Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Cestička medvedím cesnakom
Cestička medvedím cesnakom Zatvoriť

Túra Molpír, Driny, Červená, Jaseňové, Krč, Slepý a Holý vrch

Už dlhšiu dobu som sa nevybral na kopce v rámci projektu Zimné výstupy na kopce Malých Karpát. Zároveň v spolupráci s KBT pripravujem obnovenie Odznaku za výstupy na 12 kopcov Malých Karpát, a tak som sa rozhodol v sobotu pred Veľkou nocou vybrať sa na sedem kopcov v okolí Smoleníc. Pridali sa ku mne kamaráti z TK Štart a hoci mala byť poriadna zima na apríl, nič nám nezabránilo vlakom z Bratislavy cez Trnavu, docestovať do Smoleníc.

Vzdialenosť
29 km
Prevýšenie
+1664 m stúpanie, -1674 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 13.04.2019
Pohoria
Malé Karpaty (CHKO Malé Karpaty)
Trasa
Voda
vyvieračka Husí stok
Doprava
Trnava (vlak, bus) - Smolenice (vlak, bus)
Horné Orešany (bus) - Trnava (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1079 Malé Karpaty, Červ. Ka… (1:50.000)

Na sedem kopcov v okolí Smoleníc

Smolenice, železničná stanica - kameňolom – Smolenický zámok – Molpír – Smolenice – Driny – Jahodník – Červená – Srnčí vŕšok – Jaseňové – Olšovský Mlyn – Vápenice – Krč – chatová osada Majdan – Orešianske sedlo – Slepý vrch – Holý vrch – Horné Orešany

Vo štvorici len krátko

Vystúpili sme do zamračeného rána a z hmly či nočného dažďa bolo všetko mokré. Hneď po vystúpení z vlaku narazila moja predstava túry na nesúhlas ostatných a veru som neskôr ľutoval, že som im ustúpil.

Odmietli ísť po modrej do Smoleníc, vraj to je asfaltka, a vybrali sa po asfaltke ku kameňolomu na žltej. Samozrejme, že doľava k zámku lesom od kameňolomu nevedie žiadny chodník, a tak sme vhupli do mokrého lesa a než sme narazili na aký-taký chodník, boli sme mokrí.

V altánkoch na lúke pred zámkom sedeli pri ohníku a pod vlajkou Fans Spartaka nejakí ľudia, ale či tam aj spali, sme neskúmali. Asfaltkou sme došli k rybníčku na potoku pod lesom, mostíkom prešli k zvyškom židovského cintorína a šikmo hore svahom na Náučný chodník Molpír. Došli sme k dvom dreveným chyžiam a mohli sme sa začítať do informácií o hradisku na Molpíri. Tu sme sa rozpŕchli a každý išiel inakade. Postupoval som popri informačných paneloch, a keď som dorazil k výhľadu na dolinu pod Molpírom, Musto sa ním už kochal. Ako tradične, navrhol zostúpiť do doliny kolmo dolu. To som tušil, že sa naše cesty na dnes rozídu. Pokračoval som po chodníku k prístrešku s hojdačkou a ohniskom pri ďalšom výhľade. Zvyšok partie išiel proti mne a tiež odmietli ísť kolmo dolu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Z vrcholovej lúky je pekný výhľad na Smolenický zámok. Celá lúka je ohradená elektrickým ohradníkom a spásajú ju kozy. Neviem, prečo som sa nevybral dole po kameňmi vyloženom chodníku, ale nechal som sa zlákať vychodenými chodníčkami doprava dole lesom. Doviedli ma k plotom záhrad nad dolinou a popri nich som sa predieral lesom, až som napokon vyšiel pri kostole, presne na NCH. Zišiel som ním na ulicu Pod Mopírom a po nej som pokračoval na zelenú značku. Opäť ma doviedla do lesa a po čase som z nej odbočil doprava a nekonečným porastom medvedieho cesnaku som sa dostal pod skalnatý svah vrcholu Driny. Na mapách je označený ako výhľadový, ale výhľad z neho nie je žiadny. K vrcholovej tyči a kameňu som došiel v celkom premočených menčestrákoch a letných vibramkách. Z ruksaku som vybral nepremokavé nohavice, a keď som sa doprezliekal, dorazil zvyšok partie. Spolu sme zišli lesom ku koľajniciam, čo idú k jaskyni Driny a po žltej dolu k reštaurácii na Jahodníku. Partia vošla dnu a už sa im veľmi nechcelo pokračovať v túre. Vymenil som si ponožky, najedol som sa a pokračoval som po žltej definitívne sám.

Na ďalších päť kopcov sám

Na lúke rozoranej zvážaním dreva som odbočil vľavo do lesa a po hrebienku som došiel na vrchol Červená. Nie je tu vrcholový kameň ani tyč, zato mi krížilo cestu množstvo jelenej zveriny. Nie som poľovník, a tak ma dosť zarazilo, že jelene mali normálne veľké parohy. Myslel som si, že by ich mali mať zhodené. Žeby im už stihli narásť nové?

Svahom som zišiel k lesnej ceste a keďže som vedel o neďalekom kameňolome, nedalo mi a išiel som sa naň pozrieť zhora. Dole sa usilovne pracovalo. Vrátil som sa do lesa, zišiel k potôčiku Majdan, prekročil ho a šikmo lesom som začal stúpať na Srnčí vŕšok. Vrchol je vyznačený hŕbou kameňov a tu mi pred očami snáď dve minúty defilovalo obrovské stádo jelenej zveriny. Škoda, že som si nezobral normálny fotoaparát!

Lesom som prešiel sedielko a lesnú cestu. Došiel som k vrcholovej tyči a kameňu na Jaseňovom. Aj tu na kameni, ako na všetkých v okolí je vytesaný rok 1935. Vtedy asi zameriavali tieto kopce.

Výhľad bol nulový, a tak som sa vrátil k lesnej ceste. Privítal ma rev štvorkolky, tak som počkal, kým zanikne a potom som pokračoval doprava do údolia Zabité. Cestou ma zaujali očíslované stromy. Vcelku by som rád vedel, kto a načo ich tak zvláštne očísloval. Došiel som dole na lúky, prekročil som prítok potoka Parná a po asfaltke došiel k Olšovskému Mlynu. Kopec Krč, môj ďalší cieľ bol v podstate nado mnou, ale rozhodol som sa ísť k prameňu Husí stok. Pri Zimnom prechode Čiernou skalou som sa tade vracal do Lošonca a objavil som informačnú tabuľu o jaskyni Husí stok. Chcel som ju nájsť, vraj je čiastočne prístupná. Od prameňa vedie hore do skál nevýrazný chodníček, ale hoci som sa vydriapal poriadne vysoko, až som mal problém zostúpiť, jaskyňu som nenašiel. Stratil som tak ďalšiu polhodinu a napokon si tak skomplikoval návrat do Bratislavy.

Po asfaltke som pokračoval k mostíku ponad Parnú a lesnou cestou som začal stúpať popod skaly Vápenice na lúky. Zaujal ma starý poskrúcaný strom v zajatí skál. Kúsok vedľa som našiel veľké železo z motyky. Ako sa sem doprostred lesa dostalo?

Brodenie medvedím cesnakom

V podstate rovinou som kráčal lesom smerom na Krč. Našiel som ďalší zaujímavý strom s „oknom“ v kmeni. Križoval som lesnú cestičku a čakal ma nekonečný koberec medvedieho cesnaku. To som sa cítil, akoby som bosí kráčal vodou, tak som bol mokrý. Minul som veľkú nádobu zavesenú medzi dva stromy, asi zrnový krmelec.

Krč nemá vrcholový kameň ani tyč. Z medvedieho cesnaku tam vytŕčala skala, to bolo všetko. Je tu ešte ohnisko a rebrík do konárov stromu, čoby posed. Nuž som sa vybral nekonečným medvedím cesnakom ďalej a veru som sa potešil, keď konečne pri klesaní k chatovej osade Majdan skončil.

Po ceste a modrej značke som sa vybral doprava, hore do Orešianskeho sedla. Najprv som si ale sadol a vymenil si totálne mokré ponožky za menej mokré, čo sa sušili na ruksaku. Skoro pred dôjdením do sedla som na pravej strane zbadal v lese posed, a tak som sa k nemu vybral. Je z neho pekný výhľad na údolie a prekvapili ma v ňom funkčné nástenné hodiny. Tak toto som ešte v posede nenašiel!

Od križovatky modrej so žltou som sa vybral lesnou cestičkou v smere dreveného smerovníka na Slepý vrch. Bolo tu vraj najstaršie keltské hradisko na našom území. Cestou k nemu sa mi na ľavej strane otvárali pekné výhľady na údolie s chatami i kopce, odkiaľ som prišiel. Síce čiastočne vyšlo slnko, ale začal fúkať ostrý, mrazivý vietor.

Na Slepom vrchu je stožiar s rukávom pre paraglajdistov, vrcholová tyč i kameň. Spomenul som si, ako sme tu boli v minulosti a jedného sme tam stretli. Je to celkom fuška, vyniesť batoh s krídlom z dediny na kopec! Od stožiara sú nádherné výhľady do diaľky. Fúkal však naozaj hnusný vietor a hoci som mal čapicu i čelenku, radšej som pokračoval ďalej. Morom medvedieho cesnaku viedol snáď 10 cm široký chodníček. Doviedol ma k vrcholovému kameňu na Holom vrchu. Ten je však bez výhľadu.

Veľmi som sa potešil, keď chodníček z hrebeňa zahol doprava dolu a konečne som sa zbavil vetra. Došiel som k veľkému senníku, ktorý má dokonca odkvapovú rúru, ktorá je vyvedená do vane. Z veľkej lesnej cesty som odbočil dole nenápadným chodníčkom a vyšiel som vo vinohradoch nad Hornými Orešanmi.

Návrat

Pri potravinách som zistil, že posledný autobus do Bratislavy mi odišiel pred 40 minútami a budem musieť cestovať cez Trnavu. Tam som na stanici stretol zvyšok partie. V Albatrose trávili čas, lebo rýchlik meškal 70 minút a náš osobák, čo išiel o 19.55 h, zase v Pezinku odstavili na 20 minút. Domov som došiel po deviatej, celkom uzimený. Napustil som si horúcu vodu do vane, žena priniesla deci Popradského čaju a čerstvé syrové mesiačiky. Zrazu mi bolo fajn a studený mokrý deň sa skončil príjemne. V pondelok som si v robote našiel na paži dva kliešte. Ako sa cez zimné oblečenie dostali a kde boli od soboty, netuším.

Fotogaléria k článku

Najnovšie