Túra

Maroko krajina hôr a púšte: Jebel Toubkal a Sahara

30.04.19
Človek by si mal plniť svoje méty, využiť príležitosti, ktoré sa naskytnú. Po Gerlachu, po zdolaní alpskej 3000+ a priblížení sa k 4000 ostal neprekonaný stupienok 4000+. Slovo dalo slovo a nadišiel čas zúčastniť sa 10-dňového pobytu na exotikou zaváňujúcom mieste v africkom Maroku. Čaká nás 6-dňový pobyt v horách Vysokého Atlasu a nazretie k okraju Sahary.

Marakeš

Popoludní pristávame v Marakeši. Počas priblíženia sa k letisku sledujeme morské pobrežie a vrcholky Vysokého Atlasu. Najskôr nás čaká odovzdanie dotazníka kto sme, čo sme, kde a kedy sme sa narodili, aké povolanie máme, kde budeme bývať a čo tu budeme robiť. Následne vyplnené kolónky kontroluje uniformovaný úradník. Napokon stojíme pred letiskovou halou. Ohurujú nás takmer letné teploty a palmy. Tak sme v Afrike! Bývanie máme v jednej z uličiek pri hlavnom námestí Jemaa el fna. Ale ako sa tam dostať? Na miestnu mestskú dopravu nás vedie “vedúci zájazdu” Peter - prezývkou Ali Baba (podľa brady), pre ktorého sú po Slovensku tunajšie hory druhým domovom. Máme šancu bezprostredne zistiť do akého kraja sme doleteli. Cestná premávka pôsobí na prvý pohľad chaoticky. Okrem bežných áut tu premáva množstvo všakovakých skútrov, motoriek, mulice ťahajúce vozy. V centre sa pridávajú konské povozy s turistami a na kolene pozvárané rikše.

Hotelík je typu riad, čo je typické ubytovanie v úzkych uličkách starého mesta (nazývaných medina) s malým vnútorným nádvorím a oknami smerujúcimi dovnútra. Je pozoruhodné, ako je týmto usporiadaním dosiahnuté ticho vo vnútri riadu napriek hluku v uličkách a na námestí. Riad je útulný a najmä blízko centra. Hlavné námestie doslova vrie množstvom ľudí, hlukom od všakovakých hudobných produkcií, uspávačov hadov. Nechýbajú tu ponuky hodovania, ovocných džúsov, korenia či suvenírov. V medinách nájdeme okrem spomínaného aj obchodíky so šperkami, šatkami či iným oblečením a taktiež pútače miestnych kancelárii na 1- až 3-dňové zážitkové výlety za krásami Maroka.

Eurá meníme v neďalekej zmenárni, kurz je takmer všade rovnaký. Podaktorí si kupujú SIM karty s dátovým balíkom platným na týždeň, prípadne mesiac v závislosti od objemu predplatených dát. Treba si dávať pozor pri fotení sa s hadom či opicou, pretože dodatočné zjednanie ceny je problematické a žiadaná suma je premrštená. Po večeri si dávame miestnu špecialitu - džús z čerstvo vylisovanej cukrovej trstiny s limetkou. Prechádzame úzke uličky, v jednej z nich ma Ali Baba upozorňuje na možnosť si dať upiecť skutočný mozoček nejakého zvieraťa, vraj delikatesa. Podaktorí si fotia nočné námestie, iní sa balia na ďalšie dni či na terase riadu diskutujú o nadchádzajúcom programe v horách.

Poznamenám, že môj prvý príchod do arabského sveta bol silnou zmenou či až slabým šokom. Ale po návrate z hôr sa cítim v meste kľudnejší, rozkukanejší. Novému kamarátovi - hudobníkovi nešlo do hlavy, ako vzniká neskutočný dajme tomu “melodický” hluk na Jemaa el fna. V epicentre zábavy objavujeme veľké reproduktory, ktoré ako srdce určujú večerný pulz námestiu.

Smer Atlas - Imlil, Mizik (Mazik) 1800 m

Ráno prebytočné veci ukladáme do vreca, nechávame ho na recepcii hotela, počká nás šesť dní. Doobedie využívame na prechádzky mestom. Okolo obeda sa vyberáme smer stojisko taxíkov. Po relatívne krátkom dohadovaní je zjednaná cena a môžu sa na strechu minibusu nakladať ruksaky. Prisadáme si k tunajším. Chvíľu čakáme, aby sa minibus doplnil ďalšími cestujúcimi. Cestou von z mesta sa presviedčame, hoci to tak nevyzeralo, že ešte stále nie sme plní a priberáme ďalších a ďalších pasažierov.

Je zaujímavé sledovať organizáciu prepravy. Šofér sa viac-menej stará len o jazdu. Popri tom má dvoch pomocníkov. Jeden vyberá cestovné a druhý dozerá na zastavovanie, nastupovanie a bagáž.

Napokon vystupujeme v Imlile (cca 1800 m). Pred odchodom do miestnej časti Mizik si dávame čaj, kávu. Keďže sme skupinka 14-tich cudzincov hneď si nás prichádza obzrieť akýsi miestny a vysvetľuje, že treba mať do hôr sprievodcu - “gajda”. Pre kamaráta Ali Babu, čo tu bol v októbri je to novinka. Od čias, keď v decembri prišlo k tragickému incidentu, evidentne došlo ku zmenám. Ponuku “gajdov” si nechávame na neskoršie, poradíme sa s Hasanom - majiteľom penziónu.

Hlavná ulica Imlilu je plná obchodíkov s použitou turistickou výbavou od topánok až po cepíny a mačky. Suveníry sú samozrejmosťou ako aj malé “krámky” s jedlom a potravinami.

Do časti Mizik je to pár minút chôdze. Domy sú postavené vo svahu v bezprostrednej blízkosti mešity. Pred nimi sú zelené terasovité políčka s ovocnými stromami, najmä jabloňami a zakvitnutými kosatcami. Mini obchodík so základnými vecami a balenou vodou je priamo v uličke pri mešite. Ubytovanie je luxusné. Z terasy máme výhľad dole do doliny a na končiare. Domáci nám neskôr predstavuje gajda, požičiavame si stúpacie železá.

Podávaná večera je výdatná. Pozostáva z hustej polievky Harira so zopár guličkami cíceru a domácim “placatým” chlebom Khobz. Ďalej pán domu prináša klasické marocké jedlo Tajin pomenované po keramickej nádobe s kónickou pokrievkou. Kuracie mäso je zasypané zeleninou (zemiaky, cuketa, paradajky, lusková fazuľka, skrátka čo dom dal) a udusené kondenzovanou parou. Prekvapením bolo málo korenia a chuťová absencia soli. Je zvykom, že z hrnca si všetci spoločne naberajú jedlo. Olivy na mištičke sú samozrejmosť. Nakoniec sme si pochutnali na jablkách a čerstvých mandarínkach so zelenými lístkami.

Večer sme sa cez wi-fi stihli ozvať domov a skontrolovať predpoveď počasia. Hoci na nebi žiarili hviezdy, prognóza niekoľko dní tvrdošijne oznamuje výrazné zhoršenie, nad ránom a doobeda dážď, hore veľké ochladenie a vietor.

1. deň, Imlil, Mizik (Mazik) - horská chata

(stúpanie 1400 m, dĺžka 11,5 km, trasa na Jebel Toubkal 4168 m (berber Tugg kal))

Ráno. Už z postele je počuť bubnujúce dažďové kvapky. Tak je to tu! Som na horách a zase aby som riešil počasie! Raňajky sú výdatné. Klasická verzia ako sladké lekváre (aj datlový) a vynikajúca berberská omeleta, ktorá je varená v tajin hrnci. Na dne sa opečie cibuľka s nakrájanými paradajkami a paprikami, potom sa zmes zaleje rozmiešanými vajíčkami (vajíčok je asi toľko, aby výsledná vrstva vajíčok bola relatívne rovnako hrubá ako zeleniny) a nechá sa dopiecť pod tajin pokrievkou. A prečo berberská? Pretože sme na území obývanom berbermi, pôvodnými obyvateľmi severnej Afriky. V súčasnosti sa s nimi stretávame v horách a aj na území Sahary.

Zbalíme veci a čakáme až prestane pršať. “Gajd” zisťuje či dnes ideme, v zhode s tunajšou mentalitou sa na hodinu nepýta, čaká. Nakoniec sa počasie umúdri. Pred obedom vyrážame. Najskôr stúpame širokou šotolinovou cestou zarezanou vo svahu. Končiare sú v oblakoch, naše pohľady patria Imlilu a priľahlým dedinkám roztrúseným v úpätiach kopcov. Ani najmenšej nechýba mešita. Prechádzame okolo usadlostí, máme možnosť si kúpiť klasické sýtené nápoje. “Gajd” Muhammad zbiera všetky pasy, prípadne ich fotokópie a vybavuje prvú zo štyroch kontrol (posledná bude na chate). Po formalitách prechádzame okolo zaparkovaného Hummera. Za sadmi prechádzame širočižným suchým korytom rieky. Údajne v októbri ním pretekalo veľa vody. Míňame futbalové ihrisko. Vďaka privedenej vode z hôr sa kde-tu vyskytujú zelené políčka.

Začíname stúpať. Úbočia kopcov sú porastené nízkymi, naším borievkam podobnými stromami. Pri vítacej tabuli Toubkal National Park-u sa tomuto stromo-kríku venuje aj náučný infopanel. Dozvedáme sa, že ide o Juniperus thurifera (Spanish juniper, španielska borievka). Je nazývaný stromom života, pretože hral a hrá dôležitú úlohu v živote tunajších horských obyvateľov. Poskytuje drevo na varenie a kúrenie. Taktiež sa využíva v liečiteľstve. V súčasnosti je chránený.

Po chvíli máme prvú “občerstvovaciu zastávku”. Pri skromnej útulni sú ponúkané nápoje, keksy a sladkosti typu Mars. Na radu nášho Ali Babu si objednávame džús s priamo vylisovaných pomarančov. Začína svietiť slniečko, nálada sa zlepšuje. Občas sa treba vyhnúť muliciam, ktoré vynášajú a znášajú veci na chaty. Pri vodopáde pod poslednou dedinkou Sidi Chamharouch míňame bez zastavenia ďalšiu “občerstvovaciu stanicu”. Zastavujeme až na nasledujúcom mieste, kde k pomarančovej šťave dostávame aj “berber whiskey”. Nie, nie je to alkohol v arabskom svete. Tak sa nazýva miestny čaj, ktorý je tradičnejším nápojom než káva. Ide o zelený čaj ochutený mätou a hlavne veľkým množstvom cukru. Popíjanie a aj samotné nalievanie je rituálom. Nalieva sa z výšky, aby sa spenil v pohári a častokrát sa prvý hrnček nalieva späť, asi aby sa veľké množstvo cukru dobre rozmiešalo a prípadne čaj ochladil. Pre potreby cudzincov sa niekedy prináša aj kanvica nesladeného čaju. Tradične sa ním začínajú raňajky alebo končí večera a samozrejme nemôže chýbať pri žiadnom posedení.

Stúpame nahor, stále hore. Po ľavej strane zurčí horská rieka. Vegetácia sa mení na trávy a pichľavé kríky. Nie som geológ, ale rozmanitosť farieb kameňov neuniká ani laickému oku. Čierne kamienky striedajú zelené, fialové a oranžové. Najzaujímavejším je čierny s množstvom krátkych bielych čiarok. Na poslednej zastávke sa nezastavujeme, pokračujeme. Len “gajd” vybavuje formality. Už sa ukazuje záver doliny a obe chaty. Je na čase! Ruksak oťažieva, je cítiť rednutie vzduchu. Prechádzame zopár “jarných” natopených snehových polí. Údajne sa mulice otáčajú pri prvom snehu, ale tento rok je pokrývka taká malá, že prichádzajú až po “marockú” chatu The Toubkal refuge “Les Mouflons”, pomenovanej po muflónoch žijúcich v horách Atlasu. Mulice sa tu na voľno prechádzajú. Okolo chaty je kamenným múrom oplotená veľká plocha, údajne určená na letné táborenie.

Ideme do druhej, “francúzskej chaty”. Naša slangová prezývka sa zakladá na tom, že ju postavila francúzska časť Alpského klubu Casablanca (que le Club Alpin Français Section de Casablanca - CAF) s názvom Neltner, pomenovaná po geológovi a horolezcovi Mr Lois Neltnerovi, v súčasnosti sa používa aj meno Refuge du Toubkal. Vyberáme si druhú, lebo je menšia, je v nej teplejšie, komfort o trocha vyšší, ale hlavne, platí tu zľava Alpenverein (OeAV) a v prípade úspešného zjednávania aj preukaz KST, keďže je v ňom text vo francúzštine.

Chata refuge du Toubkal, 3200 m

Pri vchode je pult, kde sa platí ubytovanie a jedlo. Tiež malý bufet s balenou vodou, sýtenými nápojmi, keksami a inými tyčinkami. Nájdeme tu v podstate chatára. Oproti je okienko kuchyne, kde nie je problém požiadať o horúcu vodu do termosky. V chate sú dve, respektíve tri veľké jedálenské miestnosti, každá má svoju piecku. Na poschodí sa nachádzajú ubytovacie miestnosti. My sme spali v tej s kapacitou asi 20 osôb s poschodovými posteľami. V suteréne je sociálne zázemie.

Po príchode sa zapisujeme do knihy hostí, so všetkými údajmi ako na letisku. Povinný rituál sa začal v hoteli v Marakeši a bude pokračovať na každom ubytovaní. Skončí až pri vypĺňaní dotazníka pri odlete. Po ubytovaní debatujeme pri piecke. Večera je skromná. Klasická polievka s chlebom Khobz. Druhé jedlo sú špagety ochutené koriandrom, z misky si môžeme nabrať podusené neochutené paradajky, pripomínajúce obyčajne nasekané paradajky v konzerve. Platí príslovie hlad je najlepší kuchár. Nechýba berberský čaj. V jednom rohu chaty smerom do doliny kamaráti chytajú GPRS a zisťujú predpoveď počasia. Má byť zamračené s alarmujúcim vetrom a tým nízkou pocitovou teplotou. Hviezdna obloha zatiaľ nič také nenaznačuje, no ale vieme, ako to dopadlo včera, respektíve dnes.

2. deň - nedokončený výstup

Noc bola dobrá. V takej výške som sa nikdy dobre nevyspal, ale teraz sa cítim naozaj oddýchnutý. Ráno je skorý budíček. V suteréne cez škáry okien, respektíve vetračkami sa do vnútra derie meluzína. Vetrisko znie odstrašujúco. Raňajky prebehnú pomerne rýchlo. Náš slovenský “vedúci zájazdu” - Alibaba po dohovore s “gajdom” velí baliť. Muhammad na základe včerajšieho pomalého presunu na chatu chce mať čo najviac času na túru na vrchol a teda nečakáme, či sa počasie vylepší.

Plní odhodlania vyrážame. Mačky nasadzujeme pred chatou. Za potokom prekonávame menší skalný výšvih a ďalej nasleduje postup vyšliapaným chodníčkom. Väčší sklon sa traverzuje. Viditeľnosť je niekoľko desiatok metrov. Pomaly sa rozdeľujeme na dve skupinky. Mladší s lepšou kondíciou sú popredu, sú tam s nimi dvaja skúsení chalani, ktorí tu už boli pred rokom. U nás pomalších zostal “gajd” a aj náš Alibaba. Spočiatku sa snažím čakať na zvyšok, ale oziabanie prstov na nohách ma núti ísť si svojím tempom. Udržiavam aspoň vizuálny kontakt. No na prsty je stále zima, najmä na palec, čo prišiel pri úraze o necht a nový začína len teraz dorastať. Konečne zbadám veľký balvan. Schovám sa pred vetriskom a rýchlo dávam návleky dole, topánky a mačky a pridávam ďalšiu ponožku! Po “rozborke - zborke” vyrážam ďalej.

Z času na čas na hodinkách kontrolujem nadmorskú výšku. Sledujem, kedy prekonám svoje maximum. Dnes mi to šliape dobre, občas pauza na vydýchanie ale inak “OK”. Len prsty. Keď musím z času na čas pred neskutočným vetrom schovávať ruky do bundy, tak začínam zvažovať možnosť návratu. Aj vyzerá, že by slnko vykuklo, ale nádej razom končí, keď ma poryv vetra bičuje zvíreným snehom. Tuším, že v tento deň nebude ani jedna fotografia.

Pod sedlom sa poslední stretávame. Ďalší a ďalší náraz vetra mi pri traverzovaní zmení krok a ťažko nadobúdam kontrolu nad došliapnutím. Hlavou mi blysne: “Akú asi silu bude mať vietor hore v sedle a na hrebeni?” (Neskôr sa dozvedáme, že na hrebeni bol slabší.) V tom ide jedna skupinka dole. Začína pársekundové rozhodovanie. Ide sa mi kondične fajn ale... ten vietor! Vetrisko! a zima na prsty. Ďalšie ponožky, ktoré by som si dal na rukavice nemám. Zajtra by mal byť front preč a bude slnečno. Sme vo výške približne 3850 - 3900 m, napokon sa dohodujem s oproti schádzajúcim “gajdom”, že by som išiel s nimi dole. Vtom prichádza náš Ali Baba a velí, že to otáčame aj s ním. Len Muhammad s jednou našou členkou pokračuje na vrchol.

Myšlienky sú rôzne. Pri klesaní sa znovu a znovu opiera do nás silné vetrisko. Doteraz sme necítili akou silou nás bičovalo do chrbta. Pred chatou musíme zo seba a paličiek striasť niekoľkomilimetrový srieň. Posielam domov správu o konci dnešného dňa. Hoci odpoveď neprišla, verím, že im správa dorazila. Po zohriatí sa pri krbe mi dochádza, že nielen fotenie sa nekonalo, ale v tom nečase ani pitie a jedenie. Objednávame si s kamarátom obed. Chatár Hasan nám prináša studené cestoviny so zopár sardinkami a zeleninu s olivami. Pokladá kanvicu čaju na krb. Sadá si k nám a dávame sa do jednoduchého rozhovoru. Dozvedáme sa, že zajtra bude slnečno a ďalšie neplánované prespanie na chate by bolo “no problem”. Po nasýtení a čaji zaliezame do spacákov a oddychujeme. Ležím v ňom nevedno ako dlho, myšlienky sa preháňajú hlavou, keď vtom prichádza zvyšok a s nimi úžasné správy. Podarilo sa im to!

Medzitým sa vonku vyčasilo a pred chatou na slniečku dohodujeme predbežný program na nadchádzajúci deň. Muhammad by dnešnú úspešnú skupinu zobral na ďalší vrchol a ostatní si môžeme s naším vedúcim spraviť reparát. A následne nás vospolok čaká návrat do Imlilu.

Večer, čo čert nechcel, prichádzajú zažívacie problémy na vedúceho. Kamarát, čo tu bol pred rokom, sa ponúka, že nás povedie namiesto neho. Ostatní váhajú nad reparátom. Spať sa ide skoro. Zaspávam s rozhodnutím, že za slnečných podmienok vychodeným chodníkom choďák dám aj sám, veď je tu plná chata Čechov, Poliakov a Slovákov, teda nakoniec by to nebolo o samote.

Večera je dnes ukážková klasická polievka a tajin kuskus s rôznymi druhmi mäsa. Poznamenám, že obtiažnosť za ideálnych podmienok, t. j. slnko, takmer bezvetrie a chodník prešliapaný ide o “normálku” technickej obtiažnosti porovnateľnej s Ďumbierom alebo Barancom. V lete bez snehovej pokrývky je terén vraj dosť suťový a horúco.

3. deň - úspešný výstup

(chata - vrchol - chata: stúpanie 968 m, klesanie 968 m, dĺžka 6,5 km)

Prvá cesta zo spacáku vedie von, kde sa odohráva divadlo ranného brieždenia. Anemometer na streche sa točí len mierne. Paráda! V izbe začína ruch. Balíme veci na túru, zvyšné ostávajú v policiach, spacáky môžu zostať na posteliach. Členka nášho opravného tímu sa nám dodatočne zdôveruje s jej nočnými starosťami. Pľuzgiere na končekoch prstov jednej ruky prezrádzajú slabé omrzliny. Je zvláštne, že problémy jej nastali až v noci. Bohužiaľ, si trela prsty, a tým si svoj stav zhoršila. Analgetikum jej ako tak pomohlo prečkať noc. Prepichovanie jej nedoporučujeme. Po raňajkách zaberá liek utišujúci bolesť, rozhoduje sa vyraziť na vrchol s nami. Vedúci svoje trávenie vyhlasuje za znormalizované, tak napokon štyria ideme druhýkrát vystúpiť na vrchol Severnej Afriky.

Vyrážame do pekného počasia, aký kontrast so včerajškom! Ale hneď po prekonaní skalného výšvihu zisťujem, že dnes to nebude “môj” deň”. Po zastavení na nadýchanie sa dostávam mikro “tmu pred očami”, predkloním sa a podopriem paličkami a nastáva mikro “kolotoč”. Ako to? Veď včera organizmus reagoval na výšku tak dobre ako nikdy predtým. Predsa aklimatizačná túra mu mala pomôcť! Spomínam si na takýto stav na túre cez Malú Svišťovku. Mal som vtedy nové lieky proti vysokému tlaku. Že by niekoľkodňová ľahká strava bez soli a pobyt vo vysokých horách spravil svoje? Asi. Až doma sa dozvedám, že niekoľkodňový pobyt v stredných výškach vedie k poklesu tlaku. Lekárka mi odporučila v takých prípadoch znížiť dávkovanie liekov.

Ale späť. Pokračujem ďalej. Upravujem tempo, ale hlavne dodržujem pitný režim a dopĺňanie energie. Pokiaľ kráčam je všetko v poriadku. Zastavenie a vydýchanie zvládam opretím sa do paličiek. Cesta pomaly ubieha, priamy postup býva striedaný traverzami. Rozpoznávam miesto včerajšieho otočenia. Konštatujem správnosť rozhodnutia, do sedla je to síce neďaleko, ale na vrchol veľa.

Sedlo, ako aj výstupová cesta na vrchol je tento rok bez snehu. Vyzúvame mačky a ďalej pokračujeme bez nich. Stúpanie je mierne, ale mžiky a kolotoč pred očami mi znepríjemňujú každú pauzu. Nakoniec ako posledný prichádzam ku kovovej pyramíde. Dokázal som to! Som nad 4000 m. Výhľady excelentné. V diaľke sú vidno vrcholy Anti-Atlasu. Pocity sú zmiešané. Nie je to moja prvá, ale aj posledná “štvorka”? Bude ešte nejaká? Dnešné ťažkosti akosi na mňa doliehajú.

Zostup je rýchly, bez problémov, plný horských pohľadov. Napriek nenáročnosti, bez zadýchania sa, hlava trpí nízkym tlakom. Na chatu prichádzame poobede. Vonku na slnku sušíme veci. Nalievam sa colou, snažím sa môjmu tlaku nejako pomôcť. Naša zdatnejšia skupina prichádza s úsmevom na perách, aj dnešný deň mali úspešný. Konštatujú, že to bolo technicky náročnejšie a mať tak čakany, tak by bol zostup rýchlejší. “Gajd” nám určuje odchod o štvrtej, aby sme stihli prejsť cez kontroly, inak budeme musieť prespať na chate.

Bleskové zbalenie sa a odchod. Je sobota, oproti nám prúdia zástupy ľudí. Cestou stíhame dve “občerstvovačky” s džúsom. Niektoré sú už zatvorené. Pred poslednou kontrolou vidíme kráčať po vyschnutom koryte rieky postarších manželov. Muž má ruky vo vreckách, žena je zhrbená pod nošou plnou chrastia. Ukazujeme scénu Muhammadovi. Ten bez mihnutia brvou stroho konštatuje, že drevo je suché, nemá viac ako 10 kg. Nuž iný kraj, iný mrav. Slnko nám zhasína ešte pred príchodom do východzej dedinky Imlil - Mizik.

Večer patrí priam slávnostnému hodovaniu. Hasan okrem klasickej polievky a tajinu podáva marocké ražniči Brochette a dezert v podobe čerstvých voňavých jahôd je priam vrchol. “Vedúci zájazdu” vybavuje s Hasanovým otcom zajtrajší poobedný odvoz do neďalekej horskej dedinky.

4. deň, voľný deň, Tacheddirt (cca 2400 m)

Doobeda prepieram zopár kusov termo oblečenia a pridávam sa k vychádzke do centra Imlilu. Kto chce, kupuje suveníry či zásoby vody a energetických sladkostí. Znalci ohodnocujú ponúkané obnosené topánky, ktoré tu na predaj zanechávajú turisti. Napokon si s miestnymi dávame na terase kávu, respektíve berber whiskey.

Poobede si podávame ruku s Hasanom a jeho otcom, lúčime sa. Po približne hodinke a jednej fotozastávke sa presúvame do Tacheddirt-u. Budeme bývať na začiatku obce v kvázi turistickej ubytovni. Po obsadení izieb nás Ali Baba vedie cez skalný briežok do centra dedinky. Chce nám ukázať život, aký asi bol u nás napríklad na Orave pred 100 rokmi. Hlinené úzke uličky, sliepky. Centrom vedie zavlažovací žľab. Domy sú obhodené hnedou omietkou z tunajšej hliny. Vypraté oblečenie sa suší na balvanoch. Deti dostávajú cukríky, ženy a dievčatá si zahaľujú tvár, neželajú si byť zachytené fotoaparátom. Vraj je vo výstavbe cesta do Oukaimeden-u (lyžiarského strediska) a potom sa dá očakávať zmena rázu obce.

Vedúci sa snaží nájsť nejaký príbytok, kde by sme si dali čaj, ale prichádza s vysvetlením, že doma sú len ženy, tak hľadá ďalej. Nakoniec je úspešný. Sme pozvaní na návštevu. Vnútro domu je útulné s ornamentmi na stenách a orientálnymi kachličkami. Pán domu prináša čaj, chlieb, olivový olej, olivy a podobne. Muž je oblečený v typickom zimnom dlhom kabáte s kapucňou. Sme prekvapení, keď zistíme, že sme u “gajda”, ktorý súťaží a má niekoľko pozvaní od klientov do francúzskych Álp. Napokon sa lúčime, zanechávame zopár dirhamov. Na spiatočnej ceste prechádzame okolo obchodíka. Vedúci u známeho dohoduje zajtrajší odnos báglov mulicou.

Pred večerou fotíme na terase západ slnka. Pamätníci spomínajú ako bola pred rokom do rána pod snehom. Na večeru je klasická polievka, tajin a ovocie. Nasledujú spoločenské hry či sledovanie plamienkov v krbe. Nakoniec prichádza vsunutie sa do “páperáku” v ľadovej izbe.

5. deň, Tacheddirt - Timichchi

(Stúpanie 900 m, klesanie 1200 m, dĺžka 12,5 km, trasa)

Okenice a okná máme zatvorené. Spalo sa perfektne, tma, ticho. Zobúdza nás budík. Z terasy pozorujeme prebúdzajúci sa nový slnečný deň. Raňajky sú sladké plus pre každého je tu jedno vajce na tvrdo a trojuholníček francúzskeho taveného syra.

V približne dohodnutom čase nakladá pohonič Muhammad naše ruksaky mulici do bočných nosičov a na chrbát. Teda budeme si vykračovať ako dajakí “masňáci”. Priznám sa, únava sa stupňuje a nielen ja túto možnosť vítam. Okrem našej skupiny vyráža ešte jeden pár. Ten má dve mulice, plus dvoch pohoničov a “gajda”. Tak predsa za “masňákov” tu budú iní.

Dnes nás čaká prechod cez horské sedlo v 3200 m a klesanie do ďalšej horskej dedinky menom Timichchi 1950 m. Stúpame príjemným, prašným chodníkom. Naokolo sú trsy trávy a pichľavé kríky. Naberanie výškových metrov je pozvoľné. Dýchanie občas potrebuje pauzu na vydýchanie sa a zníženie tepovej frekvencie. Opäť sa dostavuje nízky tlak. No jasné, zabudol som si zmenšiť rannú dávku! No nič, nejako to prekonám. Ako slniečko postupuje nad obzor, tak nás viac a viac zohrieva. S naberajúcou výškou sa výhľady otvárajú do diaľav. Vidíme až kopčeky nad Imlilom v druhej doline. Nakoniec prichádzame do vytúženého sedla. Fučí tu vietor z druhej doliny. Sedí tu nevidiaci starček s pomocníkom. Ponúkajú nám klasické sladené sýtené nápoje a energetické sladkosti. Neváham, cola a tunajšia marska mi pomôže. Obďaleč sa pasie ich somár. Od Muhammada sa dozvedeli, že tadiaľto pôjdeme, tak si prišli po skromný zárobok. Fotíme sa s vlajkou a pomaly sa poberáme suťou dole do doliny. Údajne pred rokom tu boli kopce snehu, teraz holé suťovisko. Prechádzame okolo rannej dvojice. Majú piknik na deke. Na plynovom variči im varia tajinove jedlo. Tak aj takéto služby sú tu k dispozícii.

Ideme okolo starých solitérnych rozložitých drevín - španielskej borievke. Hornina je tu sfarbená do červena. V protiľahlom kopci vidieť veľký odtrh, ktorý nie je pokrytý vegetáciou a pod ním dedinku Iabassene. Domy sú postavené, ako inak, s použitím okolitého materiálu. Naše pohľady prirodzene upútava farebná kombinácia zelených terasovitých políčok a červených hlinených domov. Malým skalným briežkom zostupujeme na cestičku, ktorá nás dovedie do dediny. Opakuje sa scenár z Tacheddirtu. Hneď vzbudzujeme pozornosť detí, dievčatá a ženy sa zahaľujú. Cez ulicu sa ženie stádo kôz. Za dedinkou pokračujeme novou šotolinovou cestou zarezanou vo svahu. Pred rokom tu nebola, teda pokrok si sem pomaly ale isto razí cestu. Ešte prejdeme zopár traverzujúcich zákrut a sme v mieste nášho prenocovania v Timichchi. Ide o turistickú ubytovňu. Tabuľka na stene napovedá, že býva súčasťou horského behu. Zo zvítania sa nášho Ali Babu s domácim postarším pánom a jeho synom je zjavné, že ide o starých známych. Spanie je vo veľkých miestnostiach na matracoch na zemi. V miestnosti je zreteľne cítiť väčšiu zimu ako vonku. Okná chýbajú, musia stačiť okenice. Zíde sa tu veru dobrý spacák, hoci hrubých diek je nadostač.

Lúčime sa s parťákmi, ktorí sa nemôžu zúčastniť celého výletu. Zajtra ráno majú let domov. Ešte predtým sa im vybavuje odvoz do najbližšieho mestečka na autobus do Marakeša. Neskôr sa zo sociálnych sietí dozvedáme, aký to bol adrenalín viezť sa úzkymi kľukatými cestami na korbe pick upu.

Čakanie na večeru si krátime horúcou sprchou a rozhovormi pri čaji. Do Timichchi v protiľahlom kopci sa nám nechce, balenú vodu máme k dispozícii aj tu. Než sa stihneme povinne zapísať do knihy ubytovaných, prichádza kontrola. Pod jej dohľadom to napravujeme a ona si na oplátku fotí naše pasy. Dohľad úradnej osoby končí pečiatkou v knihe. Pri zapisovaní našich údajov si všímam, že prechádzajúci ubytovaný párik podľa zovňajšku mexického typu a Aziatka sú z USA. So súmrakom prichádza večera. Klasická cícerová polievka, tajin tentokrát s králičím mäsom a plná veľká misa pomarančov, mandariniek a banánov.

6. deň, Timichchi - Oukaimeden

(stúpanie 900 m, klesanie 560 m, dĺžka 12,2 km, trasa)

Ráno vstávame do riadnej zimy. Sme hlboko v údolí, obkolesení statnými stromami vlašského orecha. Slnko je schované za okolitými kopcami s výškami 3700 - 3900 m. Raňajky klasika a k ním na prídavok vynikajúca prekladaná omeleta. Ruksaky nám opäť odnesie mulica. Pôvodný zámer bol prejsť okolité dedinky a za nimi pokračovať do sedla. No ale náš Muhammad má svoju hlavu, nedá sa s ním nijako pohnúť. Neprekáža, z novovybudovanej cesty sa nám na usadlosti otvárajú nádherné pohľady s kontrastom červenej a zelenej farby, tak ako včera. Napokon prichádzame pred poslednú dedinu Timmoummar. Ideme poza ňu korytom potôčika. Máme možnosť vidieť systém políčok a najmä ich spôsob zavlažovania vodou z horských bystrín. Zrazu cícerok, priam garád sa zväčšuje na potok, kde ledva skáčeme z kameňa na kameň. Vtom oproti nám ide žena v sandáloch s motykou a za ňou kráča muž v gumákoch. Jasné, teraz je čas, kedy si môžu odraziť vodu pre svoje políčko. V spleti uličiek sa naša skupina trhá. Na konci v časti Agouts sa čakáme. S Muhammadom prichádza muž a ponúka nám čaj. Než nás ostatní dobehnú, prináša kanvicu. Po hodnej chvíli prichádza zvyšok. Rozprávajú, že sa im podarilo splniť úlohu. Podľa plánu našli školu a rozdali perá, farbičky a cukríky. Osviežujeme sa berberským sladkým čajom, fotíme skupinové foto.

Opúšťame civilizáciu a kľukatým chodníkom stúpame do sedla vo výške necelých 3200 m. Dnes je síce cítiť únavu, ale vysadenie liekov pomáha, tma pred očami aj točenie sa takmer eliminovalo. Cestičku pri pohľade nahor skoro ani nie je vidno, mulica vytrvalo ide hore a my tiež. Nakoniec sme vo vytúženom sedle. Uvedomujem si, že sedlo vlastne ani nebýva cieľom. Hlavne pohľad do druhej doliny a končiare, ktoré ju obklopujú, sú hlavným dôvodom plahočenia sa.

Vidíme horu Oukaimeden (berbersky: Ukayemdan) s jedným z mála lyžiarskych stredísk v Afrike a s najvyšším lyžiarskym vlekom v Afrike dosahujúcim 3300 m. Vidíme stožiare lanovky. Snehu je málo, minulý rok sa o takomto čase lyžovalo. Schádzame dole, oproti nám sa presúva stádo oviec a kôz. Pod nami v ústi doliny sú kamenné domy, pravdepodobne slúžiace ako úkryt pre pastierov a dobytok v teplejšom období. Dole v doline tečie pramienok riečky, sneh je roztopený a zem je porastená trávou. Evidentne sa tú pasú ovce. Čím nižšie ideme, tým je potok zelenší, zarastenejší riasami, prehnojený z ich bobkov. Prechádzame okolo známej dvojice s rozprestretým bohatým servisom. V diaľke vidíme dedinku takpovediac zakopanú v červených skalách a všade navôkol dobytok. Pred samotným strediskom prechádzame okolo malej priehrady, taktiež plnej splaškov z priľahlej lúky s ovcami a mladými ovečkami. Hneď za ňou sme v mieste s veľkým “M”. Je tu francúzska chata Club Alpin Français. Pri bare si kupujeme malé plechovkové pivá! S kamarátom si dávame napoly veľkú žemľu plnenú omeletou. Na slniečku s ďalšou plechovkou pri pohľade na Oukaimeden čakáme na vedúceho zájazdu. Príde s odvozom do najbližšieho mestečka, kde prestúpime na autobus do Marakešu. Takto končí náš pochod Vysokým Atlasom.

Bonus - Sahara a ostatné skvosty

(trasa)

Máme naplánovaných zopár voľných dní, chceme ich využiť na spoznávanie krajiny. Absolvujeme fakultatívny výlet s miestnou cestovnou kanceláriou. Východ Maroka je súčasťou okraja Sahary. V okolí mesta Zagora sú prvé malé piesočné duny. No ak chceme vidieť podstatne väčšie pieskové útvary treba obetovať dlhšiu cestu až k hraniciam s Alžírskom do dedinky Merzouga s jeho dunami Eg Chebbi.

V podstate je to trojdňové sedenie v minibuse a pozorovanie krajiny z okna, ale aj fotoprestávky a prechádzky starobylými berberskými mestami s ich kasbami (opevnenia), horskými kaňonmi, oázami. Súčasťou býva presun ťavou a noc v stane či zábava pri ohni. Strava je typická, teda berberská polievka harira a tajin (a to aj v prvý večer na hoteli).

Na organizovaných zastávkach sme videli pôvodné - ručné lisovanie arganového oleja či prezentáciu rôznych druhov kobercov. Zážitkom je samotná jazda horským priesmykom Tichka v nadmorskej výške 2260 m. Za ním sa pomaly rozprestiera len kamenistá pustatina občas narušená mestami - oázami s figovníkmi, datľovníkmi, olivovníkmi a políčkami so zelinami pre dobytok.

Navštívili sme mestá Ait Ben Haddou - kasbové mesto pod ochranou UNESCO, kde sa často točia scény svetových filmov. Alebo Ourzazate so známymi filmovými ateliérmi, ktorých niektoré časti bývajú kvôli natáčaniu neprístupné. My sme sa radšej poprechádzali historickými uličkami. V údolí Dades sú krásne kaňony a červené eróziou zaoblené pieskovcové útvary. Impozantná je niekoľko kilometrov dlhá oáza, ktorej súčasťou je mesto Tinghir (Tinerhir). Oáza vďačí za svoj život vode prichádzajúcej z neďalekého kaňonu Todra. Tiesňava je rajom lezcov, ale v súčasnosti aj miestom preplneným turistami.

Absolvovaním fakultatívneho výletu môžeme konštatovať, že sme boli turistami medzi množstvom ďalších turistov v kontraste s tým, keď sme sa v horách pohybovali ako turisti medzi domácimi.

Užitočné odkazy

Fórum 17 príspevkov
Maroko krajina hôr a púšte: Jebel Toubkal a Sahara 02/05/19 17:42 17 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Beskid, Kasprowy Wierch a Dolina Gąsienicowa v zime V predchádzajúcej časti sme si predstavili prechádzku na hraničný hrebeň v letnom čase. Išlo o preskúmanie terénu pred zimou. Tentokrát sa po takmer rovnakých stopách vydáme bielou Gąsienicowou dolinou, keď bude lákadlom pohľad na zatvorenú slovenskú krajinu Vysokých a Západných Tatier. Na začiatok pridáme krátku prechádzku za výhľadmi ponad Kotlinu Zakopiańsku a na takmer celé Tatry. Posledný deň bude patriť vzácnemu zoskupeniu kolíb - “Bacówiek” na lúke Polana Kopieniec. 18/06/19 Roman Matkovčík Tatry, Západné Tatry, +
Túra Beskid, Kasprowy Wierch a Dolina Gąsienicowa v lete Frekvencia pomenovania Beskyd/Beskydy je tak častá ako napríklad Magura či Poľana. Pod označením Beskydy si môžeme predstaviť pohorie v Poľsku, v severovýchodnej Morave, na Orave či Ukrajine. Avšak my sa vyberieme na hrebeň Západných Tatier, ktorých najvýchodnejší vrchol je Beskid (slov. Beskyd) 2012 m. V jeho blízkosti si nenecháme ujsť dominantnejší vrchol Kasprovho vrchu (Kasprowy Wierch) s vrcholovou stanicou lanovky a meteorologickým observatóriom. Vychádzku zrealizujeme v lete a v druhom pokračovaní článku v zime, kedy bude pridanou hodnotou pohľad na zatvorenú slovenskú krajinu Vysokých a Západných Tatier. 11/06/19 Roman Matkovčík Tatry, Vysoké a Belianske Tatry, +
Túra Maroko krajina hôr a púšte: Jebel Toubkal a Sahara Človek by si mal plniť svoje méty, využiť príležitosti, ktoré sa naskytnú. Po Gerlachu, po zdolaní alpskej 3000+ a priblížení sa k 4000 ostal neprekonaný stupienok 4000+. Slovo dalo slovo a nadišiel čas zúčastniť sa 10-dňového pobytu na exotikou zaváňujúcom mieste v africkom Maroku. Čaká nás 6-dňový pobyt v horách Vysokého Atlasu a nazretie k okraju Sahary. 30/04/19 Roman Matkovčík Svet
Najnovšie články na titulke
 
MTB Krasňanský a Päťbojársky trail Nevedela som sa dočkať voľného sviatočného júlového dňa, ktorý strávim na bicykli. Single traily som si obľúbila a vždy sa poteším, keď spoznám nový trail. Mojim prvým veľkým zážitkom bola Cerová dráha, ktorej trať sa kľukatí malokarpatskou divočinou a vy tam zažívate pocit, akoby ste sa nachádzali v hlbokých lesoch Veľkej Fatry. dnes Tatiana Filipková Malé Karpaty
Recenzia Fjällräven Keb 52 – celoročný trekkingový batoh Tohtoročná novinka medzi trekingovými batohmi Fjällräven ponúka odolný a nepremokavý materiál Bergshell, ktorý má aj horolezecký špeciál Bergtagen 38. V prípade Kebu ale nie je jediným materiálom, je tu zastúpený aj G-1000. Pri pohľade na chrbtový systém zaujmú na prvý pohľad aj tvarované drevené výstuhy. Určenie tohto batohu je celoročné, orientované na náročnejší treking. Je k dispozícii v dvoch veľkostných variantoch – 52 a 72 litrovom. Vyskúšal som menší z nich. včera Ľubomír Mäkký Batohy
Túra Glarnské Alpy – k St. Martin cez Heidelpass Pri jednej návšteve v Salzburgu som si kúpil v miestnom kníhkupectve turistickú mapu od Kümmerly+Frey: Sargasenland, Liechtenstein, 1 : 60 000. Na prednej stránke bola fotka malej osady s kostolíkom v horách. Nič moc, len pár stavbičiek pod skalou. No z obrázku vyžarovalo pre mňa niečo, čo nedokážem popísať. Až raz som náhodou identifikoval miesto a zostal som prekvapený poznaním, že som sa práve ani veľmi ďaleko nevyskytol. Bohyňa príležitosti dala ponuku, ktorá sa neodmieta. 20/08/19 Vladimír Mikuš Svet

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Maroko krajina hôr a púšte: Jebel Toubkal a Sahara 02/05/19 17:42 17 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Maroko: Atlas - Vysoký Atlas (الاطلس الكبير), NP Tubkal

  • Počet dní
    • 6

  • Nadmorská výška
    • max: 4167 m n. m. – Jebel Toubkal (Džabal Tubkál)

    • min: 1800 m n. m. – Imlil, Mizik (Mazik)

  • Náročnosť
    • 3

  • Dátum túry
    • 05.03.2019

  • Mapa
    • https://mapcarta.com/34246166

  • Doprava
    • Marakeš (lietadlo, bus) - Imlil (bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.71 (0.28)