Lanžhot a dančia obora

Čosi pred siedmou som zaparkoval pri železničnej zastávke a vybral som sa do mesta. Nejakým zázrakom sa Lanžhot stal mestom. Odfotil som si peknú kaplnku a na námestí som si prečítal informačné panely. Všimol som si na nich, že sa treba pozerať na vchody do domov. Niektoré sú nádherne vymaľované.

Prešiel som cez obec a kráčal som okrajom cesty. Ráno bola takmer prázdna. O to viac na mňa štekali psy. Zabočil som do lesa. Ten je v majetku Lesov ČR a v súčasnosti tu prebieha masívna ťažba. Vedľa cesty bola jedna skládka dreva za druhou.

Po železných tyčiach som prešiel do obory, ale stromy rúbali aj v nej. Pozrel som si dve rezervácie. Prvá, Ranšpurk, ma príliš nezaujala, zato ŠPR Cahnov-Soutok sa mi páčila. Obidve rezervácie sú oplotené. Pri tabuľkách so štátnym znakom sú veľké tabule s opisom, čo sa na danom mieste chráni. Les križuje veľa kanálov so stavidlami a je tu viacero slepých ramien.

Trojmedzie

Záverečný úsek k trojmedziu sa ide po drevenom chodníku. Chodník lemujú tabule so všakovakými informáciami. Na jednej sa píše o snahe vrátiť do Dyje jesetera malého, pričom cieľom je, aby sa v rieke prirodzene rozmnožoval. Na iných sú zvyčajné informácie o miestnej faune a flóre. Trochu zvláštne pôsobil panel o priľahlej vinárskej oblasti v Rakúsku. Bola to skôr reklama, ako informačná tabuľa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prišiel som k miestu, kde mal drevený chodník akúsi kruhovú križovatku. Uprostred bol pieskovcový kameň s písmenami, ktorý ma nezaujal. To sa však zmenilo, keď som si prečítal panel stojaci vedľa. Bol to hraničný kameň, ktorý vztýčili v roku 1755, za čias panovania Márie Terézie. Je zázrak, že ho tu, v záplavovom území, po toľkých rokoch objavili.

Dorazil som na trojmedzie. Zľava tečie Morava, sprava Dyje. Tu sa zlievajú do jednej rieky, ktorá pokračuje na juh. V minulosti tu stála nádherná vŕba, ktorú rozčesol blesk. Zvyšok kmeňa je obhorený a koruna leží na zemi. Zazrel som v nej mŕtveho kormorána. Na českom a na slovenskom brehu sú plechové tabule s namaľovanými zástavami, na rakúskom brehu takáto výzdoba chýba.

Návrat cez Polínský vrch

Pokochal som sa a vybral som sa späť. Pri drevenom mostíku kvitli snežienky. Zdalo sa však, že zamrzli. Minul som robotníkov, ktorí mali v mladine založený oheň. Na zemi je spústa suchého lístia, nezdalo sa mi rozumné páliť na ňom vatru.

Šliapem už viac ako štyri hodiny a začínam si cítiť chrbát. Akosi mi nevyhovuje, že tu nie sú takmer žiadne prevýšenia. Potrebujem pauzu. Zastavil som sa pri skládke dreva a ľahol som si na hrubý kmeň. Konečne oddych. Ako som sa tam vyvaľoval, zo stromu zbehla hrdzavá veverička a hopkala po zemi.

O kus ďalej som míňal Polínský vrch (154 m). Je to sotva znateľná vyvýšenina, ktorá je na mape vyznačená ako útočisko pre zver v čase povodní. Druhé také útočisko je kúsok severnejšie. V obore chovajú jelene a daniele. Jelene som nevidel a daniela (či danielicu) som zbadal iba jedného.

Pri konci obory je vedľa cesty nízky násyp, ako keby tu v minulosti bola lesná železnička. Zjedol som obed a vrátil som sa do Lanžhota. Na jednom dome som si všimol obrázok s kotvou, srdcom a krížom. Samozrejme, okamžite mi začala po rozume chodiť známa Krylovka:

Kotvu mi dala a srdce a kříž,
že prej mě ochrání až budu v poli...

Trojmedzie zo slovenskej strany

K autu som sa vrátil skôr ako som plánoval, tak som sa rozhodol, že sa pozriem na trojmedzie aj z našej strany. Problém bol, že som nemal našu mapu. Najprv som sa snažil ísť na západ zo Sekúľ, ale nešlo to. Potom mi však napadlo pozrieť si automapu. Nie je síce príliš presná, ale našiel som v nej cestu z Moravského Jána do Cahnova (Hohenau an der March). Nuž a keď som na štátnej ceste našiel odbočku so šípkou “Trojmedzie”, zahol som na ňu. Zaparkoval som na hrádzi a vybral som sa na krátku prechádzku.

Keď som išiel po hrádzi v roku 2008, nebola na nej vyznačená odbočka na trojhraničný bod. Preto som sa vybral najkratšou cestou k rieke. Keďže chatičky stáli na našom aj na protiľahlom brehu, bol som pri Morave poniže sútoku. Znamená to, že musím ísť proti prúdu.

Pri rieke ide cesta, ktorú využívajú rybári. A nielen tí. Na jednej chate mal rybár obrovským písmom oznam pre chátru, aby mu neničili už aj tak dosť poničený interiér. Oznam bol plný vybraných slov, takže by mu publikum, ktorému bol určený, mohlo porozumieť.

Prišiel som na trojmedzie z našej strany. Okrem plechovej zástavy tu je Kristkova socha. Na obrázku vyzerá ako strašná rároha, ale keď som bol pri nej, zdala sa mi celkom zaujímavá. Nebola to pôvodná socha, ktorú tu odfotil Miro Svítek v roku 2007. Pôvodnú ktosi ukradol. (Malý kvíz: Kristkova Podyjská glyptotéka pozostáva z jedenástich sôch, z ktorých iba jedna je na Slovensku. Uhádnite, ktorú ukradli?) Vedľa sochy je tabuľa so súradnicami ďalších deviatich sôch, posledná 11-ta súradnice zverejnené nemá. Treba ju nájsť.

K autu som sa vrátil krížom cez lužný les. Keď som sa prezúval, objavil som na topánke pol centimetra veľkého kliešťa. Poslal som ho do večných lovíšť a išiel som domov.

Záver

Takmer celá dnešná prechádzka viedla po asfaltkách, takže v závere som si už cítil nohy. Napriek tomu sa mi páčila. Nebola iba o prírode, ale aj o histórii, folklóre, geografii… V lete by som tu videl viac kvetín, cenou za to by boli roje komárov.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek