Práve tento druh spoznávania prírody mi poslednú dobu učaril najviac. Zistil som, že ma oveľa viac fascinuje nepreniknuteľný hustý les s množstvom padnutých stromov obrastených machom, uvedomil som si, že práve pocit odlúčenosti od civilizácie, ktorý v horách vyhľadávam, nenájdem v preplnených Tatrách alebo na fatranskej hrebeňovke. Pre nový druh zážitku musím zísť z turistických chodníkov, musím sa vybrať do miest, kam zvyčajne ľudia bežne nechodia. Prirodzene, takéto miesta, sú zväčša na neprístupných miestach, a tak sa na mnohých lokalitách zachovali aj pralesy. Tak som sa zamiloval do pokoja a krásy prirodzených lesov Slovenska.

Problém však nastáva, ak chcem tieto miesta navštíviť legálne, aby som o tom mohol aj napísať článok. Dlho mi to vŕta hlavou. Samozrejme, vždy sa nájdu ľudia, ktorí si mávnu rukou a pôjdu do týchto lokalít neraz aj v 5. stupni ochrany a neodradí ich ani hrozba pokuty od stráže prírody. Úprimne, asi ani ja by som nebol výnimkou, ak by som netúžil sa o zážitky podeliť verejne.

Aby bolo všetko v poriadku, vybavujem pre seba a pár kamarátov doprovod z občianskeho združenia, ktoré sa venuje túram divočinou. Máme vybavený oficiálny vstup do rezervácií mimo chodníkov a pred sebou celé tri dni spoznávania pralesov Veľkej Fatry.

Samozrejme za tri dni sa toho veľa stihnúť nedá, a tak spolu s naším doprovodom dohadujem na každý deň nejakú inú lokalitu. Stretávame sa v piatok okolo obeda a smerujeme k hotelu Smrekovica. Tu odstavujeme autá, zoznamujeme sa a rozhodujeme sa, že vzhľadom k pokročilému času dnes navštívime len najbližší prales vo vrcholových častiach Smrekovice. Vyzerá to na ľahučkú, krátku prechádzku, keď sa dívam do mapy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prales Smrekovica

Prales začína neďaleko od hotela Smrekovica, ktorý je uzavretý, a tak je v jeho okolí úplný kľud. Hneď na hranici rezervácie nás víta strážca pralesa – odstavené žlté LKT, pripravené „brániť“ posledné zvyšky prirodzeného lesa. Nechávame ho za chrbtom a vstupujeme do tajomného smrekového lesa. Už po pár desiatkach metrov sa ocitáme v nádherne zelenom koberci čučoriedok, ktorý sa postupne mení na takmer dvojmetrové papradie. Byť tu sám, tak trocha váham, či o chvíľu nestúpim priamo na hlavu nejakému driemkajúcemu medveďovi.

Chôdza v takomto teréne nie je jednoduchá. Pod hustým podrastom nie je vidieť pod nohy, a tak bežne zakopávame alebo sa nohy pošmyknú na vlhkom dreve. Pozerať sa len pod nohy v tomto prípade ani nie je možné kvôli nádhere okolo. Sprievodca nám rozpráva veľa zaujímavostí o lokalite, o hlucháňoch, medveďoch, o mapovaní pralesov. Prales Smrekovica je trocha netypická lokalita, pretože vrcholové časti boli ešte pred asi 100 rokmi využívané ako pasienky, a tak boli ovplyvňované ľudskými zásahmi aj priľahlé lesy. Takisto sa lokality dotkli aj lesnícke zásahy v nedávnej minulosti. Našťastie prevažná časť lokality si zachovala prirodzený charakter a jediným činiteľom, ktorý sa mnoho desaťročí stará o tento kúsok lesa, je len príroda.

Najstaršie stromy v tejto lokalite majú približne 300 rokov a tvoria ich prevažne smreky. Iné stromy sú zastúpené naozaj minimálne a ak, tak len v nižšom vzraste. Celý prales je aktuálne v štádiu, keď jeho veľká časť prechádza rozpadom, kvôli kalamitám ako vietor a lykožrút. Tu však lykožrút nie je ani tak kalamitou ako prirodzenou súčasťou prostredia. Hoci nás obklopuje veľké množstvo suchých, stojacich aj vyvrátených stromov, vôbec nemám pocit, žeby som nebol v lese, ako keď sa o kalamitu postará človek. Stále je všetko zelené, v podraste v miestach, kde kedysi stáli padnuté stromy, sa k oblakom naťahujú mladé stromčeky, ktoré neberú ohľad na presné rozostupy medzi sebou. Vyhrá ten, kto prvý dosiahne, čo najvyššie a ukradne svetlo ostatným.

Zaujímavé je aj to, že aj napriek rozšíreniu lykožrúta, stáť ostalo veľa zelených stromov, ktorým, zdá sa, lykožrút neublížil, a tak je postarané o budúcu generáciu lesa. Ktovie ako by zelené zdravé stromy skončili pri ľudskom zásahu. Vrcholový hrebeň obchádzame severnou stranou a miestami sa nám otvorí výhľad do dolín, najmä v lokalitách, kde vietor vyvrátil pár stromov.

Zaujímavé je, že donedávna ešte prales nebol chránený, rezervácia bola vyhlásená až v roku 2012. Takže je to celkom úspech (na slovenské pomery), že sa tu vôbec zachoval prales.

Pomaličky sa dostávame na južné svahy Smrekovice. Tie sú omnoho zelenšie a je tu menej vyschuntých či vyvrátených stromov. Takže na maličkom území vidíme dve rozličné tváre lesa – jeden v plnej zeleni a druhý akoby v stave rozpadu a postupnej obnovy. Svah je dosť strmý, porastený klzkou trávou a každú chvíľu sa niekto nechtiac váľa po zemi. Týmto terénom obchádzame celú vrcholovú časť Smrekovice, až sa vraciame späť na miesto, kde sme naše spoznávanie pralesa začali.

Pri hoteli Smrekovica je oficiálne povolené rozložiť si stan alebo oheň a to využívame ako záchytné miesto pre náš mini tábor. Noc sa pomaly blíži a sfarbuje oblohu do všetkých odtieňov červenej, postupne čierne nebo prederavia milióny hviezd a zrazu by sa celý život človeka vedel zmestiť do krátkeho okamihu. Spokojní si opekáme klobásy a slaninu, usrkávame z vínka a debatujeme, ktorý prales navštívime zajtra. Neviem sa už dočkať...

Poznámka: Vstup do pralesa a doprovod sme mali vybavený legálne cez občianske združenie Jantárová cesta.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek