Trasa

Malý Václavák – Poľanová – Ihla – Čierna hora – Hniezdna polianka – Malý Václavák – Derežová – Zelený vrch – Václavák – Chata Vinná

Ráno sme sa zobudili do síce zamračeného dňa, ale nepršalo. Prijal som ponuku Borisa, ktorý išiel autom s dcérami na plte do Červeného Kláštora. Zviezol som sa s ním do Ihlian, odkiaľ som chcel vystúpiť na kopec Ihla a vrátiť sa na chatu. Len čo som opustil auto, začalo znovu liať. Nuž som sa schoval na zastávke autobusu a začal sa prezliekať do nepremokavých vecí. Okamžite som sa stal stredobodom pozornosti popíjajúcich spoluobčanov. Keďže lialo stále výdatne, pobral som sa ešte na Miestny úrad pre pečiatku. S ochotným starostom som sa zarozprával a napokon ma zobral služobným autom spolu s dvomi pracovníčkami MÚ na kontrolu výstavby prístrešku na Malom Václaváku – Točni. Oni pokračovali k vodojemu a ja som mohol konečne vykročiť na túru. Navyše nepršalo.

Konečne na túre

Lesná cesta síce bola parádne blatistá, ale to mi až tak neprekážalo. Čoskoro som došiel k veľkému poľovníckemu posedu a samozrejme som doň nakukol. Vcelku pohodlne by sa v ňom vyspali štyria ľudia. Značenie nebolo nič moc, ale pomocou tabletu som sa v spleti lesných chodníčkov hravo dostal pod masív Ihly. Zabočil som prudko doľava po zvážnici a vychutnával si výhľady doďaleka. Došiel som k pekne upravenému prameňu, ale opláchol som si len tvár a ruky.

Netrvalo dlho a bol som na mieste, kde prichádza z obce Ihľany lesná cesta, po ktorej som pôvodne chcel sem dôjsť. Opustil som červenú značku a začal sa totálne rozbitou cestou škriabať hore na vrchol Ihla. Veľmi skoro som pochopil, že tadeto neprejdem. Jednak cesta bola fakt strmá, totálne rozbahnená a navyše niekde nado mnou pilčíci veselo pílili stromy. Nuž som odbočil doprava a v dosť strmom svahu som podliezal, preliezal stromy. Keď som počul pilčíkov za sebou, zamieril som kolmo hore. Vyšiel som na hrebeň, po ktorom viedla lesná cesta.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Kúsok odo mňa bol vrcholový kameň a keď som sa k nemu pohol, zaútočili na mňa dva jokšíre. Bránili pohodený ruksak pilčíka. Tak som sa cez černičie musel vybrať ku kameňu okľukou. Výhľad, napriek blížiacim sa mrakom, bol parádny. Nestál som tu však dlho, lebo psy boli stále nervózne, a tak som sa pobral po hrebeni smerom na Čiernu horu. Prekvapili ma na ňom dve autá a že sa s nimi vytrepali až sem, bola podľa mňa riadna drzosť. Miestni mali návštevu z Dolniakov, a tak ich zobrali na čučoriedky a aby sa náhodou neunavili, tak autom až priamo na hrebeň. Neustále som mal krásne výhľady na obe strany a navyše ma zaujala aj miestna kvetena.

Napokon som došiel do lesa a začal stúpať na Čiernu horu. Je to najvyšší vrch Levočských vrchov a okrem smerovníka na vrchole je tu drevený kríž. Osadili ho z iniciatívy KST Stará Ľubovňa a MKG „Carpatia“ Mielec, ktorí spolupracujú od roku 2000. V roku 2017 zorganizovali sem I. ročník Medzinárodného výstupu. Vo vrcholovej schránke je pekná knižka, do ktorej som sa rád zapísal.

Búrka ma hnala z hrebeňa

Sadol som si pod kríž a najedol som sa. Len čo som tak urobil, začalo opäť pršať a fúkal silný vietor. Nuž som sa zbalil a pobral sa rýchlo dolu z hrebeňa. Ledva som sa v lese vyhol čučoriedkárom na autách a prvou, hodne zarastenou zvážnicou som doľava začal zostupovať. Než som došiel na akú-takú lesnú cestu, prestalo pršať a odignoroval som zvážnicu doprava. Nechcelo sa mi vracať rovnakou cestou, ako som stúpal pod Ihlu. Tak som pokračoval kolmo dole. Na širšej lesnej ceste som stretol auto Lesnej stráže, ale evidentne som im neprekážal, že sa pohybujem mimo značiek.

Dolinou popri potoku popod Široký vrch sa mi kráčalo príjemne. Lesná cesta vyústila na asfaltku z Točne do Jakubian. Kúsok nižšie som zbadal krásny prístrešok a vynovenú bývalú horáreň Jakubianka na Hniezdnej polianke. Tak som tam zašiel, doprial si keksíkovú pauzu a konštatoval, že je to veľmi príjemné miesto.

Potom som začal stúpať po asfaltke hore. V prvej zákrute ma zaujala drevená zábrana na potoku. Neviem, či to má zachytávať drobné konáriky alebo čo. Od potoka som sa vrátil na cestu a v dusne sa pomaly posúval k Točni. Slnko začalo neuveriteľne páliť, a tak som počas dňa zažil snáď všetko okrem sneženia. Keď som došiel na Točňu, bol som celkom spotený, tak som sa tešil, že pôjdem viac-menej po rovine. Nemusel som sa dívať popod nohy, ale som sa venoval výhľadom do šíreho okolia, poprípade som fotil motýle.

Dvakrát ma skropil letný dážď, ale nestihol som si ani obliecť pončo a zase prestal. Popod vrchy Derežová, Zelený vrch a Javor som došiel na Václavák k chatičke. Stále som nestretol ani nohu a bolo tak až po chatu Vinná. Tu boli všetci spolubývajúci doma. Boris s dievčatami rozprávali o splave na pltiach. Ostatní sa napokon predsa vybrali na bicykloch na túru, a tak sme sedeli pri pukotajúcom ohníku v kachliach, sviečkach na stole a poháriku kadejakého trúnku. Pelé opäť rozozvučal gitaru a nám bolo fajn.

Záver

Žiaľ, na druhý deň ráno pršalo a pršalo až do soboty. To som sa však dozvedel až po návrate z Francúzska, lebo som v stredu kvôli neprestávajúcemu dažďu využil návštevu Kežmarku a vrátil som sa do Bratislavy a v piatok som odletel za ženou, dcérou a vnukmi do Francúzska.

Ale napriek nie celkom priaznivému počasiu sme všetci vďační Borisovi za vybavenú chatu v dlho nedostupných Levočských vrchoch a tešíme sa na horáreň v Chočských vrchoch, kde budeme tráviť v roku 2019 jeden júlový týždeň.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek