Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Kaplnka sv. Márie Magdalény na rovnomennom kopci
Kaplnka sv. Márie Magdalény na rovnomennom kopci Zatvoriť

Túra Šaštín-Stráže – Habáni – Šajdíkove Humence

Na stretávke sme sa s kamarátmi zhodli, že by to chcelo nejakú túru bez snehu. Spomenuli sme si, ako sme pred dvomi rokmi v takomto období išli na túru zo Šaštína-Stráží, a tak sme sa rozhodli vybrať opäť do podobných končín. Musto naplánoval trasu a až na túre sme si uvedomili, že pôjdeme aj na asi najmenší najväčší vrch geomorfologickej jednotky na Slovensku - Lakšárska pahorkatina.

Vzdialenosť
22 km
Prevýšenie
+399 m stúpanie, -389 m klesanie
Náročnosť
ľahká, 1. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 02.02.2019
Pohoria
Záhorie: Záhorská nížina - Borská nížina - Lakšárska pahorkatina
Trasa
Doprava
Šaštín Stráže (vlak, bus)
Šajdíkove Humence (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1073 Záhorie, Senica (1:50.000)

Trasa

Šaštín-Stráže – Gazárka – Šaštínsky potok – Vinohrádky – Ruženica – Kopec Márie Magdalény – Habáni – Kravia hora – horáreň Kalaštov – Šajdíkove Humence

Vlakom z Bratislavy s prestupom v Kútoch sme sa - Peter, Musto a ja - doviezli do Šaštína-Strážov. Peter sa hneď vybral hľadať nejakú občerstvovaciu stanicu, no nič v okolí stanice nenašiel. Mne pri pohľade na okolie došlo, že brať si letné vibramky nebol najlepší nápad. Všade totiž ležal sneh a hoci ho bolo možno 5 centimetrov, vzhľadom na teplotu to bola mokrá brečka.

Prešli sme cez koľajnice a poľnou cestou sme sa vybrali pomedzi jazerá Gazárky. Boli ešte čiastočne zamrznuté, no neskúšal by som na ľad ísť ani omylom. Podľa Petra, ktorý sem v lete chodí na bicykli, dá sa tu skvele kúpať i občerstviť. Teraz tu bolo mŕtvo, a tak sme pokračovali do lesa. Umelo vysadený les tvoril úhľadné uličky a ako sme tak jednou kráčali, našli sme tam v snehu rozhádzané bochníky chleba. Evidentne pre lesnú zver. Len mi tu nejako chýbal tradičný posed. Buď som sa zle pozeral, alebo ho na mladých stromoch nebolo ako postaviť a poľujú postojačky.

Vlečky

Ako tak kráčame lesom, zrazu sa nám nad hlavami objavilo niečo ako železničný most. Hoci na mape je nakreslená železnica, na rovine sa nám to zdalo byť nezmysel. Došli sme k plotu, a keďže v ňom bola diera, vošli sme do areálu a došli ku kovovej konštrukcii. Hore viedli schody so zábradlím, a tak sme sa vybrali po nich hore. Objavili sme nádherný panoramatický výhľad na šíre okolie. Z hlbín lesa vedú dva nekonečné prepravníkové pásy, ktoré do výšky dopravovali asi vyťažený piesok a ten sa potom po „železničnom moste„ dostával pravdepodobne do zásobníkov a z nich sa sypal do vagónov. Aspoň na internete som si neskôr doma našiel, že sa tu nachádza najkvalitnejší kremičitý piesok v Európe.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Keďže hore dosť fúkalo, zišli sme dolu, vrátili sa do lesa a povedľa plota sme prešli cestu s jedným prepravníkovým pásom a povedľa druhého sme pokračovali lesom. Podľa mapy sme sa nachádzali na okraji lomu, ťažobnej jamy. My sme však kráčali lesom. Takže asi sa tu už dlho nič neťaží.

Došli sme na koniec prepravníka a neskôr sme sa lesom dostali k Šaštínskemu potoku. Jeden jeho hrdzavý prítok sme prekročili a ponad hlavný tok sme sa dostali po moste. Na okolitých stromoch bolo vidno stopy po bobroch a ich dvojnohí konkurenti zase mali všade skládky narezaných stromov. Hrdzavá voda pekne kontrastovala s okolitým snehom.

Z lesa sme vyšli na lúky, uprostred ktorých svietil posed. Samozrejme, že sme s Mustom vyšli naň hore a dnu sa dalo fajn posedieť a skryť pred stále silnejším vetrom. Kamarát však zostal dolu, a tak sme sa napokon vrátili k nemu a išli sa schovať do lesa. Usúdili sme, že je najvyšší čas sa naobedovať, tak sme využili ďalšiu kopu narezaných kmeňov a naobedovali sa na nich.

Posilnení sme pokračovali ešte chvíľu lesom, no napokon sme opäť vyšli na lúky a pred nami sa dvíhal kopček Vinohrádky. Meno má odvodené asi naozaj od vinohradov. Lenže z nich tu zostali len betónové stĺpiky, hrdzavé drôty a malé terénne vlny.

Zišli sme k asfaltke medzi Borským Mikulášom a Lakšárskou Novou Vsou, prekročili sme ju a pokračovali rovnako opustenými vinohradmi k lesíku na kopci Ruženica. Staršie stromy tu boli vyťažené, a tak les s tyčkami mladých listnáčov vyzeral dosť úboho. Z lesa sme na chvíľu vyšli na priestor zarastený metličkou obyčajnou (vďaka, Farebný atlas rastlín). Skoro sme sa v nej stratili a napokon sme sa cez černičie predrali k vrcholovému stĺpiku. Napravo bolo vidno vysielač na Dubníku a vľavo sa ukázala kaplnka, náš dnešný hlavný cieľ. Nasledoval zostup lesom, prekročenie potoka Bažalovec a doslova brodenie rozbahneným poľom repky olejnej. To už radšej snehová brečka! Ešteže nám odmenou bol perfektný výhľad na hrebeň Malých Karpát v diaľke.

Kríž a Mária Magdaléna

Veľmi sme sa potešili, keď sme sa dobahnili k asfaltke medzi Borským Mikulášom a Bílkovými Humencami. Stojí tu mramorový kríž, pripomínajúci tragicky zahynuvšieho Alojza Michalicu. Poľnou cestou sme sa vybrali doľava k lesíku okolo kaplnky. Kúsok pod ňou sme naďabili na polorozpadnutý domček. Má zachovalú strechu, chýba mu predná stena a okná. Sú tam ale dve sedačky, ohnisko a lavička. Vcelku by sa tu dalo v suchu prespať.

Dali sme si čaj, keksíky a pokračovali sme po ceste alejou ku kaplnke. Na začiatku aleje stojí stĺp so sochou modliaceho sa Ježiša. Kaplnka sv. Márie Magdalény bola postavená v roku 1668. Zaslúžil sa o to gróf Imrich Czobor. Pôvodná kaplnka však bola zničená za Rákociho povstania začiatkom 18. storočia. Koncom 19. storočia bola postavená nová kaplnka v neoklasicistickom štýle a v roku 1995 reštaurovaná. 

Habáni

Keďže sa dnu nedalo dostať ani nazrieť, pokračovali sme dolu lesíkom. Narazili sme na rozpadnutý plot a za ním opustený, totálne zarastený vinič. Už viem, ako sa cítil princ, keď išiel oslobodiť Šípkovú Ruženku. Peter to vzdal a vrátil sa. My s Mustom sme tvrdohlavejší. Podliezali sme, prekračovali, predierali sa, oslobodzovali ruksaky, vetrovky z tŕňov, až sme napokon boli po asi 20-tich minútach z toho vonku. Dostali sme sa na cestu pomedzi spustnuté vinohrady a po nej do samoty Habáni (niekde ako Habány alebo Gabani). Na internete som si našiel, že ju založili imigrujúci novokrstenci - Habáni, Vyznačuje sa vraj veľmi peknými stavbami pôvodných domov, ktoré v súčasnosti slúžia najmä ako chalupy.

Niežeby som nejako pátral po týchto stavbách, keď sme cez samotu prechádzali, ale nič zvláštne som teda nevidel. Poľnou cestou sme opustili samotu a opäť sme boli v lese. Mala tu byť Kravia hora, no my sme išli po rovine a žiadnu horu, ani vyvýšeninu nebolo vidno.

Indiánsky pochod

Zato pohľad na hodinky nám povedal, že o hodinu nám ide vlak a ak ho nechytíme, budeme ďalšie dve musieť čakať. To, čo nasledovalo, som už roky nerobil. Proste sme s Mustom začali indiánskym pochodom frčať lesom. Občas bolo treba zájsť medzi stromy, lebo na ceste bolo jazero, občas zase ľad. Potešili sme sa, keď sme došli – dobehli k horárni Kalaštov. Tu totiž začína veľmi kvalitná asfaltka a navyše je na nej po 100 m značenie na asfalte. Tak sme 100 m utekali, 300 m zrýchlene kráčali. Míňali sme korzujúcich miestnych obyvateľov a teda aspoň ja, celý spotený, som sa potešil pohľadu na rybník na konci či začiatku obce. To sme tušili, že vlak stihneme, a tak som sa odvážil ešte aj fotiť. Medveďa z pneumatík a muchotrávky zo zrezaných briez, pamätnú tabuľu na Petra Jilemnického, erb obce, zvoničku a novú kaplnku.

Záver

Na stanicu sme dokráčali 50 sekúnd pred príchodom vlaku. Mal som úplne mokrú košeľu, avšak vo vlaku bolo teplo, a tak, kým sme aj s prestupom dorazili do Bratislavy, bol som suchý.

Keď sa spätne zamýšľam nad tým, čo sme všetko na túre videli, chce sa mi veľmi polemizovať s názorom, že takýto terén nie je na pešiu turistiku. Na bicykli by sme to všetko rozhodne nevideli a takto v zime to bolo spestrenie a úlet od horskej turistiky.

Fotogaléria k článku

Najnovšie