Svet Patagónia - Los Glaciares
Každá krajina, každá oblasť má národné parky, ktoré sú tzv. povinnou jazdou pre turistov. Dajú sa v nich očakávať davy turistov a scenérie stokrát videné na internete. V Los Glaciares, v argentínskej Patagónii, je však tesne po hlavnej sezóne len minimum ľudí a park má 3 atrakcie, ktoré nemôžeme obísť. Ak existuje rebríček najkrajších hôr sveta, potom Monte Fitz Roy a Cerro Torre nepochybne patria minimálne do TOP 10.
Z Bariloche do El Calafate je to busom asi 2100 km s jedným prestupom. Cestujeme okľukou cez mestá na atlantickom pobreží Argentíny Commodoro Rivadavia a Rio Gallegos. Existuje aj priame a kratšie spojenie na úpätí Ánd po ceste Ruta 40, tade však jazdia iba cestovky formou 3 – dňových zájazdov za neprimerané peniaze... Autobus zastavuje na obedňajšiu polhodinovú prestávku pri motoreste. Kupujeme pár empanadas, niečo na spôsob pečených pirohov plnených mletým mäsom a potom sa obšmietame po okolí. Kam oko dovidí, rovina ako stôl, typická argentínska pampa. Za plotom sa pasie lama. Pekne pózuje pred fotoaparátmi. Viem, ako sa bránia lamy v ohrození, ale aj tak ju idem poškrabkať za ušami. Lama ale nemá záujem a dostávam riadny pľuvanec rovno medzi oči. V prvom momente ju chcem knokautovať, ale dostať ďalšiu dávku netúžim, tak sa jej len slovne "poďakujem".
V Rio Gallegos len tak-tak stihneme prestúpiť a po 500 km jazde vystupujeme o jednej v noci v El Calafate. Za pomoci Lonely Planet a ochotného domorodca nachádzame kemp blízko centra mesta a v ňom stan našich kamarátov. Miro s Johanom prileteli do Buenos Aires 4 dni pred nami, počkali nás tam a potom išli na rozdiel od nás rovno na juh do Patagónie. Teraz už smerujú na sever. Kemp je vybavený mnohými miestami na grilovanie, tak v sobotu podvečer grilujeme stejky, popíjame Quilmes a rekapitulujeme, čo sme za tých 6 týždňov prešli. Ku koloritu argentínskych miest patria túlavé psy. Neútočia, nežobrú, vylihujú po uliciach. Jedna svorka chodí cez dieru v plote aj do kempu. Fenka má práve svoje dni, psy sa o ňu bijú do krvi.
Podľa prospektov najväčší a stále rastúci kontinentálny ľadovec Perito Moreno vynechávame z programu. Je to zas len kšeft pre cestovky a navyše chodia tam veľmi neskoro, farbami žiariaci ľadovec pri východe slnka by sme aj tak nevideli. Ľadovec podobných rozmerov ešte uvidíme v Torres del Paine v Čile.
V nedeľu podvečer cestujeme do El Chaltén, dediny pod Fitz Royom. Cesta má 200 km, z toho asi polovica je zatiaľ len štrková. Kvôli odletujúcim kameňom je predné sklo autobusu chránené pletivom. Kemp v El Chaltén je na hornom konci, medzi napoly vyschnutými pabukmi. Na stĺpe visí plagát propagujúci boulderfest, ktorý sa tu konal pred mesiacom. Celá dedina je obkolesená asi 30 m skalnou hradbou, boulderisti tu musia mať raj. Prichádzajú k nám dvaja trekeri a upozorňujú nás, nech si dáme pozor na výstroj, im zmizla z predsiene stanu. Vďaka za varovanie, po bezproblémových šiestich týždňoch sme už takmer strácali ostražitosť. V pondelok ráno sa lúčime – Miro s Johanom pokračujú do 35 km vzdialeného Villa O´Higgins v Čile na začiatok známej cesty Carretera Austral a my pod Fitz Roy. Chodník do kempu Poincenot má asi 7 km iba s miernym prevýšením. Za normálnych okolností prechádzka na 2 – 3 hodiny. My však už na prvej vyhliadke na Fitz Roy úplne strácame pojem o čase, obdivujeme a fotíme fantastické žulové veže. Času máme dosť, zostávame na noc na neďalekej skalnej plošine.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Budík zvoní hodinu po polnoci. Spod periny sa nám veľmi nechce. Avšak len čo vystrčím hlavu zo stanu, v okamihu bežím aj s foťákom na okraj skalného zrázu. Na oblohe ani mráčka, len milión hviezd, je spln mesiaca, ľadovec pod Fitz Royom doslova žiari. Neskutočné divadlo. Tisíckrát preklínaný 2,4 kg vážiaci statív, ktorý vláčim na batohu naprieč Argentínou, konečne nachádza plné uplatnenie. Okolo tretej prichádzajú mraky, aspoň môžme ísť spať. Ráno pri východe slnka sa mraky práve rozpadajú a Fitz Roy pózuje celý oranžový. Kým prídeme na obed do kempu Poincenot, ešte x – krát fotíme stále ten istý Fitz Roy a gýčovú krajinu okolo. Kemp Poincenot je skoro celý ukrytý v lese blízko potoka. Info tabuľa upozorňuje, že voda v potoku je pitná. Poobede si ideme stopnúť čas potrebný na výšľap k Lagune de los Tres pod Fitz Royom. 40 minút - vieme, kedy budeme ráno vstávať. V stredu ráno už netrpezlivo čakáme na brehu plesa, pripravení zachytiť prvé lúče slnka. Stojíme asi v 1500 m n.m, je 7:15 miestneho času. Najprv sa lúče dotknú 3445 m vysokého Fitz Roya, potom je osvetlený o 400 m nižší Poincenot a nakoniec Exupéry. Svetelná show trvá niekoľko minút a je jedným z naj momentov celej našej cesty po Patagónii. V ten deň ešte stihneme navštíviť ľadovec Glaciar Piedras Blancas. Včera poriadne rachotil, dnes však nemáme šťastie, nechce uvoľniť ani kocku ľadu.
Vo štvrtok doobeda sušíme stany. Sú rozhodené na slnku už za hranicou kempu. Prichádza chlapík v šiltovke, podáva mi ruku, predstavuje sa menom, je to miestny strážca parku. Upozorňuje ma, že za hranicou sa kempovať nesmie. Vysvetľujem, že tam len sušíme stany. Ok, no problem a s úsmevom odchádza preč. Poobede sa presúvame pod ďalšiu ikonu Patagónie – Cerro Torre. Týči sa vo vedľajšej doline nad plesom Laguna Torre. Oproti sivej oblohe vôbec nevyzerá impozantne. Snáď sa zajtra vyčasí. Aj sa vyčasilo, aspoň na pár hodín v piatok doobeda. Poobede je už zas schovaná za oblakmi. Turisti oblečení v českých outdoorových značkách sa nás anglicky pýtajú, kde sa dá nabrať voda. Sú dosť prekvapení, keď im odpovedáme suverénne po slovensky. Češtinu mám veľmi rád a teraz mi títo tuláci obohacujú slovnú zásobu o nádherné synonymum slova turista. Na otázku, či sú lezci, dostávam odpoveď :" Né, my jenom chodíme, my jsme jenom chodiči...“ Veta ako od Z. Svěráka.
V sobotu za drobného dažďa mastíme nazad dolu do El Chaltén. V dopravnej spoločnosti povrdzujeme otvorené spiatočné lístky do El Calafate. Bus ide až o 4 hodiny, prezeráme obchod so suvenírmi, robíme tržbu v panaderii aj reštaurácii a pozorujeme dianie na hlavnej ulici. Fúka, mrholí a zároveň svieti slnko – pravé patagónske počasie. Niekde v oblakoch nad dedinou tušíme Cerro Torre a Fitz Roy. Verím, že sme ich nevideli naposledy. Hasta luego, Fitz Roy!
