Sargans leží v spojnici údolí tvoriacich akési Y. Jedno rameno tvorí údolie Rýna (Rhein) nad Bodamským jazerom (Bodensee), druhé tvorí riečka Seez nad Walensee. Nôžka smeruje k hornému toku Rýna k mestu Chur. V mojom pláne je turistika v časti hôr zovretých obomi ramenami Y. Ťažiskom jednodennej turistiky bude jeden z vrcholov. Je to Alvier, dostupný po značených turistických chodníkoch, s vrcholovou chatou Gipfelhütte Alvier v časti pohoria Appenzeller Alp nad údolím rieky Rýn.

Po vystúpení z vlaku zaujme horská krajina. Údolia sú ploché. No vystupujú z nich pomerne ostro hrebene pohorí. Z jednej strany vrchol Falknisu (2565 m), pripomínajúci naše Vysoké Tatry. Z druhej rozložitý masív Pizolu (2844 m). Skoro priamo nad železničnou stanicou skalná stena Gonzenu (1829 m) s hradom Schlos Sargans pod ňou. Údolie v diali uzatvára zubatý horský hrebeň Churfirsten. Vyzerá ako hrebeň dračieho chvosta. Kdesi tam by som chcel dôjsť. Cieľ leží v pohorí, ktoré s prižmúrením jedného oka pripomína lavičku na sedenie. Predný roh tvorí spomínaný Gonzen. Sedacia časť tvorí plošinu, ktorú spolu s operadlom z údolia nie je vidieť. Alvier je jedným z vrcholov v operadle.

Ak na plošinu vystupujeme peši, ponúkajú sa nám dve možnosti. Na križovatke turistických trás pri hrade sa teba rozhodnúť, či pravou stranou Gonzenu. Cez Gonzenwald popri Erzbildkapele s možnosťou výstupu aj na Gonzen, ako vynikajúci vyhliadkový bod. Prípadne ako ja, ľavou stranou z miestnej časti Heiligkreuz po Via Spina. Do osady prídeme pekným náučným chodníkom cez vinohrady.

Cez Via Spina k Berghaus Palfris

Začínam skoro ráno nástupom na Via Spina z Heiligkreuzu. Chodník sa v krátkych serpentínach ostro štverá svahom. Ako sa približujem k hrane, otvárajú sa mi prvé výhľady na obec Mels v doline, rozložitý Pizol bez výrazného vrcholu a rozsiahle údolie Weisstanentall. Prechádzam popod laná Palfrisbahn, lanovky postavenej vraj v réžii armády. Inak, celá oblasť Sarganselandu je pomerne militarizovaná. Natrafiť na švajčiarsku obdobu „řopíku“ nie je nič nezvyčajné. V oblasti je niekoľko rozsiahlych pevností vysekaných v skalách s masívnou delostreleckou výzbrojou. Aj v skalách Gonzelu sa ťažila železná ruda ešte relatívne nedávno. Nezdá sa, ale skaly sú tu deravé ako pravý švajčiarsky Ementál.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Lanovka v poslednej dobe slúži aj turistom či návštevníkom Berghaus Palfris (1700 m), chaty či reštaurácie na planine. Teraz zrána ešte nepremáva. Po prekonaní hrany vychádzam z lesného porastu na prevažne trávnatý zvlnený terén. A kde je tráva, tam sú kravičky a roztrúsené budovy salašov. Zošikmená planina. Vlastne - „sedacia časť lavičky“. V pozadí kamenný hrebeň vrcholov s Alvierom. Raz mi jeden švajčiarsky turista povedal, že sú to miestne Dolomity. Tam som nebol, tak posúdiť neviem. Podľa fotiek to môže byť aj pravda. Vychádzam z tieňa. Rozbehla sa aj lanovka. Čas som neušetril, no franky určite. Na chate sa chystajú na príchod prvých návštevníkov. Mám za sebou už 1200 výškových metrov. Zostáva len viac ako 600 metrov, i keď asi náročnejších.

Alvier

Nezastavujem sa, ale pokračujem po červenej značke ďalej. Túto časť chodníka som už dávnejšie absolvoval. Bola to moja prvá túra v oblasti. Zdolal som Gonzen. Cez zvlnené pasienky vcelku mierne stúpajúcim terénom sa približujem ku skalnatej stene „operadla“. Vpredu a za mnou sa objavujú malé skupinky turistov. Alvier bude asi obľúbený vrchol. Nečudo, hore je otvorená horská chata. A to je veľké lákadlo.

Znovu prichádzam do tieňa skalnej hradby. Chladnejší výstup nie je na zahodenie. Začínam intenzívnejšie naberať nadmorskú výšku. Kamenistý chodník sa strmými serpentínami kľukatí kdesi hore, kam poriadne nevidím. Z chodníka sa zjavuje prvýkrát aj Walensee. Prekrásne morénové jazero v zovretí hôr. Dnes sa ním budem často nadchýnať. Posledné metre výstupu do sedla na hrebeni prekonávam skalnou rozsadlinou po akomsi drevenom rebríku. Oslnenú plošinku na ostrom hrebeni využíva skupinka turistov na oddych. Trochu ma zaskočí poznanie, že na vrchol Alvieru ešte musím čosi prejsť a aj vystúpiť.

Chodník sa vinie hrebeňom a posledný úsek svojou strminou dáva ozaj zabrať. Po viac ako piatich hodinách chôdze zdolávam Alvier (2343 m). Okolo peknej vrcholovej chatky Gipfelhütte Alvier je pár desiatok turistov. A čo ma vždy prekvapuje, stádo pasúcich sa ovečiek vo výške nad 2300 m. Výhľady sú neopísateľné. Z jednej strany údolie Rýna, z druhej pohľad na Walensee. Vpredu a za mnou vrcholy hrebeňa. Požiadam o vrcholovú fotku mladú turistku vystupujúcu smerom od Buchs, pohraničného mestečka na rieke Rýn, kde náš vlak vstupuje do Švajčiarska. Dám si jednu horskú kávičku, nech trochu prispejem turistickému ruchu. Pofotím, čo sa dá, a vraciam sa na planinu výstupovou cestou. Ako pokročil čas, aj svah na zostupe je zaliaty slnkom a mobil nezaháľa. Fotodokumentácia bude, ako sa patrí.

Sennis-Kurhaus

Na prvej turistickej križovatke odbočujem vpravo smerom k vzdialenému hrebeňu Churfisten. Postupujem mierne klesajúc planinou. Pribúda aj lesíkov a na krátkom úseku prechádzam chráneným územím, bez pastvy dobytka a so zákazom táborenia. Na príjemnej lúčke si urobím krátku pauzu a doplním energiu z nesených zásob. Chodník ma privedie k väčšiemu salašu Alp Malun. Nabehnem na vcelku dobrú horskú cestu prepletajúcu sa ihličnatými lesíkmi medzi lúkami. Vedie sem dobrý cestný prístup od obce Flums. A skalnaté hory naokolo s Dolomitami asi čosi majú. Skúste posúdiť podľa fotografií.

Prichádzam k dvojposchodovej veľkej chate Kurhaus Sennis s malým jazierkom osadeným rybami. Reštaurácia je tiež dosť obsadená. Zjavne obľúbené miesto. Dám si jedno pivo, čosi pofotím, vrátane miestnych oslíkov. Asi tradičné zviera, čo zásobovalo horské salaše. Nutnosť pominula, obľúbenosť zostala. Na Alpabfahrtoch človek vidí aj mulice. Neviem, či na Slovensku by ešte také zviera kdesi bolo. Pokračujem lesíkmi a pasienkami okolo prázdnych salašníckych budov ďalej. Časť „lavičky“ určená na sedenie končí, ostáva len „operadlo“.

Lusis

Postupujúc pozdĺž strmého svahu sa cesta mení na chodník. Z peknej vyhliadky s posedením sa predstavuje mesto Walenstadt s jazerom Walensee v plnej kráse. Z tejto výšky je to neskutočný pohľad. Budem mať problém vybrať 37 fotografii k článku. Čo vyradiť? Neodolám a chvíľku sa kochám na lavičke prírodného rázu. Hodnotím aj terén vpredu. Strmý svah nad Walenstadtom je rozdelený dvomi terasami. Horná je užšia prakticky vo vrstevnici, dolná šikmo stúpajúca hore je širšia s väčšou osadou Walenstadtenbergom.

Chodník vstupuje do územia postihnutého zosuvom. Nič moc. No značkári to nemali kadiaľ obísť. Netrvá dlho a prichádzam k prvým obydliam na planine Lüsis. Niečo bude trvalo obývané, no väčšina asi Ferienhaus - víkendové domy. Dobrý cestný prístup z údolia. Štíty Churfirstenu sú neďaleko. V rodinnej reštaurácii ohlásim domácu a dám si kávičku. Požiadam o dobitie mobilu a začínam meditovať nad tmavými oblakmi kdesi nad Glarusom. Predpoveď k večeru dáke prehánky sľubovala. Ísť ďalej, či spustiť sa po ceste do údolia a ukončiť pochod? Trochu času mám. Aj batéria sa musí dobiť. Domáca nevie poradiť. Tak po skoro hodinovej pauze vyrážam okolo piatej ďalej. Nie som predsa z cukru.

Alp Tchingla

Kráčam vcelku bez prevýšenia cestou po terase pod vrcholmi Churfirstenu. Spája horské lúčky využívané na chov dobytka. Pohybujem sa vo výške cez 1300 metrov. Takže neprístupné časti sú pokryté lesmi. Sem-tam padne dáka kvapka. Nahodím vetrovku a zrýchľujem krok. Popri menších stádach klasicky voľne pasúcich sa kravičiek a budov poskytujúcich im servis prichádzam k Alp Tchingla vo výške 1520 m. Ani neviem, ako som to znovu nabral. Rozdiel medzi mestom s jazerom, čo vidím skoro kolmo dole, a mojou polohou, je viac ako kilometer. Alp Tchingla je komplex budov poskytujúci bohatý servis pre turistov. Objednám si pivo a sadnem si pod markízu. Práve včas. Dorazila dobrá spŕška vody. Aj prístrešok ponúka slabú ochranu, a tak sa presúvam do vnútorných priestorov. Je po šiestej večer a rozmýšľam, čo ďalej. Mám tri možnosti na pokračovanie a jednu možnosť ubytovania. Jedna cesta je značená modro.

Vo Švajčiarsku sa stretávam s tromi druhmi značiek na trasách. Žltý kosoštvorec – Wanderveg, bežná turistická trasa. Červená turistická značka nášho typu – Bergwanderweg, turistické trasy v horách. Modré prevedenie – Alpinwanderweg, turistické trasy v exponovanom horskom teréne. Takú trasu som ešte neabsolvoval. Takže ani náročnosť posúdiť neviem.

Po pol hodine sa dážď upokojí. Prechádza v mrholenie. Skúsim dačo odfotiť. No pre optiku v mobile už je málo svetla, tak nič poriadne z toho nebude. Na chate mi potvrdzujú informáciu uvedenú na smerovníku, že do Walenstadtu je asi dve hodiny. Tak to v pohode stihnem vlak pred desiatou. Je rozhodnuté.

Walenstadt

Po čiastočnom vyčistení oblohy od mrakov vyrážam smerom dole do údolia. Najprv som trochu neistý. Mám strach z hlbiny a mokrého šmýkajúceho sa terénu. Ale nie je to žiadna tragédia. Pár krízovejších momentov zachraňujú paličky. Chodník sa strmo spúšťa v kratších či dlhších serpentínach. No mám dojem, že dáko sa nepribližujem k cieľu. Pomaly sa stmieva a musím zostúpiť aspoň do Walenstadtenbergu. Potme, aj keď so svetlom v tomto teréne to nie je žiadna výhra. No zadarí sa. Za súmraku vyliezam z lesov v skalnatej stene a cez lúky prichádzam na asfaltovú cestu v osade. Už len jednoduchá kombinácia ciest a cestičiek. Potme za použitia lampičky prichádzam do mesta pri jazere v oblasti kasární. Ešte presun na stanicu. Plánovaný vlak bol iba snom. Zostupoval som viac ako tri hodiny. No miestna železničná doprava, premávajúca v taktoch, ma pred jedenástou večer po chvíľke čakania dopraví k zabezpečenému nocľahu.

Záver

Celá túra trvala doslova od nevidím do nevidím. V tomto ročnom období 17 hodín. Mal som asi tri prestávky. Takže štrnásť hodín chôdze na 33 km. Najvyšší bod Alvier 2343 m, najnižší 450 m Walenstadt. Som spokojný. Jeden zo snov sa naplnil.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek