Túra

Bývalými významnými mestami Volovských vrchov III.

14.04.19
Na východnom Slovensku nemalo baníctvo takú slávu a význam ako v západnejších oblastiach, ale napriek tomu sa tu stáročiami vyformovalo významné mesto na jeho juhu. O čosi severnejšie sa nachádza zase iné mesto, ktoré drží primát s najvyššou kostolnou vežou na Slovensku. V prvom prípade je reč o Rožňave a v druhom o Spišskej Novej Vsi.

Trasa

Rožňava – Rožňavské kúpele – Čučma – Chata Volovec – Skalisko – Volovec, sedlo – Henclová – Zahájnica – Nálepkovo – Závadka – Seliská – Labková – Bindt – Babiná – Teplička nad Hornádom – Hájik – Spišská Nová Ves

Samozrejme, obe mestá sú dnes regionálne centrá, ale ich zašlú slávu pripomínajú len kroniky a nádherné historické námestia. Minimálne rožňavské, zvané Námestie baníkov, kde ma čakala parťáčka Mirka. Keďže na východe nemala veľa pochodeného, tak nebol veľký problém s dohodnutím trasy. Ako mňa, tak aj ju zaujala trojuholníková centrálna plocha hlavného námestia, ktoré svojím tvarom je na Slovensku relatívne netradičné.

Keďže sme ale mali pred sebou 4 hodiny šliapania až na hlavný volovský hrebeň, nezdržiavali sme sa tu veľmi a vyrazili v ústrety Skalisku. Pôvodne som chcel ísť do Čučmy po žltej na Betliar, keďže do Čučmy to mala byť asfaltka, ale hneď na začiatku sme sa zakecali a zrazu sme zistili, že po asfaltke ideme. No nič teda, tak sme teda ňou neochotne išli, až sme okolo bývalých banských diel na začiatku Čučmy došli k centru, kde sa nachádza posledný vyťažený vagón. Pred ním sa ešte dalo odbočiť a ísť po modrej cez sedlo Krivé na Zlatý stôl, ale kvôli rúbaniskám a aj kvôli tomu, že som tam už bol, ma to tam viac nelákalo.

Apropo Čučma, kde som sa ocitol druhýkrát, keď som tu pred pár rokmi netradične prespával u starých rodičov jednej couchsurferky, je prvá z baníckych dedín, ktorými sme prechádzali. Ako spomína stránka Čierne diery, v minulosti sa tu ťažili antimónové, mangánové a medené rudy. Pamiatkami na ťažbu zostali ručne razené banské chodby – kresanice. Jedna, 240 metrov dlhá, je prístupná vo vyšnej časti dediny a samozrejme sme do nej trocha zašli.

Na Skalisko

Ako som spomínal vyššie, Zlatý stôl ma nelákal, zato však Skalisko, ktoré svojimi výhľadmi stojí za návštevu aj druhýkrát, čo bol môj prípad, sa mi akurátne hodilo na bivak. Pre prípad nejakých mackov. Ale keď sme po siahodlhom nezáživnom výstupe lesom došli k Chate Volovec, tak nás chatár, ktorý očakával nejakých turistov, ubezpečil, že o medveďoch dlhšie nemali chýru. Už ani volovské medvede nie sú čím bývali...

To nás vcelku upokojilo a akurát ostávali menšie problémy z rozťahujúcich sa mrakov. Pri finálnom šliapaní na Skalisko sme stretli zostupujúcich oneskorencov a pri ňom zaparkované auto zvláštneho týpka, ktorý cvičil na nejakej loptičke. Bol vcelku ukecaný a svojský, a tak sme podebatili. Týpek si sem vybehol na západ slnka a mal o chvíľu odfrčať a prísť naspäť s kamarátom. Tak sa aj stalo, v nezistenom nočnom čase prifrčali a robili nám zlé sny. Ale keďže sme boli usalašení na druhej strane skál pod previsom, tak sme to ani neriešili.

Spanie nebolo problematické, azda ak nepočítam fóliu, ktorú som si dal pre prípad padajúcej rosy. No stal sa presný opak, mokrá nebola vrchná ale spodná časť, čiže keď som chcel zabrániť zmoknutiu spacáka, tak som tomu len miestami dopomohol. Neprekáža.

Ráno sme vstali vcelku vyspatí a po 6-tej sme vyrazili. Týpci spali pod strechou plachtoviny a zobudili ich vlastné psiská, keď nás prišli havkajúc skontrolovať. Hlavná vec, že jeden z nich nás večer toľko oňuchával a bavil a teraz si nás nepamätal.

Čo sa mi páči na Skalisku, je jeho bezprostredné hôľne okolie. Keď som tam bol prvýkrát, odchádzal som smerom k sedlu Krivé a vyššie spomenutý Zlatý stôl, ale odvtedy mi pokračovanie červenej Cesty hrdinov SNP západným smerom pobehovalo po mysli a chcel som to prejsť. Na druhej strane, poničené úseky ma odhovárali tak učiniť na hrebeňovke. Tak som to nechával na nejaký podnet. A ten sa ukázal pri prechode z Rožňavy do Spišskej Novej Vsi, keď mi to padlo do trasy cez Henclovú, ktorá ma tiež zaujímala.

Do Henclovej

Išli sme po zeleno-červenej, ktorá nás viedla od Skaliska prekrásnymi scenériami ešte vo svetle ranného slnka, čo som si neskutočne vychutnával a nasával energiu celým svojim bytím. Ešte aj teraz, keď si na to spomeniem, tak mi to pomáha zvládnuť zimné intermezzo. Všetko pekné ale skončilo za jednou z mála kompaktných častí lesa, keď sme uvideli prvé z rúbanísk. A horšie len začínali, najmä po červenej. Od sedla Volovec, sme však išli po zelenej do Henclovej, kde sme mali zostupovať len po zvážnici. Podľa fotiek som ale vedel, že to bude ďalšia rúbaň a potom asfaltový úsek až po Zahájnicu. Našťastie, úsek bol zrána ešte neobjavený slnkom, tak sa nám išlo relatívne v pohode. Od menšej skládky dreva sme zostupovali po asfaltke a tak zišli do Henclovej. Radosť nám robili aspoň pastviny po oboch stranách cesty, kde sa pásli ovečky.

Pred dedinou však nechýbal bordel, čo je smutné, keďže je to pekná dedinka v objatí vcelku zachovaných lesov. Značka prechádza časťou Huta (Henclová), ktorá je mladšou oproti Stillbachu (Tichý Potok), ktorý mal dokonca práva slobodného banského mesta, ale žiaľ, bol v roku 1556 spustošený a časť obyvateľstva vyvraždená. Idúc práve v čase pred svätou omšou, stretávali sme miestne babky, ktoré sa schazdali v kostole, na ktorého veži sa skvie banícky znak.

Žiaľ, značka nás posielala ďalej po asfaltke, a tak sme museli ísť. Síce som pokukoval, či by sa nedalo nejak neznačene cez hory, ale ísť tak naslepo a s batohmi sa vláčiť kade-tade by neurobilo dobrotu najmä parťáčke, ktorá ako keby nemala síl ani len na občasnú komunikáciu. Tak sme kráčali a kráčali mlčky do Zahájnice, ktorá je miestnou časťou Nálepkova a predstavuje len pár roztrúsených domkov popri ceste. Tu sme v strede osady odbočili na kamenistú cestu, ktorá nás okolo veľkého oploteného pozemku na spôsob rančov z Dallasu, priviedla k stúpaniu na hrebienok pod Streleckým vrchom, kde sme si dali prestávku na najedenie. Po nej sme začali klesať, ale dosť blbým mokrastým úsekom. Po chvíli sme uvideli protistojaci vrch Pálenica, čím som vedel, že o chvíľu zídeme na cestu do Nálepkova. Tak sa aj stalo, aj keď to nebolo veľmi plánovite, lebo som dúfal, že sa mi podarí do dediny zísť z lúk pod Streleckým vrchom. Ale bez navigácie ťažko.

No nič teda, opäť sme teda išli asfaltkou, a tak mi robilo spoločnosť pokukovanie na Pálenicu a pre moju spolupútničku zase nezvyk z cigánskych osád Prvý a Druhy Hámor, odkiaľ sa niesol hurhaj. Keď som jej povedal, že u nich je nonstop bašavel, tak sa zadúšala od smiechu.

Aj keď sú spomínané osady vzdialené od zelenej, predsa sme prechádzali jednou v rámci dediny, ale musím povedať, že boli vcelku na úrovni. Značka nás za chvíľu priviedla do centra, kde sme si odskočili do parku k sympóziu drevených sôch. Okolo obecného úradu, ktorý svojou honosnosťou pripomínal svoje dávne slávne časy Vondrišela, ako znel pôvodný názov Nálepkova, sme okolo kostola prešli naľavo, kde sme chceli hľadať bočnú uličku stúpajúcu do brehu, ktorou by sme sa dostali na nádherné horské pastviny, kde som sa plánoval napojiť na zelenú hrebeňovku. Teda, obyčajne to tak býva, že ulica na konci nekončí, ale vyúsťuje do lúčnej alebo lesnej cesty. Ale jedinou uličkou, ktorú sme skúsili, sme sa dostali na jej naozajstný koniec v podobne oploteného pozemku. Skoro ma urvalo, keďže v horúčave s batohom som zbytočne strácal energiu. Od miestneho občana, sme sa dozvedeli, že ďalšia je až na konci dediny, tak sme hrebeň nechali hrebeňom a voľky-nevoľky sme museli opäť šliapať po asfaltke.

Okolo Závadky

A to ma dosť žralo, lebo som sa tešil na horské pastviny pod Sosničkami, ktoré som išiel pred pár rokmi z Hnilca cez Závadku a Poráč do Matejoviec nad Hornádom. Ale nič sa nedalo robiť. Pomaly sme stúpali a sledovali aspoň obmedzene vykukajúcu Žalobu, okolo ktorej budeme o chvíľu prechádzať a následne, pri ohybe štátnej cesty do Závadky sme mali možnosť vidieť úsek, ktorý sme od hlavného hrebeňa Volovských vrchov práve prešli. No znepokojovali nás prichádzajúce mraky, ktoré k nám zaniesli pár kvapiek dažďa, čo nás veru netešilo.

Prechádzajúc pod Závadskými skalkami nás zbadali miestne decká a hneď k nám poslali uvítaciu delegáciu v stopercentnom zložení. Aj tu však majú dobrý zvyk pýtať sladkosti a nie peniaze. My sme ale zrýchlili a už sme sa len očami dohodli, že do dedinky nezachádzame, ale ideme rýchlo naším smerom k Žalobe. Detiská nakoniec vyžobronili od Mirky keks a keď ešte nejaké otravovali, tak som ich poslal kade ľahšie. Nechali nás tak a my sme čo najskôr chceli vybehnúť nad dedinu. Tak nakoniec nielen zo Sosničiek, ale ani zo Závadky veľa nebolo a musel nám stačiť úsek po Seliská. Ten je síce tiež pekný, ale v asfaltovom marazme to bola slabá náplasť. No nič, čo už.

Mračná ale strašili naďalej a už som rozmýšľal rýchlo dôjsť k Seliskám, čo znamená krytie aspoň pod stromami. Došli sme k smerovníku, ktorý od poslednej návštevy presunuli o pár metrov bližšie k stretu chodníčkov, urobili sme si ďalšiu prestávku a parťáčka začínala prejavovať známky rozkladu síl. Tak sme si dali dlhšiu prestávku a pokračovali sme ďalej úsekom, ktorý som nepoznal a čakal som najmä na bývalú osadu Bindt, ktorá ma tiež dlhšie lákala. Došli sme k rázcestniku Labková, ale zelená nás poslala po asfaltke ponad osadu. Už som začal mať obavy, že ňou ani nepôjdeme. Našťastie sa pri štôlni Grunblatt zatočila a nasmerovala si to do Bindtu. Výhodou tohto variantu je výhľad na bývalú banskú - dnes chatársku osadu.

Bindt

Bývalú banícku osadu Bindt som si predstavoval presne tak, aké dojmy som si odtiaľ odniesol. Zašli sme do stredu osady zo 14. storočia, v ktorej sa ťažila meď a kde sme uvideli malý kostolík a zvonicu. Zvonica bola staršia a rovnako vyzeral aj kostolík, ale podľa infotabule mal len čosi cez šestnásť rokov a aj zvonička s historickým zvonom bola zrenovovaná z popudu miestneho nadšenca. Ako kostolík, tak ani ostatne domčeky nerušili a zapadali do baníckeho koloritu. Vrátili sme sa na zelenú. Súbežne nás sprevádzal miestny Banský náučný chodník Hnilčík-Bindt, ktorý nás priviedol k zaniknutým banským stavbám Pražiarne železnej rudy z rokov 1870 a 1902.

Odtiaľ sme schádzali po šotoline Zadnej doliny, ktorú sme ale opustili, keď nás zelená nasmerovala do hory, a tak nám robil spoločnosť príjemný chodník, ktorý sa len miestami menil na diviačie kúpele. Stúpali sme, až sme došli na väčšiu čistinku s elektrickým vedením. Tu sme značku stratili, tak sme sa museli vracať a hľadať kade-tade, až sme objavili nevýraznú odbočku z lesnej cesty. Tou sme sa dostali na lúky pod Babinou a pri poľnom kríži v otvorenej krajine polí a lúk s výhľadmi do Hornádskej kotliny v pozadí s Levočskými vrchmi sme objavili okrem smerovníka aj týpka fotiaceho neviem čo.

Idúc prašnou cestou pod pražiacim slnkom sme po ľavej strane videli nejaké domy, tak sme si mysleli či to nie je Teplička, ale bola to samozrejme blbosť, lebo okolo Tepličky sa vinie železničná trať a tú sme nemohli v uzavretej doline očakávať. Tú sme tak hádali v dedinách po pravej strane. Keďže v pozadí dominoval výškový Madaras v Spišskej Novej Vsi, tak dedinu pred ním sme hádali ako Tepličku, čo nám ozrejmili cyklistické smerovníky a prejdúc poľnohospodárskym družstvom sme pri ihrisku vnikli do dediny. Keď sme došli do jej stredu, kde sa vynímali plagáty oznamujúce 690. výročie prvej písomnej zmienky, tak som si išiel odfotiť staro vyzerajúci kostol s peknými (novo)románskymi dvojoknami. Parťáčka za ten čas zistila, že ide autobus a tým pádom to tu ukonaná ukončila.

Mne sa čakať nechcelo, a tak sme sa rozlúčili a pobral som sa ďalej. Sprvoti som kopíroval značku, ale keď som uvidel serpentíny štátnej cesty, po ktorej sa stúpa do Tepličky, tak som si to skrátil, keďže som videl v diaľke pred sebou Spišskú Novú Ves. Došiel som k spodnej časti, ktorá administratívne patrí do mesta a kde stojí vlak, ale na počudovanie, na železničnej zastávke je názov Teplička nad Hornádom. Odtiaľ som plánoval prejsť po lúkach ponad cigánsku osadu Hájik, ale prešvihol som stupák v bočnej doline Teplického Brusníka, a tak som musel prepočítavať, že pôjdem po cykloznačke. No ukázala sa ako obyčajná asfaltka. Opäť!!! Pripadajúc si ako asfaltkový turista, som došiel do Spišskej Novej Vsi, kde práve končili Dni Spišiakov.

Zhrnutie

Túra by sa dala nazvať aj asfaltovou, lebo som ňou išiel asi na piatich a nie krátkych úsekoch. Čím by mohla vyvstať otázka, prečo som ňou išiel? Jednak bola nevyhnutnosťou a tiež to bolo nedopatrením. Ale stálo to za to. Najmä ranný odchod zo Skaliska, či bývalá banská osada Bindt, ale aj kúsok hrebeňových lúk od Závadky. Keď som odchádzal autobusom zo Spišskej Novnej Vsi a zazrel hory nad ňou, tak ma v srdci zahrialo, že som zvládol taký dlhý úsek.

Fórum 4 príspevky
Bývalými významnými mestami Volovských vrchov III. 22/04/19 19:42 4 príspevky
Najnovšie články autora
 
Túra Trojdňové jesenné podpolianske lazy a Zákľuky Babie leto roku 2018 bolo ako to lanské, opäť nádherné a dožičilo veľa vhodných dní na túlanie sa Slovenskom. Využil som ho na jesennú trojdňovku Veporskými vrchmi, ktoré som chcel opätovne navštíviť už hneď po prvej návšteve, keď sa mi veľmi zaľúbili Zákľuky. Zároveň som dlhšie rozmýšľal prejsť si detvianske a hriňovské lazy. 05/08/19 Henrich Tomáš Veporské vrchy, Poľana
Túra Mýtna – Šoltýska – Utekáč – Tisovec – Muráň II. Oblasť medzi Mýtnou a Muráňom na prvý pohľad nevyniká ničím zaujímavým, len samé lesy, pasienky a lazy. No práve to, činí z toho žiadanú lokalitu pre milovníkov nevysokých pohorí a malebných lúk a dokonca sa tu dajú nájsť aj pamiatky ľudského umu, ale žiaľ aj hlúposti. 29/07/19 Henrich Tomáš Stolické vrchy, Veporské vrchy
Túra Mýtna – Šoltýska – Utekáč – Tisovec – Muráň I. Oblasť medzi Mýtnou a Muráňom na prvý pohľad nevyniká ničím zaujímavým, len samé lesy, pasienky a lazy. No práve to činí z toho žiadanú lokalitu pre milovníkov nevysokých pohorí a malebných lúk, a dokonca sa tu dajú nájsť aj pamiatky ľudského umu, ale žiaľ, aj hlúposti ľudí. 22/07/19 Henrich Tomáš Stolické vrchy, Veporské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Túlačka cez Vlčí kút, Rakytu a Veľkú Somorovú Tribeč mi prirástol k srdcu. Napriek temnej povesti, ktorá vznikla po vydaní známeho slovenského hororu, je to skôr útulné, neveľké pohorie, priam ideálne pre tiché táranie sa v krásnej prírode. V tomto prípade som si chcel dopriať krátku túlačku v okolí Loviec a zároveň článkom otváram edíciu “Paliho bezvýznamných vandrov”. dnes Pavol Timko Tribeč
Túra Javorinkou k hrebeňu Malej Magury Pekné počasie Mariánskeho leta mi spôsobilo alergické svrbenie piat. Jediným medikamentom bola možnosť to rozchodiť. Ordinujem si dva juhovýchodné podcelky Strážovských vrchov. Prechod hrebeňom Javorinky a prejdenie hrebeňa Malej Magury, ktoré lemujú v poloblúku severozápadný kraj hornej, Pravnianskej, časti Hornonitrianskej kotliny. včera Vladimír Mikuš Strážovské vrchy
Prístrešok Chata Lesov SR Vydrica Pri mojom trojtýždňovom pobyte v kúpeľoch Sklené Teplice som neraz kráčal Vydričnou dolinou. Zatiaľ čo kroky drvivej väčšiny kúpeľných hostí sa končili pri odbočke k miestnej časti Sady, kde sa nachádzala stajňa miestneho salaša, ja som ju prešiel celú zopárkrát. Tak isto som vyšiel aj všetkými lesnými odbočkami z nej do okolitých lesov. Keď som si naplánoval, že neznačene prejdem cez Holý vrch Čečetkovým lesom na samotu Konice, narazil som pár metrov od asfaltky na chatu Lesov SR, štátny podnik Banská Bystrica, odštepný závod Žarnovica. 19/10/19 Miroslav Svítek Štiavnické vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Bývalými významnými mestami Volovských vrchov III. 22/04/19 19:42 4 príspevky
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie: Volovské vrchy a Hornádska kotlina

  • Počet dní
    • 2

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1293 m n. m. – Volovec - Skalisko

    • min: 301 m n. m. – Rožňava, centrum

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1730 m

    • klesanie: 1576 m

  • Vzdialenosť
    • 46 km

  • Náročnosť
    • 3

  • Ročné obdobie
    • leto

  • Dátum túry
    • 14.07.2018

  • Štart trasy
    • šírka: 48.6608 ° SŠ
      dĺžka: 20.5343 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.6608 ° SŠ
      dĺžka: 20.5343 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 48.6608 ° SŠ
      dĺžka: 20.5343 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • bivak na Skalisku

  • Voda
    • prameň horskej vody pri Chate Volovec (pod Skaliskom)

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Rožňava (vlak, bus)
      Teplička nad Hornádom (vlak, bus) - Spišská Nová Ves (vlak, bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.91 (0.27)