Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Hrebeňom Polonín
Hrebeňom Polonín Zatvoriť

Túra Hrebeňom Polonín: Nová Sedlica – Osadné

Pod stanom som naposledy spala ako vysokoškoláčka. Nevedela som, čo je to útulňa. Neverila som, že by som mohla ísť na nejaké miesto, kde sa nedá zapnúť fén. Som schopná zablúdiť aj vo vlastnom meste. A takáto som sa vybrala do Polonín za dobrodružstvom...

Vzdialenosť
55 km
Prevýšenie
+2474 m stúpanie, -2474 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
leto – 19.08.2014
Pohoria
Bukovské vrchy (Národný park Poloniny)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 1208 m n. m. Kremenec (Кременець)
  • Najnižší bod: 389 m n. m. Osadné (Осадне)
  • Mapa: Otvoriť mapu v novom okne
Voda
Prameň Sedlo pod Čierťažou, prameň Cirochy v Ruskom sedle, Balnica studňa
Nocľah
Útulňa Ruské sedlo
Doprava
Humenné (vlak, bus) - Stakčín (Vlak, bus)
Nová Sedlica (bus) - Snina (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1119 Bukovské vrchy (1:50.000)

Balenie a cesta

Doma som pri balení niektoré veci vážila, aby som nemala ťažký batoh. Ešte aj okuliare na čítanie som vyhodila. Musia byť v puzdre a to je ďalšia záťaž. Na dlhšie putovanie som sa odhodlala prvýkrát, ale čítala som Divočinu. Tam si niektorí turisti brali iba polovicu zubnej kefky, aby zredukovali hmotnosť batoha.

Ranný budíček o pol piatej mi nerobí problém. Viem, že si stihnem vypiť rituálnu kávu, budem v pohode. Vladko si fotí východ slnka nad Prievidzou. Ešte rýchle raňajky a svižným krokom uháňame na autobus do Žiliny. Vraj mám ľahký batoh, skonštatuje môj turistický guru. Keby vedel, čo mi behalo po rozume, keď som v Novom Meste nad Váhom išla na stanicu. Vyšlo slnko. Z okna autobusu pozorujem, ako sa tiene menia na jasnejšie farby. Trochu driemem. Ruší ma neúnavná slečna za nami, ústa sa jej nezatvoria. Keď začne kamarátke čítať prijaté správy, nasadím si slúchadlá. Rajecká Lesná, Rajecké Teplice, Žilina.

Nastupujeme na vlak do Košíc. V Košiciach iba prebehneme po nástupišti na spoj do Humenného. Na ktorejsi zastávke nastúpi skupina cigánčat. Jedno dievčatko je neskutočne špinavé. Pod vrstvami čiernych fľakov sa však dá tušiť, že je pekné. V Humennom nás čaká vláčik do Stakčína. Tam, na konci sveta, si všimneme nádherný pravoslávny kostol. Spomeniem si, že som tu pred viac rokmi bola na svadbe. Vlado sa chce dostať dovnútra, žiaľ, svätostánok je zatvorený. Na zastávke autobusu pospáva bezdomovec, pod lavičkou spočíva fľaša vína. Nie je to až taká diera, keď tu majú bezdomovca. Naobedujeme sa v parku na drahej talianskej lavičke z európskych fondov. Domácu klobásku z Vladových fondov, parenicu a rožky zapíjame kefírovým mliekom. Je to skutočne zvláštna kombinácia, ale nechcem sa strápňovať a Kynedril si nedám.

Potom nasleduje kľukatá cesta do Novej Sedlice. Autobus trpezlivo zachádza do dolinky a potom sa zase vracia naspäť na hlavnú cestu, aby sa po chvíli otočil v ďalšej a ďalšej dedinke. Konečne vystupujeme v Novej Sedlici (Новоселіця). Je to najvýchodnejšia slovenská obec.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Cesta do Polonín je otvorená. Penzión Kamenec, tak sa volá náš najbližší cieľ, nachádza sa na hornom konci obce. Ubytovanie je príjemné a za 15,- €. V reštaurácii si objednávame miestnu špecialitu – pirohy tatarčane. Do cesta na takéto pirohy sa pridáva pohánková múka a plnia sa tvarohom, zemiakmi, kyslou kapustou. Ku kofole tu dávajú reklamný darček, elastickú kérku. Vyskúšať treba všetko, čo sa dá potom ľahko stiahnuť. Na fotke vyzerá tetovanie takmer presvedčivo. Prejdeme sa po obci, popri potoku sú osadené tabuľky s ľudovými múdrosťami v rusínskom jazyku s prekladom do spisovnej slovenčiny a pár rusínskych slov. Viem, že o dnešnej horúcej sprche budem zajtra snívať.

1. deň

Nová Sedlica - Temný vŕšok - prales Stužica - Kremenec - Čierťaž - Riaba skala - Ďurkovec - Pľaša - Kruhliak - Ruské sedlo, útulňa

Štart z Novej Sedlice je o 6-tej ráno. Nie je mi do spevu, celú noc som od hrôzy nespala. Očnými škáročkami chvíľu študujem informačnú tabuľu s manuálom Ako sa správať pri stretnutí s medveďom. Mne z toho rozhodne nepomôže nič. Možno dokážem aspoň trochu jačať, myslím si, ale veľmi tomu neverím. Niektorí ľudia sa na také stretnutie celkom tešia, ale ja to nechápem. Naším cieľom je dostať sa do Ruského sedla a tam prenocovať v útulni.

Vykročíme na červenú značku. Chvíľu stúpame po asfaltke, a keď dlhšie nevidíme značku, uvedomíme si, že sme asi predtým mali odbočiť. Nevieme, čo ďalej, či sa vrátiť, alebo pokračovať ďalej. Zrazu sa pred nami zhmotní mladík s mapou v ruke. Ako deduško v rozprávke. Jeho kamaráti spia v neďalekom prístrešku, niektorí vnútri a pár zakuklených drsňákov spí na zemi okolo. Občas z niektorého spacáku prekvapene vykukne nevyspaté oko. Našťastie neprší.

Konečne nájdeme červenú značku a pokračujeme lesom smerom na Kremenec (Кременець / Krzemieniec). Prvá zastávka na oddych je na Temnom vŕšku. To sme prekonali asi 800 výškových metrov. Nasleduje klesanie cez prírodnú rezerváciu Stužica vyhlásenú v roku 1908. Vladko občas zahvízda, aby medvede o nás vedeli. Po mostíku prejdeme cez riečku Stužicu. Krátko pred nástupom na Kremenec sa nachádza ešte jeden prameň. Stúpame smerom k trojmedziu štátnych hraníc. Posledný úsek je dosť strmý a zdá sa, že nemá konca. Napokon zbadáme hraničné stĺpy. Tu sa nachádza miesto, kde sa stretáva Slovensko, Poľsko a Ukrajina. Zároveň najvýchodnejší bod Slovenska. Aj tu nájdeme prameň, no nefunkčný. Oddýchneme si, trochu sa posilníme z Vladkových zásob, urobíme fotku a môžeme pokračovať ďalej po hrebeni.

Čaká nás cesta pozdĺž poľskej hranice. Lesy striedajú rozľahlé lúky, po rusínsky poloniny. Keď nevidíme značku (slovenská je červená, poľská modrá), riadime sa hraničnými kameňmi. Na Čierťaž je to podľa smerovníka dve hodiny. Nám to však bude trvať dlhšie, Vladko má 15-kilový batoh, ja iba niečo cez desať, ale do kopca to s nákladom ide pomalšie. Svieti slniečko, je príjemne a krajina krásna. Všade kvitnú žiarivo modré horce a vysoké kríky čučoriedok vytvárajú nádherné koberce. Podarí sa mi odfotiť aj fialku dácku, tunajší endemit. Sem-tam sa zastavím a odtrhnem zopár sladkých plodov. Zvyčajne tak v jedno až dvojhodinových intervaloch chvíľku odpočívame. Zložíme batohy, zvlažíme smädné ústa. Cesta rozhodne nie je extrémne náročná. Pre zdatnejších turistov ľahká. Pre mňa je ťažká. Hrebeň je členitý. Občas si pripadám ako horolezec v zlom počasí dvesto metrov pod vrcholom K2. Bez paličiek by sa mi kráčalo veľmi ťažko.

Zastavujeme sa v sedle pod Čierťažou (Czertez). Usadíme sa pod prístreškom, neďaleko sa nachádza útulňa a prameň. Ďalej stúpame lesom na Riabu (Jarabú) skalu. Je tu vybudovaná drevená vyhliadka. Obdivujeme výhľady do dolín. Tu stretávame skupinu mladých poľských turistov, takmer deciek. Z obidvoch strán Riabej skaly sú pramene, oba však nefunkčné. Sú vyznačené aj na mape. Stúpame na Ďurkovec. Dostávame sa do sedla pod Ďurkovcom, odkiaľ je krásny výhľad na dedinu Runina (Руніна) v údolí. Otváram návštevnú knihu a pripisujem záznam, že sme tu boli tiež. Počasie nám praje. Stále sa neviem nabažiť malebnej krajiny. Som nadšená. Vladko mi ukazuje dolinu, kde sa nachádzala v minulosti dedina Ruské. V roku 1981 ju vysťahovali kvôli stavbe vodnej nádrže Starina.

Na Kruhliak (Okraglik) je to podľa tabuľky viac ako dve hodiny. Som dosť unavená, bolia ma nohy a cestou z kopca poriadne cítim kolená. Na Kruhliaku sa pomaly stmieva, máme pred sebou však viac ako hodinu a pol cesty. Za Kruhliakom nasleduje klesanie do Ruského sedla. Zapínam už asi tretiu rezervu a pokračujem akousi zotrvačnosťou ďalej.

Do Ruského sedla schádzame už potme, Vladkova čelovka ako-tak osvetľuje cestu. Prichádzame k útulni, založíme oheň a opekáme si slaninku. Prameň nejdeme potme hľadať, hoci má byť neďaleko. Vnútri je veľký stôl a dve široké prične. Turisti pred nami tu zanechali pekný chlievik. Vo vreckách s odpadkami sa hompáľajú myši a všakovaké iné hydy. Hlodavce preč, odpadky do ohňa. S predstavou horúcej sprchy v Novej Sedlici zaspávam v teplom spacáku za zvukov myšacích labiek. Keby som predchádzajúcu noc spala, tak včúľ oka nezažmúrim. V ruke mám lampičku, podchvíľou sa zobudím a posvietim si na nejakú myš. V noci sa spustí jemný dáždik. Ako dobre, že sme to stihli. Pod stanom by to bolo dobrodružnejšie.

2. deň

Ruské sedlo, útulňa - Rypy - Strop - Černiny - Balnica - Osadné

Ráno vstaneme o čosi neskôr ako včera. Je už svetlo, Vladko ide hľadať prameň. Rieka Cirocha je tým prameňom, ale tečie tenkým cícerkom. Hygiena sa preto scvrkne iba na umývanie zubov, ale zo studničky sa dá nabrať. Uvaríme si kávu, niečo zjeme. Zbalíme batohy a vykročíme. Na chvíľu sa zastavujeme na rázcestí. Tadiaľto v minulosti viedla obchodná cesta Porta Rusica medzi Uhorskom a Malopoľskom.

Naším ďalším cieľom je Balnica. Stúpame do kopca, v lese si Vladko fotí zvyšky zákopov z 1. svetovej vojny. Na hraničné kamene hľadači kovov vystavili nájdené pozostatky bojovej munície. Svieti slniečko a mne napodiv neprekáža, že nemám slnečné okuliare. Stratila som ich cestou do Ruského sedla. Po chvíli stretneme poľského turistu, ktorý oddychuje pri ceste. Vladko sa pýta, koľko je to do Balnice. Asi štyri hodiny, odpovedá Poliak a nám sa to nechce veriť. Máme pred sebou ešte dva kopce: Strop a Černiny. Oproti nám kráčajú dvaja Česi, otec so synom, ktorí idú z Duklianskeho priesmyku cez Ruské sedlo do Novej Sedlice. Tento úsek je ako prekážková dráha. Terén dosť mokrý, blatistý, opatrne prekračujeme hlboko zarezané potôčiky. Balnica. V tejto chvíli snáď jedno z najkrajších miest na svete. Historická železnica a chata Sklep, kde si dáme pivo. Chutí neskutočne. Odfotím si sympatického chatára i starého psa Bodríka.

Cestou do Osadného si ešte prejdeme náučný chodník Udava – Solinka. Chvíľu pobudneme v lese majestátnych jedlí. A čaká nás cieľ cesty, Osadné. Musím sa priznať, už sa ledva vlečiem. Na okraji dediny je malé táborisko. Tu sme pôvodne plánovali nocovať, no išli sme rýchlejšie, ako sme predpokladali. V osadnianskom krčmo-obchode nám krčmár uvarí kávu a tvári sa pri tom nesmierne slávnostne. Na takýchto túlačkách človek všetko inak hodnotí. Aj hnusnú kávu. Tu platí to, čo povedal Messner: Sú chvíle, keď človeku môže zachrániť život tablička čokolády, šálka teplého čaju či obyčajný rozhovor s priateľom. Do odchodu autobusu je ešte dosť času. V potoku si umývam zablatené topánky a palice.

Osadné

Osadné (Осадне) je pomerne slávna obec zvečnená i v rovnomennom dokumentárnom filme vďaka miestnemu popovi, ktorý sa snaží dedinu zviditeľniť. Podobne ako v iných východoslovenských dedinách, aj tu sú dva kostoly: pravoslávny a gréckokatolícky. Miestni vravia, že jeden je lebkový a ten druhý bezlebkový. Pri pravoslávnom, sa nachádza krypta s pozostatkami vojakov padlých v 1. svetovej vojne. V miestnom žargóne je to teda kostol lebkový. Vojdeme dovnútra a obdivujeme nádherný ikonostas. Chcem zapáliť sviečku, no nevzala som si peniaze. Dlhujem teraz 20 centov a tenučká sviečka svieti na oltáriku.

Pozrieme si ešte kryptu. Vnútri sa práve natáča interview s popom. Režisérka uvíta, že prišli nejakí turisti, oživí to záber. Kameraman sníma popa, ktorý má akoby robiť turistom výklad. No úlohy sa nečakane prehodia. Vlado má rád históriu, už tu raz bol, veľa si toho prečítal a napokon zanietene robí výklad pre rozpačitého popa. Je to celkom komické. Snažím sa však tváriť vážne, veď sme na pietnom mieste. Neskôr sa vraciame ku krčme, urobíme ešte fotku pri drevenom medveďovi a stihneme posledný autobus do Humenného.

Záver

Vlado sa rozhodol, že sa prepychovo vyspíme v lôžkovom vozni. Našťastie som v kupé sama a môžem sa tam luxusne rozťahovať. Snažím sa zaspať, chvíľami sa mi to darí. Vlak má meškanie. V Novom Meste nad Váhom vystupujem o pol šiestej ráno.

Trasu cez Poloniny sme pôvodne plánovali na tri dni. No vďaka tomu, že bolo dobré počasie, sme celú 55-kilometrovú cestu zvládli za dva dni. Boli sme na najvýchodnejšom mieste na Slovensku, ktorým je vrch Kremenec, navštívili sme najvýchodnejšiu slovenskú obec Nová Sedlica, najmenej navštevovaný národný park, najväčší komplex pralesov a miesta s najväčším výskytom veľkých lesných zvierat (zubor, medveď, vlk...). Našťastie, veľké lesné zvieratá zotrvali vo svojich tichých temných zákutiach.

Fotogaléria k článku

Najnovšie