často. Tu som končiť nechcel, ale zaumienil som si, vyjsť na kalváriu, ktorá, ako iste znalí vedia, bola druhou najkrajšou v bývalom Uhorsku. Vyšiel som z bočnej strany. Tu ma akurát zarazilo, že správca cintorína žiada nájomné od príbuzných ľudí, ktorí zomreli pred viac ako sto rokmi. Som zvedavý, čo urobí, keď nikto nezaplatí...

Kto bol na prešovskej kalvárii, ktorej výstavba sa začala roku 1720 a postupne sa pribudovávali objekty až do roku 1893, tak vie, že okrem samotného kalvárskeho kostola sv. Kríža a kaplniek, je nádherný výhľad na mesto Prešov a kopce zvané aj ako prešovské sopky (Stráže) a na Slanské vrchy. Nie nadarmo sem radi chodia páriky ale nielen tie, aj ja kedysi pred dvomi rokmi...

Spomínaním a vychutnávaním si výhľadov som hlavnými schodmi zišiel a takto definitívne zakončil túlačku od jediného dreveného kostola v okrese Prešov po druhú najkrajšiu kalváriu v bývalom Uhorsku.

Zhrnutie

Druhá túlačka regiónom Šariša, tentoraz okolím Prešova, aj napriek nie príliš známemu menu ako Liptov či Orava, má čo ponúknuť. Okrem známeho výhľadu z druhej najkrajšej kalvárie na tretie najväčšie slovenské mesto, je možnosť užiť si pokojne melancholické genius loci dreveného kostolíka v malej dedinke Brežany. Na trase sa dá okrem týchto zaujímavosti vidieť ďalší zo slovenských Čertových kameňov, či napiť sa z povestných prešovských prameňov Cemjata a Kvašná voda.

Väčšiu časť som išiel po značkách, tak musím doložiť, že sa na ne dá spoľahnúť. Keďže som išiel v pracovný deň, nestretol som žiadnych turistov, ale cez víkendy je to tu určite živšie.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek