Trasa

Dolný Lopašov – horáreň Cerník – Malá Klenová – posed pod Klenovou – Komárová – popod Vrátno – popod Červíčka – PR Slopy – Dobrá Voda

Posedenie s rodinou bolo príjemné, no po 22. hodine som sa ospravedlnil a vybral sa spať. Predpoveď počasia pre okolie Myjavy hovorila o -7 ºC a veru keď som naraňajkovaný ráno kráčal dedinou na autobus o 8.40 h do Dolného Lančára, bola kosa. Už v ňom boli dvaja turisti a vo Vrbovom pribudli ďalší. Po vystúpení v Dolnom Lančáre som videl hodne ľudí vystupovať z odstavených áut a začínal som tušiť, že zima-nezima, účasť bude opäť veľká.

Vybral som sa dlhou ulicou smerom k vrchom a po snehu nebolo ani stopy. Potešil som sa, hoci kopce v diaľke boli biele, dúfal som, že ani hore ho veľa nebude. Asfaltka sa za dedinou zmenila na hlinenú lesnú cestu. Ľad na nej nebol, a tak mi metre rýchlo ubiehali. Čoskoro som bol pri oplotenom areáli miestneho poľovníckeho združenia. Majú tu chatu a okolité polia už boli pod snehom. Červená značka odbočovala doľava, ale podľa mapy som vedel, že sa vráti pri horárni Cerník k ceste, a keďže cesta bola stále bez snehu, išiel som po nej. Vošiel som do borovicového lesa a zbadal som postávajúcu skupinku miestnej mládeže, evidentne tiež na výstupe, ako sa posilňuje prvými štamprlíkmi. Pozdravili sme sa a pokračoval som ďalej. Vedel som, že do začiatku stretnutia to určite stihnú, veď sú domáci. O kúsok ďalej som si v lese všimol dvoch snehuliakov. Boli celí od drobných konárikov a ihličia, pretože na nich použili všetok sneh na okolí.

Snehu pribúdalo a keď som došiel k budovám horárne Cerník, bol už aj na ceste. Zašiel som sa kúsok doľava pozrieť na ruinu budovy. Stajne to asi neboli. Samotná budova horárne je za plotom a zdá sa udržiavaná. Pripojila sa ku mne skupinka, čo prišla zľava po červenej a spoločne sme došli k chatke Štátnych lesov SR. O prameni pri nej je zmienka na www.turistickamapa.sk, ale chatka na mape nie je zakreslená. Moji spolupútnici sa rozhodli pri nej posilniť sa, a tak som vykročil ďalej sám. Že nie som na značke som si uvedomil až po pár minútach. Široká lesná cesta bez snehu ma zlákala. Pohľad do mapy ma presvedčil, že keď zahnem doprava po zasneženej lesnej ceste, prídem opäť na značku. To už snehu bolo tak 10 cm. Na značke som sa zase stretol so skupinkou od chaty a veľmi sa čudovali, odkiaľ idem.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cesta síce bola zasnežená, ale už prešliapaná, a tak sa išlo dobre. Netrvalo dlho a boli sme na križovatke so zelenou značkou, a to už začalo byť husto turistami. Navyše začalo snežiť, a tak som sa len zaradil do zástupu a stúpal stále väčším snehom k posedu. Zaujal ma mladý chalan, ktorý niesol vešiak na kabáty. Evidentne recesista, však čo najviacej potrebuje turista v zime na horách?

Hoci ešte nebolo 11.30 h, už prúdili ľudia aj smerom dole. Lúčka okolo posedu bola plná turistického národa. Horeli tri ohníky a veselo sa na nich opekalo. Zobral som si diplom, camrátko a usiloval som sa nájsť si miesto, kde sa v kľude najem. V kľude… Môj lepeňák evidentne zaujal maďarskú vyžlu, či ako sa volá hladkosrstý, bledo-hnedý pes a neustále krúžila okolo mňa s prosiacimi očami. Nič som jej nedal, sám som mal málo! Potom som sa v dave pozdravil so zopár kamarátmi a vybral som sa ďalej po červenej proti prúdu turistov dochádzajúcich na stretnutie. Pristavil sa pri mne šéf turistov z Modry a ospravedlňoval sa, že neprídu na Malý Javorník, lebo majú súťaž vo varení gulášu. Asi videl, že som sklamaný, a tak napokon sľúbil, že sa rozdelia na dve polovice a budú všade.

Hoci snehu bolo po lýtka, aby som sa vyhol davom, nepokračoval som po červenej, ale rovno zasneženou lesnou cestou dole kopcom. Na rázcestí som sa vybral zase vľavo šikmo hore a už som bol definitívne v lese sám. Došiel som na miesto, kde bol sneh rozhádzaný, premiešaný s lístím. Neviem či tu vysoká nocovala, alebo čo to spôsobilo. Došiel som na lesnú asfaltku a zároveň žltú značku z Komárovej. Uprostred lesa tu bolo odstavené zasnežené auto. Asi už nebolo schopné preraziť snehom, a tak ho posádka tu odstavila a niekam sa vybrala. Chvíľu som išiel po žltej, keď tu na rázcestí vo mne skrsla geniálna myšlienka, za ktorej realizáciu som si potom pekne a často nadával.

Odbočil som doprava a rozhodol som sa panensky zasneženou lesnou cestou, popod Vrátno, dôjsť na lesácku asfaltku a po nej do Dobrej Vody. Snehu začalo byť už po kolená a napriek tomu, že som mal softshelové nohavice so suchým zipsom, ako som sa doň zabáral, vyhŕňalo mi ich a sneh sa mi naberal do vibrám. Nechcelo sa mi vyťahovať a navliekať ochranné návleky. Keď som však ešte aj zle odbočil doľava a musel som sa štverať snehom po stehná hore kopcom, už som si nadával nahlas a po návrate na správnu cestu som si ich konečne obliekol. Snehová kôrka bola tak ostrá, že mi časom prerezala prišité gumičky, čo mi držali návleky popod podrážku.

Vcelku som už toho mal dosť, keď som sa dostal na krásne odhrnutú asfaltku. Dal som si čaj, horalku a v hustnúcom snežení som vykročil smerom na Dobrú Vodu. Išlo sa mi výborne, aj keď som občas chytil balans, ako som pod snehom šliapol na ľad. Prešiel som okolo drevenej búdy, ktorú poznám z predchádzajúcich túr. Pomaly dosluhuje, lebo sa polovica strechy prepadla dnu. Spozornel som však, keď som išiel okolo ďalšej. Túto som nepoznal a tým pádom som tadeto ešte nešiel! Tablet s mapou som mal v ruksaku, lebo sa mi skoro vybil a dal som ho na nabíjačku. Zistil som, že som v PR Slopy a keby som skôr odbočil doľava, už som mohol byť dávno v Dobrej Vode. Takto som si zašiel až na križovatku s asfaltkou z Dobrej Vody na Brezovú pod Bradlom.

Pohľad na hodinky mi navyše ukázal, že do odchodu autobusu mi zostáva 30 minút. Zabral som naplno a len som dúfal, že sa nerozčapím na ľade pod snehom. Veľmi som sa potešil prvým domom! Sánkovali sa pri nich deti a pán čo na nich dával pozor, ma hneď odhalil, že idem z Klenovej a veľmi si chcel o stretnutí podebatovať. Rovnako ako aj ďalší, ktorého som stretol v obci pri odbočke k parčíku. Všetkým som sa ospravedlňoval, že utekám na autobus. Stihol som to 5 minút pred odchodom.

Z krčmy sa práve vyvalila skupina turistov zo Špačiniec a Trnavy, ktorí boli tiež na výstupe. Len čo sme sa pohli, doputoval ku mne štamprlík borovičky. Neodmietol som, veď na peknú tradíciu a priateľské stretnutia si vždy rád pripijem.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek