Trasa

Vlársky priesmyk (průsmyk) – Brezová, kaplnka – Biely vrch, sedlo – Vršatec, chata – hrad Vršatec – Chmeľová, sedlo – Červený Kameň

Z rýchlika vyskakujeme v Trenčianskej Teplej a prestupujeme na motorák do Vlárskeho priesmyku (průsmyk). Vlak tu končí a ochotný vlakvedúci nás pofotí s vlakom, názvom stanice a podelí sa o informácie z našej trasy, ktorú išiel pred týždňom. Dúfame, že my tam ľad už mať nebudeme, keďže jar prichádza pomerne razantne.

Pred pol piatou sa vyberieme po červenej značke, čaká nás asi trojhodinová túra. Prvá časť trasy vedie po asfaltovej ceste do sklárskej osady Sidonie. Tu nájdeme náučnú tabuľu o živote v sklárskej osade. Pracovali tu predovšetkým sklári českej národnosti a ich sociálne zvyky, oblečenie i nárečie sa od susedov líšilo. Špecifikom osady boli spoločné chlebové pece, o ktoré sa starali jednotlivé rodiny, niekoľko z nich sa používa dodnes.

Míňame prameň zachytený do rúrky, ktorý tečie celkom výdatne, a onedlho opúšťame sídla a spevnenú cestu a cez mostík vchádzame do lesa. Škoda, že sa už stmieva. Z mapy viem, že by sme mali vyjsť na horské lúky, ale pochybujem, že ich ešte uvidíme. Napokon sme to stihli za šera a aspoň sa trochu rozhliadli. Lúkami viedla takmer celá ďalšia časť trasy až po kaplnku Brezová. Nad obrysmi kopcov svietili farby po západe slnka a nad tým kosáčik mesiaca s nejasným zvyškom mesačnej gule.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nočný pochod

Musíme vytiahnuť čelovky, pod nohami nám čvachtá podmáčaná lúka, s blatom sme však rátali. Pred kaplnkou chvíľu váhame, ktorá z rozmočených zvážnic je naša, napokon však nájdeme značku a o chvíľu sme pri kaplnke. V bočnom okienku svieti lampášik, na oblohe svieti mesiac a obloha je posiata hviezdami, takže vypíname čelovky a kocháme sa. Pred kaplnkou je výdatný prameň. Ej, keby bolo teplejšie a mali by sme so sebou spacáky, asi by sme tu ostali na noc.

Ďalej pokračujeme po modrej značke, cesta vedie lesom po zvážnici. Postup sa trochu spomalil, lebo trasa stúpa a kráčame po tvrdom snehu, občas ľade. No a treba aj sem-tam vypnúť čelovku a pozerať sa na oblohu... Zvážnica nás vyvedie na ďalšiu rozľahlú lúku s výhľadom na nočnú Ilavu, čo má tiež svoje čaro. Potom asi posledných 20 minút a zídeme do hotela Vršatec, kde budeme spať.

Hrad Vršatec

Raňajky nám vedia dať najskôr od ôsmej a keďže vďaka deťom sme naučené vstávať okolo šiestej, ešte pred raňajkami si stíhame vybehnúť na neďaleký hrad Vršatec, teda to, čo z neho ostalo. Zrúcanina má atraktívnu polohu na jednom z Vršatských bradiel. Slnko svieti, modrá obloha nad hlavou nás napĺňa dobrou náladou, hoci predpovedníky na dnes pridali nejaké zrážky. Hrad sa začal stavať v 13. storočí, fungoval do roku 1680, kedy vyhorel, síce sa renovoval, ale v roku 1707 vyhorel už definitívne. Cestou pomedzi jednotlivé časti hradu míňame tabule o zákaze liezť na skaly, na ktoré vôbec nemáme v úmysle ísť, takže si v pohode pozrieme výhľady od zrúcanín. Až neskôr nájdeme v strede jednej z tabúľ náučného chodníka info, že vlastne sme nemali ísť na hrad vôbec...

Bradlové pásmo

Na úvod krátke vzdelávacie okienko: Vršatské bradlá sú geomorfologický podcelok Bielych Karpát. Ležia v severovýchodnej časti pohoria a najvyšším vrchom je Chmeľová, sú pokračovaním bradlového pásma, ktoré v oblasti Trenčianskeho kraja prechádza severným údolím Váhu. Bradlové pásmo vychádza na povrch pri vrchu Branč na západnom Slovensku, tiahne sa pozdĺž doliny Váhu Bielymi Karpatami, kde dosahuje pri Púchove svoju najväčšiu šírku takmer 15 km. Prechádza okolo Žiliny a ďalej pri Zázrivej je pásmo prerušené zlomom, za ktorým sa prudko stáča k juhu, do doliny rieky Oravy, kde znovu nadobúda juhozápadný až severovýchodný smer. Následne prechádza cez Oravsko-novotargskú panvu do Pienin, cez východné Slovensko, kde sa ponára pod Vihorlatské vrchy pokračuje na Zakarpatskej Ukrajine a končí sa v Rumunsku (wikipedia). Mňa bradlá zaujímajú dlhodobo a teším sa, že sme v tejto ich výstavnej časti.

Okolo pol desiatej začíname stúpať po žltej do sedla pod Chmeľovou, ktorá je najvyšším vrcholom Vršatských bradiel. Trasa je blatistá, očividne sa tu sneh roztopil iba nedávno. Začína dosť fúkať a slnko sa nenávratne stratilo za sivými oblakmi. V sedle Chmeľovej je ešte sneh. Na mikiny prihodíme bundy a pokračujeme dolu. V tomto počasí sa nám nechce liezť na Chmeľovú a navyše máme pred sebou ešte dosť kilometrov. Kráčame v zachovanom pôvodnom lese, podľa náučnej tabule tu kedysi boli najmä bučiny s prímesou jedle, potom sa začali dopĺňať smrečinami, ale dnes sa to tu vracia do pôvodného stavu.

Pasienky zarastajú, kvetinky miznú...

Do pôvodného stavu sa tu toho podľa inej náučnej tabule vracia viac, a nie práve v kladnom zmysle slova. Najväčším ochranárskym problémom v Bielych Karpatoch je ukončenie obhospodarovania pôdy a jej následné zarastenie silnejšími druhmi tráv a krami. Človek svojou činnosťou (pasenie, kosenie, ovocinárstvo) vytvoril jedinečné prostredie, ktoré svojou druhovou rozmanitosťou (biodiverzitou) vysoko prevyšovalo biodiverzitu typického bielokarpatského bukového lesa. Teraz sa však les sa vracia na miesta, kde nedávno rástli tisícky orchideí a lietali stovky motýľov. Reprodukované foto z nedávnych čias s intenzívnejším hospodárením som pridala do galérie.

V daždi do Červeného Kameňa

Preliezame zo dva statné padnuté buky, scenériu dopĺňa množstvo balvanov obrastených machom. Napokon ju začínajú dopĺňať aj dažďové kvapky. Asi štvrť hodiny ich ignorujeme, ale potom nám neostáva iné, ako vytiahnuť návleky a pláštenky na batoh. Zatiaľ to má charakter ľadových prehánok, tak veríme, že sa to nezhorší.

Minieme výdatnú studničku a onedlho vychádzame na rozľahlú lúku s výhľadom na Červenokamenské bradlo. Presne to, čo som sľubovala ostatným účastníčkam zájazdu - horské lúky a z nich trčiace skalnaté bradlá. Na okraji lúky si dáme desiatovú prestávku, prestáva pršať a dokonca nám výhľady osvieti lúč slnka. Optimizmus sa však rýchlo vytráca, zvyšok klesania do Červeného Kameňa je v hustom lejaku.

Na okraji obce vlezieme pod striešku starej kôlne a asi hodinu tu čakáme, kým intenzívny lejak prejde. Ale neprechádza. Prší ako za letnej búrky, len voda je ľadová. Pred sebou máme ešte 15 kilometrov do Púchova, ale v tomto počasí sa nám nechce trápiť. Vzdávame to a ďalšiu polhodinu prečkáme na zastávke autobusu. Prší až do štvrtej, potom opäť v noci a značnú časť ďalšieho dňa, takže ústup bol rozumný.

Vrátime sa sem snáď onedlho a výlet dokončíme...

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek