Trasa

(M) Iľanovo (250 m) - Poludnica (1549 m) - Kosienky (1640 m) - (Ž) Krúpovo s. (1880 m) - (Č) Kamenná chata pod Chopkom (2000 m)

Kvôli dosť nevýhodnému spojeniu, a, priznávam, aj lenivosti vstať príliš skoro, vystupujem z autobusu mikulášskej mestskej linky na hornom konci Iľanova až o pol desiatej. Dopĺňam vodu do všetkých fliaš a vyrážam hore Iľanovskou dolinou. Zanedlho sa modrá značka odpája od žltej pokračujúcej dolinou. Chvíľu stúpa lúkou a vnára sa do lesa. Stúpanie je postupne čoraz strmšie, odfukujem pod batohom a mám dosť času hľadať v podraste smrekovo-borového lesa niečo zaujímavé na fotenie. A skutočne - objavujem niekoľko exemplárov zástupcov našich orchideí: kruštíky a smrečince.

Poludnica

Sklon sa na chvíľu zmierňuje a cez priesek sa ponúka pekný pohľad na východisko túry a Liptovskú kotlinu lemovanú hradbou Západných Tatier. Znova stúpam strmšie, začínajú sa objavovať prvé skalnaté partie. Je tu dosť miest s krížom cez cestu popadanými stromami, ale všetko ukážkovo prerezané. Podľa pilín to uvoľňovali len nedávno, čo je jediné šťastie - inak tam preliezam stromy ešte teraz... Vychádzam na okraj skalného hrebienka, z jeho okraja vidno už vrchol Poludnice aj protiľahlý hrebeň Krakovej hole, za ním Sinú a Bôry a v ďalšom horizonte Chopok... nuž nie je to "čo by kameňom dohodil".

Vápencové skaly sú porastené trsmi zvončekov. Takto s výhľadmi mi cesta ubieha rýchlejšie, ešte posledný výšvih lesom a som na trávnatej plošinke s rázcestníkom. Je to akýsi severný predvrchol, kde sa pripája žltá značka zo Závažnej Poruby. Zo skaly je polkruhový výhľad na Liptov ovenčený vrchmi od Veľkého Choča cez Prosečné a ostré zuby Roháčov až po výbežky Vysokých Tatier. Liptovský Mikuláš s Marou sú ako na dlani. Ostávam sa kochať dlhší čas a odjedám čosi zo zásob.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

S nevôľou znova obúvam vibramy a po chvíli mierneho stúpania vysokou smrečinou prichádzam na hlavný vrchol. Tu sú skalné galérie orientované na juh, takže si dopĺňam druhý polkruh výhľadu - na hlavný hrebeň čiastočne blokovaný rozložitou Krakovou hoľou. Dávam sa na zostup. Chodník vedie pozdĺž skalného hrebeňa popod jeho východné zrázy obzvláštnené všakovakými prevismi a jaskynkami... prechádza sa aj cez veľké skalné okno - veľmi pekný úsek.

Znova sa objavujú stromami zavalené (a prerezané) úseky. Ľudia ale už stihli lesom vychodiť spleť obchádzok. Zrazu si uvedomujem, že som už dlhšiu dobu nevidel značku. Možno niektorá zanikla na spadnutom strome, možno som sa príliš kochal skalnými útvarmi... ale výsledkom je, že som sa jednou z obchádzok dostal dosť mimo. Vracať sa nahor sa mi vôbec nechce, vyberám mapu, odhadujem smer a traverzujem lesom, našťastie nie veľmi hustým. Občas sa chytám chodníčkov vychodených zverou a po štvrťhodinke si vydychujem opäť na značkovanom chodníku. Stále klesám, potom nasledujú dva menšie vŕšky. O chvíľu sa zľava pripája zelená značka a znova klesanie až do sedla pod Kúpeľom (1131 m). Toto je najnižšie miesto v bočnom hrebeni a tých 400 výškových metrov z Poludnice mi je riadne ľúto.

Tanečnica

Na čistinke si dávam oddych, ale pohľad na hodinky ma dvíha - nejako sa dnes vlečiem. Je to isto aj batohom nabaleným na viacdňový pobyt, ktorý zamýšľam po skončení stretnutia. Veď pri každom nakladaní na chrbát ho aj v duchu častujem nespisovnými výrazmi. Na najbližšom kilometri nastúpam takmer všetko, čo som stratil zostupom z Poludnice. Terén sa postupne zmierňuje a vychádzam do pásma kosodreviny a horských lúk, na východe dominujú bralnaté hrebene Slemä a Ohnišťa. Čoraz častejšie upíjam zo zásob, ale s vodou musím šetriť - cestou žiaden prameň nie je! Traverzujem svahy Krakovej hole a na rázcestí Kosienky sa lúčim s modrou značkou, ktorá síce má na tabuľkách ako cieľ Chopok - ale to by som sa tam dnes nedostal...

Žltá ma vedie kosodrevinou a lesom opäť nadol, do sedla Javorie strácam zas 200 výškových metrov. Utešujem sa, že odtiaľ to už ale nebude taká húpačka. Stúpam pod Tanečnicu a chodníkom v kosodrevine traverzujem jej západné úbočie. Tak ako som pred dvoma rokmi v článku kritizoval stav chodníkov v týchto končinách - teraz musím pochváliť. Kosodrevina je ukážkovo zrezaná a ani chôdza s nabaleným batohom nerobí problémy. Stretávam pár výletníkov, fialové ústa jasne prezrádzajú, že z medvedej potravy čosi ubudlo. Aj ja priebežne hádžem do úst zopár osviežujúcich čiernych bobuliek. Na čistinke pod Prašivou sa skláňa skupinka nad mapou: "Dobrý den, jdete po žluté?" "Nuž - inokade sa nedá", odvetím a míňajúc ich ešte začujem: "Tak vidíš, říkala jsem ti...".

Postupne miznú aj posledné ostrovčeky kosodreviny. Predo mnou sa dvíha oblý lúčny chrbát mierne stúpajúci k hlavnému hrebeňu. Úchvatný je pohľad na severné zrázy Ďumbiera. Sivé skaly kontrastujú so žltozelenou plochou lúk posiatou fľakmi tmavozelenej kosodreviny... a úplne nadol impresionista umiestnil tmavú hladinu malého plesa... Pôvodne som mal naplánovaný aj výstup na Ďumbier, ale odkladám ho na zajtra a žltým traverzom križujem serpentíny v severozápadnom svahu Krúpovej hole až do Demänovského sedla.

Via Appia

Je čosi po šiestej a hrebeň je úplne pustý. Na to nie som v týchto končinách zvyknutý. Vždy, keď som tadiaľto šiel, bolo tu riadne husto. Ostávajú mi posledné tri kilometre červenou hrebeňovkou. Dávam si oddych, odľahčujem batoh o nejaké potraviny a poslednú vodu. Po chvíli sa dostávam na chodník dláždený z veľkých balvanov, ktorý mi zakaždým pripomenie obrázok zo starej učebnice dejepisu v kapitole o Rímskej ríši... Traverzujem Konské a na vrchole strmšieho výšvihu pred Chopkom znova oddychujem. Nízke slnko pekne osvetľuje Ďumbier aj skalami ozdobené zalesnené svahy Krakovej hole, Machnatého a vzdialenej Poludnice.

Periférnym videním zaregistrujem pohyb, pomaly sa otáčam... z doliny stúpa osamelý kamzík a popása sa. Vyťahujem fotoaparát. Zdá sa, že ma nezbadal... alebo je mu to jedno a na ľudí už je zvyknutý. Robím zopár záberov a aj keď sa za ním pohnem, len flegmaticky pozrie a odkráča udržiavajúc bezpečnú vzdialenosť. Kývnem mu na rozlúčku, nakladám na chrbát "tú ťažkú kravu" a po pár sto metroch sa spoza skalného rebra vynára Kamenná chata pod Chopkom.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek