1. deň - presun

Boli sme celkom slušná skupinka kamarátov, naskladali sme sa do dvoch áut a vyrazili cez našich južných susedov k rumunskej hranici. Prvá nepríjemnosť pri vstupe do Rumunska – nepochopenie sa s colníkmi na hraničnom priechode a vyhrážka, že mi zasielajú pokutu. Druhá nepríjemnosť o polhodinu neskôr – môj slovenský spolupútnik na aute za mnou nestihol dobrzdiť a na križovatke sme si pekne pooškierali nárazníky. To by už snáď nepríjemností bolo pre dnešok dosť...

Z dedinky Pietroasa vedie nádherná cesta až ku krasovej oblasti Padis. Cesta je úzka, ale nová a udržiavaná. Pre ľudí, ktorí trpia nevoľnosťou pri zákrutách je toto nočná mora, ale pre mňa to bol dokonca aj šoférsky zážitok. Z lesa nás cesta vyvádza na horské lúky a ostávame okamžite očarení nádherou miestnej prírody. Zastavujeme a po hodinách jazdy vybiehame z áut ako divé zvery pustené na slobodu.

Študujem mapu a zisťujem, že do kempu Poiana Glavoi sa musíme vybrať šotolinovou cestou a opustiť asfaltku. Pre autá s nízkym podvozkom je asi 2 km úsek cesty utrpením a kým dôjdeme do kempu, párkrát podvozok okúsi miestne kamene.

Kemp Poiana Glavoi

Skvelé miesto pre rozloženie tábora, odkiaľ sa dá vychádzať na turistiku do všetkých svetových strán. My si miesto nachádzame na brehu potôčika. Poplatky žiadne, ale tým pádom netreba očakávať ani nejaké lepšie služby. Toaletou je les, studnička je asi 300 metrov od miesta, kde kempujeme, ale čo nás teší – funguje jeden z asi štyroch bufetov. Takže našu cestu do Rumunska končíme prvý deň s plnými bruchami a s pivom vychladeným v potoku. V takomto opojení plánujeme zajtrajší deň a plán máme vcelku ambiciózny. Chceme využiť, že sme ešte plní síl. Plánujeme navštíviť nádhernú vyhliadku Piatra Galbenei, jaskyňu Focul Viu a tiesňavu Cheile Galbenei.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

2. deň

Skoro ráno nás budí štekot psov a stádo cengajúcich oviec, ktoré pastier preháňa cez náš kemp. Rýchle raňajky, pobaliť veci a vyrážame žltou značkou smerom k vyhliadke Galbenei. Značkovanie nie je tak kvalitné ako sme zvyknutí na slovenské pomery ale s navigáciou a s mapu nie je problém nájsť správnu cestu. Cestička sa kľukatí pomedzi staré stromy a machom obrastené kamene. Mám pocit akoby som sa ocitol v jednom zo slovenských pralesov. Naozaj nádherný a neporušený les. Je to neuveriteľný zážitok kráčať lesom a netrafiť ani na jednu lesnú cestu, ani na jediný vyrúbaný strom. Žltá značka nás privádza ku skalnému hrebienku, ktorý sa akoby obchádza zozadu a až po chvíli sa pomedzi skalky predierame na vrchol hrebienka. A potom som ostal pár minút so sánkou dole a užíval si jeden z najkrajších výhľadov aké som kedy videl. Úžasné rozvlnené zelené more lesov a malých lúk, všetko celistvé bez jedinej jazvy od predošlého výrubu, kam oko dovidí len príroda a žiadne dediny, ani mesto, ani hluk. Božské miesto pre milovníkov ticha, samoty a prírody.

Jaskyňa Focul Viu

Na vyhliadke trávime takmer hodinu, nie a nie sa s týmto úžasným miestom rozlúčiť. Dlhá cesta pred nami nám však nedovoľuje len tak posedávať. Ďalším cieľom je jaskyňa Focul Viu, ktorá je od vyhliadky vzdialená ani nie pol hodinu chôdze žltou značkou. Do útrob jaskyne vedie chodník, ktorý sa odpája od žltej značky pri informačnej tabuli. Bohužiaľ, dnu do jaskyne by sa vchádzať nemalo a ani nemôžeme, lebo jej vstup je celý pokrytý ľadom, stačilo by jedno pošmyknutie a mali by sme problém. Tak sa dívame len zo vstupného portálu. Vo vnútri sú ešte ľadové cencúle a my sa tu dole drkoceme v krátkych tričkách, hore v lese je teplota aj na opaľovanie sa.

Roklina Cheile Galbenei

Od tohto miesta smerujeme z kopca do doliny potoka Luncsoara. Stratíme 400 výškových metrov, aby sme ich neskôr opäť poctivo vyšliapali. Takto začiatkom jari je les plný medvedieho cesnaku a všetko okolo má najsýtejšiu zelenú farbu akú len les vie mať. Všetko ožíva a v tejto nádhere vedie nenápadný úzky kľukatý chodníček, ktorý ubieha tak rýchlo, že sa ani nenazdáme a už počujeme hukot potoka v doline. Nevieme o rokline Cheile Galbenei mnoho. Videl som pár fotiek, ktoré boli fascinujúce, ale inak netuším, čo máme očakávať. Pred samotným vstupom do rokliny počuť len hukot valiacej sa vody, ktorá vyvoláva v podvedomí trocha tiesnivý, no zároveň dobrodružný pocit. Na začiatku chodníka dolinou je informačná tabuľa, ktorá odporúča mať so sebou ferratovú výstroj.

Začíname chápať, že ešte je možnosť, že sa otočíme a vrátime sa po svojich stopách späť, našťastie, každý z nás je natoľko tvrdohlavý, že to ani len nepripúšťa. Zatiaľ čo ostatní ešte obedujú, vyrážam napred. Chcem si vychutnať trocha samoty a pofotiť si okúzľujúce miesto. Už po prvých pár sto metroch však narážam na prekážku. Chodník vedie skalkou, ktorú neviem obísť kvôli vode z jednej strany a kvôli krátkym nohám ju neviem preliezť ani z druhej strany. Hútam a tápem tu dobrých 5 minút, kým sa rozhodnem, že sa proste na zadku spustím dole skalkou a len dúfam, že neskončím vo vode.

Podobne sa tu trápia aj moji kamaráti. No v prípade, ak by mal niekto fakt veľký problém, stačí sa vyzuť a ak to stav vody dovolí, toto miesto jednoducho obísť. O tom, že to nebude len prechádza parkom, nás presviedča hneď za týmto úsekom prvá skalná stena s kovovou reťazou a stúpačkami. Kto má prelezený Slovenský raj, pre toho to bude malina. No aj tak mi to tu pripadá akési viac divoké a nepokorené ako v Slovenskom raji. Trošku náročnejší je úsek s reťazou, ktorá premosťuje dve miesta medzi skalkami nad vodou. Chce to trošku balansovania, ale keďže sa je čoho držať, nie je to až taký problém. Trochu to človeku zdvihne adrenalín a už sa nevie dočkať, čo bude ďalej.

V rokline sa určite človek nestihne nudiť. Jedna reťaz strieda druhú, stúpačky, skaly... Chvíľu stúpame, chvíľu zase klesáme späť k potoku. Zaujímavým miestom je skalný tunel, cez ktorý vedie chodník. Treba sa tu veľmi dobre držať reťaze, pretože chodník je poriadne strmý a blatistý. Potom nasleduje pár úsekov, kde nie sú žiadne technické pomôcky, ale terén aj tak nie je určite vhodný pre neskúsených turistov.

Očarení sa blížime k asi 15 metrov vysokému vodopádu, ktorý hučí v doline tak, že človek nepočuje takmer svoje vlastné slová. Tu začína asi 60-metrový úsek reťaze, ktorá vedie ponad vodu, ale nie sú tu žiadne stúpačky. Na klzkých kameňoch je to celkom adrenalínová preliezačka. Dalo by sa jej ľahko vyhnúť – stačilo by si vyzuť topánky a prejsť vodou, ale to by nebola taká zábava. Musím sa priznať, že po tomto úseku som mal poriadne stuhnuté ruky. Reťaz končí až priamo pri vodopáde. Neviem, či nájdem správne slová, ale bol som v prírodnom raji, neraz sa v myšlienkách na toto miesto vraciam. Takéto zážitky sa opísať nedajú, to treba vidieť a zažiť.

Pri vodopáde nás chytil poriadny lejak, kvôli hučaniu vodopádu sme vôbec neregistrovali blížiacu sa búrku. No tentokrát sme mali šťastie, že len pár desiatok metrov ďalej je veľká a priestranná jaskyňa, kde nachádzame parádny úkryt. Leje asi hodinu, vietor, dážď, krúpy, trocha slnka a zase dážď. Nikomu sa nechce šliapať v nečase a hlavne nie v náročnom teréne. Keď sa zdá, že búrka je preč, pokračujeme v stúpaní dolinou. Nadobúdal som pocit, že dolina bude končiť - to je však omyl. Ďalšie krásne časti boli pred nami, ale vychutnať sme si ich veľmi nemohli kvôli ustavičným prehánkam. Rozmočené lístie a kĺzke chodníky nútia človeka premýšľať nad každým krokom, pretože chodník neraz vedie veľmi príkrym svahom a pod chodníkom sú len skaly a potok. V jednom mieste sa celý potok stráca v útrobach mohutného brala. Ešte nasleduje pár úsekov s reťazami až nás chodník privádza k zaujímavej vyvieračke, kde celý vodný tok začína. Aby to nebolo príliš jednoduché, tu nás chytá opäť poriadny lejak. Cesta vedie priamo ponad vyvieračku po klzkých mokrých vápencoch. Reťaz je fajn, ale veľa istoty človeku nedopraje, je dosť voľná.

Po prekonaní prekážok začína opäť pekný lesný chodníček ako z rozprávky. Obrastený bielo zakvitnutými medvedími cesnakmi míňa staré stromy. Tento úsek cesty sa mi zdá byť nekonečný. Hoci sme neprešli veľa, v nohách aj tak cítime únavu, ešteže je les tak krásne pestrý, a tak hlava ani nemá čas premýšľať nad nejakou únavou. Žltou značkou vychádzame na hrebeň odkiaľ to je do kempu len pár kilometrov. Všetko je mokré a zablatené. V lese sa tvorí mystický dažďový opar. Pôvodne som mal v pláne navštíviť aj roklinu Cetatile Ponorului, ale únava v nohách a pokročilý čas zmenili plán.

Do kempu prichádzame s búrkou v pätách. Práve, keď mi na stole pristane čosi podobné nášmu gulášu, strhne sa tak intenzívny lejak s krúpami, že za pár sekúnd je všetko naokolo biele. Telom až prebehnú zimomriavky, keď si predstavím, žeby som bol v tomto nečase niekde v lese. Pod vodou končia aj niektoré z našich stanov.

Deň zakončujeme sušením vecí a plánovaním ďalšieho dňa v prístrešku v jednom z bufetov. Ochutnávame aj z jednoduchých jedál, ktoré majú v ponuke a tešíme sa na ďalšie zážitky v nesmierne krásnych horách. Musím povedať, že večer som mal problém zaspať, pretože som sa ustavične hrabal v mapách a premýšľal ako z nasledujúcich dní vyťažiť maximum.

Som presvedčený, že sa sem ešte vrátim, pretože mať takúto nádheru na dosah, v podstate len pár hodín jazdy od domova je veľmi veľké lákadlo.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek