1. deň: Devín – Biely kríž (32 km)

Moja cesta magistrálou generála Milana Rastislava Štefánika začala na železničnej stanici v Piešťanoch, kde som po rozlúčení s priateľkou Alicou nasadol do vlaku smerom do Bratislavy. Po asi 1,5 hodine som bol pod hradom Devín. Tu som, na počudovanie, nenašiel ani jediného človeka. Sadol som si na neďalekú lavičku a sledoval smerovník označujúci začiatok mojej cesty. Predstavoval som si priebeh môjho prvého dňa a záverečné zvítanie sa s kamarátom Matúšom na Bielom kríži.

O 7.28 h som sa rozlúčil so smerovníkom Devín a vyrazil som po červenej priamou cestou k novým zážitkom. Prvé kilometre som si užíval výšľap na Devínsku Kobylu. Ďalej som pokračoval k prvým dlhým asfaltovým úsekom v Bratislave. Až skoro po Slavín som si držal svoje tempo, aby som na druhú polovicu dňa nemal veľa kilometrov. Kúsok pred Slavínom som si dal svoje prvé pivko na magistrále, ktoré mi padlo naozaj vhod. Neďaleko Slavína som sa naobedoval s výhľadom na Bratislavu.

Pokračoval som k lúke pod Kamzíkom, kde som dosť pociťoval nedostatok vody, ktorú som chcel na Kamzíku doplniť. Vtedy som zistil, že sa oplatí dopĺňať vodu naozaj všade, kde sa len dá. Na lúke som spozoroval mladú dvojicu, ktorá mala podobne veľké a naložené ruksaky ako ja, tak som sa im prihovoril. Zistil som, že sú to študenti vysokej školy Anežka a Marek, a že idú taktiež po červenej, ale iba pokiaľ dôjdu, nakoľko nemali toľko voľných dní. Odtiaľto sme vyrazili spolu smerom na Kamzík. Tesne pod Kamzíkom nás zastavil nejaký starší pán, ktorý nám povedal, že je básnik. Anežka s Marekom zostali a počúvali jeho básne, ale ja som utekal doplniť vodu. Ako som vošiel do vysielača, tak som si objednal jedno pivko - podotýkam veľmi drahé pivko. A dal som si doplniť vodu do všetkých fliaš. Milá čašníčka mi navrhla, že sa môžem ísť pozrieť výťahom hore na výhľad a toto som veľmi rád prijal. Výhľad bol naozaj úžasný, bola vidieť celá Bratislava a veľmi veľký úsek mojej ďalšej cesty smerom na vrch Somár.

Dlho som sa nezdržiaval a putoval som ďalej. Pod Chlmcom som znova narazil na Anežku a Mareka, s ktorými som sa dal poriadne do reči. Nakoniec sme spolu putovali až na Biely kríž. Všetky studne až po Biely kríž boli označené ako nepitné, ale na osvieženie horúcich hláv a tiel padli vhod. Cesta spolu až po Biely kríž nám veľmi rýchlo ubúdala, nakoľko sme sa mali stále o čom rozprávať. Na Biely kríž sme doputovali o 17.15 h. Tu sme si v bufete Včelín objednali tri pivká a s vervou sme sa do nich pustili. O chvíľu prišiel na miesto kamarát Matúš. Zistili sme, že chatár ponúka výbornú držkovú, tak sme to ihneď využili a veru nám padla vhod. Anežka s Marekom sa pobrali ešte o pár kilometrov ďalej, kde chceli prenocovať. Išiel som sa s Matúšom pozrieť na prameň, ktorý je pár sto metrov pri Bielom kríži, ale nanešťastie nebol vyvedený do rúrky a iba pomalšie vytekal. Išli sme si teda pripraviť k chate Včelín nocovanie. Kým bolo svetlo som sa očvachtal v prameni. Založili sme oheň a Matúš pripravil perfektnú večeru, a to zemiaky so slaninkou a klobáskou upečené v pahrebe. Ošetril som si otlaky z bežeckých tenisiek, ktoré som si zobral na prvý deň po spevnených cestách, čo som oľutoval a mal som ísť radšej vo vyšších topánkach, v ktorých som prešiel zvyšok cesty po magistrále. S plnými bruchami sme s Matúšom zaľahli a snažili sa nabrať sily na ďalší deň.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

2. deň: Biely kríž – Pod Malou Vápennou (34 km)

Nenaspal som prvú noc veľa, avšak som sa zobudil celkom plný síl. Matúšovi zase nedal spať otravný ježko. Po prvom dni boleli ráno otlaky na nohách a chodil som ako opitý bocian. Uvarili sme si raňajky, zbalili sa a niečo po siedmej sme vyrazili. Neďaleko Salaša sme stretli raňajkovať Anežku a Mareka a navzájom si popriali šťastnú cestu. Po ceste sme doplnili vodu v prameni pod Kozím chrbtom. Ďalej sme našli Tri kamenné kopce a užili si výhľad na Somári. Zo Somára bol vidieť Kamzík a diaľka, ktorú som od neho prešiel ma prekvapila.

Od Somára sme sa tešili na príchod na Pezinskú Babu. Na Babe sme si dali výborný obed v podaní čiernohorských rezňov. Tu som si musel kúpiť fľašu minerálky, nakoľko na Babe voda netiekla. Po obede nás preskúšali strmáky až po Skalnatú. Najviac dali zabrať Matúšovi, ktorý sa nevedel dočkať studeného prameňa na Čermáku. V prameni Čermák sme nabrali vodu, príjemne sa osviežili a nabrali sily. Až po Sološnickú dolinu sme držali tempo a mysleli na vytúžený večerný oddych. Po príchode do Sološnickej doliny sme našli plánovaný prístrešok Antalová na prenocovanie, avšak sa nám nepáčilo, že bol na križovatke betónových ciest, kde chodili autá. Nakoniec, na moje počudovanie, Matúš, ktorý bol dosť zničený, navrhol ešte vybehnúť na Malú Vápennú, kde je blízko prameň a určite tam bude tichšie.

Na Malú Vápennú sme prišli dosť neskoro a pomaly sa stmievalo. Zo Sološnickej doliny to bol po celom dni neuveriteľne strmý stupák až k Malej Vápennej, ktorý zobral Matúšovi asi posledné sily dňa. Aby toho nebolo dosť, tak prameň bol vyschnutý. Vodu sme potrebovali, a tak som zašiel dole asi 15 minút po zelenej značke do dediny naplniť vodu. Na prekvapenie som dole kopcom doslova utekal, čo ma po vyše 30 km v nohách prekvapilo. Keď som prišiel späť na Malú Vápennú za Matúšom, tak bola skoro tma. Dochádzali nám sily, tak som najprv uvaril večeru a až potom som postavil prístrešok. Ako každý večer som poprepichával otlaky a namastil nohy. V noci nás prekvapili blížiaci sa turisti, ktorí po tme pokračovali na Vápennú. Chvíľu som pobudol pri ohni a išiel som spať.

3. deň: Pod Malou Vápennou – Dolná Raková (28 km)

Druhú noc som tiež toho veľa nenaspal. Ráno som sa rozlúčil s kamarátom Matúšom, ktorý ďalej nepokračoval, ale aspoň mi zanechal svoju vodu, za čo mu ďakujem. Po raňajkách som si všetko zbalil a vyrazil do tretieho, najnáročnejšieho dňa výletu. Pred sebou som mal Vápennú, Záruby a následne hľadanie vhodného miesta na prespanie. Kým som vystúpil na Vápennú, chvíľu som pociťoval únavu, avšak výhľad na Vápennej mi dodal sily. Nezdržiaval som sa dlho a postupoval som na ďalší záchytný bod, a to prameň na Amonovej lúke, kde je perfektný prístrešok. Tu som stretol prvých turistov dňa.

Po doplnení zásob vody a obede na Brezinkách som vyštartoval na výšľap cez Ostrý Kameň až na Záruby. Bol to riadny zaberák s 20-kilovým batohom na chrbte. Výhľad zo Zárub ma veľmi nenadchol, avšak pocit zdolania najvyššieho vrcholu cesty, bol úžasný. Moje pocity z výhľadu doplnila Havrania sklala, kde bol perfektný výhľad a určite sa sem vrátim a prespím, aby som si výhľad užil naplno.

Cestou na Havraniu skalu som stretol SNP-čkara Janka z Prešova, ktorý dal kvôli Ceste SNP výpoveď zo zamestnania a je na poslednom úseku trasy po Devín. Tiež mi povedal, že trasu robí spôsobom 4 dni na ceste a 4 dni doma na oddych, čo je zaujímavý spôsob zdolania trasy. Janko bol veľmi zábavný chalan a super sa s ním kecalo. Týmto ho pozdravujem.

Na Havranej skale som dostal výborný nápad objednať si do kameňolomu na Bukovej pizzu. Tak som napísal priateľke nech mi pozrie číslo na nejakú pizzérku a o chvíľu som sa ponáhľal dole do kameňolomu pre pizzu. Prišiel som v predstihu a nevedel som sa dočkať. Sedliacka pizza bola najlepšia voľba akú som mohol zvoliť. Mastné a výdatné jedlo mi dalo veľa síl pokračovať ešte mnoho kilometrov. Cestou na Sokolské chaty som stretol asi 60-ročného Čecha, ktorý išiel ako povedal: "Pěkne po staru" a to cez štyri pohoria s Jablunkova na Devín. A naozaj mal iba malý ruksak, deku, fľašu s vodou nejaké jedlo a drevenú palicu, pričom oblečený nebol nijak špeciálne.

Na Sokolských chatách som doplnil zásoby vody a chvíľu som posedel v miestnom pohostinstve na dvoch pivkách a tatranke. Ďalej to bola pre mňa len cesta hľadania vhodného prístrešku, pričom som ako poslednú možnosť bral do úvahy prístrešok blízko Dolnej Rakovej, kde je prameň a potok, ako mi povedali Anežka s Marekom, ktorých som stretol prvý deň. A nakoniec som za pomalého stmievania k danému prístrešku prišiel. Miesto sa mi páčilo, nakoľko tam bol prameň, úplné ticho a výborný prístrešok s ohniskom. Po večernej hygiene v potoku a vymočení nôh v studenej vode, som sa chytro navečeral a zaľahol do spacáku pripravený nasledujúci deň, čo najskôr dobehnúť do cieľa.

4. deň: Dolná Raková – Mohyla gen. Milana Rastislava Štefánika na Bradle (26 km)

Posledný deň ráno som sa zobudil do chladu, ktorý ma párkrát zobudil aj v noci, nakoľko som mal spacák otvorený a iba som sa s ním prikrýval. Zohrial som sa pri ohni, naraňajkoval sa a vyrazil smer Mohyla. Ako som prešiel pár kilometrov, stretol som sa s SNP-čkarom, ktorý išiel z Dukly a mal pred sebou poslednú etapu po Devín. Chvíľku som s ním pokecal, načerpal veľa užitočných informácii a obaja sme valili svojim smerom ďalej.

Kým som prišiel do Dobrej Vody, tak som stretol ešte troch SNP-čkarov, ktorí išli taktiež svoje posledné kilometre k Devínu. V Dobrej Vode som si dal svoje druhé raňajky zakúpené v potravinách, a to super tresku s rožkom. Do Brezovej pod Bradlom som išiel lesom, ktorý veľmi dobre poznám a mám ho párkrát prejdený. V lese som stretol drobučkú SNP-čkarku, ktorej batoh bol väčší ako ona sama, pričom išla z Dukly 35. deň.

V Brezovej pod Bradlom som sadol do prvej reštaurácie, ktorú som videl. Celý obed som sledoval chalana vzadu, ktorý mal vedľa seba veľký batoh a turistické paličky. Ako chalan odchádzal, tak sa pri mne zastavil, že či tiež idem SNP-čku. Chvíľu sme pokecali, dojedol som a utekal som do cieľa. Kopec na Mohylu bol len prechádzka pocitom, že sú to moje posledné kilometre. Do cieľa som dorazil o 14.14 h a panička pri infocentre na mňa divne pozerala, keď som si ustlal rovno pod smerovníkom.

O chvíľku dorazila priateľka a spolu sme dokráčali k Mohyle gen. Milana Rastislava Štefánika, kde som si užíval teplé slnečné lúče a nádherný výhľad z Mohyly. Po poslednej víťaznej fotke som nasadol do motorového tátoša a s pocitom ako by som bol prvýkrát v aute, ma priateľka odviezla rovno pod vytúženú sprchu.

Záver

Cesta mi dala veľmi veľa skúseností, ktoré budem určite potrebovať na diaľkovú trasu Cesty hrdinov SNP, na ktorú sa chystám vyraziť 20. mája 2019. Taktiež som odskúšal mnoho súčastí mojej novej výbavy a hlavne môj nový ruksak od výrobcu Pinguin, vďaka ktorému ma ani trochu chrbát nebolel a výborne sa niesol. Tiež som zistil, že nepotrebujem turistické paličky, pretože mi pri chôdzi iba prekážajú a aj tak pri naloženom ruksaku ma z nich iba bolia ramená, na ktorých je položený ťažký ruksak. Vďaka Matúšovi som zistil, že zobrať si na cestu ľahučké šľapky na večerné chodenie po táborisku je super nápad a tiež, že spoločník v podobe malého rádia je na nezaplatenie. Tiež som si zdokonalil predstavu o zásobovaní jedlom na budúce cesty. Ďalej si určite zaobstarám filter na vodu, ktorý pri mnohých prameňoch alebo potokoch veľmi pomôže.

PS: Každému turistovi aj keď len príležitostnému, odporúčam vyraziť na magistrálu Milana Rastislava Štefánika, a to z dôvodu úžasného životného zážitku a prípadného naberania skúseností na najvýznamnejšiu slovenskú turistickú trasu - Cestu hrdinov SNP, vedúcu z Devína do Duklianskeho priesmyku, ako som to spravil ja.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek