V slúchadlách interkomu počujem Ľošovo hlásenie: „Jura, priprav sa, už sme skoro tam.“ Presúvam sa k dverám helikoptéry, priťahujem si batoh a sučka Čara, prilepená k palube, na mňa len blikne očami a ďalej sa tisne so stiahnutým chvostom k palube lietadla. Okienkom vľavo vidím, ako sa zdvíhame okolo svahu skalnatého chrbta, a podľa sklonu terénu usudzujem, že o chvíľu budeme naozaj vysadať. Zrazu sme nad chrbtom hrebeňa, helikoptéra pomaly sadá a Riša otvára dvere helikoptéry. Sťahujem si slúchadlá z uší a burácanie motora a nárazy od vrtule ma takmer ohlušujú. Kolesá sa dotýkajú skalnatého svahu, kamienky pod nami sa rozlietajú pod prúdom vzduchu do strán a ja vyskakujem dolu na hrebeň. Zároveň so mnou vyskakuje aj Čara a Riša mi vyhadzuje môj napchatý batoh. S Čarou utekáme preč spod listov helikoptéry, zaľahneme za skalou a už len vidím, ako Riša zdvíha palec a za okienkom kabíny sa dvíha Ľošova päsť s rovnako zdvihnutým palcom. Motor bije do zeme desivými údermi, listy vrtule pribíjajú všetko k zemi a tá obrovská mašina sa zdvíha, nakláňa nabok, odlieta z hrebeňa a pomaly klesá pozdĺž svahu, až je tu zrazu takmer úplné ticho. Je skoro neuveriteľné, že sme v priebehu minúty úplne osamotení a len akoby kdesi vzadu v hlave znie vzdialené staccato motorov stroja. Tak, hovorím si, konečne sme tu. Čara je tiež rada. Krúti sa okolo mňa, vrtí chvostom a radostne breše. „No veď počkaj,“ hovorím jej, „keď ťa naložím, máš dobrechané.“ Viem ale dobre, že Čara to pozná rovnako ako ja. Veď už sme spolu na takomto úlete aspoň štvrtýkrát. Vraciam sa k batohu vyhodenému z helikoptéry, rozbaľujem ho a chystám nosné kapsy pre Čaru. Čara stojí, jazyk vonku a chvost sa jej len tak mihá. „Tak, ty opica jedna, ty máš radosť?“ Vyťahujem z batoha pár kíl ryže a granúl a nakladám ich Čare. Uťahujem remene a potom zrovnávam náklad v batohu a skúšam si ho nahodiť. Je to naozaj záber, ale som pripravený, a tak tých tridsaťpäť kíl, ktoré ma čakajú, zdvíham s pokorou, ktorá mi má zaistiť pár týždňov života v týchto horách. Potom si vešiam cez prsia svoju ľahkú karabínu, hvizdnem na Čaru a vyrážame.

Dnes je naozaj krásne. Dunenie helikoptéry sa už dávno stratilo kdesi v diaľke a my sme tu s Čarou úplne sami v tichu hôr, ani vietor nám nespestruje náš prvý deň. Aspoň dúfam, že sami. Pred nami je asi sedemdesiat kilometrov horského terénu, ale nevadí. Keby som povedal Ľošovi, kam chcem ísť, boli by sme tam za pár minút. Lenže to nejde. Už šesť rokov chodievam v lete na miesto, ktoré by som nikomu nevyzradil, a dúfam, že ani moji kamaráti. Objavili sme ho náhodou.

Keď som po absolvovaní vojenského inštitútu získal titul palubného inžiniera a odkrútil si svoje povinné roky v armáde, spravil som si pilotné skúšky, čo bola takmer formalita, lebo som lietal už dávno. Začal som pracovať v súkromnej firme, ktorá podivným spôsobom nakupovala armádne mašiny a začala sa špecializovať na dopravu ľudí a strojov a zásobovanie pre naftové spoločnosti, geografov a horolezecké, výskumné a geologické expedície. No a na všetko okolo, čo s tým súvisí. Lietali sme dňom i nocou, často bez riadneho vybavenia a bez podpory zo zeme. Vtedy nám to ale bolo jedno. Dobre sme zarábali, poznali obrovskú časť krajiny a všetkému sme sa len smiali. Na palube sme boli traja. Azir, štíhly, svalnatý počerný chlapisko z Abcházska, prvý pilot, na ktorého som nikdy nemal, Kubal, neuveriteľný palubný inžinier, ktorý mal v hlave zabudovaný kompas a ktorý podľa zvuku motora ihneď vedel, kde je chyba, a ja. Kubal bol napoly Mongol a napoly Kirgiz a keď nás v zákryte hôr opustili všetky informačné systémy, tak nás s neomylnou istotou viedol priamo k cieľu. Ako to robil, neviem. Vždy to ale fungovalo.

Pred ôsmimi rokmi sme zásobovali geologickú expedíciu v týchto horách. Raz, keď sme leteli naložení nákladom, prišla hmla, aká tu už býva, a my sme boli nútení zosadnúť na hrebeň, ktorý trčal z tej hrče vaty a kde sme si boli istí tým, že pod nami je pevná zem. Nebolo to nič zvláštne, stávalo sa to dosť často. Hmla, a zvlášť v tom období, sa zjavila vždy, keď sa studený horský vzduch zrazil s vlhkým morským vzduchom. Niekedy to trvalo dva dni, niekedy týždeň, niekedy dva týždne. Vtedy to boli tri týždne. Obyčajne sme s tým počítali. Na palube sme mali v rezerve dostatok potravín a vody a tiež vodku, čaj, pušku, ďalekohľad, spacáky a iné vybavenie na táborenie. Najprv sme to brali ako bežnú záležitosť. Ešte vo vzduchu sa nám podarilo oznámiť na základňu, že všetko je o.k. a že ideme pristáť na skalnatom hrebeni, a základňa to prijala rovnako ako desaťkrát predtým. Inštrukcie boli jasné. Nič neriskovať, pristáť tam, kde sa dá, a vyčkať na lepšie počasie. Veď kto by sa v Rusku náhlil. Lenže počasie sa nelepšilo a my sme sa začali nudiť. Zobrali sme teda do batohov pár kíl zásob a pušku a začali sa spúšťať po svahoch hôr do dolín. Vtedy sme to objavili. Spúšťali sme sa šikmo pozdĺž svahu hrebeňa, hmla zrazu začala rednúť a my sme pod sebou videli akési údolie so zelenými svahmi a lúkami a po dvoch hodinách klesania sme boli dolu. Poviem to jednoducho, našli sme raj. Hotový raj na zemi. Miesto, ktoré ešte ľudia neobjavili, kde zvieratá pred nami neutekali, kde nebol ani náznak prítomnosti človeka. Žiadne staré ohnisko či chyžka, žiadna civilizácia. Kubal a Azir to pochopili okamžite a ja, mestský hlupák, som len hľadel a počúval. Bolo nám jasné, že sme objavili poklad. Ako to už ale pri pokladoch býva, od civilizácie bol riadne vzdialený a takmer nedobytný. Túlali sme sa dolinou, ktorá mohla mať tak 12 kilometrov na dĺžku, a s niekoľkými peknými bočnými dolinkami sa rozťahovala aj do šírky. Preskúmavali sme aj tie bočné dolinky a nakoniec sme našli jaskyne, v ktorých bolo plno čírych krištáľov, o ktorých hodnote sme vtedy ešte nemali takmer ani potuchy. Mali sme len dve možnosti. Zverejniť svoj nález a jednorazovo sa nabaliť, alebo si uchovať tajomstvo len pre seba a vytvoriť si tajomný raj, kde by sme mohli niečo zažiť. Sadli sme si teda, pohovorili si, zhodnotili a dohodli sa, že zoberieme pár krištáľov ako vzorku pre našich geológov a na spiatočnej ceste sa tu zasa zastavíme a necháme tu pílu a pár bandasiek benzínu. Neskôr si tu postavíme malý zrub a zavezieme si sem aj iné veci potrebné na prežitie. Všetko ostatné zostane pre svet tajomstvom. V tých časoch nebol žiaden problém „stratiť časť nákladu“ a bez vysvetlenia ju niekde predať. My sme náklad nepredali, ale zložili v našej doline. Prisahali sme si, že to, čo sme objavili, bude pre svet stále neznáme. Keď sme po ďalšom týždni odštartovali z hrebeňa a napokon sa vrátili na základňu, spájalo nás tajomstvo, ktoré sme všetci udržali. Od našich známych geológov sme si zistili cenu krištáľov a boli sme prekvapení, keď nám povedali ich hodnotu a hneď ich od nás aj kúpili, či vymenili.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Asi po roku a pol naša pochybná spoločnosť skrachovala a my sme sa ocitli bez práce, takže sme sa rozišli. Ale rozišli s tým, že sa každý rok budeme stretávať na našom mieste, ktoré pre každého zostane tajomstvom a kde strávime celé leto spolu. V zime sme sa zamestnávali, kde sa dalo, ale na leto sme odchádzali do tohto kraja hôr a s batohmi plnými krištáľov sme sa vracali do civilizácie, kde sme ich predali a zarobili si tak na živobytie.

Asi po dvoch či troch rokoch som zistil, že som sa stal stredobodom záujmu podivných ľudí, ktorí, len akoby zo zvedavosti, chceli vypátrať môj zdroj krištáľov, a z listov od Azira a Kubala bolo jasné, že aj oni sú na tom takmer rovnako. Mali sme však nacvičenú výhovorku, že je to len náhodný nález a že ani vlastne nevieme povedať, kde sa nálezisko nachádza. Potom som sa v Kubarovke, odkiaľ som obvykle vyrážal, stretol s chlapíkom, ktorý sa na mňa nalepil a silou mocou chcel ísť so mnou, a ja som mu len s ťažkosťami v noci unikol. Ešte dva dni som ho videl a sledoval, ako sa ťahá hrebeňom a hľadá moju stopu, ale ja som bol lepší ako on a dobre pripravený, preto ma nikto nemohol nájsť. Vo svojej naivite som si myslel, že je to len nejaký ďalší náhodný „zlatokop“. Rok nato som si ale radšej zaobstaral sučku Čaru a tá sa mi stala nosom, ktorý som potreboval.

Keď som tento rok prišiel do dediny Sadilne Beregi, ktorú som vymenil za Kubarovku a kde som si objednal zásoby, Seňa, s ktorým som bol v kontakte, sa začal akosi podivne vykrúcať z toho, čo mi e-mailom sľúbil, a ja som hneď zacítil podraz. Najprv chcel odo mňa dvojnásobnú cenu za tovar a keď som sa mu vysmial, začal sa vyhovárať, že mu tovar privezú až o týždeň a podobne. Našťastie som s tým počítal, preto som si stopol nákladný Zil do vedľajšej dediny, vzdialenej sotva 40 kilometrov, a nakúpil som, čo som potreboval. Potom som zavolal na starú základňu, kde stále lietali naše bývalé helikoptéry, a mal som šťastie. Moji dávni kolegovia leteli o dva dni so zásobami pre geometrov a samozrejme mi sľúbili, že ma odvezú, kam chcem. A tak, keď som mal všetko zbalené, pristála na ihrisku pri dedine naša ťažká sliepka, naložila ma a ani nie o pol hodinky vyložila tu na hrebeni.

Batoh mi vrážal nohy do zeme a moje mestom zlenivené telo sa vzpieralo zákonom gravitácie, ako sa len dá. Rovnako ako pred rokom, rovnako ako aj pred poslednými tu strávenými rokmi. Naša púť začala a my sme boli šťastní. Myslím tým mňa a Čaru. Ďalekohľadom som si obzrel široké okolie a nikde som nezbadal ani náznak, že by sa tu pohyboval človek. Pustil som sa proti stúpaniu hrebeňa, ktoré bolo mierne, ale vytrvalé, a hradba štítov sa ku mne začala pomaly približovať. Zdanlivo nelogický postup, vedel som však, že zajtra okolo obeda opustím túto líniu a stočím sa po nenápadnom hrebienku takmer do protismeru. Po prekonaní podivnej uzávery doliny, ktorá vyzerá ako nepriestrelná skalná stena, avšak ponúkajúca malú zakrytú medzierku pri tiesňave skál, sa začnem spúšťať tak, aby som po pár dňoch prišiel tam, kde ma čaká náš zrub a možno i moji priatelia. Večer som dorazil k prvej suti, ktorá vyzerala ako ukončenie ľadovcovej morény. Spustil som sa asi 100 výškových metrov dolu a utáboril sa pod malým previsom. Bol som opatrný. Žiadny oheň, žiadna varenie, len tíško a kľud.

Noc prebehla v pohode a ráno po raňajkách sme s Čarou vystúpili nazad na hrebeň a pustili sa ďalej. Nebyť Čary, mohlo to dopadnúť zle. Zrazu len zastala, zavrčala, pritisla uši k hlave a natiahla krk. „Tíško, Čara,“ hovorím jej, „tíško.“ Cúvajúc sa začínam vracať dozadu, karabínu v ruke, a kontrolujem priestor pred sebou. Vtedy mi ranný vánok, ktorý stúpal okolo svahu, doniesol do nosa cigaretový dym a hneď som si bol istý, že tu nie som sám. Ihneď bočím po vetre z hrebeňa a po takmer stopäťdesiatich metroch sa usádzam za skalou. Čara pochopila napätie situácie. Srsť má naježenú, v hrdle jej to trochu vrčí, ale len jemnučko, ako keď mačka pradie, lebo vie, že inak nesmie. Čara je skvelá. Ďalekohľad mám na očiach a podrobne študujem krajinu. Nevidím nikoho, ale viem, že tu niekto je, a viem aj to, že ma vďaka vetru nemohol ani so psom zacítiť. Iné bude, ak sa vydá oproti mne a bude toho psa mať. Ten isto chytí stopu na hrebeni a potom bude zle. Karabínu mám však nachystanú a som pripravený ihneď zastreliť psa, pokiaľ nás objaví. Sedíme už vyše dvoch hodín a stále nič. Je mi teda jasné, že to nie je turista ani horal, ale že niekto na niečo striehne. Tou lovnou zverou som asi ja. Konečne počujem tiché tlmené klepnutie a pridusené zakašľanie a zo zmäti skál sa vynorí postava, ktorú dobre poznám. Je to ten neodbytný chlapík spred pár rokov a Seňa, ten falošný obchodník, je s ním. Ahá, tak dvojica. Tu už asi naozaj ide o život. Tí by sa so mnou veru nepárali. Našťastie nemajú psa. Pušky majú prehodené cez chrbát, a tak viem, že ak ich nemajú v pohotovostnej polohe, nemajú žiadne podozrenie. Chlapi postupujú proti smeru môjho pochodu, na výbežku sa zastavia, niečo hovoria a potom si ďalekohľadom obzerajú krajinu. Čara leží ako pribitá a hoci má určite plný nos ich pachu, ani sa nehne. Len naježenou srsťou mi dáva najavo, čo si myslí. Už teda viem, že moje predaje krištáľov nedajú spať týmto sviniarom, a viem, že naspäť sa musím vracať inou cestou ako cez Beregi. Ešte dve hodiny sedíme v úkryte a až keď vidím obidvoch prenasledovateľov, ktorí zostúpili do sedla a potom vystúpili na ďalší hrebeň, opatrne sa spúšťam na druhú stranu hrebeňa, miznem im zo záberu a pomaly sa od nich vzďaľujeme. Už viem, že cesta sa mi predĺži o ďalší deň. Nevadí. Hlavne, že sme to prežili. Večer táboríme za malým bočným výbežkom a zasa bez ohňa a teplého jedla. Čo už. Ráno ma v spacáku trochu drví zima a ja viem, že hmla je zasa tu. Ale viem aj to, že už ma nikto nemôže sledovať, a tak vyrážame smelo hrebeňom a ešte pred štvrtou sa točíme na známom mieste s tou zvláštnou nazelenalou skalou späť takmer do protismeru a zdanlivo nenápadným a neperspektívnym hrebienkom klesáme tam, kde by som chcel byť. Potom ešte jedna noc a ja si konečne na maličkom ohníku z úplne suchého dreva, ktoré nedymí, varím dva litre čaju a je mi dobre. Čara cíti moju spokojnosť, chrúme svoje jedlo a zdieľa moju pohodu.

Ráno je ešte stále hmla, ale mne to nevadí. Terén poznám veľmi dobre a v podstate nemám kde zablúdiť. Viem, že ma podvečer zastaví takmer nepriechodná skalná stena, ktorá oklame každého cestovateľa, ale viem aj to, kadiaľ pokračovať, a ak nie dnes, tak zajtra budem dolu v našej doline. Už ani necítim ťažobu batoha, už ani nevnímam zarezané remene na pleciach. Večer nás zastihne tesne nad údolím a hoci cestu poznám, nechcem riskovať, takže zasa spíme vonku. Už zaspávam, keď začujem zavrčanie Čary, ale je to také iné zavrčanie a mne sa zdá, akoby hovorila, že zacítila niečo príjemné. Možno sa mi to ale len zdalo.

Ráno je takmer úžasné. Hmla vystúpila na hrebeň a my sa spúšťame do doliny plnej svetla a zelene. Čara beží popredu, jazyk vyplazený a kútiky tlamy roztiahnuté, jednoducho sa smeje. Čochvíľa sa zastaví, obzrie sa, či idem za ňou, a potom zasa beží napred neviditeľným chodníkom. A sme v doline. Motáme sa medzi skalami potoka, zostupujeme stále nižšie a nižšie a zrazu zacítim dym. Dym borovicového dreva, ten dym, ktorý tak dobre poznám, a hneď som si takmer istý, že aspoň jeden z našej trojice je už na mieste. K zrubu mi chýbajú ešte asi dva kilometre, ale viem, že skôr než za hodinu tam nebudem. Najprv prekonáme skok malého vodopádu a čoskoro húštinu a mokraď malej bariny. Potom som už na skalnom výhľade a vidím náš zrub a tiež to, že ten potvorský mužík Kubal si hovie pred zrubom a asi si tam dymí z tej jeho najsmradľavejšej fajky na svete. Zrazu vidím, že Kubal vstáva, pozerá mojím smerom a potom, neviem ako, ma asi zazrie, pretože hvizdne ako svišť. Som naplnený šťastím a emócie ma takmer sklátia. Ako to len ten Kubal vie, že som prišiel? Ako to len poznal? Raz darmo, ten jeho cit pre prírodu je nevyspytateľný. Čara razom spoznala Kubalove zahvizdnutie a už ju nemožno udržať. Len okom blysne na mňa a keď nevidí námietku, rúti sa nezadržateľne k zrubu, radostne breše a chvost si môže vykrútiť. A ja za ňou. Kubal stojí pred zrubom, rehoce sa ako kôň, len sa mu tak zuby belejú a oči blýskajú, a Čara vyskakuje a oblizuje mu tvár. Ja s roztiahnutými rukami letím k nemu, objímame sa a točíme ako dva medvede v cirkuse a sme veľmi, veľmi šťastní.

Zasa sme spolu. Môj jedovatý batoh padá na zem a ja s ním a Kubal rovno na mňa. Čara sa mieša medzi nás a razom je všetko veľmi dobré. Potom sa začíname upokojovať. Kubal si berie môj batoh, nesie ho do zrubu a ja idem za ním. Dozvedám sa, že je tu už takmer štyri dni a že rovnako ako ja dostal šifru od Azira, a tak neváhal a ihneď vyrazil. Vyrazil, hoci doma musel nechať svoju ženu a tri deti. Trochu s obavami, ale vedel, že jeho štyria bratia a všetci bratranci sa postarajú, aby sa im nič nestalo. V tomto Kubalovi veľmi závidím. Tí by prežili hádam aj koniec sveta. Lenže teraz máme iné starosti. V zadnej miestnosti zrubu ukladáme potraviny do starej plechovej kasne, ktorú sme si sem kedysi letecky dopravili a ktorá bola pôvodne rozvodnou skriňou. Vieme, že sa do nej nedostane ani tá najmenšia myška a že sú tam absolútne bezpečné. Potom si dávam hrnčisko sladkého čaju s trochou masla a je mi dobre. Sedíme vonku pred zrubom, trepeme a trepeme a ani do večera sa nedotkneme toho, čo nás oboch trápi. Toho, prečo nás sem Azir tak neočakávane zavolal.

Ráno ideme s Kubalom na lov. Máme síce dosť ryže a iných potravín, tiež dosť čaju aj cukru, soli a aj trocha slaniny a sušených rýb, ale vieme, že čerstvé mäso je pre nás dôležité. Ideme však hlavne preto, lebo nás lov baví. Postupne sa nám bežné námety míňajú a či chceme alebo nie, pomaly sa dostávame k tomu, či bude už Azir v tábore, keď sa vrátime. Potom sa ale zhodneme na tom, že nie je dôležité, či tam bude, lebo my ho budeme čakať hoci aj dva týždne. Deň sa pomaly končí, zasa schádzame dolu do doliny a sme stále sami. Čara ide bez hlásenia pred nami a my odpisujeme prvý deň našej prítomnosti v údolí, pijeme litre čaju a ideme spať. Dni postupne plynú a keby v nás nebola nervozita z Azirovho odkazu, asi by sme ani nič iné nečakali a užívali si. Lenže vieme, že Azir nikdy zbytočne neplašil a je určite v nebezpečenstve a ak sa neukáže, môžeme ísť nanajvýš hľadať jeho hrob. Ak vôbec nejaký bude mať. A tak občas lovíme, občas sa spúšťame do našej jaskyne, občas navštevujeme susedné doliny a hoci by nám teoreticky mohlo byť dobre, sme stále v napätí. Štvrtý či piaty deň po mojom príchode sa vraciame k zrubu a Čara sa zrazu zastaví, prikrčí sa k zemi a začne vrčať. Viac nám netreba. Kubal skočí za skalu a ja vľavo do lesa. Opatrne zastrčím zásobník do karabíny a natiahnem. Odisťujem pušku, mrknem na Kubala a obaja pomaly postupujeme terénom k zrubu. Čara sa ťahá za nami ako zlé svedomie a pradie ako mačka. Už nevidím Kubala, ale viem, že tu niekde je. Potom sa ozve tiché „tok“ a ja som si istý, že môžem vpred. Máme to už roky nacvičené pri poľovačke, a tak sa ťahám lesom ako tieň a dbám na to, aby som na seba nijako neupozornil. Trvá to už vyše hodiny, ale stále sa blížime k zrubu v tom najväčšom napätí. Čaru som pokynom pribil k zemi a o Kubalovi takmer nič neviem. Postupne sa dostávam k okraju lesa a vidím náš zrub. Vonku pri zrube sedí na zemi Azir a rozkladá v ohnisku oheň. Nechápem, prečo, veď na ňom nemá žiadny kotlík a na večerný táborák je ešte skoro. Navyše sa dymí aj z komína zrubu. Že by nám chcel dať nejaké znamenie? Rozmýšľam, či nemám vykročiť z lesa a zavolať naňho, keď ma pribrzdí ďalšie „tok“. Sťahujem sa nazad do lesa a presúvam sa vpravo. Takmer narážam do Kubala. „Videl si?“ pýta sa ma. „Hej, Azir je tam,“ šepkám. „To áno, ale v okne, videl si?“ Zdvíham ďalekohľad a cez húštinu si zasa prezerám náš zrub. Vidím, že z obloka trčí hlaveň. Síce len kúsok, ale je tam. „Pozri ešte hore nad strechu,“ pokračuje Kubal. Postupne presúvam ďalekohľad a prezerám si okolie zrubu. Tým, že je zapustený do svahu, je jeho strecha takmer opretá o skalnatú stenu a zatienená širokou borovicou. Práve tam cez ďalekohľad vidím sedieť chlapa v maskáčoch s kalašnikovom na kolenách. Chlap má, rovnako ako ja, v ruke ďalekohľad a pomaly a dôkladne si prezerá krajinu. Žiadny amatér. Na naše šťastie mieri pomerne ďaleko. Ďalekohľadom prejdem nazad a zrazu len zafuním, keď vidím, že zo zrubu vychádza akási žena. Má na sebe čierne šaty a čierne pančuchy. Má tiež čierne vlasy, snedú pleť a vyzerá naozaj veľmi pekne. Len ten povraz okolo pása, čo ťahá za sebou, jej vôbec nesvedčí. Vtedy zbadám, že aj Azir má okolo pása povraz a jeho koniec mizne kdesi vo dverách zrubu. Nie sme ďaleko, možno sedemdesiat metrov, ale krása a pôvab tej ženy majú dostrel aj na kilometer. Kubal, rovnako ako ja, len odfúkne a spustí sa spolu so mnou za skalu. „Čo sa to tu, dočerta, deje?“ pýta sa tichučko, hoci dobre vie, že ani ja neviem vôbec nič. „Musíme naviazať kontakt,“ hovorím. Kubal zmĺkne, kývne hlavou a ponorí sa do lesnej húštiny. Pomaličky sa beriem za ním. Splývame s lesom, noríme sa do preliačin a telami hladíme spadnuté kmene stromov. Dostávame sa na bočný okraj lesa. Vtedy Kubal vyrazí zo seba zasa to svoje „tok“, ale tentokrát dvakrát za sebou, a ja v ďalekohľade veľmi dobre vidím, ako Azir vzápätí prekrížil nohy. Je nám jasné, že už vie o našej prítomnosti. Raz darmo, skúsenosti nás mnohému naučili. Kubal kývne hlavou a ja sa spolu s ním sťahujem nazad do lesa. Čara leží len pár metrov za nami a keď k nej dorazíme, bez hluku sa pridá k nám a takto spolu mizneme v lese. Je to úžasný pes. Po asi päťsto metroch konečne nachádzame solídny úkryt a začíname rozoberať situáciu. Z toho, že dvaja muži so zbraňou nie sú veľmi nervózni, usudzujeme, že im Azir pravdepodobne nahovoril, že tu je asi niekto na love a že sa pravdepodobne tak skoro nevráti. Videli naše zásoby, a tak si uvedomili, že sa isto vrátime, ale že sa nemáme prečo náhliť. To oslabuje ich bdelosť a nám nahráva do karát. Že by to ale flákali, to teda nie. Najlepšie by bolo zistiť, čo sa vlastne deje a prečo sú tu tí dvaja votrelci, ale aj tá krásna žena. Robíme teda plán. Večer sa Kubal zamaskuje pri potoku, kam chodíme po vodu, a ja ho budem s karabínou kryť. Budeme predpokladať, že buď Azir, alebo tá žena pôjdu po vodu.

Skôr, než sa zotmelo, ležal už Kubal v zákryte potoka pod previsom papradín a iných rastlín a ja som sedel asi dvadsať - tridsať metrov povyše s nabitou zbraňou. Pri zrube bol zdanlivý kľud. Dvaja neznámi muži takmer neopúšťali svoje miesto a keď, tak len pre hrnček čaju či kávy, ktoré im musela variť tá žena. Inak sa stále zdržiavala s Azirom a nám bolo jasné, že sú si navzájom veľmi blízki. Postupne sa takmer zotmelo, jeden z mužov odviazal Azira, niečo zakričal tomu druhému, ktorý bol na streche, a potom Azir vyšiel s nádobou k potoku, tam, kde sme vždy naberali vodu, tam, kde ležal dokonale maskovaný Kubal. Žena však ako rukojemníčka musela zostať v zrube. Azir len nabral do vedra vodu a tíško povedal Kubalovi: „Nadránom zavrite komín. Spíme vzadu.“ To bolo všetko. Deň sa míňal a my sme spolu s Kubalom a Čarou sedeli asi kilometer od zrubu a čakali. Zotmelo sa veľmi rýchlo, preto sme sa uložili do malej jaskyne, ktorú sme dávno poznali. Nebola to žiadna výhra, lebo v jaskyni bolo vlhko a chladno, ale bolo to lepšie ako v doline, kde panovala hustá a lepkavá hmla. Neustále sa budiac sme sa predriemali až takmer do rána a potom Kubal zavelil: „Poďme.“ Čaru som pre istotu priviazal, uistil sa, že je všetko v poriadku, a potom sme vyrazili.

Ťahali sme sa neviditeľným chodníkom k nášmu zrubu a nosom nasávali všetky pachy, ktoré nám príroda ponúkala. Čoskoro sme prišli na dym zo zrubu, tichučko sme sa vytiahli nad strechu a potom sme kusom borovicovej kôry uzavreli komín. Na kôru sme ešte priložili pekný kus skaly a stiahli sme sa opatrne dolu oproti dverám zrubu. Ležali sme v mokrom teréne, obaja s nabitými puškami, a čakali. Veľmi dobre sme vedeli, čo sa asi bude diať. Náš zrub mal dve miestnosti. Prvá, veľká s krbom, bola dennou miestnosťou, kuchyňou i spálňou a za maličkými nízkymi dverami bola druhá miestnosť, či skôr komora vyhrabaná do svahu s policou slúžiacou na uloženie vecí a s plechovou kasňou na uloženie potravín. Na zachovanie sviežosti potravín bola odvetraná širokým sopúchom priamo do kopca hory. Predpokladali sme, že tam spia naši priatelia, a vôbec mi nepripadalo divné, že som za priateľa považoval už aj tú čiernu krásavicu. O dve hodinky bolo ráno. Najprv sme začuli klopanie na stenu zrubu, ktoré sa postupne zosilňovalo, potom sme sa potichu priblížili a keď okrem klopania zo zadnej miestnosti nebol v zrube iný pohyb, vyvalili sme dvere a kašľajúc sme prebehli do zadnej miestnosti. Azir a jeho družka na nás už čakali. Rozviazali sme ich a rýchlo vyviedli von. Plní dojatia sme ich privítali a bolo to ďalšie krásne stretnutie. Lenže vtedy sme ešte ani netušili, v čom je jeho tragédia. Kubal sa ihneď zaujímal, kde sú tí dvaja, ale to už som bol s namierenou karabínou zasa vnútri, kde na posteliach pri krbe ležali dvaja otrávení chlapi, dve gorily bez života, a ja i Kubal sme si boli úplne istí, že sa stalo presne to, čo sme nechceli i chceli, ale čo asi bolo v tej situácii nutné.

Najprv nám Azir predstavil tú krásavicu: „To je Sanara, moja žena,“ povedal a pustil sa do vysvetľovania. Azir vedel, že porušil naše zjednanie o utajení tohto miesta pred svetom, ale mal na to dobrý dôvod. Začal nám vysvetľovať, čo sa udialo od nášho posledného stretnutia, a Sanara sedela so sklonenou hlavou a ani slovkom sa nemiešala do našej diskusie. Keď už sme takmer nevedeli, ako ďalej, Sanara zdvihla hlavu a najprv potichučky a potom hlasnejšie začala rozprávať. Jej slová s miestnym tvrdým a ostrým prízvukom nás akoby pribili k zemi. Na rukách som mal husiu kožu a chlpy sa mi len tak ježili. Ihneď som vedel, že Sanara je žena, aká sa len tak ľahko nenájde, ale ani tak ľahko neopúšťa. Hovorila o tom, ako vyrastala v malej osade v horách, kde jej deda a otca zabili rebeli. A to len preto, že im nechceli dať ovce a kone, ktoré boli ich jedinou istotou a ktoré zabezpečovali, že ich ženy a deti prežijú zimu. Hovorila aj o tom, ako jej sestru v dvanástich rokoch znásilnili tí istí rebeli, ktorí hovorili o lepších zajtrajškoch, a aj o tom, ako zabili jej matku, ktorá bránila svoju dcéru. Tiež nám povedala o tom, ako sedemročná utiekla v zime cez hory k svojmu strýkovi, ktorý mal hospodárstvo vzdialené dva dni cesty. A tiež o tom, ako sa roky ukrývala v skalách len preto, aby ju neznásilnili a nezabili tí, ktorí hovorili o viere, šťastí a večnom mieri. Keď vyrástla, dokázala sa už ubrániť aj sama. Rozšírila okolo seba povesť šialenej ženy, utekala do skál, a s kalašnikovom v úkryte čakala na svoj osud. Vtedy prišiel Azir. Treba povedať, že keď sme ja a Kubal opustili našu „leteckú“ spoločnosť, Azir si po pár rokoch zohnal prácu v inej leteckej firme a príležitostne lietal a pohyboval sa v našom teréne. Vedeli sme o tom. Jedného dňa Azir pristál tak ako inokedy v hustej hmle priamo pri osade Sanarinho strýka. Bola to láska na prvý pohľad a zo skúsenosti z tohto kraja som vedel, že len títo ľudia sú schopní takejto lásky. Tu nepoznali rozvody ani neveru. Všetko tu bolo buď do smrti, alebo so smrťou. Len títo ľudia z hôr vedia takto prežívať vzťah. Lenže potom prišli rebeli, Azira zajali aj s helikoptérou a Sanara zasa musela utiecť do hôr. Azir sa vďaka svojmu vojenskému výcviku dokázal vyslobodiť a ihneď sa vybral za Sanarou. Lenže zistil, že prišiel neskoro, že Sanaru chytili a držia ju v tábore povstaleckého veliteľa a že ju naozaj veľmi zle zneužívajú. Preplazil sa do tábora a zobral si pár granátov. Zlikvidoval chrápajúceho strážcu pri Sanarinom stane a urobil v tábore prepad. V zmätku, ktorý nastal, sa vplazil do stanu veliteľa a bez milosti ho zabil. Potom zobral Sanaru, ukradol veliteľov džíp a unikal do hôr. Jeho šťastím bolo, že v džípe mal veliteľ aj satelitný telefón, ktorý ukradol z Azirovej helikoptéry, a práve ním nám Azir zavolal, aby sme čo najskôr prišli do našej doliny. Jeho smola však bola v tom, že mal benzín len na osemnásť kilometrov. Keď ho zajali znova, nebola to napodiv žiadna tragédia. Veliteľov nástupca bol celkom šťastný, že jeho šéf pošiel a teraz je veliteľom on. Mŕtveho strážcu obetoval, pretože, ako hovoril, neplnil si poriadne svoje povinnosti. Lenže potom urobil Azir chybu. Alebo nie chybu, lebo musel zachrániť život svojej žene aj sebe. Preto začal sľubovať. Domnievajúc sa, že nový veliteľ je chamtivý, ponúkol mu peniaze. Veľa peňazí v kraji, kde peniaze nie sú a kde menou je len dobytok, zbrane a ženy. Nový veliteľ ho chytil za pačesy a začal vyjednávať. „Dobre,“ povedal Azirovi, „ak je to tak, ako hovoríš, pustím ťa aj s tou tvojou fľandrou, ale dám ti dobrých sprievodcov. Zavedieš ich tam, kde sú tie tvoje krištále a zlato, a ak sa ukáže, že neklameš, obidvoch vás prepustia na slobodu.“ Azir si nerobil žiadne nádeje a dobre vedel, že či niečo nájde alebo nie, strážcovia ich nakoniec popravia. A tak sa stalo, že dvaja najlepší bojovníci a zabijaci nového vodcu rebelov prešli horské úbočia tam, kde to ešte nikdy nevideli, a držiac Azira a jeho ženu Sanaru v šachu sa dostali do nášho údolia, kde sme mali všetko, čo je pre život potrebné. Azir najprv tvrdil, že dobre vie, čo sa tu všetko dá nájsť, ale že nevie, kde presne to je. Vraj geológovia toho mali celé kopy. Ale keď chlapi tisli hlavne samopalov k hlave jeho ženy, Azir rýchlo pochopil, že im na ničom inom okrem peňazí nezáleží, a tak zmenil taktiku. Povedal im, že v doline je dostatok zlata a diamantov pre každého a že by boli naozaj hlúpi, keby sa s takým bohatstvom vrátili k svojmu veliteľovi. Na to už muži počuli oveľa lepšie. Napokon sa dostali do nášho zrubu a zvyšok, povedal by som, bol fatálny. Podusili sa v spánku, ale keby sa tak nestalo, zabili by sme ich skôr, než by oni zabili nás. Tu nebolo nad čím rozmýšľať. Iba ak nad tým, či chceme, aby sme žili my, alebo oni.

Bol večer a my sme sedeli a popíjali čaj a tiež vodku, čo si priniesli tí dvaja mŕtvi chlapi. Hovorili sme o tom, čo ďalej, a vedeli sme, že tajomstvo našej doliny už asi dlho neudržíme. Uvedomovali sme si aj to, že odteraz sú Azir a Sanara na čiernej listine rebelov a ich snaha o pomstu bude túto dvojicu prenasledovať, kamkoľvek sa pohnú. Nebolo miesta v tejto časti sveta, kde by boli v bezpečí. „Jura,“ povedal mi Azir, „pamätáš sa na Gorazdu, toho Ukrajinca? Lietal na Pamíre a asi dvakrát sme sa s ním stretli.“ „Akože by som si nepamätal,“ vravím, „veď Goru poznám už asi dvanásť či pätnásť rokov. Chodil som s ním na inštitút.“ „Tak ten je teraz niekde v Južnej Amerike,“ vraví Azir, „má tam firmu na lietanie a s našimi helikoptérami zásobuje časť hôr v Čile. Jura, som si istý, že by ma zamestnal. Po anglicky viem dobre a niečo aj po španielsky. S Gorom sme spolu kedysi lietali a bol to vždy správny a rovný chlap.“ „Azir,“ vravím, „ale to nie je Európa ani Ázia, to je na inej strane sveta.“ „No veď,“ odpovedá Azir, „tam nás nikto nikdy nenájde. Vieš, že pilot som dobrý, Gora ma teda isto zamestná.“ Nie dobrý, ale najlepší horský pilot, akého poznám, hovorím si v duchu, ale potom sa spýtam: „Azir, a ako sa tam chceš dostať, veď na to potrebuješ mať peknú kôpku dolárov.“ Kubal sa pozerá rovnako udivene ako ja. „A čo krištále,“ hovorí Azir a nám je zrazu jasné, že takto by sa to asi dalo. Sedeli sme pri ohni, počítali a plánovali. Vedeli sme, že potrebujeme doláre. Veľa dolárov. Pre úradníka, ktorý vystaví pre Sanaru a Azira pasy s falošnými menami bez otázok a bez zaregistrovania, a na podplatenie niektorého lodného kapitána či dôstojníka, ktorý by ich pod akoukoľvek zámienkou zobral na palubu, čo zasa nebol až taký problém. Bežne sa tak emigrovalo. Niečo ste zaplatili kapitánovi, ktorý vás zapísal pod falošným menom do zoznamu posádky, niečo ste si odrobili na lodi a potom ste v ďalekom prístave „akože“ zdúchli z lode. Doláre potrebovali aj na živobytie, oblečenie, jedlo a cestovné po Amerike, aspoň na pol roka. Sanara sedela zadumane s nami a Čara sa jej plazila pod ruku a žobrala o pohladenie.

Sedem rokov pohody a šťastia bolo náhle preč. Vedeli sme, že povstaleckí vojaci sa o pár dní vyberú do tohto kraja a že pravdepodobne objavia naše údolie. Ich dve gorily im mobilom dávali denne hlásenie, kde sa nachádzajú, a bolo jasné, že tajomstvo nášho údolia je stratené. Spustili sme sa preto do jaskyne, nalámali a nabrali krištáľov, čo sa zmestilo, a potom výbuchom trhaviny zatarasili vchod do jaskyne. Tých dvoch mŕtvych sme odtiahli a pochovali v inej malej jaskyni a poriadne zahladili stopy. Ďalší deň ráno sme už boli zbalení a vyrazili sme na cestu. Skúsenosti z týchto hôr sa nám teraz veľmi zišli. Išli sme úplne iným smerom ako zvyčajne a pretože sme vedeli, že cesta bude veľmi dlhá a nebezpečná, pokračovali sme v nej bez reptania. Kubal nás neomylne viedol a my sme sa zasa, tak ako vždy, spoľahli na jeho inštinkty. Sanara si už v tábore obliekla mužské oblečenie a v nohaviciach vyzerala možno ešte pôvabnejšie ako v šatách. Každý večer sme sa poriadne ukrývali, pretože sme vedeli, že sme v hľadáčiku nielen gangstrov, ktorí by chceli naše krištále, ale aj rebelov, ktorí vlastne ani nevedeli, čo chcú viac, či krištále alebo nás. Po dvanástich dňoch sme sa dostali presne tam, kde sme chceli byť. Kubal nás tam priviedol s istotou ako trolejbus po drôtoch. Keď sme tam prišli, bola noc a malá horská osada tichučko spala. Len pár psov nás zacítilo a spustilo brechot. Kubal vkĺzol do jednej chalupy a asi po hodine sa vykradol za nami a my sme opäť prešli kus cesty za dedinu. „Všetko je zariadené,“ povedal, „ak to vyjde, budeme mať všetko, čo chceme. Ten chlap je náčelníkom osád v celom kraji. Dobre ho poznám a je mi veľkým dlžníkom. Kedysi som mu zachránil ženu a prvorodeného syna. Odviezol som jeho ženu helikoptérou až do nemocnice a uprostred noci som dotiahol primára rovno z domu, aby ju rýchlo cisárákom odrodil. Povedal mi, že pod kalašnikovom ešte nerodil. Keď však dostal poriadne zaplatené, stali sme sa s primárom celkom dobrými priateľmi.“ Neboli sme prekvapení. Každý z nás mal takéto alebo podobné skúsenosti a vedeli sme, že život v týchto horách sa riadi vlastnými pravidlami. Pravidlami, ktoré sú úplne iné ako pravidlá zažité tam niekde dolu pod horami.

V malom opustenom a smradľavom salaši sme strávili nasledujúce dva dni a dve noci. Tretí deň ráno, ešte pár hodín pred rozvidnením, sa v osade zjavil starý rozhrkaný gazík a šofér so spolujazdcom sa s Kubalom tíško vyobjímali. Mne to bolo jasné a Sanare aj Azirovi tiež. Potom si obaja muži prezreli obsah našich batohov s krištáľmi. Vysypali ich na celtu a asi hodinu či dve preberali a triedili a drmolili pritom svojím jazykom. Len Kubal sa občas zapojil do ich rozhovoru. Nakoniec pozreli na nás, usmiali sa, kývli hlavami a Kubalovi postrčili plátennú tašku, ktorá, ako sme neskôr zistili, bola plná pekných zelenučkých amerických dolárov. Všetci sme nastúpili do gazíka a hrkotajúc sme sa stratili v tme. Po hodinách jazdy sme sa dostali na poľné letisko, kde nás už čakalo malé športové lietadlo a kde sme sa rozlúčili s našimi sprievodcami, ale aj s Kubalom. Bolo to veľmi emotívne už aj preto, lebo sme vedeli, že Azir a Sanara sa s ním možno už nikdy v živote nestretnú. Nechal som Kubalovi aj svoju Čaru, čo v nej vzbudilo značný nepokoj, ale inak sa nedalo. Asi za dve a pol hodiny letu sme pristáli pri železničnej stanici, kde sme po ďalších pár hodinách čakania sadli na vlak do stanice svet. Azir a Sanara boli len akoby náhodnými cestujúcimi a ja som bol hlavným vyjednávačom. Za pár dolárov sme dostali svoje kupé a o niekoľko dní sme boli pri oceáne. Na východe sme za štyri stovky bez problémov zohnali originálne pasy, ktoré však neboli nikde evidované, a napokon sme zohnali i kapitána, ktorý bol ochotný za slušnú sumu zobrať na palubu dvoch mladých zaľúbencov. Ešte naposledy sme sa zhovárali, tak som povedal Azirovi: „Azir, keď sa dostanete do Čile a všetko bude v poriadku, pošli mi pohľadnicu. Ak bude všetko v poriadku, napíš že sa máte dobre a že jedlo a víno sú výborné. Ale neposielaj to mne, pošli to niekomu, komu dôveruješ, a ten nech mi to doručí. Ak sa dovtedy nič nezmení, skúsim sa dostať za vami.“ Potom sme si v prístave podali ruky a tam som sa s Azirom a Sanarou videl naposledy.

Mesiace leteli. Ešte dva razy sme boli s Kubalom v našej doline a moja sučka Čara sa zasa pridala ku mne. Vedeli sme však, že dolinu už niekto objavil. Čara vrčala takmer na každom kroku a ja som jej márne vysvetľoval, že to už nie je ten náš raj, čo kedysi. Vždy sme tam boli iba tri či štyri týždne, ale bez Azira to nebolo ono. Stále sme museli myslieť na to, aký bol osud Azira a Sanary a či sa im podarilo dostať sa tam, kam chceli. Keď sme opúšťali dolinu, ja som si už krištále ani nebral. Len Kubal. Pre mňa to bolo priveľmi riskantné. Doma som neustále cítil, že som sledovaný a že niekto stále kontroluje moje príjmy a výdavky. Dva razy mi vykradli byt, no ja som vedel, že to neboli zlodeji, ale že niekto poriadne prehľadal môj byt preto, aby buď zistil, kde je naše nálezisko minerálov, alebo kde sú Azir a Sanara. Kubal, žijúci v ázijskej oblasti, mal kontakt s miestnymi a s čínskymi obchodníkmi, ktorí mu za krištále veľmi pekne platili a on mi odkladal peniaze. Tak sme si žili a spomínali s obavou v duši, pokiaľ som nedostal tú pohľadnicu z Čile. Hneď zajtra píšem Kubalovi a potom si idem kúpiť lístok do Vladivostoku. Pas mám, peniaze mi na rozlúčku prinesie Kubal a ja mu navždy odovzdám Čaru. No a nejakú loď si isto nájdem.

Tento príbeh je súčasťou knihy "Karpatské horské", ktorú si môžete kúpiť v našom eshope alebo v Martinuse.