Trasa

Stará Huta – Starohutiansky (Starohutský) vodopád, Veľká Lehota – prameň rieky Žitava – Štambrk – Inovecké sedlo – Veľký Inovec – Chata pod Inovcom – Obycké lúky – Benát – Machulince, Žitavany

Starohutiansky vodopád

Ako zahrievacie kolo nám Vlado pripravil kratučký výstup k Starohutianskemu vodopádu (starší názov je Starohutský vodopád). Len tak naľahko s foťákmi sme vystúpili z autobusu a peknou lesnou cestou sme boli o chvíľu pri vodopáde. Prekvapilo ma, že veľmi veľa turistov vodopád vôbec nepozná.

Bola som tu s malou partiou aj koncom marca a vtedy bol vodopád nádherne vyzdobený ľadovými čipkami. Teraz bol pomerne chudobný na vodu, ale aj tak bol krásny. Aj bez vody by bol však skalný amfiteáter zaujímavé prírodné umelecké dielo. Vodopád však nemé skaly krásne oživuje.

Nasadli sme opäť do autobusu a ten nás odviezol do Veľkej Lehoty. Tu sme vystúpili s batohmi na chrbtoch, lebo autobus uvidíme až v Machulinciach.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

ŠK Prameň k prameňu riek

Prameň Kováčová si postupne plní aj jednu dlhodobú akciu, nazvanú ŠK Prameň k prameňu riek. V rámci akcie sme už boli pri prameni viacerých riek – Hron, Bodrog, Ipeľ, Rimavica. Išli sme si teda najskôr pozrieť prameň Žitavy, ktorá pramení práve v katastri obce Veľká Lehota. Smerovník nás nasmeroval a o chvíľu sme boli pri informačnej tabuli. Tabuľa pekná, ale nebyť označenia, myslela by som si, že som na nejakej mokradi alebo bahnisku. Nuž, pramene bývajú rôzne.

Štambrk

Skôr, ako sme ďalej pokračovali modrou TZT, odskočili sme si na Štambrk. Štambrk je nenápadný kopček, len kúsok od značky, ale je z neho parádny kruhový výhľad, hlavne na malebné lehotské štále. Pokochali sme sa neskutočnými farbičkami tohoročnej jesene a vydali sa smerom na Veľký Inovec.

Cestou na Veľký Inovec

Prechádzali sme farebne lemovanými cestami, najskôr cez farmu, kde sa nám prihovárali koníky a potom jesennými lúkami ponad lyžiarske stredisko Drozdovo. Zmiešaný les okolo lúk hral všetkými odtieňmi jesenných farieb a len sem-tam sa začala objavovať aj hnedá. Farebnosť bukového lesa je krátka. Veľmi rýchlo prechádza do monotónnej hnedej. Ale keď ste v správnom čase na správnom mieste, je to zážitok nad zážitky.

Len neradi sme opúšťali lúky a vchádzali do lesa pod Malým Inovcom. No aj les bol krásny! Na zemi ležal hnedý koberec spadnutého lístia a v korunách stromov sa hrali slnečné lúče s listami, ktorým sa ešte nechcelo dole na zem.

Tešila som sa, lebo som vedela, že ešte nás čakajú ďalšie lúky obklopené farebným lesom i lesné úseky s kobercami listov. O chvíľu sme boli na lúke pod Inovcom. Tu podaktorí zaváhali, či ísť najskôr na chatu, či na Veľký Inovec. Nakoniec sme predsa len všetci vyšli hore. Tu sme si posedeli, popili, poklebetili, pofotili a podaktorí i nakukli do skalného mesta pod vrcholom.

Samozrejme, boli i výhľady. Bol síce opar, takže výhľady neboli zvlášť ostré ani ďaleké, ale pohľad ponad farebnú hradbu korún stromov bol krásny a neokukaný.

Chata pod Inovcom

Povinné zastavenie na Chate pod Inovcom nebolo dlhé. Aj keď sme nemali až také nepríjemné skúsenosti, ako niektorí prispievatelia Hikingu, necítili sme sa tu veľmi príjemne. A to, že sa tam nečapuje pivo je skoro hriech. O špinavých pohároch radšej pomlčím. No ale, však sme sem neprišli, aby sme sedeli na nejakej chate!

Cestou na Obycké lúky

A tak sme sa celkom radi vydali na ďalšiu cestu. Veď nás čakali krásne lúky a ešte krajšie lesy. Prišli sme opäť na lúku pod Inovcom. Keby som mala opísať jej farbu, tak poviem, že bola vyblednutá. Aspoň tak sa javila oproti lesu, ktorý ju dookola obkolesoval. Les bol neskutočne pestrofarebný – v lúčoch slnka žiaril všetkými odtieňmi žltej, oranžovej, červenej, hnedej a zelenej.

Keď sme vstúpili do lesa kráčali sme nie po chodníku, ale po zlatohnedom koberci z lístia. Tu sme začali stretávať skupinky turistov, ktorí kráčali smerom na Chatu pod Inovcom. Neskôr sa ukázalo, že je to vlastne jedna partia, ktorá bivakovala na Obyckých lúkach.

Podľa toho, kto koľko večer vypil, koľko kto v noci spal, tak podľa toho aj začali pochod a podľa toho mali aj tempo. Počas trasy z Inoveckého sedla po Obycké lúky, čo bolo asi jednu hodinu, sme stretávali veľa takýchto skupiniek v maskáčoch. S niektorými sme sa len pozdravili, niektorí „strážili“ prameň Stoky, s niektorými sme sa celkom veselo pobavili ale niektorým nebolo veľmi do reči. Poslednú skupinku sme našli až na Obyckých lúkach pod stromami – chudáci, ešte len vstávali!

Obycké lúky

Obycké lúky, nazývané aj Škripec, sú križovatkou turistických a cyklistických ciest. Staré samoty si majitelia prerobili na rekreačné chalupy, takže je tu celkom živo. My sme si užívali prechod cez rozsiahle Obycké lúky. Hra farieb sa nedá ani opísať! Je to neskutočný forebno-jesenný zážitok. Škoda, že nádherné farebné jesenné obdobie trvá tak krátko!

Benát

Čakal nás ešte jeden bod túry, na ktorý som sa veľmi tešila. Krásne skalné mesto Benát som si už raz pred rokmi pozrela a veľmi som túžila sa tam vrátiť. Aj preto, že tomuto klenotu slovenskej prírody hrozí reálne zánik. Hneď pod jeho stenami sa totiž nachádza obrovský škaredý lom a jeho majitelia sa roky snažia o jeho rozšírenie, čo by znamenalo zánik Benátu. Zatiaľ sa ochranárom darí udržať súčasný stav. Smutné je už to, že to došlo až do takéhoto stavu.

Napriek príšernej jazve je to podľa mňa najkrajšie skalné mesto vo vulkanitoch na Slovensku. Krásne andezitové veže sú zakončené širokými plochými platňami, takže sa na nich príjemne sedí a hľadí na krajinu. Väčšina prítomných turistov tu ešte nebola, veď koľko turistických oddielov poriada túry na kopce, ktoré nemajú ani 1000 metrov! Neboli, ale teraz boli nadšení, že sú tu.

Časť turistov len sedela pod dvojkrížom, oddychovala a pozerala do diaľky. Druhú časť aktívnejších a zvedavejších turistov sme zobrali na prehliadku skalného mesta. Obchádzali sme jednotlivé veže, prešli tunelom cez skalnú štrbinu, vyšli sme na najvyšší vrchol a pritom sa snažili nevidieť škaredú jazvu pod nami. Ale to sa nedalo!

Naspäť sme išli popod skalnú hradbu a tá nám už nedovolila vidieť biľag, ktorý sme si my ľudia dovolili na prírode, ale iba krásu skalného mesta. Odchádzali sme očarení krásou skál, no so smútkom v duši, ale aj s vierou a nádejou, že krásny kút sa predsa len zachová.

Záver

Už len návrat na Obycké lúky popod Prosný vŕštek a do Machuliniec na pivko. Ale chyba lávky! Dve turistky sa akosi zle zorientovali a zišli do Žitavian. A tak pivko muselo chvíľu počkať. Odviezli sme sa autobusom do Žitavian a tu sme ukončili krásnu túru.

Pôvodne som o túre nechcela písať, pretože prakticky totožná túra tu je od Antona Záhradníka z roku 2007, no neodolala som, podeliť sa s Vami o krásnu farebnú jeseň.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek