Trasa

Hermanovce – Mindžová, sedlo – Parkaň – sedlo Buče – Včelín pri štátnej ceste – hrad Lipovce – Lačnovský kaňon – Vrátnica – Kopytovská dolina, rázc. – Lačnovský kaňon, ústie – Lipovce, škola – kaplnka – Nad Sošňom – Mindžová, sedlo – Hermanovce

Kopec nad Hermanovcami nemám veľmi rád, a to z toho dôvodu, že sa naň ide relatívne strmo a keď páli slnko, tak to mierne otravuje. Na druhej strane sa ide príjemným prostredím a výhodou sú okamžité výhľady. Sú ďalekosiahle už od polovice stúpania a pod horným lesíkom ponúkajú na široké okolie ohraničené Čergovom a Slanskými vrchmi, kde je vidieť tiež Prešov. Od vrcholového dvojkríža na Chrasti bolo vidieť na druhú stranu okrem Braniska a Čiernej hory aj vrcholky štítov Vysokých Tatier.

Odtiaľto to už mám rád, keďže sa stúpanie upokojuje a začínajú pohodové pochody, ktoré mierne kazí stúpanie na Lazy. Od nich je neďaleko k útulni Chotárna, odkiaľ sa práve chystal na odchod mladý párik. Po troche reči a doplnení si vody som červené značenie opustil a vybral sa k málo známemu skvostu Bachurne, k pseudokrasovej tiesňave Parkaň, o ktorej existencii napovedá tabuľka na okraji lesa asi sto metrov napravo od červenej značky a na tabuľku zase upozorňuje drevená šípka pri útulni Chotárna.

Parkaň

Úžinu tvoria dve časti, Horný Parkaň, čo je dlhšia a aj krajšia tiesňava a Dolný Parkaň, kratšia ale rovnako zaujímavá roklina. Vyšliapaný chodník vedie ľavým horným okrajom Horného Parkaňa, ale rovnako sa dá v istom mieste zísť na dno a úplne si vychutnať prírodný výtvor, ktorý majú na svedomí posuny flyšových pieskovcových a zlepencových súvrství.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Parkaň je naozaj parádna a prechod jej dňom ponúka pocit, ktorý som nezažil ani v Slovenskom raji. Asi kvôli tomu, že tu chýba vodný element, čo práve dotvára pocit, ako keby som bol uprostred niečoho prazvláštneho. Lebo vysokánske stromy za okrajom či popadané, pomaly hnijúce kmene alebo nižšia vegetácia dávala priestoru špecifickú atmosféru. Zároveň mi to trochu pripomenulo Bralce v Štiavnických vrchoch.

Keďže celý Parkaň sú dve veľké prepadliny, tak aj v tých sa nachádzajú menšie, ktoré sú ale pre bežného návštevníka neschodné a aj nebezpečné. Prešovským jaskyniarom sa tak podarilo nájsť päť jaskýň s názvami ako Dymiaca diera, Vianočná priepasť, Priechodná jaskyňa, Ľadová priepasť a Pivnica. Aj keď to nie je Raj a nehrozí pád do vody, treba byť obozretný kvôli šmykľavým kameňom.

Ako som prešiel neskutočným Horným Parkaňom a následne si obzrel aj Dolný, pokračoval som vyšliapaným chodníčkom k zvážnici a po nej doľava, ktorou by som sa mohol dostať k dolným partiám zjazdovky pri chate Bukvica, ale som po chvíli vyšiel zverskými prťami na zmienenú červenú, tesne po klesáku z horskej lúky na Mindžovej, čím sa dá urobiť okruh s Parkaňom. No pokračoval som na druhú stranu, do lúčnatého sedla Buče. Horské sedlo je ďalšia pekná veľká lúka, kvázi prírodný amfiteáter. Ja som však ním nešiel ako obvykle chodím, ale odbočil doľava, čím som sa dostal na žltú smerujúcu do Lipoviec. Na značke, ktorá je ináč asi posledná značená trasa, ktorou som ešte nešiel a akurát mi bodla do plánu, som stretol druhú mladú dvojicu.

Takto sfarbenou značkou som sa chcel dostať k Lipovskému hradu a to som potreboval dôjsť nad Lipovce. To sa mi podarilo, keď som išiel po zmienenej žltej, ktorá po zvážnici klesá zo sedla asi 20 minút cez les na horné lúky nad Lipovcami. No ale aby som sa dostal k hradu, potreboval som opäť stúpať po asfaltke, ktorá sa vinie tesne pod lúkami a ktoré som nakoniec križoval. Škoda, že aj keď miestne družstvo funguje, tak lúky boli nepokosené a zarastené.

Lipovský hrad

Nejako som sa cez ne dostal a po málo frekventovanej ceste do miestnej časti Lipoviec - Lačnova som trošku pochodoval, aby som pri Včelíne, kde sa dá kúpiť med a kde som opäť stretol výletníkov, mohol odbočiť k hradu. Na to upozorňuje tabuľa Prešovskej hradnej cesty, ktorou súčasťou je jej najvzdialenejší hrad Lipovce.

Priamo k nemu som sa dostal tak, že som od Včelína klesal pokosenou lúkou do najvzdialenejšieho cípu lúky, na ktorý smer upriamujú malé zapichnuté tabuľky s logom hradu. No nebol by som to ja, keby som predsa nekváril. Skoro sa mi podarilo nájsť správny smer a trafil som do cípu, kde je ďalšia značka. Ono, aj z hľadiska postavenia hradu v reliéfe krajiny mi to sedelo práve na výbežok brala zvaného Zámčisko či Jazvečia hora.

Keď som teda uvidel nejaké značky na stromoch, tak som sa pokojnejšie vybral vyšliapaným chodníkom a po pár minútach som sa konečne dostal k ruinám hradu Lipovce, ktorý je prvýkrát písomne doložený z roku 1262, keď ho dal postaviť kráľ Ondrej II. Trvalo mi to možno aj 15 rokov, kým sa mi to opäť podarilo. Teda, ak si dobre pamätám, tak som tu predtým bol asi dvakrát, ale nepamätal som si cestičku k nemu a chcel som sem opäť zájsť. Tak sa mi to vďaka navádzaniu Prešovskej hradnej cesty podarilo. Aj keď, povedal by som, že značenie by mohlo byť oveľa lepšie...

Každopádne som sa sem dostal a bol som rád. Celé zvyšky hradu, ktorý je v ruinách od roku 1591 kvôli kuruckým vojnám, sa obmedzujú len na časť múrov Nebojsa (donjon) alebo obytnej veže a asi jediný architektonický prvok, ktorý tvorí malé okienko či strieľňa. Na druhom konci hradného nádvoria, ktoré si návštevník môže len domyslieť, sa zachovala ešte ďalšia časť múrov a terénne nerovnosti dávajú tušiť existenciu hradnej priekopy a obranných valov. Z toho miesta je nádherný výhľad do Lačnovského kaňona a je jasne vidieť vytŕčajúce bralá Kamenná Baba a Mojžišov stĺp

Len v hrubých obrysoch si spomínam, keď som tu bol prvýkrát počas školského výletu zo základky a pamätám si nejaký väčší múr. To mohol byt donjon. Druhýkrát si pamätám okolie, ako je výhľad na dolinu s Lačnovským kaňonom, kde ma fotila kamarátka.

Čo je dobré, keďže je hrad zahrnutý do Prešovskej hradnej cesty, snažia sa ho dobrovoľníci z Rakocziho cesty obnoviť, čomu zodpovedá náležite náradie a postavené lešenie. Keďže je však hrad najmenší a s najmenej zachovanými múrmi a relatívne odľahlý, tak asi sa mu dostáva aj najmenej pozornosti. To mu však pomáha zachovať si pokoj a kľudne sa tam dá ešte bivakovať.

Odtial som sa dostal okľukou na červeno značeny chodník a teda šiel korytom Lačnovského kaňona, ktoré ale bolo vychnuté. Stúpajúc asi jeho jediným rebríkom, som zažil dosť veľkú bizarnosť, keď tam partia asi 40-ročných chlapov sa hrala s malými terénnymi autami na baterky. A ešte si to kamerovali. No, dosť zaťažko som skrýval smiech.

Vrátnica

Tu som sa ale od nich odpojil, lebo som nepokračoval po červenej kaňonovitej trase, ale odbočil na žltú, ktorá strmo stúpa ku skvostu bezprostredného okolia Bachurne, a to ku skalnému oknu Vrátnica. Trasou som išiel len druhýkrát a preto som sa tešil na neokukanú atrakciu. Chodník vedie hlbšie popod, napriek tomu je z neho vidieť veľkú skalnú dieru. A následne obchádza bralo a prichádza k nemu zvrchu, odkiaľ je tento asi 40 metrov vysoký skalný útvar najlepšie vidieť. Je fakt parádny a majestátny. A keďže v pohorí je o takéto pozoruhodnosti vcelku núdza, tak si o to viac cením. Miesto si vybrali aj skalolezci a majú tam svoje lezecké cesty.

Tu akoby som mal pocit, že začne pršať, tak som chvíľu čakal, ale nakoniec nič sa nekonalo, preto som zišiel dole. Aj keď sa mi veľmi nechcelo ísť po asfaltke na žltej, pokračoval som ňou, ktorá vedie prudko dole do Kopytovskej doliny a okolo súkromných chát k chate Tatran. Ale to už po modrej od smerovníka. Trasou som išiel druhýkrát, keď som pred pár rokmi išiel zo Sabinova cez Lipovce na Kravcovú a cez Patriu do Širokého.

Netradičná Božia muka

Od chaty Tatran, ktorá napodiv nie je zatvorená a funguje, čo na rozdiel od podobnej Kamennej Baby, je milá vzácnosť, som sa napojil pri ústi Lačnovského kaňona na červenú a ňou prišiel do Lipoviec. Odtiaľ som mohol stúpať po nádhernej modrej do sedla Mindžová, ale chcel som zájsť k málo známej kaplnke, ktorá je v krásnom sedle medzi Lipovcami a Štefanovcami. Podľa zistenia z mapy k nej mala viesť prašná cesta a dúfal som, že sa mi podarí ju nájsť. Skúsil som jednu poniže kostola a po stúpaní, s okamžitými výhľadmi som opäť za hrmenia vystúpil do spomínaného sedla s kaplnkou, ktorá je v tomto okolí jedinečná a veľmi sa mi páči. Odtiaľ sú výhľady nielen na severnú časť Braniska a dedinku Lipovce, ale aj na hlavnú dolinu s riečkou Veľká Svinka.

Tu som pôvodne chcel ísť cez Lazný jarok späť do Hermanoviec, ale približujúca sa búrka ma prinútila rýchlo zamieriť k útulní Chotárna. Tak som sa po chvíli napojil na modrú krásnym úsekom zo spomínanej prvej túry, ale kvôli pocitu z búrky a nie veľmi ideálneho umiestnenia na odkrytých kopcovitých lúkach sa mi veľmi nedalo rozplývať sa nad nádherou šarišskej krajiny. Snažil som sa čo najrýchlejšie ísť, ale nie bežať. Dostal som sa pod koruny stromov a prišiel k sedlu Mindžová pod útulňou, čo bolo len zo tri minúty a bol som tam. Začalo trochu pršať, ale som ešte zabehol po vodu k prameňu. Keď som došiel, zarachotilo a skryl som sa dnu.

No pršať veľmi nepršalo, len strašilo. Nebol ale problém, veď som bol dnu. Po asi 20 minútach sa situácia upokojila a zhodnotil som, že nemá zmysel dlhšie ostávať. Vybral som sa teda späť do Hermanoviec, ale priamo popod Chrasť pohodovou chôdzou a vychutnávajúc si obľúbené pasáže.

Zhrnutie

Parkaň, Lipovský hrad a Vrátnica sú naozaj malo známe skvosty Bachurne a jej bezprostredného okolia a to dokonca aj pre miestnych ľudí. Pričom sú hodné návštevy a aspoň trochu sa dajú rovnať oveľa známejším atrakciám v iných častiach Slovenska. Bachureň má čo ponúknuť najmä milovníkom pokoja a nevysokých horských oblasti. Aj keď tu chodí relatívne dosť ľudí, nie je problém s preplnenosťou a keď stretnete človeka, tak sa potešíte, že aj niekto iný dokáže vnímať takú krásu.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek