Trasa

Svit, Lopušná dolina – Štefánikova horáreň – Kozí kameň – sedlo Tabličky – Čierna (Končiar) – Kováčová (1092 m) – Lopušná dolina

V dolinách

Začíname priamo pod zjazdovkou lyžiarskeho strediska Lopušná dolina, kde teraz vládne mimosezónny kľud a pokoj. Vydávame sa južným smerom. Mierime ďalej do doliny potoka Jaškovec, prechádzame okolo chát, hotela a zakrátko sme pred Štefánikovou horárňou. Dolina sa tu rozdvojuje, z pravej strany sem prichádza zelená značka zo sedla Tabličky, ktoré leží pod Kozím kameňom. My sa však vydávame doľava a, prechádzajúc okolo horárne, postupujeme hlbšie do pohoria. Kráčame po výraznej spevnenej lesnej ceste a o chvíľu sme pred ďalším vetvením doliny. Tu opúšťame potok Jaškovec a mierime doprava hore do bočnej dolinky, kam tiež vedie pohodlná zvážnica. Terén sa začína znateľnejšie dvíhať. Kým na svahoch napravo zväčša absentuje les, po našej ľavej strane rastie hustý lesný porast, vďaka čomu kráčame chladným zatieneným dnom dolinky.

Výstup zo severu po hrebeni

Strmý svah naľavo je zároveň ten, na ktorého chrbát chceme vyjsť, pretože nás neomylne zavedie až priamo na vrchol Kozieho kameňa. Netrvá dlho a v lese nachádzame nenápadnejšiu zvážnicu mieriacu strmo nahor. Nechávame sa ňou pozvať, keďže mieri presne tam, kam sa potrebujeme dostať. Pohodový postup dolinami Kozích chrbtov sa týmto končí a začína naozaj výživný výstup. Tempo rapídne upadá, zato pribúdajú nastúpané výškové metre.

Postupne sa prepracujeme na hrebeň, ktorý je takmer celý odlesnený s výnimkou jedného či dvoch lesných ostrovčekov. Len čo opustíme les a prvýkrát vojdeme do otvoreného terénu, začínajú sa za nami otvárať prvé krásne pohľady na zasnežené Vysoké Tatry. Celým hrebeňom vedie viac či menej zreteľná zvážnica, zablúdiť sa teda nedá. Zvážnica sa roky nepoužíva a preto postupne zarastá trávou. Spolu s dvíhajúcou sa mladinou po stranách vďaka tomu trochu zmierňuje celkovo negatívny dojem, ktorý človek musí nevyhnutne nadobúdnuť zo zdevastovaných lesov Kozích chrbtov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Stopovanie macka

S postupným získavaním výšky sa rozsah výhľadov neustále zväčšuje. Z neustáleho otáčania sa ma už začína bolieť krk. Prezradím to rovno bez mučenia, všetko to otáčanie a neustále fotenie z ešte väčšej výšky som si mohol ušetriť, nakoľko najlepší a najkomplexnejší výhľad je tesne pod vrcholom. Ako sa tam blížime, na zemi sa začínajú objavovať snehové fľaky, ktoré sa udržali od posledného (možno prvého tejto jesene) sneženia. A o chvíľu na to zbadáme v snehu krásne mackove stopy. Vedú presne tam, kam ideme, teda ho chtiac-nechtiac stopujeme. Už dolu v doline niekde za horárňou nás informačná tabuľa upozorňovala, že vstupujeme do medvedieho teritória, čiže sme o sebe dávali patrične vedieť. Teraz, idúc dosť dlho prakticky v medvedích stopách, svoje úsilie zdvojnásobujeme. Ale iba pre istotu, vôbec nepanikárime, pretože stopy už na prvý pohľad nie sú dnešné.

Zdolanie Kozieho kameňa

Tesne pod vrcholom sa nachádza posledný kúsok lesa, zároveň sa tu končí zvážnica, ktorá kedysi slúžila na zvážanie dreva z okolitých svahov. Teraz sa na nich dvíha mladina, ktorá za pár rokov zlikviduje akékoľvek výhľady. Zatiaľ ale sú a sú nádherné. Nachádzame sa odhadom 50 výškových metrov pod vrcholom Kozieho kameňa a to je dostatočne vysoko na rozhliadanie sa po okolí. Snehom vyzdobené Tatry sú samozrejme najdominantnejším objektom, sme pri nich tak blízko, že zaberajú celý severný horizont. Pekne je odtiaľ vidieť aj Poprad v Popradskej kotline s Levočskými vrchmi za ňou.

Po krátkom oddychu opúšťame vyhliadkové miesto a vchádzame do torza lesa, čo ešte zostal na Kozom kameni. Na zemi je pováľaných dosť stromov, prechod však nie je vôbec komplikovaný a zanedlho sme na vrchole Kozieho kameňa. Stretávame tu tri panie turistky a sú prekvapené z toho, že sme sem došli z opačnej strany, ako prichádza značený chodník. Už nejakú chvíľu z tej strany počuli akési výkriky, nevedeli však, o čo ide. Tak im vysvetľujeme, že sme len informovali prípadných mackov o prítomnosti našich maličkostí.

Zaujímavý je fakt, že miesto, na ktorom sa nachádzame, teda hrebeň Kozích chrbtov, tvorí rozvodnicu medzi Čiernym a Baltickým morom. Zjednodušene, všetky potoky severne odtiaľ skončia nakoniec v Baltickom mori a všetky potoky stekajúce na juh končia v Čiernom mori. Z vrcholu Kozieho kameňa je ešte o trošičku lepší pohľad na Poprad a okolie, plus na pokračovanie Kozích chrbtov smerom na juhovýchod. Zbytok ale zakrývajú stromy, preto sa presúvame kúsok ďalej a kúsok nižšie na vrcholový hrebeň, ktorý vybieha na juhozápad a je opäť celý odlesnený. Tu si nachádzame pohodlný peň a dávame si obedňajšiu pauzu s famóznym pohľadom na Tatry. Zároveň si pekne z vtáčej perskepktívy môžeme prezrieť našu ďalšiu trasu, ktorá bude viesť cez vrch Čierna (Končiar, 1104 m) a Kováčovú (1092 m). Kopce sú to nižšie ako Kozí kameň, na druhej strane sú o trochu bližšie k Tatrám a hlavne, vieme sa po nich pekne vrátiť späť k autu. Vidíme, že celá trasa bude viesť po takmer úplne odlesnenom hrebeni, orientačne to nebude žiadny problém. Začíname zostup do sedla Tabličky, čo je pre nás jediný dnešný značkovaný úsek. V sedle máme možnosť zísť dolinou až k Štefánikovej horárni pekne po zelenej značke, my však volíme prieskumnú trasu po paralelnom hrebeni.

Po hrebeni na Čiernu alias Končiar

Hrebeň spájajúci sedlo Tabličky s Čiernou (Končiar) začína strmo sa dvíhajúcim skalným úsekom, na ktorom ešte rastie niekoľko vysokých borovíc, ktoré zatiaľ statočne odolávajú veterným výzvam. Úvodná časť vyzerá dosť divoko a byť tu sám, mierim rovno tam. Keďže som tu so svojou nežnejšou polovičkou, traverzujeme hrebeň z ľavej, západnej strany, kadiaľ sa ide o poznanie ľahšie. Nejaká ťažko definovateľná sila ma však postupne stáča smerom hore, ďalej od manželky, až sa nakoniec predsa len ocitám na hrebeni, presnejšie na severnom okraji úvodnej časti. Terén je tu naozaj trochu nepríjemnejší a čistým rozhľadom vždy bráni nejaký kmeň stromu.

Úvodná, vyvýšená časť hrebeňa klesá do sedla priamo podo mnou, kde sa opäť spájajú naše cesty. Pred nami je ďalšia hrebeňová vyvýšenina, zdá sa, že najvyššia, terén je však pohodový, trávnatý a dokonca je tu náznak cesty. Z tohto miesta je krásny spätný pohľad na Kozí kameň a na celý úsek hrebeňa, ktorým sme sem zišli. Zostáva nám prejsť posledný úsek po lúčkach v tieni lesa, kde sa vďaka severovýchodnej orientácii udržalo najviac snehu. Pod nami vidíme poľovnícku chatu s veľkým nápisom „Lovu zdar“.

Krásny podvečer na Čiernej

Ešte prechod pomedzi posledné stromy a sme na vrchole Čiernej alebo tiež Končiara. Kopec má jednu charakteristiku – vrchol a celé severné svahy sú odlesnené, čo znamená ničím nerušený pohľad dole do krajiny a na Tatry. Nie je to žiadne nepekné rúbanisko, tu sa rúbalo už dávnejšie. Terén je porastený trávou a množstvom asi dvojmetrových smrekov a smrekovcov, všetko v jesennom šate, vďaka čomu je to celkom pekné miesto. A berúc do úvahy nádherný pohľad na podvečerné Tatry, rozhodujeme sa tu chíľu ostať. Blahoželáme si k rozhodnutiu prísť na Čiernu, miesto má svoju atmosféru, pokojný pozdojesenný podvečer začína modelovať reliéf krajiny pred nami a keďže sme tak blízko Tatier, ako sa len byť dá, pohľad sa nadlho vryje do pamäti. Tatry z tejto vzdialenosti vyzerajú impozantne, majestátne, veď Gerlachovský štít je len 15 km od nás a stále sme dosť vysoko nad terénom pred nami.

Návrat po zjazdovkách

Po krásnej výhľadovej prestávke pokračujeme po hrebeni ďalej. Stáčame sa na severovýchod a po prekonaní malého sedielka stúpame k poslednému kopcu - Kováčová s nadmorskou výškou 1092 m. Kráčame po nevýraznom trávnatom chodníku, ktorý je skôr pozostatkom zvážnice ako vychodený turistami. Z vrcholu opäť vidíme Popradskú kotlinu a aj napriek oparu v diaľke na obzore zbadám Spišský hrad (cca 45 km), ktorý žiari v oranžovom svetle zapadajúceho slnka. No a samozrejme Tatry, oproti Čiernej sme k ním opäť asi o pol kilometra bližšie. Pohľad na ne by sa nám mal už zunovať, veď ich opakovane vidíme prakticky od rána. Opak je však pravdou, nasvietené zboku na sklonku dňa vyzerajú úchvatne.

Pred nami je len strmý zostup, ktorým sa dostaneme na horný koniec lyžiarskeho svahu strediska Nová Lopušná dolina. Chvíľu klesáme priamo po zjazdovke až do miesta, kde sa stáča dole doľava. Pokračujeme cez sedielko ďalej po hrebeni, zdolávame poslednú menšiu vyvýšeninu a prichádzame na horný koniec zjazdovky Lopušná dolina. Z nej zídeme priamo k autu, čím uzatvoríme dnešný okruh. Z hornej polovice lyžiarskeho svahu je pekne vidieť východnú časť Vysokých Tatier. Zapadajúce slnko dáva symbolickú bodku za vydareným dňom, čo môžeme pekne pozorovať na posledných dohasínajúcich lúčoch, ktoré ešte osvetľujú tatranské vrcholky.

Zhodnotenie

Óda na Tatry, aj tak by sa dal opísať náš dnešný turistický výlet. Bezprostredná blízkosť našich veľhôr, odlesnené hrebeňové partie Kozích chrbtov a jasný deň je kombinácia, ktorá nemôže sklamať. Absencia značenia nie je problém, vizuálna orientácia nás nesklamala ani raz. Terén mimo značiek je v podstate bezproblémový, nesťažovala sa ani moja nežnejšia polovička, ktorá ináč nevychodené trasy neobľubuje. Ak existuje nejaký turista ako ja, ktorému sa pohľad na Tatry stále neprejedol, tak mu prechádzky po malom pohorí Kozie chrbty vrelo odporúčam.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek