Príbeh

Vizionár

10. 05. 2019
Julo Januška bol vizionár. Nie že by mal nejaké celosvetové vízie, to nie, on bol skôr taký náš malý, obecný vizionár. Popravde treba povedať, že Julo bol vlastne kurič. Kurič v horskom hoteli, vzdialenom len asi tak hodinku chôdze od obce. Dostatočne ďaleko na to, aby ho jeho žena Betka nemohla stále kontrolovať a šikanovať, a pritom dosť blízko, aby, ak sa mu zachcelo, a šéf to dovolil, mohol si skočiť domov pozrieť rodinu, či varovať obec pred katastrofami. Lebo Julo videl do budúcnosti celkom jasne, i keď zvyčajne len čierne.

Nikto by netušil, aké úžasné vlastnosti sa v Julovej hlave skrývajú, ba donedávna ani sám Julo. Až raz, keď zasa zakuroval pod kotlom a chystal si staré noviny na podpálenie, objavil tam článok o mužovi vizionárovi, ktorý má také živé sny, že podľa toho vidí do budúcnosti a tak ju aj predpovedá, a je vďaka tomu slávny a vážený. Julo si okamžite uvedomil, že aj jeho, a to zvlášť po borovičke, prenasledujú živé sny a že teda aj on je predurčený varovať ľudstvo pred katastrofami. Dva či tri mesiace sa zmáral túžbou zdôveriť sa niekomu so svojimi schopnosťami, až to raz nevydržal, váhavo opustil kotolňu a pobral sa za chatárom. A tak sa začala história Jula Vizionára.

Chatár už Jula veľmi dobre poznal a vedel, že raz za pár mesiacov ho to chytí, zoberie si nejakú zálohu a s výhovorkou, že ide pozrieť rodinu, zbehne do dediny, kde sa pekne cielene opije v miestnej krčme a neskoro v noci ho odtiaľ vyzdvihne jeho žena Betka, ktorá, bohvie odkiaľ, vždy vedela, že Julo je tam. Tá ho obvykle nejako dopraví domov, kde sa vyspí, ráno potom dostane kázanie a na druhý deň podvečer je Julo nazad, krotký ako baránok. Bol to len taký miestny folklór. Lenže toto bolo čosi nové. Julo mal vízie a hoci to bol tvrdý chlapisko, vždy, keď ho to „chytilo“, bol veľmi precitlivený a mal slzy na krajíčku. Chatár bol najprv prekvapený, ale neskôr si už zvykol a Julove úlety toleroval.

Julo bol zvláštny človek. Samotár, ktorý len občas vyliezal zo svojej kotolne, kde si z maličkej drevárne urobil svoju izbu a tam aj spával. A niekedy tam spávala aj jeho žena Betka, ktorá ho občas prišla pozrieť, priniesla mu čisté oblečenie a zároveň mu pomohla rozhodnúť sa, čo s výplatou. Ale spoľahlivý, to Julo teda bol. To veru áno. Ak chatár zavelil, že treba na piatu ráno horúcu vodu pre klientov, voda bola zohriata. Ak kázal kúriť naplno do tretej ráno, bola chata vyhriata ako kúpele. Julo nikoho nepotreboval na skládku koksu a ani na vývoz škváry z kotolne. Ventily otváral a zatváral, reguloval a mazal vazelínou, až taká radosť. Keď raz chatár na základe akéhosi nariadenia ovešal ventily tabuľkami, ktoré popisovali, ktorý čo reguluje, Julo sa urazil a po prvý raz protestoval u chatára. „A čo som ja vari debil, pán chatár, aby som musel mať všetky tie tabuľky povešané po kotolni, há? A či som niekedy zle kúril, či vodu púšťal? Už som tu vyše šestnásť rokov a všetko funguje, a či nie?“ Chatár márne vysvetľoval Julovi, že predpis je predpis a keď urazený Julo nechcel pochopiť také opatrenia, dohodli sa, že ventily aspoň označia číslami a na stenu vyvesia informačnú nástenku, kde bude popísané, ktoré číslo kam vedie a čo reguluje. Julo to prijal s bolestnou grimasou. Keď potom chatár na klinec v kotolni zavesil tabuľku s informáciami, Julo zobral ten najstarší najšpinavší prešívaný kabát, povesil ho na ten klinec a tak tabuľka zmizla z očí.

Tentokrát to ale bolo veľmi vážne. Poobede, keď sa Julo poriadne najedol a trošku si zdriemol na starej drevenej lavici s prešivákom pod hlavou, zobudil sa na úplne jasný sen, v ktorom videl, že na jeho rodnú obec sa rúti obrovský meteor, ktorý isto-iste zahubí celú dedinu. Najprv s tou predstavou bojoval v sebe samotnom, ale keď sa mu ten obraz rútiaceho sa meteoru stále vracal pred oči, vedel, že je to jasné znamenie a že treba konať. Preto sa vybral z kotolne hore do kancelárie chatára a preto takmer smelo zaklopal na dvere a ihneď vstúpil. Chatár okamžite čosi vytušil, ale ani za nič nechcel Julovi pomôcť.

„Tak čo máte, Julko, vari nám zhorelo nejaké čerpadlo? Alebo sa pokazil pás?”
„Nič také sa nestalo, veď viete, že ja mám všetko v poriadku. Len potrebujem na dnes voľno,“ povedal Julo a oči sa mu začali lesknúť. „Musím domov, varovať rodinu a aj celú dedinu, lebo, verte či nie, zle je.“

„To hádam nie. A čo také sa deje, veď som pozeral správy a nič nehlásili. Že by nejaká víchrica?“ doberal si ho chatár mierne. Nebolo to po prvý raz, čo Julo išiel dolu varovať dedinu, ale chatár dobre vedel, že zajtra bude Julo zasa nazad, a tri - štyri mesiace bude pokoj. „Julko, ale veď máme plnú chatu hostí. Kuchyňa potrebuje paru a hostia teplú vodu, tak akože ťa môžem uvoľniť?“

„No a Jožo by ma nemohol zastúpiť? Veď chvíľu to vydrží, no nie?“ Jožo bol údržbár a zásobovač na chate a tiež aj také „dievča pre všetko“ a Jula už párkrát zastupoval.

„No neviem, neviem,“ robil drahoty chatár. „Možno, ak by to bolo veľmi vážne, tak hádam by som ho prehovoril, ale ak to vážne nie je, tak veru naozaj neviem,“ vravel.

„Pán chatár, teraz je to naozaj vážne, prisámbohu, ide o životy ľudí. Videl som to tak, ako teraz vidím vás,“ dušoval sa Julo. „No a čo zasa hrozí?“ pýtal sa chatár.

„Meteor, obrovský meteor sa rúti na dedinu a zasiahne ju dnes večer. Nikto neprežije,“ bil sa v prsia Julo a teraz mu už aj slzy po tvári stekali.

„Julo, veď nepreháňajte, také čosi by iste bolo v televízii alebo v rádiu. To by už niekto predpovedal. A nikde nič nehlásili.“

„A čo tí už vedia predpovedať,“ vzlykal Julo, „riť. Ani zemetrasenia nevedia, ani tú cugami nevedeli. Samé mašiny a prístroje a ľudia hynú a topia sa ako dobytok. Ja naozaj musím, pán chatár, rodinu mi treba varovať.“

No tu už končila akákoľvek diskusia. Chatár mávol rukou a rezignovane povedal: „Tak choďte, ale nech ste zajtra nazad.“

„Ak prežijem, prídem,“ sľúbil Julo a už aj sypal dolu schodmi k východu. Takmer vzápätí sa otvorili dvere na kancelárii a dnu vošiel Jožo. „Tak čo, zasa nejaká katastrofa na obzore?“ „Ako vieš?“ pýtal sa chatár.

„No keď som videl Jula, ako upaľoval dolu do dediny, hneď mi to bolo jasné.“ „Tak si daj montérky, ty jasnovidec a choď do kotolne. A neurob mu tam bordel, aby som ho zasa nemusel týždeň počúvať, ako sa sťažuje.“ Jožo sa len zasmial a odišiel. „Jeden vizionár a druhý jasnovidec, už len toto mi chýbalo,“ zahundral si chatár a sadol si za stôl. Zo šuplíka vytiahol starú písanku s názvom „Personál“, nalistoval si „Julo Januška“ a napísal: 26.6., príčina: meteor, a potom sa pozrel na staré zápisy a trošku si zaspomínal.

Raz predpovedal Julo obrovskú povodeň, ktorá splaví celú dedinu zo sveta. Márne mu vysvetľovali, že voda nemá odkiaľ prísť a že v zime obvykle povodne nebývajú. Ba i mapu mu ukazovali. Nič nepomáhalo a Julo sa pred nimi takmer zrútil. On vedel svoje a takmer plačky odišiel dolu do dediny. Nakoniec z toho bola len prasknutá trubka vodovodu, ktorú Julo zabudol pred zimou vypustiť a voda mu zaplavila dvor a chliev a trošku aj pivnicu. Inokedy zasa videl celú dedinu v plameňoch, mŕtvy zhorený dobytok a spálených ľudí. V plameňoch skončila ten večer iba udiareň Jožka Vojku, ktorému sa chytili klobásy. Potom zasa letel Julo zastaviť autobus z mesta, ktorý viezol ľudí z roboty. Úplne jasne videl autobus v rokline a celú posádku mŕtvu. Vyšlo z toho iba narazené koleno chlapca, ktorý bachol na saniach do stojaceho autobusu. Zaujímavý bol zápis o prasačom more na družstve. Nakoniec to mor síce nebol, ale zmizli dve svine, ktoré v noci niekto ukradol. Potom to zasa bola nebezpečná besnota všetkých psov v dedine. Besnota sa síce nekonala, ale v krčme v ten večer besneli regrúti pred odchodom na vojnu. Tak som zvedavý, pomyslel si chatár, ako to dopadne teraz.

Okolo pol štvrtej poobede dorazil Julo do dediny. Presnejšie povedané, dorazil rovno do krčmy, ktorá bola priamo po ceste. Krčmár Adamko ho uvidel z obloka, ako peláši okolo kostola dole dedinou a hneď aj hlásil: „Pozor, chlapi, vzácna návšteva, Julo Vizionár sa blíži.“ „No amen,“ vzdychli si chlapi v krčme a tí menej odolní sa radšej hneď vytratili domov. Julo vpálil do krčmy, strhaný výraz v tvári, chytil sa za srdce a zavelil: „Borovičku.“

Adamko, aby si ušetril prácu, mu nalial radšej hneď rovno deci. Julo to takmer ani nezaregistroval, len ju obrátil do seba a akoby z posledných síl povedal: „Meteor. Meteor,“ zopakoval, pozrel na chlapov v krčme a zavelil: „Bežte domov, vyveďte dobytok, ženy a deti nad dedinu, ak chcete prežiť. Príde to každú chvíľu.“ Zaujímavé bolo, že sám už nikam nebežal, ale naopak, dal si ďalšiu borovičku a k nej aj pivo.

„Julko, a to čo si zasa videl? To predsa nie je možné, aby sem tresol meteor,“ rapotali chlapi. Boli radi, že majú nejakú tému na rozhovor a že nemusia ísť domov. Veď tu išlo takmer o život, no a to bolo treba riadne predebatovať.

„Tak neveríte, čo?“ začal kypieť Julo. „Až vám to tresne do dvora či do maštale, nedajboh do domu, veď vy si spomeniete na Jula.“

Rozhovor sa rozprúdil, chlapi pridali na tempe pitia a krčmár Adamko si šúchal ruky. Pivo už ani pomaly nestačil čapovať a poldecáky leteli jedna-dve. A čo viac, pred krčmou zastavil autobus s ľuďmi z roboty a tí, len čo sa dozvedeli, že Julo Vizionár je zasa v krčme, zamierili rovno za ním. Nie často bola v krčme taká zábava. Julo presviedčal chlapov, niektorí sa mu smiali, iní alibisticky prikyvovali a v krčme bolo ako v úli. Ktovie, ako by to dopadlo, keby sa zrazu neozval obrovský výbuch, obloky sa zatriasli a holuby z kostolnej veže vyleteli ako rakety.

„Už je to tu,“ reval Julo, „už sa to začalo, koniec sveta sa blíži.“ Chlapi akoby na povel vypili všetky naliate poldecáky (veď čo keby naozaj), a hrnuli sa k oblokom. Hore nad dedinou sa vznášal oblak prachu. A zrazu videli, ako dve zaprášené a otrhané postavy utekajú od vrchu dediny a mávajú rukami ako strašiaci. Niektorí chlapi trošku zbledli, iní sa snažili vytratiť z krčmy bez platenia, ale krčmár Adamko už pevne stál medzi dvermi a neúprosne hovoril: „Koniec sveta, nekoniec sveta, v krčme sa musí platiť vždy a na druhý svet sa s dlhmi nechodí.“ Ale to už dve otrhané postavy boli takmer pod oblokmi krčmy a neohrozene vbehli dnu.

„Ale veď to je Pecho a Madáš,“ kričali chlapi a obkolesili ich. Adamko im podal po pive, Pecho i Madáš ich naliali do seba a krvavými očami hľadeli na chlapov. A hoci všetci naraz rozprávali, tí dvaja pozreli na seba a potom Pecho zakričal: „A čože je tu tak ticho?“

„Tak čo sa stalo, hovorte, zrazil vás meteor?“ Ale tí dvaja nič. Až potom pochopili, že sú z toho výbuchu obaja nahluchlí. A tak znovu zarevali otázku priamo do ucha Pechovi a hneď sa dozvedeli, čo sa stalo.

„Ale riť, a nie meteor. Ale my sme už mohli letieť ako meteor. Veď viete, že robíme tomu paštekárovi na chate. A on, že či by sme mu nevedeli vyhĺbiť dieru do skaly. Vraj na garáž. Tak sme hĺbili, ale tuto Jano dostal nápad, že čo by sme makali zbíjačkami, keď má doma trhavinu, čo potiahol v kameňolome. Tak sme navŕtali pár dier, dali to tam a odpálili.“

„No a?“

„Nuž asi sme tam dali toho priveľa, lebo teraz tam môže stavať garáž aj na autobus.“

A bolo vysvetlené. Meteor sa nekonal. Chlapi sa rehotali ako diví, dedina až na pár rozbitých tabuliek skla v oblokoch bola v poriadku, a Julo šikovne otočil: „Meteor či dynamit, všetko jedno. Skapať môžeš tak aj tak.“ A bolo veselo, lebo celá krčma aj s dedinou šťastne prežila útok meteoru a nikomu sa nič nestalo. Chlapi oslavovali znovuzrodenie, Julo Vizionár ďalší úspech v jeho predpovediach a Adamko zasa skvelú tržbu.

Pred záverečnou si prišla Julova Betka pre muža, odvliekla ho domov a uložila. A ráno to bolo už tradičné. Julo dostal „hubovú“, potom sa zbalil a vari dve hodiny sa ťahal k chate.

Chatár už na neho čakal: „Tak čo, Julko, ako bolo? Padol ten meteor či nie?“ „Nuž meteor nepadol, ale veruže to bolo iba tak tak,“ odpovedal Julo a vytratil sa do kotolne. Chatár sa zasmial, lebo už od rána vedel, čo sa stalo. Potom vytiahol starú písanku a do kolonky „skutočnosť“ napísal: Príliš veľa trhaviny v základoch.

Tento príbeh je súčasťou knihy "Karpatské horské", ktorú si môžete kúpiť v našom eshope alebo v Martinuse.

Fórum 1 príspevok
Vizionár 11/05/19 21:14 1 príspevok
Najnovšie články autora
 
Príbeh Dve staré bludičky Rudo mi zavolal asi tak desať dní pred akciou. Ešte som sa ani nestačil začudovať, že čo mi tak nenazdajky volá, a už to vychrlil: "Ahoj starký, tak čo, dostal si pozvánku a hlavne – ideš?" "Rudo, dostal, vlani som nebol, ale tento rok by som veru rád išiel." 08/05/20 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Smrť v konzerve Keď som sa v 1971 vrátil z vojny, zostali mi spomienky na kamaráta Juriho, s ktorým sme spolu slúžili v Hodoníne pri delostreleckej batérii a s ktorým sme spolu zažili naozaj správne vandrácke chvíle pri vojenských cvičeniach v teréne. Juraj pochádzal z Trenčína a poviem vám, že keď sme sa spolu ocitli v kasárňach v Hodoši, ihneď sme vedeli, že sa stretli dvaja trampi. No, a tak sme spolu odolávali kreténskemu mechanizmu a môžem s kľudom povedať, že sme odolali. 20/03/20 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Ako sme držali bobríka hladu Raz, keď sme vandrovali kdesi v Slovenskom rudohorí, večer, sediac pri ohni a oddychujúc po celodennom trmácaní sa, sme začali spomínať na naše krátke, ale o to nezabudnuteľnejšie členstvo v Skautingu. Boli sme vtedy veľmi mladí a Skauting bol v tej dobe zakázaný, a tak sa naše spomienky točili iba okolo niektorých akcií, ktoré nám utkveli v pamäti. 21/02/20 Boro Tomis Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Prievidza – Nitrianske Rudno – Bánovce n. B. Strážovské vrchy som prebrúsil kade-tade, keďže je to jedno z mojich domovských pohorí. Stále je však možné trasu skombinovať, aby obsahovala aj čosi nové. Tentoraz som prekrižoval južnú časť pohoria od východu na západ. dnes Michal Bukvai Strážovské vrchy
Túra Jelšavský hrad a Skalka Hurá!!! Koronokríza takmer skončila a môžeme konečne ísť na náš prvý tohoročný viacdňový pobyt. Tento raz nazrieme do regiónu Gemer. Niektoré časti Gemera poznáme celkom dobre, no oblasť okolo Revúcej a Jelšavy je pre nás Terra incognita. Je načase to zmeniť. Veľkým lákadlom sú tri hrady, na ktorých som ešte nebola – Jelšavský, Šivetický a Rákoš. včera Danka Tomášiková Revúcka vrchovina
Túra Hrebienok – Tatranská Lomnica Jarné prázdniny sme sa nakoniec rozhodli stráviť vo Vysokých Tatrách. Ako východiskový bod vyhrala Tatranská Lomnica, odkiaľ sa dá v pohode všade dostať vláčikom a nemusím riešiť presuny autom, ani plné parkoviská. A keď sme boli vo Vysokých Tatrách, nemohli sme minúť Studenopotocké vodopády. 09/07/20 Martina Haratíková Vysoké a Belianske Tatry

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Vizionár 11/05/19 21:14 1 príspevok
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1 (0.37)