Hýbať sa však treba, a tak sme si stanovili tri podmienky.

1. Nesmie to byť ďaleko - hlavne sme vylúčili dlhú cestu v nevykúrených alebo naopak prekúrených vlakoch.
2. Nesmieme skoro vstávať – vlak o 5.00 hodine nehrozí.
3. Nesmieme stratiť slniečko z dohľadu – žiadne rokliny ani husté smrekové lesy.

Roztvorili sme mapu, no a voľba padla na Javorinku nad Hriňovou, ktorú sme si už trošku obzreli v máji. Trasa by mala viesť otvorenou krajinou asfaltovými i poľnými cestami, cez lúky a pasienky, pomedzi roztrúsené hriňovské lazy.

Trasa

Hriňová – Hriňovské lazy – vyhliadka (Dolná) Javorinka – útulňa Javorinka – Hriňová

Autobusom zo Zvolena sme sa dostali bez prestupu na námestie v Hriňovej. Rýchlo sme kráčali studeným mestom smerom na Klopotovo. Od roku 2015 je tu postavená celkom pekná kalvária a popri jednotlivých zastaveniach sme pomaly naberali výšku. Od Klopotova nás sprevádzalo nielen slniečko, ale aj krásne výhľady na malebnú podpoliansku krajinu a v diaľke sme videli náš cieľ – skalnaté svahy Dolnej Javorinky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Túto prvú časť ideme po žltej značke a vedie prevažne asfaltovými cestami pomedzi jednotlivé lazy. Samoty sú väčšinou trvalo obývané a aj pekne upravené. Ale moderná doba dorazila aj na hriňovské lazy a niektoré sa menia na honosné vily. Napriek tomu je prechod malebnou krajinou pekný zážitok.

Pred dolinou Riečky značka na chvíľu opustí asfaltku a zíde úzkym chodníčkom pomedzi samoty až k potôčiku, aby nás cez drevený mostík a močaristú lúku vyviedla opäť na asfaltku. A opäť sa striedajú jednotlivé samoty s lúkami a poliami. Za Dolnou Riečkou značka pokračuje k časti Bystré – Vrátka, ale my odbočujeme vpravo k Javorinke. Odtiaľto je pekný výhľad na Raticov vrch s kostolom, ktorý sa stal významnou dominantou podpolianskeho kraja. V pozadí za kostolom sa tiahne hrebeň Ostrôžok a Javoria.

Tu však opúšťame poľnú cestu a škrabeme sa svahom hore k Javorinke. Ide to trochu pomalšie. Jednak - ľadový vzduch nám sťažuje dýchanie, ale hlavne, stále sa otvárajú nové pohľady, a tak každú chvíľu zastavujeme, fotíme a kocháme sa krajinou. Ďalej ideme cez rozsiahly pasienok a po pravej strane nás fascinuje krásny borievkový háj. Vyzerá ako zelený cintorín. A v pozadí hájika vidíme zasneženú Sihliansku planinu.

Blížime sa ku skalnatým svahom Dolnej Javorinky a s prekvapením zisťujeme, že čo sa z diaľky javilo „len“ ako skalnatý svah sú pomerne vysoké bralá a pod nimi malé kamenné more. Ľubko je hore na skale a máva nám. Chcem sa za ním ponáhľať, ale fotenie neustále zdržuje. No ale konečne sme všetci hore! Výhľady sú dych berúce – Vepor, Sihlianska planina, Ostrôžky, Javorie a malebné hriňovské lazy priamo pod našimi nohami. V takomto krásnom prostredí mi neskutočne chutí káva. Pofotili sme sa na skalách s krásnou kulisou v pozadí a pofotili sme i samotné skaly, ktoré tu majú doskovitú odlučnosť, a tak nie je div, že poslúžili ako stavebný materiál pre obydlia tunajších obyvateľov.

Presunuli sme sa na západný okraj skál, odkiaľ sa nám naskytol pohľad na Melichovu skalu a detvianske lazy. Tu mali skaly ešte divokejší ráz a pekne sa na nich pózovalo. Dlho sa však postávať nedalo, lebo aj keď bol nádherný, slnečný deň, teplota naozaj klesala až k –10 °C, a tak sme sa pohli hore hrebienkom hľadať útulňu Javorinka. Najskôr sme prechádzali okolo dvoch drevených senníkov, ktorých strechy mali lepšie časy už dávno za sebou. Vpravo za skupinkou stromov sme zbadali murovanú stavbu s dobrou strechou. Rozbehli sme sa k nej, ale útulňa to nebola. Bola to však zaujímavá stavba. Mohutná strecha ďaleko presahovala samotnú budovu a bola podopretá iba dvomi chabými drúkmi. No poviem vám, nikto nemal odvahu postaviť sa pod strechu.

Pokračovali sme vo výstupe pasienkami, ktoré boli prerušované úzkymi pásmi stromov. V ich tieni sme sa kochali prvým tohoročným snehom. Vpravo pod lesom sme zbadali, peknú vynovenú drevenicu. Opäť sme sa rozbehli s nádejou, že je to útulňa, ale Ľubko nás hneď schladil. Útulňa má byť predsa murovaná! A tak sme museli ešte nabrať pár dĺžkových i výškových metrov a o chvíľu sme ju pomedzi krásne smreky uvideli.

Útulňa je prestavaná zo starého kamenného salaša a stojí na veľmi peknom mieste. Je tak trochu ukrytá medzi stromami, ale od útulne sú krásne výhľady na hriňovské lazy a Sihiansku planinu. Ľubko takmer okamžite pochopil otváranie dverí posuvným kolíkom, a tak sme si mohli obzrieť interiér útulne. Skromné, ale účelné vybavenie nám poskytlo chvíľu oddychu, ale viac sme sa potešili štýlovej lavičke pred útulňou. Bola na slniečku a teda tam bolo oveľa teplejšie.

Od juhovýchodu sa začala obloha pomaly zaťahovať, a tak nastal čas na návrat. Pri zostupe sme sa stali svedkom nečakaného divadla. Postupujúca oblačnosť začala zakrývať slnko, no to sa snažilo zo všetkých síl predrať svoju žiaru cez oblaky. Trvalo to hádam len minútu – dve, ale bol to úchvatný okamih. To sú nezabudnuteľné zážitky, ktoré sa nedajú naplánovať, ani predvídať. Treba byť len v správnom čase na správnom mieste, ale hlavne, treba sa pozerať nielen očami, ale aj srdcom. Po tomto zážitku nás čakala len cesta do Hriňovej. Opäť chvíľu pasienkami, chvíľu lesom, chvíľu pomedzi samoty a samozrejme zopár chvíľ aj asfaltom.

Keď sme prehádzali cez Riečku, zostali sme prekvapení. Ráno si veselo žblnkotala a teraz žblnkot tlmil ľadový pancier, ktorý sa za pár hodín rozrástol na jej hladine.

Na takú krátku vychádzku dosť pekných zážitkov! Človek nemusí nevyhnutne dobýjať vysoké hory, preliezať hlboké rokliny či putovať desiatky kilometrov krajinou. Niekedy stačí tak málo a príroda nám dá tak veľa...

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek