Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Rada Turistika ako výkon a prostriedok rozvoja vytrvalosti 2.

Turistika je jednou z najpopulárnejších voľnočasových aktivít. Venujú sa jej ľudia bez predošlej športovej skúsenosti, ale aj aktívni či vyslúžilí športovci. Na turistických chodníkoch stretávame celé rodiny, osamelých diaľkarov a ultramaratóncov. Asi sa nikto nebude sporiť, že táto voľnočasová aktivita má široký záber výhod pre tých, ktorí jej čaru podľahli. Okrem pobytu na čerstvom vzduchu, spoznávania prírody a okolitých zaujímavostí či kultúry, je turistika najmä športový výkon ako každý iný. A práve na športový rozmer turistiky, budú zamerané nasledujúce riadky. Nakoľko je článok určený čitateľom Hikingu, všeobecný pojem „turistika“ obmedzím na pešiu turistiku.

V prvej časti článku zaoberajúcej sa štruktúrou športového výkonu, sme spomenuli kondičné faktory. Práve rozvoj faktorov má na svedomí pohybová – kondičná príprava. Cieľom kondičnej prípravy je nárast silových, rýchlostných, vytrvalostných, koordinačných a pohyblivostných schopností (8). Každá zo schopností má samostatný význam a ich vysoký rozvoj je predpokladom kondičného rozvoja nielen v turistike, ale takmer v každom športe. Určité schopnosti môžeme rozvíjať všeobecne (nešpecificky), ale aj špecificky – teda vo vzťahu ku konkrétnemu športovému výkonu. Platí, že tieto typy rozvoja sa prelínajú. Samozrejme, s narastajúcimi požiadavkami na výkon a profesionalizmom športu narastá aj požiadavka na špecifické rozvíjanie kondičných schopností. Napriek tomu sa viacerí odborníci zhodujú, že všeobecná kondičná príprava je vyžadovaným a nevyhnutným prvkom vo vrcholovom športe (9, 19). Preto môžeme trochu zjednodušene povedať, že ak je našou hlavnou disciplínou beh alebo skialpinizmus a ak aj rozvíjame niektoré kondičné schopnosti (napr. vytrvalosť alebo silu) počas nešpecifického – napr. turistického výkonu, vieme časť pozitív z rozvoja využiť aj pri špecifickom zaťažení (napr. pri behu, skialpinizme a pod.). Tento vzťah platí aj opačne, ak by bola špecifickým výkonom turistika. Už tu nájdeme isté indície - odpovede na otázku, či vieme turistiku použiť ako jeden zo stavebných kameňov vytrvalostného tréningu. Je to však pomerne zovšeobecnené konštatovanie, preto poďme hľadať odpoveď ešte trochu hlbšie a pozrime sa viac na samotné vytrvalostné schopnosti.

Vytrvalostné schopnosti nielen v turistike

Vytrvalosť je s turistikou dlhé roky spájaná a mala by zdobiť každého športovo zdatného turistu. V nasledujúcich riadkoch kondičnú prípravu obmedzím na vytrvalostné schopnosti. Samozrejme, za predpokladu, že každý športovec - vrátane rekreačných - by mal mať na zreteli konštatovanie z predošlého odseku. Pre plnohodnotný efekt tréningu je dôležité aj jeho všeobecné zameranie, t. j. rozvoj všetkých kondičných schopností by mal ísť ruka v ruke s rozvojom vytrvalostných schopností.

Vytrvalosť definujeme ako schopnosť organizmu dlhodobo vykonávať pohybovú činnosť pri danej úrovni intenzity, bez toho aby došlo k poklesu jej efektívnosti (10). Delenie vytrvalostných schopností je rôzne, no najčastejšie sa stretávame s rozdelením podľa spôsobu energetického krytia svalovej práce, na - aeróbnu a anaeróbnu vytrvalosť.

Pri aeróbnej vytrvalosti dominujú metabolické systémy, na ktorých sa zúčastňuje kyslík - aeróbna glykolýza resp. lipolýza, označujú sa teda aj ako kyslíkové systémy. Na anaeróbnej vytrvalosti sa naopak podieľa najmä anaeróbna glykolýza – bez účasti kyslíka a s tvorbou vedľajšieho produktu, ktorý sa nazýva laktát (vzniká z kyseliny mliečnej), preto sa často označuje ako laktátový systém. Pod typy anaeróbneho krytia svalovej práce patria aj tzv. alaktátové systémy (bez tvorby laktátu a zároveň bez účasti O²) – ATP a CP systém, vychádzajúce z pohotovostných zásob energie, ktoré sú však pomerne malé a pri dlhšie trvajúcom zaťažení dopĺňané spomenutými aeróbnymi resp. anaeróbnymi laktátovými systémami.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Ak by sme sa bavili o zapojení energetických systémov výhradne z pohľadu dĺžky trvania zaťaženia pri konštantnej intenzite, mohli by sme povedať, že so zvyšovaním času zaťaženia organizmus prechádza z alaktátových anaeróbnych spôsobov, ktoré sa rýchlo vyčerpajú, k laktátovým anaeróbnym, až aeróbnym systémom energetického krytia. V praxi to však také jednoduché nie je a spôsob energetického krytia závisí od ďalších faktorov (najmä intenzita, zásoby glykogénu, únava a pod).

Keďže ľudské telo funguje ako dobre pracujúci stroj, ktorý na rôzne typy zaťaženia reaguje podľa možností, ktoré mu poskytujú kapacity konkrétneho energetického systému, nemôžeme povedať, že pri dlhodobej svalovej práci využívame jeden konkrétny druh vytrvalosti. Vieme však povedať, ktorý druh prevláda (11). Ako indície nám slúžia nielen vyššie uvedené spôsoby energetického krytia, ale aj pozorovanie zo športovej praxe. Prehľadný sumár vytrvalostných schopností najmä s ohľadom na spôsoby krytia svalovej práce je uvedený na obrázku č. 2 (12), ktorý som si pre účely článku prepožičal z odbornej literatúry.

Vytrvalostné schopnosti
Vytrvalostné schopnosti

Na prvý pohľad sa to môže javiť ako jadrová fyzika, no ide o prepracovaný mechanizmus, ktorý ľudské telo prevádzkuje, aby dokázalo efektívne pokryť požadované energetické potreby. Za mechanizmom sú konkrétne fyziologické systémy – napr. srdcovo-cievny systém, pľúcna ventilácia, hormonálny systém a pod. Je preto zrejmé, že podobne ako rastú požiadavky na energetické potreby, rastú aj požiadavky na tieto systémy. Podobne ako každý mechanizmus, aj tento má svoje výkonnostné hranice. Cieľom tréningu je hranice posúvať, samozrejme, v zdravej miere a s ohľadom na celkové limity organizmu, ktoré sú dané najmä trénovanosťou, genetikou či vekom.

Poznanie energetických systémov je dôležitým predpokladom nielen pre pochopenie riadenia tréningu, ale aj metabolických procesov organizmu. V skratke, informácie o krytí energetických nárokov organizmu by sa pre nás mali stať alfou a omegou, či je našim tréningovým cieľom posun vo výkonnosti alebo zlepšenie postavy.

Pod rozvoj vytrvalostných schopností sa podpisuje ako aeróbna, tak anaeróbna vytrvalosť. Dôležitou informáciou je, že z pohľadu rozvoja aeróbnej a anaeróbnej vytrvalosti môžeme rozvíjať dve zložky – výkon a kapacitu, takže rozlišujeme aeróbny výkon a aeróbnu kapacitu a rovnako anaeróbny výkon a anaeróbnu kapacitu.

To je na bežného rekreačného športovca celkom dosť informácií, však? A to sme iba začali, daná problematika je omnoho hlbšia. Pre potreby článku nepôjdeme viac do hĺbky, radšej sa zameriame na pár súvisiacich tvrdení. Vo vzťahu k štruktúre vytrvalostných schopností podľa dĺžky trvania a intenzity zaťaženia (12) turistiku definujeme ako dlhodobú vytrvalosť s prevažne aeróbnym energetickým krytím. Turistikou bežne označujeme aktivitu, pri ktorej zaťaženie trvá od 30 minút do 6 hodín a intenzita zaťaženia je prevažne nízka až stredná (v úsekoch, kde sú obtiažnosť a odpor prostredia najvyššie môže byť výnimočne submaximálna). Podiel anaeróbneho zabezpečenia voči aeróbnemu je výrazne nižší (od 1 - 5 %) ako pri krátkodobej a strednodobej vytrvalosti. Zvyšné energetické nároky sú kryté aeróbne. Prevažným energetickým krytím v týchto režimoch sú najmä tuky a v menšej miere svalový glykogén (12). Pri turistike to trochu skresľuje nerovnomernosť zaťaženia, vzhľadom na pomerne nižšiu intenzitu vo väčšine úsekov, je predpoklad, že zásoby glykogénu vo svaloch a v pečeni vydržia o niečo dlhšie, celkový objem (trvanie zaťaženia) je však väčší a preto po vyčerpaní glykogénu sa o hlavné slovo v zabezpečovaní energie pre svalovú prácu prihlásia tuky. Vzhľadom na vyššie uvedené tvrdenia, môžeme bežnú rekreačnú turistiku (a to aj vrátane výkonnostnejších turistov – diaľkové pochody, hrebeňovky a pod.) zaradiť ako športovú aktivitu prevažne využívajúcu aeróbnu resp. dlhodobú vytrvalosť.

Už vieme, že za účelom rozvoja schopností dlhodobej vytrvalosti, sa aeróbne mechanizmy získavania energie využívajú maximálne alebo takmer maximálne. Pre určenie správnej metódy rozvoja, môžeme vzťah chápať aj opačne. Znamená to, že ako ideálny tréningový stimul hľadáme také zaťaženie, ktoré kladie vysoké nároky na využitie kyslíkového systému (13).

Vyššie uvádzam, že aeróbna vytrvalosť sa skladá zo zložiek - aeróbneho výkonu a aeróbnej kapacity. Práve tieto zložky ovplyvňujú rozvoj dlhodobej a strednodobej vytrvalosti. Aeróbny výkon predstavuje najvyššiu možnú individuálnu hodnotu spotreby kyslíka za určitú časovú jednotku. Aeróbny výkon sa stotožňuje s hodnotou VO₂ max (14). Meria sa najčastejšie v minútových intervaloch, prípadne podľa potreby športového výkonu. Aeróbna kapacita zodpovedá schopnosti dlhodobej práce na úrovni aeróbneho výkonu (VO₂ max) (15).

Členenie dokazuje vzájomné prepojenie kondičných schopností a fakt, že oddeliť ich v tréningu ide len veľmi ťažko. Výkon odzrkadľuje výkonnostnú (rýchlostnú) zložku a kapacita vytrvalostnú zložku aeróbnej vytrvalosti. Cieľavedomý vytrvalec sa neuspokojí iba s rozvojom kapacity – t. j. s nárastom času, ktorý dokáže vydržať na hodnotách VO₂ max resp. na % z VO₂ max, ale má záujem aj o zvyšovanie samotného výkonu – rýchlosti na VO2max resp. % z VO₂ max.

Pre lepšiu ilustráciu, pokiaľ by sme chceli v behu zlepšiť bežecké tempo za určitú časovú jednotku (napr. pri behu na 10 km z 6 min/km na 5,5 min/km), musíme použiť také tréningové podnety, ktoré stimulujú najmä aeróbny výkon. Dosiahneme tak zvýšenie max. rýchlosti na VO₂ max, resp. aj v rýchlosti na % z VO₂ max, keďže odbehnúť 10 km na v rýchlosti na VO₂ max nie je reálne. Ak by sme naopak chceli pri danom východiskovom bežeckom tempe (6 min/km) zvýšiť objem z 10 km na 12 km, použili by sme tréningové podnety zamerané na aeróbnu kapacitu. Tréningovými prostriedkami zameranými na kapacitu, by sme dosiahli adaptáciu organizmu skôr z pohľadu vytrvalosti pri východiskovej rýchlosti ako samotný rozvoj rýchlosti.

Trochu zjednodušujeme, no chcel som tým poukázať najmä na dôležitosť obidvoch zložiek aeróbnej vytrvalosti. V skutočnosti sa tieto dve zložky prelínajú. Dobrou správou je fakt, že jednotlivé zložky aeróbnej vytrvalosti netrénujeme izolovane, v určitej miere ich rozvoj prebieha súbežne. Ak teda poznáme požiadavky na výkon a naše rezervy, vieme sa pri dobre zvolenom tréningu zamerať na rozvoj potrebnej zložky. Pre rozvoj aeróbneho výkonu sú typické skôr krátkodobé metódy rozvoja – v pomerne vysokej intenzite (90 - 100 % VO₂ max) s vyšším počtom opakovaní a dostatočným intervalom odpočinku. Za účelom rozvoja aeróbnej kapacity sa využívajú prevažne metódy neprerušovaného zaťaženia v o niečo nižšej intenzite (70 - 85 % VO₂ max), prípadne prerušované metódy s dlhším trvaním, ale v menšom počte opakovaní (16). S ohľadom na turistiku môžeme povedať, že prevažná väčšina aj náročnejšieho turistického zaťaženia sa bude podieľať skôr na rozvoji aeróbnej kapacity ako aeróbneho výkonu. Pre vytrvalca je dôležitý optimálny rozvoj obidvoch zložiek aeróbnej vytrvalosti. Väčšina turistov v aktivite nehľadá výrazný posun v aeróbnom výkone a tí, ktorí sú výnimkou, sa prirodzene venujú ďalšiemu vytrvalostnému športu. Keďže článok je o vytrvalostných schopnostiach počas turistiky, do popredia by som možno dal hlavne odporúčanie, aby turistický výkon bol pokiaľ možno rozmanitý s ohľadom na kondičné potreby rozvoja turistu. Ak aj takýto tréning nedosiahne požadovaný efekt na aeróbny výkon, vyvolá minimálne odlišnú odozvu adaptácie na nové podnety ako v predošlom tréningu.

Podľa čoho sa orientovať?

Máme za sebou kus teórie a úplne právom sa môžete opýtať otázku. Dobre a čo teraz s tým? Ak chceme teoretické vedomosti uplatniť, potrebujeme ich preniesť do praxe. Aby sa nám to podarilo, potrebujeme vhodný ukazovateľ. Niečo od čoho sa v tréningu alebo počas turistiky môžeme odraziť. Vonkajšie ukazovatele, ktoré pozná snáď každý bežec sú: rýchlosť, vzdialenosť a čas tréningu. Turistika pracuje s ďalším vonkajšími ukazovateľmi ako je napr. nadmorská výška. Tieto hodnoty vychádzajú z charakteru vykonávanej aktivity a pre lepšiu informáciu o tréningu sú z nich často odvodené ďalšie ukazovatele – tempo (rýchlosť napr. na km alebo okruh), prevýšenie, stúpanie / klesanie (v metroch), prípadne čas strávený v určitej zóne a podobne. Ide o ukazovatele, ktoré odrážajú športovú aktivitu vo vzťahu k „vonkajšiemu“ prostrediu, preto sa označujú ako vonkajšie ukazovatele.

Keďže sme sa v predošlej časti bavili o tom, že stav vytrvalosti odráža funkčné schopnosti organizmu, logicky nám vychádza, že aktivitu je potrebné charakterizovať aj ukazovateľmi schopností. Z tohto dôvodu rozlišujeme aj vnútorné (fyziologické) ukazovatele, ktoré nám slúžia na to, aby sme odozvu organizmu na zaťaženie lepšie spoznali. Vnútorných ukazovateľov sa vo vrcholovom športe používa viacero a to najmä s ohľadom na tréningový efekt, ktorý nás zaujíma a chceme ho sledovať (napr. intenzita či miera regenerácie). Priaznivci ultramaratónu alebo triatlonu, sa určite stretli s ukazovateľmi VO₂ max a hodnotou laktátu v krvi, o ktoré sa často opiera tréning disciplín náročných na vytrvalosť.

VO₂ max – maximálna spotreba kyslíka, najčastejšie sa vyjadruje relatívne (ml/min/kg z telesnej hmotnosti), predstavuje maximálnu mieru využiteľnosti kyslíka – O₂.

Hodnota krvného laktátu – hodnoty krvného laktátu, vyjadruje sa v mmol/l, predstavuje mieru adaptácie anaeróbnej glykolýzy na tréningové zaťaženie, nakoľko laktát je hlavný metabolit tohto spôsobu získavania energie.

VO₂ max sa určuje spiroergometriou a hodnoty laktátu v krvi sa určujú najčastejšie počas testu na toleranciu laktátu z odobraných vzoriek kapilárnej krvi. Hodnoty obidvoch ukazovateľov sa zisťujú prevažne laboratórne, vo vrcholovom športe aj počas bežného tréningového zaťaženia a na pomerne pravidelnej báze.

Samozrejme, v ideálnom svete by bolo žiadúce, aby mal každý rekreačný športovec podmienky ako vo vrcholovom športe. Možno by sme sa tak vyhli nepriaznivým dopadom pretrénovania a neodborného tréningu pre najpočetnejšiu časť športovej verejnosti – rekreačných športovcov. Súčasné možnosti, žiaľ, tieto podmienky neumožňujú. Preto máme ďalší, pomerne kvalitný ukazovateľ aktuálneho stavu organizmu - srdcová frekvencia. Vďaka technologickému pokroku je možné hodnotu ukazovateľa sledovať a využiť priamo v teréne. Prístroje na meranie srdcovej frekvencie sú dostupné aj pre amatérsky šport a v súčasnosti sa neobmedzujú iba na meranie srdcovej frekvencie, ale meranie kombinujú s ďalšími tréningovými parametrami. Máme tak možnosť súčasne sa riadiť ako vonkajším ukazovateľom, tak ukazovateľom vnútorným.

Srdcová frekvencia (SF) je citlivá na vnútorné zmeny organizmu športovca a občas sa môžu jej terénne hodnoty líšiť navzájom, ale aj od hodnôt nameraných laboratórne. Zmeny srdcovej frekvencie môžu ovplyvňovať aj iné faktory ako je intenzita zaťaženia. Ide napríklad o vnútornú teplotu tela, hormonálne či chemické zmeny v krvi (17). Nie je to dôvod, aby sme sa báli použiť srdcovú frekvenciu v tréningu. Je to skôr o motivácii hľadať východiskovú hodnotu vnútorného ukazovateľa, spolu s vonkajším, v podmienkach kedy je športovec v plnej pohode. Ako vhodný štart pre tých, ktorí to so športovaním myslia naozaj vážne, slúži funkčný test (vzťah TF a rýchlosti resp. práce) a spiroergometria (vzťah rýchlosti a VO₂ max, príp. TF) vrátane lekárskej prehliadky u odborníka. Okrem diagnostiky zdravotného stavu športovec získa informáciu o maximálnom výkone a prislúchajúcich vonkajších či vnútorných ukazovateľoch. Podobné informácie by mal dostať aj o anaeróbnom prahu. Údaje sú zároveň zárukou, že ak sa rozhodne orientovať ďalší tréning podľa spomenutých ukazovateľov, bude tréning skutočne „na mieru“ a nie podľa zovšeobecnených informácií a zjednodušených vzorcov (220-vek a podobne).

Mierne zaťaženie
Mierne zaťaženie

Stredné zaťaženie
Stredné zaťaženie

Ak máme v rukách dobré ukazovatele a vieme k nim priradiť subjektívne hodnoty, je to prvý krok k efektívnemu tréningu. V tejto fáze začína dlhá cesta formovania tréningových jednotiek, po ktorej niektorí špičkoví tréneri kráčajú celý život. Využívajú pri tom všeobecne, ale aj vlastnou praxou overené tréningové vzorce, ktoré vychádzajú z metodík rozvoja pohybových schopností. Vývoj metód rozvoja vzhľadom na nové vedecké poznatky neustále napreduje a ich využitie je témou na celoživotné dielo skúseného trénera na úplne inom fóre. Je asi trochu naivné čakať, že turista kráčajúci 30 km hrebeňom, bude svoj pohyb prispôsobovať nejakému % z VO₂ max alebo intenzite na anaeróbnom prahu, aby zlepšil svoje vytrvalostné schopnosti. Uplatnenie fyziologických ukazovateľov počas turistickej aktivity môžeme hľadať skôr v monitoringu aktivity (najmä počas náročných úsekov – stúpanie, vysoký odpor prostredia), ako v jej samotnom riadení. Zo získaných údajov je možné vychádzať pri ďalšom plánovaní zaťaženia tak, aby bola dosiahnutá čo najvyššia miera úžitku z turistiky. A to ako z pohľadu rekreačného – trasa s atraktívnym a poznávacím charakterom, tak z pohľadu výkonnostného - napríklad prácou s tempom na niektorých úsekoch, celkovým objemom alebo zaradením úseku náročnejšieho na terén a odpor prostredia.

Pokračovanie uverejníme o týždeň

Predchádzajúca časť

Použité zdroje:

  1. M. CHOUTKA, J. DOVALIL, Sportovní trénink, 1987, s. 25
  2. M. CHOUTKA, J. DOVALIL, Sportovní trénink, 1987, s. 25
  3. F. MOSER, Pěší turistika, 1981, s. 29 - 33
  4. M. LAPKA, P. BRANDEJSKÝ, P. KRATOCHVÍL, I. PITÁK, Základy specializace sportovní chůze, 2001, s. 14 – 17
  5. M. JANIK, Modely sportovního tréninku a jeho řízení ve skialpinismu, 2014, s. 23 - 33
  6. T. KAMPMILLER, M. VANDERKA, E. LACZO, P. PERÁČEK, Teória športu a didaktika športového tréningu, 2012, s. 214
  7. journals.plos.org/plosone/article?id=10.1371/journal.pone.0177719, pnas.org/content/pnas/112/28/8567.full.pdf
  8. M. CHOUTKA, J. DOVALIL, Sportovní trénink, 1987, s. 41
  9. L. DIVALD, Kontrolovaný tréning, 2009, s.8
  10. T. KAMPMILLER, M. VANDERKA, E. LACZO, P. PERÁČEK, Teória športu a didaktika športového tréningu, 2012, s. 177
  11. T. KAMPMILLER, M. VANDERKA, E. LACZO, P. PERÁČEK, Teória športu a didaktika športového tréningu, 2012, s. 188
  12. T. KAMPMILLER, M. VANDERKA, E. LACZO, P. PERÁČEK, Teória a didaktika športového tréningu, 2012, s. 179
  13. M. CHOUTKA, J. DOVALIL, Sportovní trénink, 1987, s. 90
  14. R. FEČ, K. FEČ, Teória a didaktika športového tréningu, 2013, s. 175
  15. R. FEČ, K. FEČ, Teória a didaktika športového tréningu, 2013, s. 177
  16. R. FEČ, K. FEČ, Teória a didaktika športového tréningu, 2013, s. 179
  17. V. SELIGER, R. VINAŘICKÝ, Z. TREFNÝ, Fysiologie tělesných cvičení, 1980 s. 94
  18. T. KAMPMILLER, M. VANDERKA, E. LACZO, P. PERÁČEK, Teória športu a didaktika športového tréningu, 2012, s. 203
  19. V. BIELIK - youtube.com/watch?v=Mwaw4pbBTdE

Najnovšie