Túra

Vandrovka Krupinskou planinou

01.04.19
Nestáva sa často, aby som svoje turistické výpady plánoval tak, že sa nebudem spoliehať na značené trasy. Jednak preto, že sám sa neodvážim, potrebnú “techniku” na to nemám a len veľmi málokedy na to pozháňam nejakého podobne odhodlaného parťáka. No počas jedného zakvitnuteho aprílového víkendu všetky “proti” ostali doma a mohli sme sa nechať oddávať “naverímboha” trase.

Trasa

Bzovská Lehôtka - Petkov – Kučalah – Pod Žobrákom - Háj - Dolné Mladonice – Kozí Vrbovok – Trpínský dvor - Konské - hrad Čabraď – Konské - Čabradský Vrbovok – Dolný Badín - Horný Badín

Ako som spomínal, na takéto vandre ťažko nájsť parťákov. A aj keď viem o niektorých, že by išli, tak v inkriminovaný víkend nemohli. Napriek tomu som sa relatívne rýchlo dohodol s ostrieľanou parťáčkou Erikou, s ktorou som zažil podobne netypickú túru, a to Silvestrovsko-novoročný nočný pochod v Malých Karpatoch a vedel som, že u nej žiadne frflanie nemôžem čakať.

Po nie dlhom “cestovaní” stopom s pohodovým chlapíkom sme sa dostali do Sásy a následne do Bzovskej Lehôtky a mohli sme naplno začať využívať Erikinu mapu a “detskú” buzolu, ktorú som zo začiatku podceňoval, ale vcelku ma jej funkčnosť udivila a dokonale poslúžila. Popri nej nám dosť poslúžila aj naša šedá mozgová kôra a tiež naše skúsenosti. Bizarné bolo, že predtým, sme si každý o tom druhom mysleli, že má dostatočne skúsenosti s takýmto typom turistiky. Chyba lávky. Ale ako som správne predpokladal, skúsenosti boli predsa len dostačujúce a všetko dopadlo dobre.

Brána do Krupinskej planiny

V dedinke sme sa zastavili pri kostole, kde sú informačné tabule a našli sme smerovník s lokálne značenými trasami. Ale ako to býva, po čase od ich vyznačenia prestávajú plniť funkciu. My sme tam aj našli náš smer, ale značky nikde. Tak sme sa museli spoľahnúť len na naše čítanie mapy a terénu. Ono, aj tak sme nepočítali, že nejaké značenie bude. A ešte podotknem, že Céčko síce nejaké vyznačené bolo, ale tiež chabého množstva.

Z Bzovskej Lehôtky smeruje na juhozápad ulička okolo pôvodných domčekov, ktoré zaujmú svojimi krásnymi murovanými bránami z 30. rokov minulého storočia. Ľudsky veľmi potešila pani z asi posledného domu, ktorá mala brigádu na záhrade a ktorá nám po prianí pekného dňa zaželala aj peknú turistiku, čo mňa osobne veľmi dojalo a dotvorilo nádherný deň i nasledujúce hodiny.

Vyšli sme uličkou a začali stúpať prašnou cestou najprv dolnými partiami lúk, z ktorých sa začali ukazovať výhľady na neďaleké predhorie Štiavnických vrchov a potom lesom, kde sme objavili druhý náučný panel, na ktorom sa písalo o studniach a vedľa ktorého bola aj jedna s typickým “zdvihákom”. Mapou posväteným úvozom sme stúpali do kopca ako sťa brána do Krupinskej planiny a pomaličky sa nám začali ukazovať oproti stojace Javorie či kopce VVP Lešť a pod nimi Pliešovce, odkiaľ mi pred dvomi rokmi pri trojdňovej túlačke Krupinskou planinou nedopatrením zdrhol autobus.

Dostali sme sa nad lúku a hneď sme zakufrovali, lebo to nebolo až také jednoznačné, ako to na mape vyzeralo, keďže totiž bolo na výber niekoľko poľných ciest a aj keď sme sa snažili ísť rovno, predsa sme to dávali viac doľava a po ďalšej lúke prišli k lesu, čo podľa mapy nemalo byť. A nevedeli sme sa ale lokalizovať. Aj keď v diaľke boli vidieť signálne veže, od ktorých by sa dalo vyvodiť, kde asi sme my (aspoň jediné pozitívum), tak mapa bola asi staršia a neboli zakreslené.

Ale kufrovanie malo predsa len pozitíva: Na kraji lesa sme našli veľký kameň s ľudskou tvárou a ešte predtým tesne pod lúkou som objavil ruiny samoty a tá ma tak zaujala, že som si ju musel ísť bližšie obzrieť. Bol to síce len jeden objekt, ale s dvomi časťami, z ktorých predná, zrejme obývacia bola zväčša bez strechy, druhá, asi maštaľ, bola ešte zakrytá eternitom a jej útroby zahradené dreveným plôtikom javili známky používania alebo využívania. Aj prespať by sa tam teoreticky dalo, ale vo veľmi sparťanských podmienkach. Každopádne sa mi veľmi páčila a bol som rád, že sme sem neplánovite zašli.

Odtiaľ sme sa vydali po nevýraznej lúčnej cestičke doľava, ale došli sme len ku kraju lesa v časti Petkov, do ktorého sme následne vstúpili a išli rôznymi lesnými cestami až ku Kučalahu. Ale to sme samozrejme nevedeli, len sme tipovali, keď sme po čase z kraja lesa po ľavej strane v kotline opäť uvideli Pliešovce, tak som sa na mape konečne vedel lokalizovať a tým pádom sme pri ľavotočivej odbočke odbočili až priveľmi naľavo. Ale neprekáža, ku Kučalahu som aj tak chcel ísť, akurát viac po lúkach.

Osada Kučalah

Zišli sme do zvláštne znejúcej osady a chystali sa niekde najesť. Zazreli sme staršieho pána, postávajúceho v záhradke, a popýtali sa, či sme dobre a on nám to potvrdil a aj ďalšiu cestu. Spýtali sme sa aj na vedľa stojaci starý rozborený dom, z ktorého vytŕčal veľký strom. Spomenul, že je rodák a že ten dom je v takomto stave čo si pamätá. Teda zrejme od vojny. Pobrali sme sa ďalej určeným smerom, ktorý spočíval v protiľahlom hrebeňovom pásme Žobráka.

K nemu sme sa chceli dostať cestičkou, ktorá viedla od rozboreného domu, tak sme sa ňou dali a došli k ďalšej samote, ale tentoraz so živým hospodárstvom, čoho príkladom boli sliepky či hnojisko. V mierne zarastenom ovocnom sade sme ale nevýraznú cestu stratili a aj keď sme objavili ďalšiu, ale relatívne nepoužívanú, tak sme sa rozhodli najesť. Rozložili sme sa na kraji sadu a sem-tam sme zazreli staršiu pani, ktorá si nás možno ani nevšimla, keďže mala iste dosť svojich povinností.

Po obede sme teda skúsili ísť po ceste a veruže sme došli k jarku, no po jeho prekročení žiadne pokračovanie nebolo, tak sme podľa mapy išli nadivoko vpravo hore, aby sme sa napojili na lúku, ktorú sme hádali napravo od nás. Pritom stačilo ísť podveľa jarku a i tak by sme sa dostali k lúke, ktorá nás priviedla okolo ďalšej samoty Pod Žobrákom a cez les sme sa dostali k otvorenému priestranstvu, ktoré sme opustili až večer, vstupom do lesa s Čabradským hradom.

Od lesíka za samotou pod Žobrákom, kde sme zbadali miestnych a ich prítulného psa, ktorý k nám pribehol a chvíľu nás sprevádzal, sme mierne schádzali na pomedzí lesa a lúk a následne prišli k ranču na otvorenom priestranstve, kde na nás, zbadajúc koníky, zaerdžali a išli pozrieť. Rovnako aj my a pofotiť. Tiež vybehli nejaké psiská, ale tie len splnili svoju brechaciu povinnosť a vrátili sa. Odtiaľ sme išli krajinou s rozsiahlymi priestranstvami lúk a polí, čím sme dovideli až hlboko na juh. Minimálne čabradský horizont bolo vidieť, ale možno aj niečo z Maďarska. Zároveň však bolo vidieť samoty na priľahlých lúkach.

Aj keď cesta na mape nám dovoľovala prejsť, realita bola taká, že zorané polia pod nevýrazným pahrbkom Háj nás ešte pred túto chvíľu prinútili odbočiť a zísť do doliny, kde sme sa nad dedinou Čekovce predsa vrátili na hrebeň s tým, že možno obídeme polia. Ale naše domnienky neboli správne a museli sme si to strihnúť cez oráčinu. Čo bol vlastne začiatok nášho prudko priameho južného smeru.

Hneď ako bolo možné, sme sa vrátili na pevnejšiu pôdu a následne trochu na asfalt, ale ten sme zanechali, keď sme sa cez ďatelinovú lúku vydali opäť priamo na Dolné Mladonice, ktoré sme videli mierne vľavo. Nad dedinou sme sa opäť napojili na príjazdovú cestu a po nej zišli do malej, ale sympatickej dedinky. Tu sme si popýtali vody a milá miestna pani nám darovala čokoládu, dve jablká a kávenku. Opäť veľmi potešila človečina. Starou rozbitou bočnou cestou sme vyšli na hlavnú cestu spájajúcu Bzovík a Senohrad a uvideli sme ďalší lesík na nevýraznom kopčeku Širočina, okolo ktorého sme mal íst do Kozieho Vrbovka.

Vandrácka povznesenosť

Tu sme opäť išli priamo, ale tentoraz po žltom repkovom poli. Došli sme k spomínanému lesu a stále sledovali južný smer. A vcelku nebol problém ísť po tráve či ďatelinových poliach. Tu sme dosiahli vandráckej povznesenosti, že cesty pre nás boli len obmedzenia v hlave a o značkách sme sa trocha komicky vyjadrovali až s dešpektom. My sme mali len svoju mapu, malinkú buzolu a išli sme ako sa nám zapáčilo.

A veru tak aj bolo. Výraznejšie cesty odbočovali do dediny Jalšovík, ale len veľmi slabo rozoznateľné išli rovno, ale my sa neriešili len si išli našim smerom. Po lúkach sme prišli k obrábaným a okolo nich zabočili k pahorku, na ktorom sa týčilo hnojisko ako predpoklad blízkosti dediny. I tak sa stalo, keď na ňom bolo napísané Dorast Kozí Vrbovok a isté menej slušnejšie slová. Za chvíľu sme klesli do dedinky, ktorá sa mi dosť zapáčila. V celkom peknej autobusovej zastávke sme si oddýchli. Mali sme asi tri hodiny k hradu, ale vedeli sme, že problém by už nemal nastať.

Keď sme si dali po pár kúskov čokolády od milej tetušky, zo zastávky, kde sme si obzreli autobusovú obslužnosť, sme boli fascinovaní ako tu ľudia môžu bývať. Naozaj pánubohu za chrbtom. Mierne až stredne depresívne pocity z končín, kde by človek nešiel bývať ani za milión, lebo by milión preinvestovali na opravu domu či krátkodobé živobytie a následne by sa museli vrátiť do mesta, kde by sa dala nájsť práca. Napriek týmto pocitom, ktoré vo mne vyvolávali zabudnuté oblasti, sa mi tu páčilo a bol som rád, že som si sem naplánoval vander. Aj taký Choč či Ďumbier je mi úprimne ukradnutý.

Tak sme sa teda vydali okolo krásnej starej sochy svätca do blízkej pravotočivej uličky a na jej konci potom mierne doľava, lebo sme nechceli ísť okolo vodnej nádrže. Lúčnu cestu za chvíľu vystriedala oráčina, kde na jej vyšnej časti zaujal sám strom v poli. Buzolou sme našli správny smer a vyšvihli sa na hrebienok poľa a z medze sme uvideli širšiu krajinu okolo Trpína. Širočizná zvlnená krajina pastvín, oráčin, lesov po krajoch a v diaľke kopce Štiavnických vrchov s dominantným Sitnom. Ale v blízkosti bolo možné vidieť mnohé hospodárstva.

K Čabradskému hradu

To najbližšie sme najprv hádali inak, ale podľa všetkého to bol Trpínský dvor. Okolo toho sme však len prešli ako to len prišlo, lebo sme išli krajom lesíka, potom preskakovali suché koryto potôčika a podliezali ohradník. Už som len čakal, kedy na nás niekto začne jačať, ale keďže sme boli relatívne ďaleko, tak nás možno ani nevideli. A možno ani vtedy, keď sme cez pole okolo pasúcich sa kráv prechádzali krajom záhrad Trpínského dvora. Do neho sme ale nevchádzali a nasmerovali si to k protiľahlému lesu, kde sme ale pri ďalšom preskakovaní ohradníka zakufrovali.

Ako sme pozerali do mapy, nevedeli sme, či sme tu alebo tu. Keď som predtým mal ešte nejakého šajnu, teraz už veľmi nie, aj keď len v rámci malej rozlohy. Postavili sme sa ale k tomu vysoko „učene”, že keď tam vidíme Sitno a prišli sme z druhej strany, tak musíme byť niekde tu a ísť niekde tam. Síce to znie asi veľmi ničotne, ale kto to zažil, asi vie o čom je reč. V tej chvíli Erika správne podotkla, aby som mapu vnímal ináč ako doteraz, lebo sme mali menej podrobnejšiu mapu ako predchádzajúcu a vtedy nás osvietilo a v pásiku lesa pred nami sme objavili aj na mape podobný pásik lesa. A aj smer sedel, tak sme sa dali k nemu a prejdúc ho, sme sa našli nad dolinkou s osadou Konské, okolo ktorej sa tiahne modrá do lesa s hradom. A keď sme zišli k ceste a vskutku našli modrú, tak sme boli nadšení, že sa nám to podarilo dôjsť.

Odtiaľ sme poslušne kráčali značenou lesnou cestou k hradu. Mysleli sme si, či nebude nejakých ľudí na hrade, ale večer sme stretli len vracajúcu sa dvojicu, motorkára, ktorý nám robil “spoločnosť” na hrade a auto s rodinkou, ktorá si to prihnala až k mostu pod hradom. Na Čabradi som sa ocitol po takmer 7 rokoch a zaspomínal, pri akej príležitosti a aké starosti nasledovali prvú návštevu.

Vyšli sme na hrad a skúmali sme, kde budeme späť. Prvotný zámer prespať vo veži nad bránou nám zadŕhali zamknuté prístupové dvere. Aj keď sme našli ďalšiu eventuálnu možnosť v obývateľnejších priestoroch bývalých stajní, išli sme ďalej, že aspoň pozrieme západ slnka nad údolím Litavy. Ale nakoniec sme sa rozložili na asi najexkluzívnejšom mieste na hrade, pod stromom v ruinách rohovej miestnosti najvyššieho poschodia hradu. Aj keď nefúkalo, bolo relatívne chladno, ale za pocit spania na asi treťom hrade v živote to stálo.

Ráno sme sa zobudil a zbalili, ale neskoro, čo malo potom dôsledky. Odtiaľ až po Krupinu sme mali ísť značene, a to po modrej, po ktorej sme šli od osady Konské. No nebolo to také ideálne ako to vyzerá byť. Lesnou cestou okolo osady Konské a po starej rozbitej asfaltke popri rôznych samotách sme sa oblúkom dostali do Čabraďského Vrbovka, kde zaujme niekoľko starých domčekov či maštalí. Od príjazdovej cesty z Dolného Badína sme odbočili na bočnú a čakali nás opäť otvorené lúčne priestranstvá.

Badínsky trojuholník

No ako som písal, nebolo to také jednoduché. Modrá je tu veľmi skromného množstva a v podstate existuje len na mape. Za dedinou sme prešli naprieč lúkou a následne jarok, kde ešte provokovala tabuľa náučného chodníka. Ale kadiaľ a odkiaľ viedol, to už ani samotná tabuľa netušila, lebo sa to z nej nedalo prečítať. Ďalšou lúkou sme sa dostali k nejakej maštali s pár kravami, ktorá vyčnievala na pahorku, čo bolo zjavné aj z mapy. Odtiaľ sme uvideli ďalšiu dedinu, ktorú sme predpokladali, že bude Horný Badín, a tak sme k nej smerovali. Ale keď sme došli do dediny, ostali sme ako obarení, lebo sme uvideli nápis Obecný úrad Dolný Badín. Tak sme nevedeli pochopiť, čo za dedinu bola viac naľavo, o ktorej som si myslel, že je Dolný? A ako je možné, že značka bola na pár sto metrov od Dolného, keď sme išli dobrým smerom? No čistá záhada ako Bermudský trojuholník.

Po asfaltke sme došli do Horného Badína, kde zaujala veľmi pekná malá drevená soška svätca, ktorú chránila strieška a tu, vidiac časové rozpoloženie, ktoré vzniklo nielen tápaním pri hľadaní modrej značky, ale aj neskorým štartom z hradu, tak som okresal nielen pôvodné plány ísť do Krupiny, ale aj plán B, dôjsť aspoň do Bzovíka či aspoň k hlavnej spojnici do Krupiny. Dôvodom bol fakt, že od Badína by sme šli mimo civilizáciu a Uňatín, cez ktorý značka síce prechádza, bol tiež mimo frekventovanej cesty, čiže by som mal problém s docestovaním domov.

Náhoda chcela, že akurát sa pri smerovníku nachádzalo auto a skúsil som sa spýtať, či nejdú do Krupiny - a veru išli. Ale mali len jedno voľné miesto. No to problém nebol, lebo parťáčka aj tak chcela pokračovať, keďže bolo ešte pre ňu skoro končiť, a aj keď mi bolo blbo ju tu takto nechať, musel som končiť tak či tak. Tak sme sa len rozlúčili a každý išiel svojím smerom.

Zhrnutie

Víkend musím hodnotiť ako veľmi úspešný, lebo vyšlo všetko, čo som plánoval. Vandrovka Krupinskou planinou bola vyšperkovaním. Neskutočne parádna a užívali sme si ju plnými dúškami. Aj keď sme nešli po značkách, tak až na asi dve situácie nebol problém sa zorientovať. To snáď dáva nádej, že pri ďalších podobných túlačkách mimo značky, sa nebude treba obávať stratenia sa.

Rovnako musím vypichnúť krajinu Krupinskej planiny, ktorá pre bežného turistu veľa nehovorí. Miestni možno budú vedieť o Dúpencoch či Trúbiacom kameni, ale pre ultratulákov je to ďalšia parádna oblasť, kde sa dá vyšantiť chodením kade-tade lúkami a pastvinami, pomedzi lesíky a obývané či opustené lazy.

Fórum 5 príspevkov
Vandrovka Krupinskou planinou 03/04/19 08:43 5 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Bzovská motanica a prieskum Horných Fafákov Moja prvá túra osadami Veporských vrchov resp. Podpoľania sa konala pred 4 rokmi a bola naj - naj - naj. Nasledujúca sa mi podarila až na jeseň predminulého roka. Preto som si povedal, že nebudem otáľať s ďalšou návštevou, a tak sa mi podarilo jeden augustový víkend 2018 stráviť na značených, ale aj neznačených cestách západnej časti Veporských vrchov. 18/05/19 Henrich Tomáš Stolické vrchy, Veporské vrchy
Túra Po Šariši na tuláka III. - tajné skvosty Bachurne Bachureň nie je veľmi známe pohorie a dokonca ani na Hikingu nemá samostatnú sekciu. Pritom v sebe zahŕňa veľa rozmanitých zaujímavostí, od nádherných horských lúk až po skalné výtvory, ktoré sú na prvý pohľad skryté, ale pri troška chcenia dajú sa hravo nájsť. 06/05/19 Henrich Tomáš Branisko, Šariš
Túra Lenartov – Muszynka – Lacková – Cigeľka Útulňa Kráľova studňa v Ľubovnianskej vrchovine je zrejme jediný turistický objekt na poľsko-slovenskej hranici a je vcelku slávna. Keďže sa nachádza v mojej obľúbenej oblasti, nebolo treba veľa vnútornej polemiky, či tam zájsť, ale kedy? 28/04/19 Henrich Tomáš Nízke Beskydy, Ľubovnianska vrchovina
Najnovšie články na titulke
 
Príbeh Pohľadnica Sedím v kuchyni pri okne a obzerám si pohľadnicu. Nenašiel som si ju v poštovej schránke, ale zastrčenú pod dverami svojho bytu. Akási pláž, pár hotelov a lodičky, ale to ma nezaujíma. Zaujíma ma text. „Pozdravujeme z dovolenky a tešíme sa na vás doma. Víno výborné, jedlo úžasné. Všetci sme v poriadku.“ Tak to mi naozaj stačí. Pohľadnica má len jednu malú chybu. Polovica, kde obvykle býva adresa, a aj vrch, kde je zvykom vytlačiť destináciu, chýba. Len akési číslo úplne dolu je to, čo hľadám. Nie že by bola pohľadnica vystrihnutá alebo začiernená, to nie. Je len z polovice materiálu strhnutá. Akoby vyšúchaná mokrým prstom, ale nevadí. Dobre viem, kto mi ju poslal, a dobre viem, odkiaľ je. Som veľmi šťastný. A asi nie som sám. dnes Boro Tomis Príbehy
PR Obnovené značenie k zaujímavostiam v Trenčianskom kraji Zatraktívniť menej známe cyklistické a turistické trasy vedúce krásnou prírodou Trenčianskeho kraja a uľahčiť milovníkom cyklistiky i peším turistom orientáciu v teréne každoročne pomáha obnovené turistické značenie či nové cyklosmerovníky. Vďaka úzkej spolupráci Trenčianskeho samosprávneho kraja, Slovenského cykloklubu a Klubu slovenských turistov sa od roku 2015 podarilo obnoviť v kraji drobnú cyklistickú i turistickú infraštruktúru na približne 1 760 kilometroch cyklotrás a turistických trás. včera sponzorovaný článok
Túra Rozhľadňa Žalostiná s deťmi Kopaničiarska časť Záhoria smerom k hranici s Českou republikou je pre mňa neznámym miestom, z našej záhoráckej základne je to necelých 50 motoristických kilometrov. V májovú sobotu s premenlivým počasím sem vyrazíme so synom a deťmi. Ako cieľ si určíme rozhľadňu na Žalostinej. Snáď nezmokneme. včera Daniela Mäkká Biele Karpaty

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Vandrovka Krupinskou planinou 03/04/19 08:43 5 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské stredohorie: Krupinská planina

  • Počet dní
    • 2

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 608 m n. m.

    • min: 299 m n. m.

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 746 m

    • klesanie: 868 m

  • Vzdialenosť
    • 35 km

  • Náročnosť
    • 1

  • Ročné obdobie
    • jar

  • Dátum túry
    • 21.04.2018

  • Štart trasy
    • šírka: 48.4139 ° SŠ
      dĺžka: 19.1309 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.4139 ° SŠ
      dĺžka: 19.1309 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 48.4139 ° SŠ
      dĺžka: 19.1309 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • Bivak na hrade Čabraď

  • Voda
    • Čabradské Podhradie

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Zvolen (vlak, bus) - Sása (vlak, bus) / Bzovská Lehôtka (bus)
      Horný Badín (bus) - Krupina (vlak, bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.78 (0.2)