Trasa

Donovaly – Nová hoľa – Zvolen – Malý Zvolen – Končitá – Motyčianska hoľa – Zvolen – Donovaly

Výstup

Rýchla kontrola mapy napovedá, že výstup na Zvolen z Donovál, kde bude náš základný tábor, je síce príkry, no krátky. Keď už teda budeme hore, využijeme lúčnatý charakter zvolenského chrbta a trochu sa po ňom poprechádzame. Ráno nám chvíľku trvá, kým sa napojíme na červenú značku, naša papierová mapa nezodpovedá celkom situácii na mieste. Smer je však zrejmý a zaobišlo sa to bez nejakých časových strát. Od prvých metrov si užívame výživný výstup, ktorý dokonale preveruje stav našej kondície. Čerstvý ranný vzduch dosť pomáha. Chodník sa s tým nemazná, vedie jednoducho kolmo na vrstevnice. Spočiatku lesom, s pribúdajúcou výškou sa postupne prepracujeme na čistinky a nejakých 100 metrov pod vrcholom Zvolena sme už na krásnych lúčnatých svahoch, ozdobených roztrúsenými stromami a skalkami. Nad našimi hlavami sa rozprestiera nádherné sýte azúro s občasným obláčikom, všade okolo nás svieža letná zeleň, vyzerá to byť na krásny deň.

Na Novej holi

Po zhruba hodine sme v sedielku medzi Novou hoľou a Zvolenom. Keďže okrem iného na našich turistických výletoch zbierame aj rodinné vrcholovky, teda spoločné fotky z vrcholov kopcov, nemôžeme vynechať kratučkú odbočku na Novú hoľu. Tu hore však ako prvé obliekame na seba všetko dlhé, čo máme v batohoch. Trochu tu pofukuje chladný, ale naozaj chladný vietor. Po zazipsovaní posledného zipsu môžeme pristúpiť k obligátnej spoločnej fotke, po ktorej nasleduje malé občerstvenie pre decká a ja sa chvíľu pokrútim s aparátom pri oku. Trochu ma sklamalo, ako krátko vydržala bezoblačná obloha a aké množstvo oblakov sa vyskytuje na severnom obzore a vlastne už aj nad našimi hlavami. Nie že by som mal niečo proti oblakom, ale oblaky znamenajú vlhký vzduch a to znamená, že vzdialenejšie kopce budú len ako obrysy alebo vôbec. No a ja som sa dnes ráno namlsal, že pri takej modrej oblohe snáď ulovím aj Tatry. Takže nič, zato nevadí, celkom blízko sú tu Nízke Tatry na jednej a Veľká Fatra na druhej strane, to sú dostatočne vďačné krajinárske objekty. A ako tak pozerám, aj samotný chrbát až po Malý Zvolen bude lahôdkou pre oči (a objektív). Nakoniec aj pohľad na juh, kde sme dole v hĺbke zanechali Donovaly obkolesené Starohorskými vrchmi, je nádherný. A kdesi tam v diaľke dole v kotline vidím drobné biele objekty, tuším, o čo ide, ale ešte nie sme na tom správnom kopci, tak sa zrakom presúvam na obzor, ktorý od východu na západ ohraničujú Poľana, Štiavnické a Kremnické vrchy.

Na Zvolene

Po prestávke sa sťahujeme asi pol kilometra na západ, kde sa nachádza vrchol kopca s názvom Zvolen, ktorý dal celému horskému podcelku meno. Alebo naopak. Výhľady sú logicky takmer identické s tými z Novej hole, preto mierim svoj zrak opäť do vzdialenejšej kotliny. Nemám síce ďalekohľad ani teleobjektív, ale ak sa nemýlim, záhada je rozriešená, otázka je zodpovedaná. Stojím na Zvolene vo Zvolene a tá tenká rada svetlých objektov nemôže byť nič iné, ako mesto Zvolen. Žiaľ, miera letnej vlhkosti vo vzduchu mi nedovoľuje urobiť fotku, ktorá by mala zmysel. Aj keby som mal teleobjektív. Autorstvo fotky s názvom Zvolen zo Zvolena vo Zvolene musím voľky-nevoľky prenechať niekomu šťastnejšiemu. Veď ja mám čo fotiť, je tu hneď druhý vrchol, druhá vrcholovka a v krátkom slede druhé naháňanie deciek pred foťák, čo v tomto veku ešte zjavne nedoceňujú.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Presun na Malý Zvolen

Júlové slniečko už citeľne hreje, vetrovky putujú späť do batohov a my sa obzeráme na sever, kam sa tiahne krásny trávnatý hrebeň až po Malý Zvolen, náš ďalší cieľ. Asi v tretine cesty sa nachádza mierny pahorok, chodník ho traverzuje z pravej strany. Vrchol pahorku je malebné miesto, zo zelenej trávy svietia svetlé vápencové skalky, všetko je porastené množstvom kvetov, k tomu krásny pohľad na všetky strany – čo k tomu dodať. Už len zastaviť čas. Zbieham však za zbytkom rodiny a mašírujeme ďalej. Hrebeň sa tu roztiahne slušne do šírky, takže teraz putujeme rozľahlými lúkami s neustálymi výhľadmi doľava na Veľkú Fatru a doprava na Nízke Tatry, odkiaľ už ranné slnko odchádza a umožňuje prvé pohľady aj týmto smerom. Zanedlho sa hrebeň opäť zúži a začína sa dvíhať na vrchol Malého Zvolena. Slnko na nás stále svieti, množstvo oblakov pribúdajúcich na oblohe pred nami ma ale začína trochu znepokojovať. Predpoveď však bola jednoznačná – žiadny dážď, tak zatiaľ plán nemeníme. Na Malom Zvolene oblačnosť kulminuje, ďalej na severe to však aj naďalej vyzerá na oblačné a nie na zamračené počasie.

Na Končitej

Po krátkom oddychu sa preto rozhodujeme naše putovanie ešte o čosi predĺžiť a vyberáme sa na susedný kopec s názvom Končitá. Je to najsevernejší, posledný výraznejší kopec s trávnatým vrcholom v hlavnom zvolenskom hrebeni, ktorý určite poskytne pekné pohľady do okolitej krajiny. Pri zostupe z Malého Zvolena po dlhšej dobe vchádzame medzi stromy, zároveň však dosť výrazne strácame nadmorskú výšku. Už teraz počujem tie protestné komentáre pri spätnom výstupe. Nateraz sa ale tešíme na obednú pauzu, ktorú si dáme na Končitej. Krátke stúpanie zo sedla na jej vrchol si spríjemňujeme zbieraním prvých dozrievajúcich jahôd. Na samotnom vrchole sa nachádza veľký drevený dvojkríž a okrem neho nič, čo by bránilo výhľadom.

Na rozdiel od rozložitého Zvolena či pozdĺžneho Malého Zvolena je vrchol Končitej prakticky kužeľový, s malou plošinkou v strede, ktorá prechádza rýchlo do pomerne strmých svahov na všetky svetové strany. Umožňuje tak pekné výhľady všetkými smermi prakticky z jedného bodu. Dávame si tu výdatnú obedňajšiu prestávku a vychutnávame si pri tom krásne výhľady do krajiny okolo nás. Charakter oblačnosti sa ustabilizoval do stavu, kedy sme pár minút na slnku a pár minút v tieni. Čo teraz plne oceňujem, nakoľko úplne jasný deň by bol na tomto hôľnom teréne a júlovom slnku asi príliš únavný. Z krajiny nevidíme nič nové, stále máme na východe Nízke Tatry s dominantnou Prašivou a Chochuľami. Na severovýchode, oddelený od hlavného hrebeňa leží nízkotatranský Salatín a jeho Tlstá sestra. Na severe vidíme Veľký Choč, dnes už k nemu bližšie nebudeme. Celý západný obzor vypĺňa hlavný hrebeň Veľkej Fatry s výrazným Rakytovom, aj pri ňom sme teraz najbližšie. No a na juhu máme pred sebou na dohodenie kameňom Malý Zvolen, odtiaľto sa zdá byť úplne zalesnený.

Návrat na Zvolen

Po obedňajšom oddychu začíname návrat, po krátkom zostupe do sedla pod Končitou nasleduje výdatný výstup na Malý Zvolen, ktorý okoreňuje poludňajšie slniečko. Neoddýchnuť si na vrchole neprichádza do úvahy, takže opäť prestávka. Tú využívam na fotenie, keďže množstvo oblakov je teraz o čosi nižšie a krajina je viac zaliata svetlom. Potom už nasleduje presun lúkami spať na Zvolen, čo nám trvá nejakú hodinku pohodovým tempom brzdeným častým fotením či točením. Napriek tomu je ešte len pol tretej, keď sme na Zvolene dofotili posledné chýbajúce vrcholovky s Nízkymi Tatrami v pozadí. Na zostup dole do Donovál sa mi zdá zbytočne priskoro, keďže tu vládne pekné počasie. Preto navrhujem, aby sme si urobili ešte odbočku na susednú Motyčiansku hoľu.

Prídavok na Motyčiansku hoľu

Tento môj skvelý návrh nenachádza žiadnu pozitívnu odozvu a hlavne synátor vystupuje tvrdo opozične. Hrdo a urazene odchádzam preto sám a rodinu nechávam oddychovať na zvolenskej tráve. Bol som už takmer dole v sedle, keď za sebou začujem vzdialené volanie. Našej dcére prišlo ľúto, že ocko odišiel sám, tak sa rozhodla pridať sa ku mne. Spoločne vo dvojici teda stúpame na Motyčiansku hoľu, presnejšie na jej východný predvrchol. Ten je len o 8 metrov nižší, než hlavný vrchol oddelený sedlom, na mieste však usudzujem, že poskytuje krajšie výhľady, nakoľko mu nič nestojí v ceste. Zostávame teda tu a na naše prekvapenie sa tu po chvíli objavujú aj zvyšní členovia našej zostavy. Buď si to syn rozmyslel alebo bol manželkou spracovaný, zbytočne do toho nerýpem.

Vďaka prudko sa zvažujúcemu východnému svahu je odtiaľ krásny pohľad na juhovýchodný obzor, teda dole na Donovaly, nad ktorými sa dvíha hrebeň Starohorských vrchov v úseku od Kečky až po Kozí chrbát. Na obzore dominuje Poľana a rozoznať sa dajú oba Vepre, Ľubietovský aj ten vzdialenejší Klenovský. Mimochodom v opačnom garde, teda od východu, je možné vidieť oba Vepre vedľa seba z vrchu Pipitka vo Volovských vrchoch (čo mám zdokumentované na fotke v článku Pipitka a Hekerová z Úhornianskeho sedla). No, a v neposlednom rade je odtiaľ pekný pohľad na samotný vrch Zvolen, Novú hoľu, Veľkú Chochuľu a Prašivú. Odbočka sem sa rozhodne vyplatila, je to dnes ďalšie krásne miesto, kde sa človeku chce len tak sadnúť do trávy a obdivovať krajinu pred sebou. Nie je ruža bez tŕnia, rovnako tak náš návrat bez opätovného výstupu na Zvolen. V miestnych skratkách sa nevyznám, preto ideme na istotu a pekne po červenej značke zdolávame Zvolen dnes po tretíkrát, po čom nasleduje definitívny zostup do Donovál, kde prichádzame akurát na večeru.

V malom pohorí Zvolen sme si dnes prešli asi všetko podstatné a môžeme skonštatovať, že sa jedná o naozaj malebný kúsok našej krajiny, kde príroda zostala neporušená. Vo svojej hôľnej časti ponúka krásne prechádzky v čarovnom prostredí, doplnené o neustále výhľady na okolité hory a doly. Keďže sa hore dá aj vyviezť lanovkou, je Zvolen dostupný bez problémov každému, napriek tomu sme tam stretli len pár ľudí a prakticky celý čas sme boli sami. Kto hľadá pokoj v nádhernej prírode, určite si príde na svoje. A nad tým všetkým je tu možnosť vidieť Zvolen zo Zvolena vo Zvolene...

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek