Logistika vyšla na jednotku. Keď som o deviatej vystupoval vo Vydrníku z vlaku, už mi Miloš volal, že má po pretekoch a v rámci "výklusu" mi pôjde naproti. Tak som kopol do vrtule... Stretli sme sa v Hrabušiciach pri kostole, na priváte sme sa prezliekli, zbalili batoh a vyrazili.

Trasa

Vydrník – Hrabušice, Mýto – Podlesok – Píla, Piecky – Piecky, vrch – Suchá Belá, záver – Pod Vtáčím hrbom – Nad Podleskom – Podlesok – Hrdlo Hornádu – stúpačky pod Zelenou horou – Hrdlo Hornádu – Hrabušice, Mýto – Hrabušice

Synov výstroj sa príliš nelíšil od ranného, ja som si tiež obul len polovičky, ale do batoha som pribalil aspoň turistické "mačatá". Asfaltka na Podlesok bola frekventovaná, na lúkach po stranách cesty zriadené parkoviská, pred autokempingom štart a cieľ, záverečné prekážky... a stovky ľudí. Nezdržiavame sa a už sa teším na kľud v prírode. Vtedy z Miloša vypadne: "Tuším nejaká časť trate viedla po zelenej značke..."

Z Podleska na Pílu ako "antisparťania"

A skutočne, ako sa poberáme poza ohradu autokempingu, oproti sa trúsia jednotlivci aj skupinky bežiacich či idúcich sparťanov. Lesná cesta je miestami jedno klzisko, keďže predošlý týždeň bol nezvyklo teplý a na víkend sa prudko ochladilo. O pády nie je núdza, tak sa snažíme nezavadzať a nechávame schodné kúsky terénu protiidúcim. Na konci lesnej cesty parkuje Landcruiser HZS, nosidlá nachystané povedľa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Odtiaľto je to "najveselšie". Značka vedie úzkym chodníkom ponad Veľkú Bielu vodu, na niekoľkých úsekoch po kovových roštoch či drevených lávkach s reťazami na jednej strane. Miestami vystihneme "hluché" miesto, ale väčšinou to končí ako "objímačka na rošte", prípadne schádzame k potoku. Míňame občerstvovaciu stanicu pri vyústení Zadnej diery a v mieste, kde sa značka napojí na asfaltku, trasa pretekov pokračuje do protisvahu. Konečne môžeme nasadiť vlastné tempo a zanedlho sme pri chatách v osade Píla.

Zamrznuté Piecky

Búdka pre vyberača vstupu do NP je samozrejme prázdna. Presedlávame na žltú a začíname stúpať hore tokom Píľanky. Stúpanie je zatiaľ mierne, chodník v rokline nie je ľadový, tvorí ho udupaný tvrdý sneh. Teda, ak sa kľučkovanie z jednej strany potoka na druhú dá nazvať chodníkom. Pokiaľ pohľad dovolí je vhodné si pozrieť terén a naplánovať trasu, inak sa stane, že človek skončí pred skalou ohraničujúcou hlbokú časť koryta. Podľa stôp vidno, že nie sme takíto jediní. Miloš to v bežeckých teniskách s výrazným dezénom zvláda v pohode, ja si po chvíli navliekam "mačatá", aby som stíhal jeho tempo.

Spomienky spred rokov dávno vybledli, preto, keď sa spoza zákruty vynorí skalná stena s dlhým rebríkom vpravo, vyletí zo mňa: "Ty brďo!" Navyše, Veľký vodopád v zimnom šate, vytvárajúci množstvo drapérií je úchvatný. Po pár minútach nasleduje ďalšia lahôdka - Kaskády v najužšej časti rokliny prekonávame po drevených lávkach. Pochvaľujeme, si že tie nie sú vôbec namrznuté, z čoho som mal najväčšie obavy. Aj po stranách sú steny lemované ľadopádmi "vytekajúcimi" z najnenápadnejších štrbín.

Jedno miesto tesne pred Terasovým vodopádom je celkom zábavné - kvôli zatečeným skalám je najbezpečnejšie preskákať potok poniže prahu a prevliecť sa pod previsom poza mohutné cencúle. Začujeme hlasy a nad vodopádom predbiehame dvojicu s juniorom, má môj obdiv. Sklon terénu sa zmierňuje, ale čaká nás ešte jedno prekvapenie - drevené lávky v úzkej rozsadline sú sčasti namrznuté a zatečené. Ale s trochou opatrnosti sme prechod zvládli. Roklina končí vyústením na lesnú cestu, ktorou pokračujeme na rázcestie v závere Suchej Belej.

Pošmykom-šmyk späť na Podlesok

Pod prístreškom odjedáme čosi zo zásob. Ranná modrá obloha sa zatiahla cirrami a z planiny občas nepríjemne zafúka. Zbytočne sa nezdržiavame a zvážnicou sa poberáme smerom na Podlesok. Len čo sa dostávame do tieňa a severného sklonu, mení sa v cesta v celej šírke na kĺzačku. Občas sa šmýkame, občas využívame sneh či lístie na okraji. Mačky som na konci rokliny zbalil a zo solidarity kráčam bez nich, takže sa to nezaobíde bez jedného či dvoch pádov.

Pod Vtáčím hrbom sa napájame na červenú z Kláštoriska. Charakter zvážnice sa nemení, ale ako klesáme, predsa len sa snehu roztopilo viac, takže zmrznutých úsekov ubúda. V dolnej časti značka skracuje serpentíny zvážnice "direttissimou" lesom. Pohľad na prvé vyblýskané metre nás odrádza. V tomto prípade by iste platilo: "Po chodníku je to kratšie, ale cestou skôr zájdete."

Na Podlesku už zaberajú upratovacie skupiny a oproti ránu je tu "ľudoprázdno". Do zotmenia je ešte ďaleko a chuť šliapať nás neopustila. Poberáme sa modrou popri chatách a snažíme sa rozpoznať, kde sme to boli ubytovaní na rodinnej dovolenke pred vyše 20 rokmi. Mostíkom prichádzame k hrdlu Hornádu a padá rozhodnutie, že kúsok to skúsime Prielomom.

Prielom Hornádu

Ten kúsok má byť "asi 200 metrov", čo si spomínam, že by mal začínať úsek so stúpačkami v stene, kolmo spadajúcej do rieky. Hneď na začiatku tabuľa HZS upozorňuje na nebezpečie šmyku. Pre nás už nič prekvapivé. Ale rozdiel tu predsa je - chodník je úzky, naľavo strmý svah či skaly, napravo zas strmo k Hornádu. Vyhýbať sa veľmi nieto kam, ešteže sú po ruke okolité stromy a kry. Ľadové úseky sa striedajú s pohodovými, podľa toho kde ako svietilo slnko.

Za chrbtom začujeme hlasy a o chvíľu sa uhýbame skupinke bežcov, možno sparťanov, ktorí nemali dosť. Ide im to akosi bez problémov a Miloš ma upozorňuje, že bodaj by nie s kovovými hrotmi na podrážkach. Chodník sa krúti, stúpa do svahu a následne klesá, míňame starú rozpadávajúcu sa drevenicu, až konečne pomedzi stromy presvitne stena nad riekou - to už musí byť ono.

Naozaj, o chvíľu sme pri stúpačkách pod Zelenou horou, ako nás upozorňuje tabuľka na skale. Prejdeme sa hore-dolu a obraciame sa na návrat. "Kúsok" nakoniec vydal na viac než kilometer. Späť už vieme, čo nás čaká, takže je to rutina. Od Hrdla Hornádu ideme zelenou cez lúky a remízkou najkratšou cestou do Hrabušíc.

Zhrnutie

Neplánovaný deň v tomto kúte Slovenska bol nad očakávanie príjemný. Prechod roklinou v zimných podmienkach stál za to a nakoniec nebol ani zvlášť náročný. Aj davy na začiatku sa mi javia ako nezvyčajné spestrenie.

Autori fotodografií: Michal Bukvai a Miloš Bukvai

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek