Prvý deň

Ráno som o 6.40 h dorazil do obce Teplý Vrch. Auto som odstavil na parkovisku pri obecnom úrade, prezul som sa, a o 6.45 h mi zo zastávky pri parkovisku odchádzal autobus do Rimavskej Soboty. V autobuse bola pestrá spoločnosť, ale cesta bola fajn. V Rimavskej Sobote sme míňali budovu, v ktorej sídli ĽSNS a na prízemí je Döner kebab. Ako hovorím, je to tu pestré.

Vystúpil som pri stanici a pustil som sa po červenej značke. Je to cesta Márie Séči (Muránska Venuša), o ktorej písal pred časom Miro. Značky už dosť vybledli, avšak dali sa sledovať. Prešiel som cez mesto a kráčal som pozdĺž záhradkárskej oblasti. Keďže v hlbokom úvoze sa toho moc neurodí, viaceré záhradky boli zmenené na trávniky s rekreačnými chatičkami.

Prekrižoval som pole a prišiel som do Nižnej Pokoradze. V obci je zaujímavý kostol a zopár pekných domov. Nasledoval kratší úsek asfaltky a zahol som do lesa.

Pokoradzské jazierka

Prvá atrakcia, PR Pokoradzské jazierka, ma sklamala. Rezervácia je zarastená trnkami, nemá žiaden “genius loci”. Z lúčky som si ju obzrel a začal som sa štverať na svah. Všimol som si na ňom pekné skaly. Aj okolie skál bolo zarastené trnkami, ale zhora bol pekný výhľad na Juhoslovenskú kotlinu zaliatu rannými hmlami. Nad Rimavskou Sobotou sa hmly pomaly rozplývali.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Hranou svahu som pokračoval na sever a prišiel som na ďalšiu vyhliadku. Hneď pod ňou je skalná vežička, známa ako Skalný Janko. Nie je veľká, má však zaujímavý tvar. Z vyhliadky bolo vidno voľajaké jazierko, ale už sa mi nechcelo zliezať dolu.

Ďalej som išiel po značke. V Horných Zahoranoch je pri zastávke informačná tabuľa, na ktorej sa píše, kto bola Mária Séči a ako súvisí s tunajším krajom. Viac ma však zaujal pohľad na sever. Na horizonte bolo vidno zasneženú Kráľovu hoľu.

Z Horných Zahorian som išiel podľa odhadu. Prehupol som sa cez pahorok a popri samotách som zbehol do dolinky. Rezol som okraj jedného kopčeka a traverzoval som druhý. Šiel som po prti od lesnej zveri, no zastavilo ma trnkové kriačie. Vetrovku som si roztrhol už nad Pokoradskými jazierkami, preto som sa rozhodol, že kríky obídem. Kúsok som sa vrátil a vyliezol som na kopček. V klesaní za vrcholom som našiel modrú značku, po ktorej som zbehol nad Drienčany.

Drienčanský kras

Nad dedinou som prišiel na náučný chodník, po ktorom som sa vybral. Značenie bolo o čosi horšie ako na Ceste Márie Séči, avšak doma som si z internetu vytlačil plánik trasy. Zbehol som do dolinky, po podmytom moste som prešiel cez potok Blh a prišiel som k Malej Drienčanskej jaskyni. Jaskyňa má tvar tunela, ktorý má na východnej strane výklenok (ním zrejme jaskyňa pokračuje), na západnej má minivchod a hore má stropné okno. Znamená to, že do nej svetlo prúdi až štyrmi dierami. Páčila sa mi.

O kus ďalej je na svahu nad potokom Veľká Drienčanská jaskyňa. Má iba jeden vchod, za ktorým je priestranná sieň. Hore nad jaskyňou je závrt so zvislými stenami, ktorý vznikol zrútením stropu jaskyne. V Drienčanskom krase sú aj ďalšie jaskyne, ale náučný chodník ide iba okolo spomínaných výtvorov. Nad Veľkou Drienčanskou jaskyňou som vyplašil jeleňa a prišiel som k obci. Nad Drienčanmi je náznak starej pevnosti a v obci je zaujímavý kostol. Zvonica stojí osamote za chrámom a do areálu sa ide krytým schodiskom, ktoré je miniatúrnou verziou kostolného schodiska v Španej Doline.

Za Drienčanmi náučný chodník pokračuje lúkou, ktorú zorali. Oraniskom som prišiel k chránenému areálu Hikóriový porast, čo je starý park, v ktorom koncom 19-teho storočia vysadili päť druhov amerických orechov, hikórií. Stromčeky sa ujali a z orechov vyrástli mládniky. Všimol som si dva druhy hikórií. Jeden mal na kôre akési vrstevnice a druhému sa borka odlupovala v šúplatách. Po chvíli hľadania som v hrabanke našiel aj nejaké oriešky.

Na trase náučného chodníka by mala byť pozorovateľňa vtáctva, ktorú som kvôli chýbajúcemu značeniu na oranisku minul. Za parkom som prekráčal rekreačný areál a o 15.00 h som sa vrátil k autu.

Druhý deň

O pár dní som sa vybral do okolia Rimavskej Soboty zas. Chcel som si pozrieť ruinu hradu Blh, ktorá sa nachádza v danielej obore. Vstup do obory je možný po telefonickom dohovore so správcom. Poľovníci boli ústretoví. Nemali žiadne námietky proti tomu, aby som si ruinu v nedeľu pozrel.

Aj teraz som parkoval pri miestnom úrade v Teplom Vrchu. Na západnom okraji obce som odfotil pekný dom a asfaltkami som prišiel do obory. Brána bola odomknutá, takže som nemusel preliezať plot po provizórnom rebríku vedľa nej.

V Čiernej obore

Aj v danielej obore je náučný chodník. Značenie je však dobre viditeľné iba tam, kde na stromy pribili plastové štvorce. Značky na stromoch sa takmer nedajú sledovať. Opäť som však mal plánik trasy, takže som išiel podľa neho.

Chodník ide okolo umelo vybagrovaného jazierka s posedením, poľovníckej chaty a krmelcov. Informačné tabule sú venované poľovníctvu, ale niektoré údaje ma zaujali. Odbočka na hrad Blh vyznačená nie je, bolo však zrejmé, na ktorý pahorok treba ísť. Hrad Blh bol stredne veľký. Na to, že leží blízko obce, sa na ňom zachovalo pomerne veľa múrov. V strede hradu bola veža, pri ktorej je v súčasnosti romantická dostavba. Zdá sa, že pred pár rokmi boli z hradu výhľady, ktoré zarástli.

Z ruiny som zamieril na Hradište. Kopec leží v zvlášť oplotenej obore, v ktorej chovajú muflóny. Predpokladal som, že tu bola podobná postupnosť sídel ako napríklad v Jure pri Bratislave. Najprv tam bolo na vyššom kopci hradisko, neskôr na nižšom hrad a na záver v obci kaštieľ. Na Hradišti však žiadne valy nevidno. Zazrel som tam iba zopár muflónov. Keď som z kopca schádzal, pri rebríku cez plot som stretol správcu s niekoľkými mládežníkmi. Podľa neho na Hradišti žiadne hradisko nebolo. Čo už.

Vrátil som sa na náučný chodník a prešiel som jeho záver. Je tu ruina “lapáku na zver”. Vraj tu chytali zver, ktorú vykŕmili a počas poľovačiek ju vypúšťali von. Ľudia majú rôzne koníčky.

Cez Blh a krajom Vereša

Zbehol som do obce Veľký Blh. Kaštieľ je neprístupný, pretože slúži ako domov sociálnych služieb. Odfotil som si ho ponad burinisko, ktoré mohlo byť v minulosti rybníkom. V dedine ma zaujal starý dom, pri ktorom bola informačná tabuľka. Avšak na internete som o ňom nenašiel zmienku.

Za dedinou som obišiel oplotené pole a prišiel som k Verešu, čiže k PR Horný červený les. Rezerváciu zriadili na ochranu krakle belasej, ktorá by tu mala hniezdiť. Mňa však zaujali staré duby. Sú všade, v rezervácii aj mimo nej. Úplne stačí ísť po cestičke, ktorú lemujú červené dvojpásy. Staré dubiská vypadajú ako vyslúžilí veteráni. Každému chýba zopár hrubých konárov, ktoré sa váľajú na zemi pod ním. Vereš bol hlavný ťahák dnešnej prechádzky. Pri posede som po rebríku prešiel cez plot a po asfaltke (čiže po žltej značke) som sa vrátil k autu.

Záver

Navštívil som zopár zaujímavých miest, ale to čo ma zaujalo najviac, som si nechal na koniec. Motal som sa okolo Teplého Vrchu dva dni, ale za ten čas som nevidel jediný holorub. Samozrejme, aj tu ťažia drevo, ale s citom, výberkovým spôsobom. Takže ak chcete u nás vidieť pekný les, zabudnite na národné parky. Treba ísť do pahorkatín s podstatne nižším stupňom ochrany.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek