1. deň

Trasa: Ruská Voľa – sedlo Pod Dlhou – Malý Minčol – Uhlisko – Minčol – Lazy – útulňa Pod Minčolom – Kalinov – dolina Sokol – Kamenica nad Torysou

Autobus z Bratislavy do Bardejova meškal, no napokon nás vyložil po 8.30 hod. pri hraničnom priechode Leluchów. Naložili sme si bágle a po asfaltke vykročili do Ruskej Vole. Pred dvoma rokmi som to už prešiel pri prechode hranice na úseku Legnava – Dukla. V Ruskej Voli som si chcel dať opečiatkovať cancák v Potravinách Návrat, ako pred dvoma rokmi, no mali zatvorené. Nuž sme šli do iných a Danica kúpila aj Krówky. Odfotila ma aj s vlajkou pri smerovníku a vykročili sme po modrej smer Minčol. Ešte v dedine sme sa museli vrátiť, lebo sme šli zle. Ono modrá vedie priamo cez areál RD, čomu som nechcel veriť. Za areálom RD treba ísť vpravo cez potok a následne vľavo do kopca. Trávou zarastenou cestičkou sme došli k prameňu a spadnutému posedu. Musel som sa prezuť. Na tenisky bolo veľmi mokro. Samozrejme, že hneď sme prišli na peknú lesnú cestu a tá nás doviedla k chatke s verandou a posedením. Usadili sme sa, dali si desiatu.

Cesta pokračovala popri čučoriedkach. Žiaľ, boli očesané, zostali len umelohmotné flaše a konzervy. Došli sme do sedla Pod Dlhou. Zarazil ma 100 m rozdiel vo výškovom údaji medzi smerovníkom a mojimi hodinkami. Neskôr sa na Malom Minčole ukázalo, že môj údaj je správny. Z cesty sme šli vpravo hore a začalo sa putovanie hore - dolu po zvyškoch drevorubačských prác. Šťastlivo sme to prešli a vyšli sme na lúke s krásnym posedom. Stúpanie nás doviedlo na Malý Minčol. Dali sme si pauzu, vyvesili tričká na sušenie. Krásne výhľady na hrebeň Minčola. Po obedňajšej pauze sme pokračovali dolu na Uhlisko a z neho následne vystúpali na Minčol. Cestou je prameň. Rastú tu aj čučoriedky a až sem asi zberači nedorazili, a tak sme si ich pár nazbierali. Na vrchole Minčola je betónový stĺp s erbmi Bardejova, Starej Ľubovne, Prešova a znakom XXVI. Zrazu turistov v roku 1979 v Lipanoch. Zapísal som nás do vrcholovej knihy a zanechal pozdrav pánom z KK KST. Nádherné výhľady dookola, Čergov, údolie Torysy.

Po chvíľke sme pokračovali ku krížu postavenému turistami z Lipian v roku 1995. Došli sme na Lazy ku smerovníku a nastal problém, kade ísť, keďže zelená do Kamenice na smerovníku nie je. Danica ju objavila na strome na lúke vpravo a tak sme po nej dosť strmo klesli k útulni Pod Minčolom. Patrí turistom z Lipian. Je voľne prístupná, dosť veľká a zachovalá. Je tu aj prameň a suché WC. Usmial som sa nad vákuovo zabalenými špekáčikmi, ktoré boli ponorené vo vode vytekajúcej zo studničky. Kráčali sme ďalej po ceste. Aj na nej je po 15 minútach prameň. Došli sme k smerovníku Kalinovo. Idú od neho dve cesty a značenie nie je jasné. Treba ísť vľavo. Rozbitou lesnou cestou strmým klesaním sme došli na prekvapujúco kvalitnú asfaltku dolinou Sokol. Vedel som o skalnom okne, ktoré je v skale, vysoko vyčnievajúcej z lesa nad dolinou. Je pekne vidieť z asfaltky. Na konci doliny za potokom sú dve chaty. Kráčajúc okolo areálu RD, obdivovali sme paraglajdistov, ktorí lietali z hradu Kamenica. ObÚ v Kamenici bol už zatvorený a márne som pečiatku žiadal aj v klube naproti. Autobusom sme sa zaviezli do Lipian, kde sme mali zaistené ubytovanie v TU Lipa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

2. deň:

Trasa: Kamenica nad Torysou – hrad – Kamenica – Rohov – Lipany

Na internete som si našiel, že sú tu v okolí hrady a kaštiele a tak sme sa rozhodli ich čo najviac ponavštevovať. Keďže bola nedeľa, rozhodli sme sa ísť do Kamenice, čo bola susedná dedina a zároveň prejsť zdanlivo krátky úsek medzi ňou a Lipanmi. Vybehli sme hneď po siedmej po predajne COOP Jednota kúpiť niečo na raňajky. Na naše zdesenie po návrate sme našli ubytovňu zamknutú, hoci nás recepčný ubezpečoval, že nikdy nebýva. Danica začala búšiť do dverí, ja som telefonoval na recepciu. Ľudia sa pristavovali, kričali na kuchárku do kuchyne. Napokon prišiel recepčný otvoriť. Dolu je totiž predajňa fotoaparátov a recepcia je na prvom poschodí.

Po raňajkách sme šli autobusom 9.15 na rázcestie pred Kamenicou. Keď som chcel od kostola spraviť prvú fotku hradu, došli mi baterky vo fotoaparáte. Náhradné som samozrejme nemal. Veľmi ma to mrzelo. Cestou k hradu sme v poslednom dome obce našli Bar Pod hradom. Vošiel som dnu, či náhodou nemajú baterky. Ochotný chlapík, z ktorého sa vykľul učiteľ prírodopisu, bol ochotný nám požičať svoje z hodín, no boli len dve. Dali sme sa do reči, nalial koňačik, zavolal kamaráta, no nepomohli nám. Tak sme sa vybrali na hrad. Ľudia idúci z omše nám poradili neísť značkou, ale ku kameňolomu a potom strmo do kopca. Kopec má podobu dvojhrbej ťavy. Dolu som uvidel chatový tábor v obci Potoky. Po „krku“ sme vyšli na prvý „hrb“. Je tu stena so zvyškom okna. Zostali sme sa najesť a kochať sa prekrásnym výhľadom. „Hlava“ je asi 10 m vysoká skala a ešte stále je viditeľný val a priekopa, ktorá sa tiahne okolo hradu, ktorý je z tejto strany obklopený lúkou. Danica zostala sedieť a ja som prešiel sedielkom k druhému „hrbu“. Krátky strmý výstup ma doviedol na plošinku nad zvyškom steny. Pohľad ma presvedčil, že sa tu tiahlo opevnenie k zvyšku bašty pod prvým „hrbom“. Obdobná bašta, teda jej zvyšok, je evidentný aj na strane lúky. Vrátil som sa k Danici a zostúpili sme na poľnú cestu.

Pokračovali sme dolu do obce a na rázcestí sme začali pátrať po pokračovaní žltej. Na www.hiking.sk som nevedel nájsť jej prepojenie so zelenou popod kopec Rohov, no na mape bola nakreslená. Že to nebude jednoduché, bolo jasné od začiatku. Motali sme sa od prvých metrov. Napokon sme našli akú-takú žltú povedľa potoka, no pri prameni pod železničnou traťou sa stratila definitívne. Vyliezli sme na trať a po nej vpravo na priecestie. Študoval som mapu a keďže žltej nikde nebolo, rozhodol som sa ísť kolmo do kopca, o ktorom som si myslel, že je Rohov a za ním mala byť zelená. Na lúke sme našli fantastické jahody. Potom prišli trnky a ja optimista som si myslel, že to prejdeme.

Vyše hodiny sme sa predierali trnkami, malinčím a ja som v krátkych nohaviciach bol krvavý ani po nakladačke. Danica napokon vytiahla nožík a normálne nám prerezala cestu. Vyšli sme na vrchol zvieracou prťou. Z neho viedol chodník dolu a keď som si už zúfal, narazili sme na zelenú. Po nej to už bolo jednoduché, no spoj so žltou nenasledoval a asi ani neexistuje. Prišli sme na lúku s prístreškom a na konci lúky je prameň. Cestička dosť zvláštne obchádzala kopec, až napokon zišla na lúku a prešli sme železničnú trať, ktorá po zarezaní sa do skál robí veľký oblúk na Krivany, aby sa vrátila do Lipian, vzdialených pár sto metrov. Nešli sme už ďalej po zelenej, ale po jej bývalej trase po asfaltke nad mestečkom. Doviedla nás popri cintoríne priamo na železničnú stanicu a tá je kúsok od námestia s ubytovňou.

3. deň:

Trasa: Lipovce – Lačnovský kaňon – Lačnov – jaskyňa Zlá diera – Lačnov – sedlo Buče – chata Bukvica – Renčišov – sedlo Pod Marduňov – Dubovica – Lipany

Po raňajkách sme šli 6.55 autobusom do Prešova. Pre zápchy na ceste sme prišli na autobusovú stanicu tak neskoro, že autobus do Lipoviec už odchádzal. Chvalabohu zastavil na moje mávanie a tak sme mohli začať v Lipovciach v plánovanom čase. O Lačnovskom kaňone som predtým nepočul a tak som bol veľmi naň zvedavý. Je zaradený do 5. stupňa ochrany a preto ma zarazili tri chaty, ktoré tam stoja a sú evidentne používané. V potoku bolo málo vody a tak sme šli skoro suchou roklinou. Sú tu drevené mostíky, železný rebrík, diery v skalách. Vyšli sme na lúku s prístreškom, neďaleko prameň. Najedli sme sa, hoci ostrý vietor bol dosť nepríjemný. Dosť zle sa nám pokračovalo cez vyše metrovú pŕhľavu, no došli sme do Lačnova.

Začalo popŕchať a tak sme privítali bufet s prístreškom pri autobusovej zastávke. Do Lačnova autobus prakticky nechodí a je to asi už chalupárska obec. Po pol hodine dážď už bol mierny a tak sme šli dolu cestou k smerovníku do jaskyne. Pekne upravenou lesnou cestičkou sme prišli k detskému ihrisku pred domčekom s pokladnicou. Bol tu už pár z Pezinka a neskôr dorazil chalan s kamarátom z Anglicka. Pán Košč, otec prvej slovenskej SuperStar, sa ukázal ako šoumen od prvého kontaktu. Dali sme si čaj, vyfasovali karbidky, prilby a šlo sa do jaskyne Zlá diera. Nie je veľká, ani výzdoby veľa nemá, no výklad bol pútavý, nechal nás plaziť sa cez chodby, fotiť, porozprával o problémoch. Výzdobu vraj obili miestni a v jednej objavenej chodbe nám ukázal, ako asi vyzerala predtým. Baterky došli až po vyjdení z jaskyne, ani už nepršalo a tak sme mohli pokračovať v putovaní na sever.

Vrátili sme sa do Lačnova a lesnou cyklocestou sme šli smerom na sedlo Buče. Zasmial som sa nad tvrdením pána Košča, že žltú nakreslenú na mape, ktorá má ísť z Lipoviec do jaskyne, podľa mapy, nevyznačili, lebo sa to kvôli desiatim turistom nevyplatí. Cyklocesta nás doviedla k vrcholovej stanici vleku a od nej sme zišli k chate Bukvica. Hoci boli kľúče vo dverách, nikoho som v celej chate nenašiel, iba psík sa pridal k nám. Nuž sme odkráčali asfaltkou dolu a pri začiatku vleku som sa prezul do tenisiek. Ukázalo sa, že predčasne. Došli sme do Renčišova. Je to výstavná obec, ktorá evidentne ťaží z lyžiarskeho strediska. Prešli sme cez potok a začali stúpať zarastenou lesnou cestou. Vyšli sme na lúku so smerovníkom sedlo Pod Marduňou. Je tu studnička a začalo klesanie lesom, kade evidentne veľa turistov nechodí. Vyšli sme pred obcou Dubovica. Je tu pekný prístrešok. Po chodníku sme došli až do Lipian, kde na začiatku je futbalový štadión.

Druhá - záverečná časť tohto putovania vyjde v piatok 17. 8.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek