Tri autobusové spoje na necelých 40 km cestnej vzdialenosti boli potrebné, aby som sa ráno ocitol na konečnej v obci Vršatské Podhradie. Obloha bez mráčika, slnko ešte vrhá dlhé tiene, tak využívam ranný chlad a rezko vyrážam.

1. deň (34 km / 1430 m / 1395 m)

Vršatské Podhradie – Biely vrch, sedlo – Brezová, kaplnka – Pod Okršliskom – Holý vrch – Brumov – Jelenovská, RS – Valašské Klobouky – Drnovice – Ploština – Pod Svéradovem – Bařinka – Vařákovy Paseky

Asfaltkou stúpam do priesmyku medzi skalami, ešte kúsok ponad chaty a potom pokračuje lesná cesta. Studnička hneď vedľa chodníka v tomto období iba kvapká. Modrá značka takmer po vrstevnici obchádza Biely vrch a pri kaplnke Brezová končí. Je tu zopár lavičiek a výdatný prameň. Podľa plánu sa tadiaľto budem pozajtra vracať, tak mi vrodená lenivosť velí, aby som časť proviantu ukryl zabalenú pod kopu raždia. Krátky úsek po štátnu hranicu idem červenou... a keby som sa zaťal a nechcel ju opustiť, skončím až v Třinci na stanici. Pod Okršliskom ale mierim po žltej do moravského vnútrozemia.

Tiahlym stúpaním dosahujem zalesnenú kótu Průklesy (837 m), čo je najvyšší kopec celej trojdňovky. Zaujímavejšie je to od Holého vrchu, kde sa les strieda s lúkami, z ktorých vidno doďaleka na zvlnenú krajinu Valašska s mestečkami v dolinách. Do prvého z nich, Brumova (súčasť súmestia Brumov-Bylnice), zanedlho klesám a už z diaľky vidím hrádok na protiľahlom kopci. Prechádzam centrom bez zastavenia, potravy mám dosť a na pivo je priskoro. Zelená značka sa vyšplhá ku vstupu do hrádku, zabočí okrajom lúky a lesom miernejšie stúpa západným úbočím vrchu Matka. Klesám popri chátrajúcich objektoch RS Jelenská a od juhu vchádzam do mestečka Valašské Klobouky. Mapky popri ceste ma upozorňujú na povšimnutia hodné objekty. Okrem nich sa zastavím v potravinách po nejaké drobnosti, obkrúžim sympatické námestie a zasadnem k jednému Radegastu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Popoludňajšia páľava dosahuje vrchol a mňa čakajú takmer 3 km po asfalte do Mirošova. Už dávno som prezul sandále a ako sa ukázalo, pôjdem v nich až do konca. Nasledovnú hodinku šliapem stále po žltej príjemnou zvlnenou krajinou striedavo lesíkmi a lúkami. V malej obci Drnovice zas zastavujem v „hospůdce“ na jedno penivé. Tu pre dnešok definitívne opúšťam civilizáciu a do mierneho kopca stúpam lúkami k pamätníku obetiam II. svetovej vojny a okupácie nad osadou Ploština. Z bývalej pasekárskej osady sa zachovalo zopár budov, ostatné pohltil oheň na samom konci vojny, ako sa dozvedám z tabule NS (náučná stezka) Vizovické vrchy.

Tabule ma sprevádzajú aj pozdĺž nasledovného lesného úseku. Pod Svéradovem sa napájam na hrebeň, ktorým vedie modrá značka z Vizovíc. Schádzam ku krytému prameňu Vláry, a hoci nie je príliš výdatný, podarí sa mi doplniť vodu. Pri Vařákových Pasekách, kde hodlám prenocovať, by podľa mapy mal byť prameň, ale nechcem sa spoliehať. Aj zvyšné kilometre, vedúce prevažne smrekovými lesmi, lemujú tabule NS, ktoré opisujú život miestnych obyvateľov cez vojnu, spolužitie (často nedobrovoľné) s partizánmi a ich osudy.

Rovnako aj Vařákove Paseky (700 m) bola pasekárska osada, ktorú komando SS na samom konci vojny vypálilo. Po základoch domov už niet ani stopy, len pamätník a náučné tabule pripomínajú smutný osud lokality a jej obyvateľov. Nechávam batoh opretý o strom a vydávam sa predpokladaným smerom pohľadať prameň „Chladnica“. Padá súmrak a chodník takmer zaniká. Vzdávam to, vraciam sa späť a pod starou čerešňou sa ukladám na noc.

2. deň (35 / 1460 m / 1495 m)

Vařákovy Paseky – Horní Lačnovské skály – Láz – Čertovy skály – Lidečko, bus – Pulčínské skály – Pod Hradiskem – Staré dráhy – Pulčín – Pod Hradiskem – Hradisko – Skaličí – Valašská Senice – Chmelinec – Kobzova lípa – Čubův kopec, rozhledna – Střelenský vrch – Střelná – Požár, rozc.

Ranná obloha je kópiou včerajšej, umývam sa v rose a krátko pred siedmou vyrážam – treba využiť ranný chlad. Modrá značka odtiaľto kopíruje NS Vařákovy paseky, tabule sa venujú najmä prírodným zaujímavostiam okolia. Z jednej z nich sa dozvedám, že „... na Vařákových pasekách zjištěn i výskyt medvěda hnědého“. Pri rázcestí Vrátnice skrývam batoh do krovia a naľahko si robím zachádzku k Horným Lačnovským skalám – zvetrávaním pieskovcov a zlepencov vznikli naozaj nezvyklé tvary. Nasledovnú hodinku rovnomerne klesám lesnou cestou v doprovode náučných tabúľ vcelku „nezáživným“ lesom (čo by sme niekde v Nízkych Tatrách za podobný dali). Cesta sa obtáča okolo vrchu Kopce a keď už začujem ruch z cesty I/57 (úsek Horní Lideč – Vsetín), objavujú sa Čertovy skály. Rozoklanú hradbu som niekoľkokrát obdivoval zospodu pri cyklopotulkách. Teraz schádzam chodníkom takmer po hornej hrane obchádzajúc jednotlivé skalné bloky.

Necelých 500 metrov musím kráčať po okraji cesty, potom značka bočí doprava popod železnicu do doliny. Hoci bez premávky, asfaltu sa nezbavím ešte ďalšie dva kilometre. Pozitívom úseku je, že sa to nachádzajú dve výdatné studničky s výbornou vodou (Formanka a Plevákova studánka). Vodu mi už naozaj bolo treba. Konečne sa značka odpája do terénu a vystúpa 100 výškových k rázcestiu s červenou pod Pulčínské skály. Chvíľu uvažujem, ako skombinovať trasu, a pokračujem modrou hore skalami. Strmé stúpanie je uľahčené schodíkmi, stúpačkami a zábradlím, chodník vedie lesom a neposkytuje žiaden výhľad. Po nejakej štvrťhodinke som hore, kde sa znovu pripája červená, ktorá skaly obchádza. Som trochu sklamaný, čakal som niečo „veľkolepejšie“... to už Čertovy skály ma zaujali viac.

Keďže chcem zájsť aj do Pulčína, klesám po červenej do dolinky. Pod prameňom Dobrodějka sa stáčam doľava a neznačným chodníkom v smrečine vychádzam na cyklotrasu. Vedie horným okrajom pasienkov a poskytuje celkový pohľad na pás skál. Vidno, že ich postupne prerastie les. Krátko popoludní som v Pulčíne, vyhľadám legendárnu Trampskú hospodu a dávam si načapovať jednu dvanáctku. Hostinský výzorom zapadá do netradične vyzdobeného interiéru, a keď začuje slovenčinu, pýta sa, či "eura nebo koruny"... ľudia v prihraničí sú flexibilní. Posedel som na terase, prezrel totemy vôkol ohniska a pobral sa ďalej.

Červenou smerujem dolu obcou k táborisku, od ktorého pokračujem k Dobrodejke, kde napĺňam všetky fľaše. Kúsok nad skaly si zopakujem v opačnom smere a plynulo stúpam na Hradisko (773 m). Aj tu sa dajú ešte vidieť bloky pieskovca, väčšinou porastené machom, stále sa nachádzam v NPR. Pri smerovníku Skaličí opúšťam hrebeň a spúšťam sa po žltej do Valašskej Senice. Lesná cesta sa mení na rozbitú asfaltku, krátko nad obcou ku mne dolieha nezvyklý ruch... a vpravo v dolinke sa zjavuje kúpalisko. Chvíľu vo mne hlodá červík – bodlo by stráviť kus neskorého popoludnia pri vode. Ale červa som nemilosrdne zašliapol. Ešte kilometer pokračujem hore obcou k posledným domom, potom žltá stúpa na protiľahlý hrebeň.

Tu sa pod kótou Chmelinec (726 m) napájam na modrú, ktorá je zároveň NS Javornický hřeben. Takmer bez zmeny výšky vedie vrcholom pasienkov a poskytuje výhľady na obe strany, na východ na Slovensko. Trochu prekáža, že je to zopár kilometrov viac či menej rozbitou asfaltkou. V zamyslení ňou pokračujem, aj keď modrá niekde odbočila doľava. Nechce sa mi vracať do kopca, ponad medze naberám správny azimut a nakoniec odzadu vliezam komusi do dvora. Ospravedlňujem sa a miestni ma navádzajú na značku pri Kobzovej lipe.

Čaká ma 200 m stúpania na Čubův kopec k drevenej rozhľadni. Vyhliadková plošina ledva prevyšuje vrcholce stromov. Hustým lesom kráčam znova len miernym klesaním k rázcestiu Střelenský vrch. Napájam sa na červenú, ktorou som sa motal okolo Pulčína (a ktorú som spomínal na začiatku prvého dňa). Asi na polceste k Střelnej prichádzam k objektom Hotela pod širákem a využívam tečúcu vodu na celkovú hygienickú očistu. V obci smerujem k hospode a na terase zapíjam večeru Radegastom. Je krátko po siedmej, ale nejakú hodinku do zotmenia sa bude dať šliapať.

Pokračujem červenou, ale krátko pred osadou Pasíčky ju opúšťam a lesnými cestami si to skracujem obchádzajúc kopec Končitá. Napájam sa na cyklocestu, pod hrebeňom by podľa mapy mala byť studnička U sv. Václava. Pod drevenou strieškou je však úplne sucho, ešteže som si vodu nabral v krčme. Ani blízky prístrešok nevyzerá lákavo. Tak sa takmer potme prehupnem cez mierne návršie okolo chalúp a na rázcestí Požár si pod rozložitým smrekom rozkladám spacák.

3. deň (30 km / 930 m / 1445 m)

Požár, rozc. – Nad Nedašovou Lhotou – Pod Okršliskom – Brezová, kaplnka – Sidonie – Vlársky priesmyk – Pod Hrachovým – Horné Srnie

Po šiestej ukrajujem ďalšie kilometre na juh. Sprvu lesom, neskôr pasienkami mierne klesám do sedielka nad Nedašovou Lhotou, ktorým prechádza „treťotriedka“ do Červeného Kameňa. Pod Vysočkou sa dostávam na štátnu hranicu a cez dva nevýrazné vŕšky (Kaňúr a Kosák) sa pod Okršliskom dostávam na miesto, kde som bol predvčerom zrána. Zopakujem si úsek ku kaplnke Brezová v opačnom smere, dopĺňam vodu a vyhrabávam neporušené rajčiny s konzervou.

Stále sa nechávam viesť červenou. Chodník lúkou a lesom sa v doline znovu dostáva k hranici na hornom konci osady Sidonie. Nasleduje takmer 5 km po ceste, ale vidina piva v krčme vo Vlárskom priesmyku ma poháňa rozpáleným asfaltom. Hranica SK/CZ tu bola po rozdelení republiky upravená, aby sa odstránilo nelogické rozdelenie tokom Vlárky. Prichádzam k významnému cestnému prepojeniu I/57, prázdne parkovisko pri hospode pod cestou neveští nič dobré. A skutočne... do štvrtej tu isto nebudem čakať, a tak posledné koruny ostanú na inú príležitosť.

Definitívne prechádzam na rodnú svojeť, kde hneď po pár sto metroch prechádza značka ponad Vláru netradične – po železničnom moste, ešteže tu majú vlaky predpísanú tridsiatku. Nasledovné tiahle stúpanie zvážnicou, ktorá sa motá v nekonečných zákrutách je asi najhorší úsek celého putovania. Odbočiť veľmi nie je kam, tak aj značkár šetril farbou. Som zvážnicou tak „unesený“, že prehliadam očakávanú šípku, ktorá ma od nej má oslobodiť. Zo zamyslenia sa spamätám po pol kilometri, a keďže modrú chcem zamerať kompletne, neostáva iné, len sa vrátiť, pohľadať odbočku (šípka tam naozaj je) a vystúpať k rázcestiu pod Hrachovým.

Lúčim sa s červenou a modrá ma povedie až do cieľa. Po bočnom hrebeni je to spočiatku takmer po rovine, v oblasti Lipovca (623 m) sú veľmi pekné kosené lúky s výhľadom na Považie, ba vykúkajú aj Vršatské bradlá. V závere chodník prechádza do južného svahu a kopaným chodníkom (podľa tabuľky vybudoval Jaroslav Kebísek v 60. rokoch minulého storočia) sa výška stráca až nepríjemne rýchlo. Nad záhradkárskou osadou nachádzam zopár černíc a zanedlho vchádzam do veľkej obce Horné Srnie. Úspešný záver putovania hasím... opäť Radegastom a cestou na stanicu zmývam prach vo vodách Vláry.

Zhrnutie

Trojdňovka splnila, čo som očakával – teda nenáročný terén a malebný kraj striedajúci lesy, pasienky, laznícke obydlia a neveľké obce. Lesy boli zachovalé a ani mimo CHKO som nenatrafil na žiadnu necitlivú ťažbu. Za celý čas som okrem civilizácie nestretol nikoho, okrem oblasti Pulčínskych skál - aj to by sa dalo zrátať na prstoch dvoch rúk. Jednoducho, dokonalý relax.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek