Túra

Jarná Slovinská skala zo Sloviniek

04.04.19
Pri mojej prvej, zimnej návšteve krasovej planiny Slovinskej skaly som si sľúbil vrátiť sa sem v čase, keď bude príroda oplývať zeleňou. Najradšej mám májovú, preto bol výber mesiaca vopred jasný. V máji sú dostatočne dlhé dni, aby som mohol preskúmať ďalšie vyhliadkové miesta na Slovinskej skale, ktoré som v decembri nestihol. Východiskom dnešného výletu bude bývalá banská obec Slovinky, malebná dedinka učupená v doline Slovinského potoka, obkolesená hradbou kopcov, patriacich do severnej časti Volovských vrchov.

Trasa

Slovinky – Hŕbok – Pod Skalou – Suchinec – Slovinská skala (Skala) a späť

V centrálnej časti Sloviniek sa dolina, v ktorej ležia, rozdvojuje na dve samostatné vetvy. Prvou je známejšia Poráčska dolina. Je to krasová dolina vhodná na samostatnú túru či cyklotúru a zo Sloviniek sa tiahne ďalej západným smerom až do obce Poráč. Druhou je Lacemberská dolina, z ktorej priteká Slovinský potok. Tá mieri najprv na juhozápad, aby sa kúsok za obcou stočila aj ona na západ. Obe tieto v podstate paralelné doliny sú od seba vzdialené nejaké tri kilometre a oddeľuje ich od seba masív Slovinskej skaly, týčiaci sa nad nimi o dobrý pol kilometer vyššie. Z juhu ohraničuje Lacemberskú dolinu časť hrebeňa Hnileckých vrchov. Ide o úsek Ostrého vrchu priamo nad obcou až po najvyšší vrch Bukovec (Buchwald) ležiaci 10 km západným smerom. Pod jeho vrcholom, v samom závere Lacemberskej doliny, pramení Slovinský potok.

Priamo zo stredu obce vedie ku Slovinskej skale zelená značka, ktorá sa hneď za poslednými domami šplhá hore na Hŕbok, čo je prvá výraznejšia vyvýšenina na horskom chrbte, spájajúcom Slovinky s planinou. Južné svahy, ktorými vedie značka, sú zväčša lúčnatého charakteru, slúžia ako pasienky a poskytujú krásne pohľady dole do Lacemberskej doliny a na protiľahlý hrebeň Hnileckých vrchov.

Stúpanie sa čoskoro zmierni a postupne takmer vyrovná. Úvodný úsek vedie jednoduchou, naozaj krásnou, neporušenou prírodou, javom tak zriedkavým vo Volovských vrchoch. Do zorného poľa sa predo mnou postupne dostáva aj samotná planina Slovinskej skaly a na lúkach, kde kráčam po vrstevnici, ju mám pred sebou v plnej kráse. Chodník, či skôr lesná cesta, tu vchádza do lesa a traverzuje planinu z južnej strany. Lesný úsek končí na lúke s rázcestníkom Pod Skalou. Tá leží priamo pod najvyšším bodom planiny, nazvaným jednoducho Skala. A je mi veľmi známa, pretože práve sem ma priviedla moja zimná túra na Slovinskú skalu z Lacemberskej doliny, ktorú som opísal v samostatnom článku. Vlastne by som z neho mohol teraz skopírovať veľkú časť textu, keďže odtiaľ až do cieľa pôjdem po rovnakej trase. Jediný, no zásadný rozdiel je vo farbe okolitej prírody. Kým vtedy bolo všetko naokolo hnedé, ako len december bez snehu dokáže byť, tak teraz tu doslova zúri májová zeleň. Nádheru sviežej zelene obdivujem od prvých metrov, až tu si však naplno uvedomujem, aký nekonečný rozdiel je vo farbe týchto miest oproti mojej prvej návšteve. Približnú predstavu si čitateľ môže utvoriť po porovnaní fotogalérií z oboch článkov.

Po príchode na lúku Suchinec ešte viac žasnem nad premenou prírody. Májová zeleň smrekovcov, ktoré tu rastú všade naokolo, je proste úchvatná. Po známej ceste sa vydávam hore na planinu a prechádzajúc jednotlivými jej lúkami a hájmi, na každom kroku obdivujem jarnú nádheru. Blíži sa poludnie a vysoké májové slnko na takmer bezoblačnej oblohe presvecuje okolitú zeleň takým svetlom, že doslova žiari. V pamäti mám ešte decembrový vzhľad planiny, a preto mi dnes pripadá ako rajská záhrada. Vtáky, motýle, hmyz, okolitá zeleň, všetko naplno žije a raduje sa z krásneho dňa.

Východná vyhliadka

Po príchode na poslednú, hornú lúku ležiacu priamo pod vrcholom planiny nasleduje preskúmanie dvoch vyhliadok, ku ktorým som sa minule nedostal. Najprv sa vyberám doľava a snažím sa nájsť vyhliadku, z ktorej je výhľad na východný obzor. Je potrebné zísť pár výškových metrov nižšie, rozhodne sa to však vyplatí. Vo veľmi strmom svahu sa v poraste otvorí okno, ktoré umožňuje naozaj dych berúci výhľad. Priamo pod sebou mám horský chrbát s lúkami, ktorými som sem prišiel. Po jeho bokoch ležia v doline Slovinky, viac domov je vidieť na pravej strane, kde začína Lacemberská dolina a Hnilecké vrchy nad ňou. Pár domov je vidieť aj naľavo, kde začína Poráčska dolina, nad ktorou stojí kopec Biela skala. Na konci chrbta leží dolná časť Sloviniek v doline Slovinského potoka, ktorá pokračuje ďalej až do Krompách. A keďže je dnes dobrá viditeľnosť, zvlášť na tak teplý májový deň, za prírodným amfiteátrom sa ukazuje neďaleká Roháčka, najvyšší vrch pohoria Čierna hora, naľavo od nej rozoznávam prešovské sopky, čiže kopce Stráž a Lysá Stráž a časť pohoria Čergov. Na obzore sa dajú dokonca identifikovať Vihorlatské vrchy, ktoré ležia vo vzdialenosti okolo 100 km. Na severnom obzore je vidieť Spišský hrad, tu sa však nedá hovoriť o výhľade, iba o pohľade pomedzi konáre. Musím skonštatovať, že vďaka naozaj strmému svahu a otvárajúcemu sa priestoru na východnom obzore je výhľad z východnej vyhliadky nečakane famózny.

Južná vyhliadka

Presúvam sa na južnú vyhliadku, k čomu sa potrebujem dostať až na najvyšší bod planiny - Skala (1014 m). Je tu vrcholový kríž a už aj tak veľmi obmedzené výhľady, ktoré si pamätám zo zimy, utrpeli rozvinutou vegetáciou ďalšiu ujmu. Spúšťam sa preto nižšie južným smerom, kde by mali byť bralá, ktoré sú viditeľné zdola z lúky pod Skalou. Zakrátko sa k nim dostávam a predo mnou sa otvára výhľad na južný obzor. Zo všetkých vyhliadok planiny je najvyššie položená a pohľad dole do Lacemberskej doliny môže vďaka skoro kolmo padajúcim bralám ľahko spôsobiť závrat. Dole vidím lúku pod Skalou, je to len malý zelený fliačik obkolesený sviežozeleným lesom. Vďaka poludňajšiemu slnku je májová zeleň ako na steroidoch, žiari skoro až neónovo.

Hneď oproti, na druhej strane Lacemberskej doliny, sa predo mnou tiahne hlavný hrebeň Hnileckých vrchov. Jeho z veľkej časti neporušené lesy hrajú najrôznejšími odtieňmi zelenej, ako je každoročným krásnym májovým zvykom zmiešaných lesov. A nad hrebeňom sa o čosi ďalej ukazuje časť hlavného hrebeňa Volovských vrchov, z najdôležitejších kopcov spomeniem zopár, o ktorých som už na týchto stránkach písal, napr. Kojšovskú hoľu, Kloptaň či Zbojnícku skalu. Relatívna blízkosť hôr výraznejšie prevyšujúcich Slovinskú skalu spôsobuje, že južný obzor neponúka tak otvorený priestor do diaľav. Južná vyhliadka však poskytuje naozaj krásny výhľad aj západným smerom, kde ležia Bukovec (Buchwald) a Korban, dva najvyššie vrchy Hnileckých vrchov. A hlavne Kráľova hoľa, ktorá ako jediný objekt v celej krajine si ešte neobliekla zelené rúcho a svojím špinavo-hnedým vrcholom dnes pôsobí tak trochu rozpačito.

Týmto som si skompletizoval posledné dve chýbajúce vyhliadky, vraciam sa teda späť. Vrchol skúšam pretraverzovať zboku, čo sa mi darí a ocitám sa v blízkosti prvej vyhliadky na západnej strane planiny Slovinská skala. Tri západné vyhliadky som detailne opísal v prvom článku, nebudem sa preto opakovať. Formálne si ich obieham aj dnes a opäť a znovu obdivujem farebnú premenu prírody. Na poslednej vyhliadke, z ktorej je vidieť celé Tatry, to zapichujem a dávam si obedňajšiu prestávku. Slnko je naozaj intenzívne, takže výhľad-nevýhľad, schovávam sa do tieňa pod stromy a vychutnávam si obedňajšiu siestu. To je výhoda teplých dní, že sa dá v prírode len tak vegetiť. Počas siesty sem dorazil jeden turistický pár, prišli, posedeli, pofotili a na rozdiel odo mňa išli ďalej. Mne sa tu však veľmi páči, slniečko hreje, ležím natiahnutý v tieni, noha cez nohu, okusujem steblo trávy (videl som to vo filme), spievajú vtáčiky, poletujú motýle a užívam si májovú pohodu.

Zrazu začujem v diaľke pilčíka, hneď druhého, hádam sú aj traja, asi im skončil fajront. Lenže čo to, nejako prirýchlo sa približujú, toto som už zažil (viď článok Veterný vrch zo Stráňanského sedla), už je to isté, sú to terénne motorky a sú tu hore na planine. No a o minútku ich vidím, traja kroskári idú evidentne naisto priamo na vyhliadku. Motorky opierajú o stromy a poďme obdivovať výhľady. O päť minút odchádzajú, rachot strojov je brutálny, našťastie je o minútku-dve opäť ticho. Zostal po nich len smrad, chvíľu trvalo, kým ho vietor úplne rozfúkal. Vtáčiky sa spamätávajú a opäť pozvoľna a opatrne spúšťajú koncert. Siesta týmto utŕžila negatívnu vsuvku, tak sa znovu posadím na okraj skaly a na záver si ešte raz dôkladne vychutnám májový výhľad od Kojšovky cez Kráľovku až po Tatry. Návrat riešim po rovnakej trase, nič nehľadám, idem naisto, intenzita obedňajších lúčov je preč a vychutnávam si prechádzku nádhernou májovou prírodou obklopený koncertom vtáctva či lúčnych koníkov.

Záver

Slovinská skala a jej okolie mi učarovali už počas prvej, decembrovej návštevy a rozhodnutie vrátiť sa sem, keď sa všetko zazelená, nielen že naplnilo, ale aj predčilo očakávania. Celá túra je nie veľmi náročné putovanie vskutku neporušenou prírodou, ktorá je navyše veľmi fotogenická. Galmus, ako sa toto krasové územie volá, patrí do Volovských vrchov a zároveň akoby bolo jeho protipólom – zachovalá, malebná príroda všade, kam sa človek pozrie, silno kontrastuje s neďalekým materským pohorím. Jednoducho, dobre schované miesto, kam sa stále oplatí vyraziť za potulkami prírodou, z ktorých človeku zostanú krásne spomienky.

Fórum 1 príspevok
Jarná Slovinská skala zo Sloviniek 05/04/19 15:20 1 príspevok
Najnovšie články autora
 
Túra Važecká dolina s deťmi Uznávam, že názov článku je trochu zavádzajúci, keďže Važecká dolina je jediná z hlavných vysokotatranských dolín, ktorej dnom nevedie turistický chodník. Po jej západnom okraji však vedie chodník na Kriváň, ktorý umožňuje množstvo pohľadov do doliny, dávajúc tak príležitosť dostatočne ju spoznať. V rámci nášho rodinného spoznávania tatranských dolín využívame túto možnosť a v jeden horúci letný deň sa vyberáme do „odľahlejšej“ časti Tatier. Našim cieľom nie je Kriváň, ten je zatiaľ privysoko, skôr ide o to nestratiť v horúcom lete kondíciu a zároveň sa trochu schladiť na nejakom peknom mieste vo výškach niekde nad kosodrevinou. 21/11/19 Peťo Nový Vysoké a Belianske Tatry
Túra Bokšov a Ružínska skala v zime Na východnom okraji našej najrozľahlejšej oblasti - Slovenského rudohoria - leží jeho podcelok zvaný Čierna hora. Kopcov s názvom Čierna hora je na Slovensku viacero, tu ide hneď o celé pohorie. Vŕšky Čiernej hory nevynikajú nadmorskou výškou, svojou strmosťou sa ale nedajú zahanbiť akýmkoľvek vrchom aj z našich najväčších pohorí. Obzvlášť vo svojej centrálnej časti, kde si rieka Hornád do pohoria doslova vyrezala úzky, kľukatý kaňon. Ten je dnes z väčšej časti zatopený vodnou nádržou Ružín, nad ktorou čnie zopár zaujímavých skalných kopcov. Najznámejší je asi Sivec, ja však mierim na susedný Bokšov. 25/10/19 Peťo Nový Čierna hora
Túra Rudník a Rajtopíky z priesmyku Branisko Asi tak pol dňa sa krajina bude kúpať v slnečnom svetle. Taká je predpoveď na zajtrajší deň po tom, čo prvý sneh zavítal začiatkom zimy aj do nižších kopcov. Vyberám sa teda na prechádzku na Branisko, malé pohorie v centrálnej časti východného Slovenska, ktoré je svojou polohou priam predurčené k pekným výhľadom. V jeho strede leží priesmyk Branisko (alebo aj sedlo Chvalabohu), v najnižšej časti hrebeňa pohoria, kadiaľ prechádza stará hlavná cesta. Od otvorenia tunela Branisko je to už podstatne menej rušné miesto, zďaleka sa však nedá hovoriť o nejakom pokojnom miestečku. Práve odtiaľ začínam dnešný turistický výlet. 26/08/19 Peťo Nový Branisko
Najnovšie články na titulke
 
Reportáž Namiesto ostnatého drôtu voľný pohyb ľudí aj zvierat Pred tridsiatimi rokmi padla Železná opona, ktorá nás oddeľovala od slobodného západu. Na celom úseku železnej opony v rámci ČSSR zomrelo podľa Ústavu pamäti národa 280 civilných obyvateľov. Na slovenskej časti opony bolo pri pokuse o prechod hranice smerom na západ usmrtených 42 osôb zastrelením, elektrickým prúdom, výbuchom mín, roztrhaním psami a inými zákrokmi príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti a Pohraničnej stráže. Dnes je režim na hranici absolútne opačný. Vzhľadom na minulosť týchto miest sa v nich zachovala viac alebo menej neporušená príroda, do ktorej sa chodí na túry, cyklotúry či len obyčajné vychádzky. Navyše, s voľným prekračovaním hranice, o ktorej niekedy v poli ani nevieme, kde presne je, a v tej chvíli to ani nie je dôležité. dnes Soňa Mäkká Publicistika
Podcast Pacific Crest Trail s Filipom Valúchom (trojdielna miniséria) AKTUALIZOVANÉ – Diaľkové trasy sú dnes populárne. Nedávno sme sa v HIKING podcaste rozprávali s Julkou, ktorá prebehla Cestu hrdinov SNP za 12 dní. Teraz vám v trojdielnej podcastovej minisérii spolu s Filipom Valúchom predstavíme 4265 kilometrov dlhú Pacifickú hrebeňovku, tzv. PCT. Filip diaľkovú trasu z mexicko-americkej na kanadsko-americkú hranicu cez Kaliforniu, Oregon a Washington prešiel tento rok za 136 dní. 11/11/19 Ľubomír Mäkký Svet
Útulňa Hájovňa v sedle Červená studňa Vraciam sa späť k tajchu Červená studňa a špekulujem nad umiestnením novej turistickej útulne v rovnomennom sedle. Pri murovanom dome priamo pri ceste sa ozýva krik detí. Podľa posedení to tam vyzerá na bufet. Pozerám, či je teraz funkčný. včera Vladimír Mikuš Štiavnické vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Jarná Slovinská skala zo Sloviniek 05/04/19 15:20 1 príspevok
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie: Volovské vrchy - Hnilecké vrchy - planina Galmus

  • Počet dní
    • 1

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1014 m n. m. – Slovinská skala (Skala)

    • min: 444 m n. m. – Slovinky

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 897 m

    • klesanie: 897 m

  • Vzdialenosť
    • 18 km

  • Náročnosť
    • 2

  • Ročné obdobie
    • jar

  • Dátum túry
    • 2017

  • Štart trasy
    • šírka: 48.8799 ° SŠ
      dĺžka: 20.8438 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.8799 ° SŠ
      dĺžka: 20.8438 ° VD
      » Mapa

  • Voda
    • bez prameňov

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Slovinky (bus, parkovanie v centre)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.25 (0.52)