V južných oblastiach Slovenska už vládne jar, dokonca aj na severe snehu rapídne ubudlo, no pár dní pred akciu napadne niekoľko centimetrov nového snehu. Nastala teda dilema, či si pribaliť so sebou bežky alebo trasu absolvujeme pešo. Pamätám si iba jeden ročník, kedy sme akciu absolvovali na bežkách.

Keďže správy z Poľska hovoria, že na bežky to nebude, tak je rozhodnuté. Bežky ostávajú doma a pôvodná trasa od miesta Koczy Zamek za dedinou Koniakow sa o pár kilometrov skráti. Vedúci zájazdu, Tóno, volí každý rok inú trasu, vďaka čomu spoznávame krajinu v okolí poľských obcí Koniaków, Javorzynka a Istebna. Dnes vyrážame od kostola v Koniakowe prevažne miestnymi asfaltovými cestami smerom k lyžiarskemu stredisku Złoty Groń.

Trasa

Koniaków – Deje – Bryjowie – Polokowie – Szarce – Złoty Groń (Zlatý grúň) – Briok – Pilorz – Buki – Polom – Szarcule – Wisła, Czarne (Zameczek) – Zamek Dolny-Gajówka

Začíname v nadmorskej výške 720 m n. m. Kým na slovenskej aj moravskej strane Beskýd sme zvyknutí, že dediny sú rozťahané v dolinách a na kopcoch nájdeme kde-tu roztrúsené osady, tu je to práve naopak. Centrum dediny je postavené na kopci a od hlavného ťahu vybiehajú ako koreňový systém cestičky do menších či väčších miestnych častí. A jednu z cestičiek si vyberá aj naša 61-členná skupina turistov. Hoci turisti nemajú asfalt veľmi v láske, dnes mu dáme prednosť pred rozmočenými lúkami, na ktorých ešte ležia zvyšky mokrého snehu. Nový koberec je ako stvorený na cyklopotulky po týchto končinách. Snáď sa niekedy podarí vrátiť sa sem aj na bicykli.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Tunajšie miestne časti alebo osady mi svojimi pomenovaniami pripomínajú osady v okolí Čadce. Napríklad hneď prvá miestna časť, ktorou prechádzame sa volá „Deje“. Pri Čadci je miestna časť pomenovaná „U Dejov“. Tiež sa v okolí dá nájsť Gliniane (u nás Hlinené) či rôzne Raztoky, Grone a podobne.

Pokračujeme ďalej cez miestne časti Bryjowie, Polokowie a Szarce na Złoty Groń (Zlatý grúň) – nezalesnený výhľadový vrchol s nadmorskou výškou 700 m, na ktorom je vrcholová stanica 6-sedačkovej lanovky a stojí tu aj nový wellnes hotel. Stredisko sa zaraďuje medzi najmodernejšie rodinné strediská v Sliezskych Beskydách.

Po tom, čo sa pokocháme aj napriek oblačnosti pomerne dobrými výhľadmi na blízke či o niečo vzdialenejšie kopce (identifikujeme vrcholy Sliezskych, Moravsko-sliezskych a Kysuckých Beskýd, Javorníkov, rozoznávame Baraniu Góru, na ktorú sme sa vlani pozerali z opačnej strany, blízku Ochodzitu so zjazdovkou či vzdialenejšiu Veľkú Raču) časť z nás využíva chvíľku času na čapované pivko. Vieme, akú povesť majú poľské pivá a pri tomto, ktoré nám načapovali v hoteli, sa dodnes nevieme zhodnúť na tom, či bolo skysnuté alebo nám teta omylom načapovala nejaký miestny špeciál a chuť mala byť práve taká ako bola. Len dodám, že sme zvyšok trasy absolvovali všetci bez následkov... Možno aj preto, že sme pre istotu pivo pred hotelom zastabilizovali domácou.

Po krátkej prestávke pokračujeme ďalej a po okraji zjazdovky, na ktorej sa ešte vo veľkom lyžuje, zostupujeme k údolnej stanici lanovky, kde v bufete odpočíva väčšia časť našej turistickej skupiny, ktorá hotel obišla. Pivo tu vraj nechutí kyslo, ale radšej po zážitku z vrcholu nebudeme riskovať.

Spoločne sa všetci vydávame na druhú časť naplánovanej trasy. Z údolia rieky Olzy pokračujeme asfaltkou, z ktorej odbočíme do lesa a krátke stúpanie nás dovedie do osady Briok, za ktorou nasledujú Pilorz, Buki a Polom. Kto by však čakal osady podobné našim, s roztrúsenými drevenicami, bude sklamaný. Tu stoja veľké murované domy, pomedzi ktoré vedú, ako inak, asfaltové cesty. Má to výhodu, že kráčame po suchom.

Z poslednej osady nás čaká asi kilometrový úsek na hrebeň Szarcule. Na chvíľku sa vrátime do zimy a kráčame po lesnej ceste so súvislou snehovou pokrývkou. Ponúkajú sa nám ďalšie, už o niečo širšie výhľady na okolité kopce. Škoda, že nie je také krásne počasie aké prišlo o deň neskôr.

Niektorí výhľadov chtiví si ešte odbehnú k asi 300 m vzdialenej rozhľadni, ktorá vraj skôr pripomína poľovnícky posed a vidno z nej to isté ako spod nej. Po krátkom odpočinku nás čaká asi 2-kilometrové klesanie do údolia Čiernej Visličky (Czarna Wiselka). Cesta vedie okolo rezidencie poľského prezidenta (Rezydencja Prezydenta RP Zamek w Wiśle), ktorá bola postavená v rokoch 1929 - 1930 zo zbierok sliezskeho ľudu prezidentovi Ignacemu Mościckiemu a jeho nástupcom. Rezidencia stojí na mieste, kde nechal v roku 1907 arcivojvoda Bedrich Habsburský postaviť rozľahlý lovecký zámoček z dreva červeného smreku v karpatskom štýle. Ten však v roku 1927 vyhorel.

Práve v deň našej túry sa na Slovensku koná prvé kolo prezidentských volieb, a tak symbolicky na tomto mieste porovnávame postavenie našej hlavy štátu s poľskou. Je smutné, že náš prezident stále nemá reprezentatívne sídlo, kde by mohol vodiť návštevy.

Aby sme sa vyhli frekventovanej hlavnej ceste, autobus príde pre nás k dolnému zámku, pri ktorom sa nachádza heliport. Pokiaľ príde autobus, tak ešte navštívime areál Dolného zámku, z terasy ktorého sa nám ponúkne pohľad na Jezioro Czernianske (vodná nádrž).

Prichádza autobus a všetci sa tešíme na tradičný žurek, ku ktorému tento rok pribudli domáce buchty. Vedúci nášho zájazdu preberie ocenenie za najpočetnejšiu turistickú skupinu, rozdá nám upomienkové predmety a žiaľ, keď začne hrať ľudová hudba a rozbieha sa zábava, musíme sa zberať na odchod, keďže niektorí účastníci zájazdu potrebujú v Čadci stihnúť vlak smerom na Žilinu.

Ostáva nám len sa tešiť na ďalší ročník a na to, aké zaujímavé miesta sliezskeho kraja zase objavíme.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek