Výstup na plošinu

Vstal som skoro a čosi po 7.00 h som už bol v malej osade Frein an der Mürz (864 m). Stojí tu iba zopár domov, preto ma prekvapilo, keď som si všimol vedľa svojho tátoša auto s komárňanskou ŠPZ-kou. Mantinel lemujúci parkovisko bol viac z ľadu ako zo snehu, tak som šľahol do batoha nejaké železo a vyrazil som na prechádzku.

Prešiel som cez Mürz a poobzeral som sa po značke. Viedla hore zalesneným svahom. Spočiatku som stúpal po starých stopách od lyží. Keďže som sa nezabáral, snežnice zostali v batohu. Postupne sa stopy vytratili a sklon svahu sa zväčšil. Značka išla zrejme cez rúbaň, ale tam bola ľadová strecha, na ktorú som si netrúfol. Ďalej som pokračoval lesom a dúfal som, že keď sa zdrúzgam, nejaký milosrdný Ent ma zachytí.

Prišiel som na zvážnicu. Bol už najvyšší čas. Vykašľal som sa na značku a radšej som išiel po ceste. Keďže som sa začal prepadávať do snehu, nasadil som si snežnice. Náladu mi vylepšilo zistenie, že som sa vyštveral nad hmly. Dolu v doline sa váľalo mlieko, ale tu na oblohe žiarilo slnko. Na nebi nebol jediný obláčik. Stúpal som po ceste a obdivoval som panorámu. Vidno Proles, na ktorom som bol pred tromi rokmi s miestnym Bodríkom, napravo je Wildalpe s vysielačmi a vedľa neho biely, snehom zasypaný Göller.

Podľa mapy sa zdalo, že zvážnica za zákrutou končí, a tak som išiel ešte jeden kratší úsek strminou pomedzi mladé smrečky. Snežnice na svahu celkom dobre držali. Keď strmina skončila, značka sa vybrala na traverz severných svahov. Boli tam stopy od lyží, napriek tomu som si na jeden exponovaný úsek netrúfol. Nechcelo sa mi prezúvať do mačiek, radšej som zahol priamo hore a stromčekom som vyliezol na ostroh.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Roßkogel

Som hore. Schneealpe je náhorná plošina. Jej svahy sú strmé, ale hore sú iba mierne prevýšenia. Prvý kopček je priamo predo mnou. Išiel som naň cez snehovú pláň posiatu miliardami trblietavých zrkadielok. Aj som si ich odfotil, ale fotoaparát to nepochopil. Namiesto žiariaceho, iskrivého snehu bolo na obrázku akési šedivé blato, na ktorom bolo zopár drobných bielych bodiek.

Vyšiel som na Roßkogel (1524 m). Z kopca sa otvára nádherná panoráma. Bralnatý vrch, ktorý som obdivoval už zo zvážnice, bude Dürrenstein. A spoza Wildalpe už vykúka Ötscher. Naľavo od neho je Gemeindealpe, ktorá sa dá spoznať ľahko. Naľavo je Hohe Veitsch. Kopec z tejto strany vyzerá nezvyčajne. No a tie kopčeky za ním musia patriť do Hochschwabu.

Je 10.00 h, čas mám dobrý. Plán bol zájsť na Hinteralm, ale nemám chuť na ďalšie zľadovatelé traverzy. Vyberiem sa cez kopčeky na Klobenwände a stade pôjdem na Spielkogel.

Kras pod snehom

Naplánoval som si to dobre, ale fungovalo to iba, kým som lúčkou nevyšiel na najbližší zalesnený kopček. Na ňom som sa začal motať. Stromy tam nerástli príliš husto, problémom boli strminy a zľadovatelé kopy snehu. Dolu pod kopcom som zbadal lúčku, tak som zbehol na ňu. Na lúčke bol nádherný závrt, ale nevidel som z nej okolité kopce. Aby som sa zorientoval, vydriapal som sa na ďalší zalesnený pahorok. Chvíľu som ním išiel a opäť bolo treba zliezť dolu k ďalšiemu závrtu. Mal by som sa sem vybrať niekedy na jeseň a obehať to tu. Je však celkom možné, že pod zľadovatelými kopami snehu je nepriechodná kosodrevina.

Mrzne, ale na niektorých chránených miestach vystavených slnku sa sneh topí. Je mokrý a ťažký. Zvlnenou krasovou krajinou som išiel hodne divoko, ale nakoniec som prišiel na Klobenwände. Z hrebienka je ponad údolie parádny výhľad na najvyššie kopce Schneealpe. Zaujalo ma aj snehové okno pod bralom.

Spielkogel

Pokračoval som snehovou pláňou. Kráčal som po stvrdnutom snehu, na ktorom boli vyfúkané ľadové platničky. Tie pod snežnicami chrapšťali, a keď sa sypali dolu svahom, pripomínalo to rozbité sklo. Na jednom mieste bola pod snehom dutina, ale neprepadol som sa do nej.

Snehovou pláňou som vyšiel na Spielkogel (1599 m). Z kopca je nádherný výhľad. Na východe vidno kúsok Raxu a Schneebergu. Pôvodne som chcel na vrchole obedovať, je však iba 11.30 h, preto obed odkladám.

Zo Spielkogela som sa vybral severným okrajom planiny. Zdalo sa, že by tam mal byť menej členitý hrebienok. Aspoň tak som to videl z pahorkov, ktorými som išiel na Klobenwände. Na mape mám vrstevnice po 100 metroch, z tej nevyčítam nič.

Zbehol som zo Spielkogela a mieril som na západ. Prešiel som cez sedielko a stúpam na hrebienok. Občas vidím staré stopy od lyží, takže zrejme idem dobre. Je mi to však jedno. V takomto počasí by ma prechádzka bavila, aj keby som blúdil.

Zostup

Opäť som vyšiel na Roßkogel, a keď som z neho schádzal, naďabil som na čerstvé stopy od snežníc. Kým som tu nebol, prešli tadiaľto štyria ľudia. Zdá sa, že to tu poznajú, išli dôsledne po značke. Znamená to, že stačí ísť po ich stopách opačným smerom a pohodlne zídem do civilizácie.

Turisti neimprovizovali, išli aj cez strmý traverz, ktorému som sa cestou nahor vyhol. Na tom úseku som radšej vzal do ruky čakan. Keď som sa pozrel dolu holou strminou, nebolo mi všetko jedno.

Na ostrohu s výhľadom na Proles som o 13.00 h zjedol obed a pokračoval som po stopách od snežníc. Ako som predpokladal, nemierili dolu strmým svahom po značke, išli po zvážnici. Letmý pohľad na mapu mi povedal, že zvážnica ide až kamsi do doliny Kalte Mürz. V poriadku, môže byť. Stopy však z cesty na jednom mieste odbočili a schádzali vcelku miernym svahom. Minul som chatičku a prišiel som na odhrnutú cestu. Snežnice išli dolu, čakal ma iba návrat do Freinu popri riečke Mürz.

Záver

Bol to nádherný deň. Ako obyčajne, počas celej prechádzky som nestretol jediného človiečika. Iba na Klobenwände som sa rozprával s kamzíkom. Jeho pchch-kaniu som však príliš nerozumel.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek