Kremencových hôrok v pohorí Tribeč je vraj vyše päťdesiat. A keďže by sme ich radi videli všetky, tak aj v roku 2019 pokračujeme v objavovaní kremencových hôrok. Tentoraz sme sa rozhodli pre okolie Jelenca a máme v pláne hneď štyri.

Trasa

Jelenec – Jelenecká Plieška – Cigáň – Plieška – Stará skala – Remitáž – Jelenec

Ráno nás v Jelenci vystúpilo z autobusu päť kusov. Zvyčajne na naše akcie príde o čosi viac ľudí, ale mráz (-10 °C) a trochu drahšie cestovné oklieštilo našu zostavu.

Prechod Jelencom bol celkom krutý. Nepríjemný ľadový vietor nám fúkal do tváre a ja som začala pochybovať, či to bol dobrý výber. Stačilo však odbočiť z doliny do lesa a hneď bol iný svet. Vietor ustal a slniečko sa celou silou oprelo do svahu, takže aj keď mrazivo, na pocit bolo príjemne.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Miernym stúpaním popri viniciach, kde práve oberali hrozno na ľadové víno, sme boli čoskoro na prvej Plieške – Jeleneckej. Táto Plieška, nie je zvlášť ohromujúca. Je zarastená a pár malých kremencových skál je len na severovýchodnom svahu, z ktorého je výhľad. No výhľad na vodnú nádrž Jelenec, za ktorou sa vypínajú kremencové hôrky Drža, Studený hrad, hrad Jelenec (Gýmeš), Veľký Lysec a za nimi ešte majestátny Veľký Tribeč, je veľmi pôsobivý.

Teraz nás čakala najmenej záživná časť trasy. Ďalšia hôrka Cigáň, je totiž asi 3,5 km západne a celý úsek vedie hospodárskym lesom. Treba však povedať, že hoci okolo cesty sme videli skládky dreva, vyslovene holoruby neboli nikde. Lesné cesty boli dobre schodné, a tak sme kráčali na nás až nezvyčajne rezkým krokom.

Prišli sme pod južný svah hôrky, ktorý je plný veľkých balvanov. Zo západnej strany je to typická kremencová hôrka. Skaly sú rozpukané do jednotlivých veží či bášt. Milé bolo aj skalné okienko, okolo ktorého sme sa vyšplhali na vrchol. Skaly hôrky sú z pekného bieleho kremeňa s jemne ružovým nádychom. Na vrchole rastie zakrpatená dubina a bučina, ale najviac sa nám páčila zakrpatená borovica, rozrastená ako kosodrevina. Veľmi príjemné miesto na kávu s pekným výhľadom na Ponitrie!

Celý čas sme hútali prečo sa hôrka volá netradične - Cigáň, no nič sme nevyhútali. Chvíľu sme tu pobudli, a potom sme sa vydali sympatickým hrebienkom k najvyššiemu bodu dnešnej trasy. Aj keď 469 metrov musí znieť ortodoxným turistom skoro ako vtip. Tých 469 metrov má hôrka s názvom Plieška.

Pod Plieškou sme stretli partiu pilčíkov, ktorí tu robili preriezku. Podebatovali sme s nimi a medzi iným sme sa pýtali na zvláštne meno predchádzajúcej hôrky. Jeden z nich ani nevedel, že skaly vôbec majú nejaké meno, ale jeden si spomenul, že už v starých mapách je naozaj tento názov. Ale ani on nevedel prečo.

Rozlúčili sme sa teda, poľahky prekonali 100 výškových metrov a vyšli na vrchol. Ale niečo nebolo, ako malo byť! Na vrchole žiadne kremencové skaly, ani pokrútené duby či brezy. Miesto toho hustý porast drevín, ktoré neboli ani kríkmi, ani stromami. Janka to odhadla na jaseň mannový. No hej, ale ten predsa neznáša kyslé prostredie a naopak miluje vápence. Až doma pri skúmaní geologickej mapy sme prišli na to, že temeno hôrky pokrývajú – čuduj sa svete – vápence! Geológia Tribeča je teda veľmi pestrá.

Vedeli sme však, že kremencové skaly na Plieške sú a Ľubkov neomylný inštinkt nás k nim o chvíľu priviedol. Skaly sa nachádzajú len na severnom svahu Pliešky. Ale aké! Vyšli sme na hrebeň a otvoril sa nám z okraja parádny výhľad na hornú Nitru. Ešte zaujímavejší bol však pohľad smerom dole. Bolo to poriadne hlboko a strmo. V inom ročnom období by sme sa hneď rozliezli pomedzi skaly a zišli pod ne. Teraz sme si však netrúfli. Desaťcentimetrová vrstva snehu nebezpečne zakrývala nástrahy medzi skalami a skaly samotné boli veľmi šmykľavé, a tak sme ich obdivovali len z vrcholu.

Ľubko to však nakoniec nevydržal a okrajom zišiel popod skaly, aby nám nafilmoval ako vyzerajú zdola. My to však chceme vidieť na vlastné oči, a tak sme sa všetci dohodli, že na hôrku sa ešte vrátime a dokonale si ju zblízka vychutnáme. Najviac sa nám páčila najvyššia veža, ktorej jednotlivé stupne tvorili malé terasky a zakončená bola šikmo položenou skalou, ktorá vyzerala ako vztýčený prst.

A na nej sme si všimli malú „karikovskú záhadu“. Uprostred kremencovej veže, na úzkej terase boli stopy nejakého zvieraťa. Vyzeralo to na vysokú – ale ako sa tam zviera dostalo a ako zišlo, to bola záhada. Pod vežou sme totiž nevideli žiadne stopy.

Karika by mal asi radosť

Zišli sme na poľnú cestu a pomaly sa dali na návrat. No ešte nás čakala cestou Stará skala. Zvláštne meno – ako keby nejaká skala bola mladá! Cez oblasť nevedie žiadny turistický chodník, ale je tu pomerne hustá sieť lesných ciest a cyklotrás. Jednou z nich sme kráčali ku Starej skale.

Stará skala mi pripomenula Držu. Tiež sú na jej okraji zaujímavo tvarované staré brezy a kremencové skaly sú takisto orientované na sever. Nie sú tak veľké ako na Plieške alebo Svinici, ale sú dostatočne veľké, aby zaujali. Veľmi pekný je výhľad na Studený hrad, hrad Jelenec (Gýmeš) a Veľký Tribeč v pozadí.

A ešte raz som si spomenula na Kariku – v skalách bola celkom slušná trhlina. Asi si budem musieť prečítať jeho knihu alebo zájsť do kina. Viac ma však zaujal starý kamenný, zrejme katastrálny, medzník s vyrytými písmenami KR. Neprišli sme však na to, čo znamenajú.

Podišli sme aj popod skaly a vychutnali si posledné pohľady na peknú hôrku. Čas pokročil a už je naozaj čas na návrat. Lesnými cestami sme zišli k hornej vodnej nádrži Jelenec. Prekvapilo ma ako málo v nej bolo vody. Nostalgicky som si zaspomínala na časy, keď som tu v pubertálnom veku strávila krásny letný týždeň.

Celé rekreačné zariadenie vyzeralo dosť ošumelo, no chcem veriť, že je to len ročným obdobím a že v lete to tu vyzerá predsa len živšie. Teraz nás čakala len otravná asfaltová cesta do Jelenca. Prišli sme akurát včas, aby sme chytili dobrý spoj do Zlatých Moraviec a tam hneď prípoj do Novej Bane. Tu v staničnej reštaurácii sme urobili bodku za dnešnou vydarenou akciou.

Záver

Kremencové hôrky ma chytili za srdce. Nie sú to ani zďaleka majestátne tatranské štíty. Ale určite sú to malé prírodné umelecké diela, rozsypané po celom tomto, inak veľmi nenápadnom pohorí.

Autorky fotografií: Danka Tomášiková a Alenka Bencová

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek