Trasa

Hrabušice - Hrabušice, Mýto - Hrdlo Hornádu - Pod Kláštoriskom - Kláštorisko, chata - Kláštorná lúka - Biely potok, rázc. pod Tomášovským výhľadom - Tomášovský výhľad - Letanovský mlyn - Ihrík - Zelená hora - Hrdlo Hornádu - Hrabušice, Mýto - Hrabušice - Vydrník, vlak

Ubytovanie sa podarilo Milošovi vybaviť tak vynikajúco, že sme izbu mali k dispozícii až do podvečera. Takže zas sme mohli vyraziť naľahko. Úvod k Hrdlu Hornádu bol opakovaním včerajšieho záveru v opačnom smere - rovinka na rozohriatie. Teplota len slabo pod nulou, aj vietor ustal. Iba obloha je oproti včerajšku zatiahnutá, len na západe vidno modravý pás, snáď sa posunie.

Kláštorisko

Za mostíkom cez Hornád vyskackáme po skalkách na lúku za chatkami Turistického raja. Tam sa naša zelená odpája od modrej, smerujúcej na Podlesok, a strmo stúpa do svahu. Opäť sa striedajú zľadovatelé úseky s úplne suchými. Až mi je divné, že na sever obrátené stráne sú miestami úplne bez snehu. Prechod smrekovo-borovicovým úsekom naozaj pripomína predjarie. Po chvíli sa stúpanie zmierňuje a lesná cesta plynulo naberá výšku zarezávajúc sa do bočných rokliniek (potoky Zelmarka a Hlboká) spadajúcich k Hornádu.

Od rázcestia so žltou Pod Kláštoriskom sa ide skoro po rovinke a zanedlho presvitá lúka na Kláštorisku. Trochu som zarazený množstvom naukladaných kmeňov, ale hneď mi dopne - veď sme v národnom parku. Zachádzame ku zvyškom bývalého kláštora kartuziánov a pokiaľ to zľadovatelé úzke chodníčky dovolia, motáme sa pomedzi odkryté múry. Križujeme lúku k smerovníku a chate. Teraz je tu úplne pusto, netuším, či v letnej sezóne je v prevádzke.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Čertovou sihoťou na Tomášovský výhľad

Niet dôvodu viac sa tu zdržiavať. Popri ďalších chátrajúcich chatách stúpame modrou k okraju lúky, odkiaľ je pekný výhľad na severozápad - podhorie Vysokých Tatier je zvláštne osvetlené, nad tým sivá, nezvyklo zvrásnená vrstva mrakov. Pod vysielačom sa vnárame do lesa a na Čertovej sihoti dosahujeme najvyšší bod túry. Ponad starší polom zazrieme zasnežené vrcholky Levočských vrchov, Podtatranská brázda je kompletne hnedá. Z okraja strmého severného svahu zas nazrieme do hlbiny zárezu Bieleho potoka a po lepšom zaostrení zbadám nad zalesneným hrebeňom bielu čiapočku Kráľovej hole. Potom nasleduje pomerne strmé klesanie k Hornádu, na niekoľkých miestach zaistené reťazami. Našťastie, na juh otočený svah je úplne bez snehu a ľadu. Pomedzi stromy zazrieme pás skál oproti, zakončený Tomášovským výhľadom.

Modrá pokračuje na Čingov, presedlávame na zelenú a mostíkom sa dostávame ponad Hornád, pokrytý ľadovými kryhami, ale zďaleka nie zamrznutý. Serpentíny nás vyvedú strmým svahom na plochý chrbát, kde sa pripája žltá značka. Tu je to opäť vykĺzané, ideme radšej okrajom. Značenie je vyblednuté, chodník okrajom skál pekným smrekovo-borovým lesom je v pohode. Na Tomášovskom výhľade je celkom rušno na to, že doposiaľ sme stretli dvoch ľudí. Jednoduchý prístup zo Spišských Tomášoviec sem prilákal aj rodiny s deťmi. Pomotáme sa, pofotíme a dávme sa na zostup.

Ďalší úsek plánujeme ísť po žltej hrebeňom, ohraničujúcim Prielom Hornádu zo severu. Teda sa na kúsku vrátiť, smerovky však ukazujú akosi inak, ako sme sem prišli. Kĺžeme sa značeným chodníkom mladinou až prídeme na miesto, kde sme omylom značenie opustili na skalnatý hrebienok - išli sme predtým starou značkou, dokonca na spadnutom strome je ešte sotva čitateľná tabuľka s oznamom o preložke spred vyše 10 rokov. V ďalšom priebehu sa dostávame na okraj lúky, odkiaľ je pekne vidno dediny na sever od Slovenského raja s Levočskými vrchmi za nimi. Potom značka plynulo klesá lesnou cestou, v jednom úseku so zvyškami po ťažbe. Záverečný strmý zostup k bočnému severnému prítoku Hornádu je opäť spestrený ľadovou vrstvou. V smrekovej mladine sa niet veľmi kam uhýbať, tak máme o zábavu postarané.

Ihrík a Zelená hora

Aj cesta v dolinke je zaľadnená, ale pod chatou pri Letanovskom mlyne parkuje auto, na počudovanie, bez reťazí. Zájdeme k mostu a potom sa začíname šplhať serpentínami vo východnom svahu Ihríka. Chodník je značne zerodovaný a, ako som sa dozvedel doma, podľa nového návštevného poriadku bude čoskoro pretrasovaný okľukou na sever. Zo skalnatého hrebeňa v okolí Ihríka sa otvárajú pohľady do hlbín Prielomu Hornádu. Zároveň sa z tabúľ NCH dozvedáme, že sa nachádzame na najteplejšej lokalite Slovenského raja.

Ďalšia tabuľa nás upozorňuje na priepasťovú jaskyňu Gackova diera (tiež Lievik), v okolí ktorej sa našli stopy osídlenia z mladšej stopy kamennej. Celý úsek hrebeňom je úplne bez snehu a ľadu, tak si užívame prechod skalkami a utešeným smrekovo-borovicovým lesom. Míňame stožiare elektrického vedenia, ktoré bolo pred vyše tromi rokmi osudnými posádke záchranárskeho vrtuľníka.

Posledné stúpanie nás vyvádza na zalesnenú Zelenú horu, kde sa dajú rozoznať valy niekdajšieho hradiska resp. stredovekého hradu. Popri stĺpoch lyžiarskeho vleku klesáme opäť k Hornádu. Hrabušice sú ako na dlani, už nezachádzame k smerovníku v Hrdle Hornádu, ale opäť zelenou a červenou smerujeme rovno do dediny.

Záver

Neostáva nič iné, len si zbaliť zvyšok výbavy a precupitať asfaltkou na stanicu vo Vydrníku. Milošovi som vďačný za nápad a vydarený víkend v horách.

Autori fotografií: Michal Bukvai a Miloš Bukvai

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek