Trasa

Ústie Medvedieho údolia – Malý Javorník a späť

Ako prebiehali prípravy

Že lesníci nemajú námietky voči konaniu akcie, som si zistil pár týždňov po konaní XXI. ročníka. So žiadosťou o súhlas od samosprávy obce Limbach som si počkal až po komunálnych voľbách.

Diplomy som mal vyrobené ešte snáď v lete 2018 a tak jediný problém bol vlastne v tom, že sme mali cestovať na zimné prázdniny za vnukmi do zahraničia a odlet sme museli odložiť až na nedeľu po výstupe.

Na členskej schôdzi TK Štart v novembri 2017 bola akcia schválená do plánu činnosti na rok 2018 a v marci 2018 boli schválené aj peniaze na drobné občerstvenie na vrchole. Kamaráti sa mi sľúbili pomôcť ako pred rokom, akurát Ruda, ktorý sa vrátil do Kanady, nahradila Majka. V decembri mi opäť Soňa a Ľubo prisľúbili knižky pre vylosovaných účastníkov a pre tento ročník sme vybrali knihu Karpatské horské od Bora Tomisa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Takže všetko vyzeralo, že akcia bude mať naprosto hladký priebeh. Potom sa začal sypať sneh a koncom januára ho bolo toľko, že som mal obavy, aby tam vôbec niekto bol ochotný a schopný vyjsť. Týždeň pred akciou som bol na Zimnom prechode Čiernou skalou a veru snehu na hrebeni bolo ešte stále dosť.

V utorok sme na stretnutí v Malom Bajkale ešte doriešili detaily, kto dodá termosky, čo napečie Svaťa, kto bude robiť prezentáciu, kto fotiť, kto sa postará o oheň a kto navarí varené vínko a ako sa dopravíme na štart.

V sobotu 16. 02. 2019 nás päť: Musto, Majka, Peléovci a ja sme sa zišli po 7.30 h v Rači u Peléovcov. Pelé práve dováral varené vínko, takže sme mohli po naliatí do termosiek poznášať k autu ruksaky. Iniciatívne som ich začal naležato ukladať do kufra, neuvedomiac si, že veľké, 2,5-litrové termosky nemajú tesnenie. Pekne sa nám jedna vyliala do ruksaku a aj do kufra. Ako vravel Škót v bradatom fóre – keby to radšej bola krv!

Nuž sme poutierali kufor, vymenili ruksak, mokré veci a mohli sme vyraziť do Limbachu. Už na ceste pred Svätým Jurom sme videli Petra s Bejkou, ako si vykračujú po vystúpení z autobusu. Žiaľ, Peťo zvolil ťažkú trasu a neprešliapaným snehom na vrchol jednoducho neprerazili. Pri odbočení z Grinavy na Limbach sme zase videli manželku zakladateľa výstupov, ako stopuje a veru zdarne, lebo dorazila na štart s nami a aj vykročila hore s nami a bola tak prvá účastníčka mimo nás organizátorov. No a napokon sme videli Martina Knora, ako vystupuje zo zaparkovaného auta a vydáva sa na trasu. Jeho však čakala cesta popri Račom potoku až k ústiu Medvedieho údolia.

Priebeh výstupu

Auto sme zaparkovali pri smerovníku Medvedie údolie a kým ostatní vykladali ruksaky z kufra, išiel som pripevniť na strom prvú smerovku na vrchol. Na ceste bol sneh, ale vyjazdenými koľajami sa kráčalo dobre. Každý sme išli svojim tempom a rozmýšľal som, kde odbočím z cesty a začnem stúpať svahom, nech to je aspoň trošku výstup a nie len prechádzka. Prvú odbočku som ešte zavrhol, ale pri druhej som opäť na strom pripevnil smerovku a čakal, kto sa ku mne pridá. Nuž pridali sa len Peléovci, vraj sa tu určite lepšie ako ostatní vyznám. Neviem, či ma potom trošku aj neprekliali, lebo som to zobral diretisimou. Ale zase som poctivo vykopával schodíky do snehu.

Obišli sme celkom veľkú skalu vo svahu a vystúpili na cestu popod vrchol. Trošku som po nej išiel doľava a pri konci rozpadnutého plotu som namontoval poslednú smerovku od ústia. A začalo sa brodenie snehom až po oné mužské zariadenie. Že je to až tak veľa snehu som teda netušil ani ja. Slniečko z modrej oblohy pripekalo a veru, keď sme sa dostali na suchú trávu a po nej na vrcholovú lúčku, bol som mokrý ani myš.

Zvyšok partie pokračoval ešte pár serpentínami a napokon tiež nevydržali a išli do svahu. Tak sme sa vlastne stretli na vrchole. Majka vytiahla z ruksaku drevo a začala chystať ohník. Prezliekol som sa a išiel som vyhovieť prosbe Modranských turistov, označiť odbočenie z cesty od cyklotrasy popod Somár. Napokon som neprišiel až na ňu, ale som to označil len z cesty, čo prichádzala z hora popod Malý Javorník.

Tu ma zachytil telefonát účastníka, ktorý bol na Kozích chrbátoch a nevedel kade ďalej. Všetci okoloidúci mu totiž vraveli, že ide zle a posielali ho k meteorológom na Malý Javorník. Trasu som v pozvánke uverejnenej na Hikingu i v Rádiovíkende popísal podľa mňa presne a zrozumiteľne, on však nemal mapu a aplikácia v telefóne mu nefungovala. Bol veľmi zlý signál a tak sme sa dobre nerozumeli. Napokon mu pomohol náš predseda, Vlado, ktorý išiel okolo na bežkách a ten ho k nám doviedol.

Hoc zo strán sme prišli rôznych

Vrátil som sa teda k ostatným na vrchole a pomaly sa začali trúsiť turisti. Mal som veľkú radosť z účasti niektorých, s ktorými sme sa nevideli aj dlhšiu dobu. Začal kolotoč, v ktorom sme sa vyše dvoch hodín nezastavili. Majka udržiavala oheň, Pelé nalieval varené vínko a ponúkal pizza koláčiky, Svaťa si išla upísať ruku pri zapisovaní účastníkov a vypisovaní diplomov. Ja som pobehoval okolo, robil fotodokumentáciu a zabával sa na tom, ako nikto nevedel uhádnuť správne číslo, aby vyhral knižku.

Už doma som si z každej desiatky vybral nejaké číslo, ktoré malo súvis s dnešnou akciou a účastníci si postupne vyberali zo svojej desiatky to správne. Na iných akciách to nie je zvykom a tak väčšina bola prekvapená a po obdržaní knižky všetci veľmi príjemne prekvapení a potešení.

Keď sa na svahu zjavil 87-ročný Vlado Svrček, poprosil som všetkých zúčastnených o potlesk a tak Vlado posledné desiatky metrov prešiel v silnom potlesku, ako celebrita pri vstupe na červený koberec. On je pre mňa však legenda diaľkoplazeckej komunity a nádej, že mám pred sebou ešte pekných pár rokov turistiky.

Najviac účastníkov bolo z MKCK Trnava. Jeden z nich doniesol plát slaniny, peceň chleba a cibuľu. Venoval to pri ohníku každému, kto si bude ochotný opekať a našlo sa aj červené vínko a niečo tvrdô. Utvorili sa skupinky debatujúcich, šťastných ľudí a väčšiu odmenu si ako organizátor ani neviem predstaviť!

Všetci oceňovali naozaj krásne výhľady, ktoré nám doprialo perfektné počasie. Najviac sme si vychutnávali pohľad na meteorologický Malý Javorník (584 m). Kde na Slovensku sa môžete pozerať z jedného kopca na druhý rovnakého mena?

Postupne sa ľudia začali poberať späť do doliny. Niektorí sa pýtali na najkratšiu cestu, viacerí sa ešte niekam chystali. Keď odišiel posledný účastník, zahasili sme oheň, popozerali sa či nie sú niekde odpadky a musím pochváliť všetkých, neboli!

Dráma pri zostupe

Vlado pri odchode sľúbil zobrať smerovku z plota a tak sme sa organizátori vybrali k ceste a odstraňovali sme zvyšné. Ako sme tak postupovali dolu údolím, zbadali sme, že ide proti nám sanitka. Uprostred lesa sme ju veru nečakali. Mysleli sme si, že si nejaký bežkár zlomil nohu a idú pre neho. Nastúpili sme do auta, cestou sme pribrali jedného účastníka a v Bratislave sa rozlúčili s pocitom dobre vykonanej akcie.

Ako som čakal na autobus na Zochovej ulici, zazvonil mi mobil a syn Mariána Nižnana mi oznámil, že mu volal otec. Bol na našej akcii, je niekde v lese a je mu veľmi zle. Syn nevie, kde je Medvedie údolie a navyše bol zlý príjem a otcovi skoro nič nerozumel. Tak som ho navigoval k ústiu Medvedieho údolia a zároveň som mu poradil, aby zavolal na Rýchlu zdravotnú pomoc, lebo sme videli tam ísť sanitku. Mariána poznám z diaľkoplazeckých akcií snáď tridsať rokov, hovoril som s ním aj na vrchole, radil mu kade dolu a veru by ma veľmi trápilo, keby sa mu na mojej akcii niečo stalo. Vraj s ním v lese niekto čaká a tak som zo zoznamu účastníkov zistil, že by to mohol byť Ivan Chvalný z Tesly. V ten deň sme si s jeho synom volali ešte párkrát. Saniťáci nevedeli Mariána nájsť, napokon ho hľadali aj policajti na štvorkolke. Dopravili ho podchladeného zo štvorhodinového čakania v snehu k saniťákom, ale sanitka tam nemohla vyjsť a tak ho napokon na Kramáre transportoval vrtuľník.

Pred odletom do zahraničia som ešte s Mariánom v nedeľu hovoril. Vravel, že si nezobral lieky na riedenie krvi, lebo mal ísť v pondelok k zubárovi a asi preto mu prišlo zle. Nezabalil to vraj len vďaka Ivanovi, ktorý pri ňom vydržal po celú dobu. Volal som s ním aj po príchode zo zahraničia a bol doma.

Že až takáto dráma je možná v Malých Karpatoch a nielen vo Vysokých Tatrách, by som neveril, keby som to nezažil.

V roku 2020

O rok sa stretneme na kopci Tŕstie (460 m) pri obci Rozbehy. Oproti minulému roku, kedy bolo 68 účastníkov, sa môže 52 tohtoročných zdať málo. Ale vzhľadom na výšku Malého Javorníka a množstvo snehu, som s účasťou spokojný. A tak som len zvedavý, kto z 11 účastníkov oboch posledných ročníkov, príde v roku 2020.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek