Trasa

Kalinovo – PR Hrabovo – Hrabovská Šťavica – Pod Šťavicou – Petrovské rybníky – Vyhliadka nad osadou Červeň – Bôrček – Meandre Ipľa – Hradisko – Breznička

Železničná lokálka Lučenec – Utekáč našťastie funguje, a tak sme sa pomerne rýchlo dostali zo Zvolena do Kalinova. Prepletali sme sa uličkami pekne upravenej novohradskej dediny, až sme prišli k družstvu. Areál družstva je rozsiahly a kedysi to bol určite významný poľnohospodársky podnik, no teraz je schátraný a zanedbaný. Aj strážnica je opustená a cez areál sa dá voľne prejsť. Zápach siláže a zvuky zvierat napovedajú, že družstvo ešte ako–tak prežíva.

Na lúke za družstvom je na mape zakreslený prameň. Našli sme ho, ale nenapil by sa z neho ani smädný na púšti! Silný zápach močovky bol neznesiteľný.

PR Hrabovo

Kráčali sme širokou lúkou k prírodnej razervácii Hrabovo. Rezervácia bola vyhlásená v roku 1997 na ochranu vlhkomilných lúčnych spoločenstiev. Kvitne tu aj kriticky ohrozený druh slovenskej flóry - korunkovka strakatá. A práve tú som si prišla nafotiť. Korunkovka bola kedysi na Poiplí celkom bežný druh. Starší ľudia nám hovorili, že kedysi ju na jar trhávali do kytíc. Žiaľ, odvodňovanie lúk, ich následné rozorávanie a chemizácia poľnohospodárstva spôsobili, že ju dnes treba chrániť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Dnes sa rezervácia pravidelne kosí a po odkvitnutí korunkoviek prepásava ovcami. Na západnej strane rezervácie je ponechaný pás vysokobylinných tráv a trstí, ktoré fungujú ako prirodzená čistička znečistených vôd pritekajúcich do lokality z družstva.

Korunkovka je krásny kvet, bola by to veľká strata pre slovenskú flóru, keby zanikla čo i len jedna lokalita zo zvyšných na Slovensku. Pofotila som krásne kvietky a potom sme sa vydali smerom k Ipľu. Kráčali sme proti toku peknej riečky a pozorovali obrovské stádo oviec, ktoré sa páslo na lúke vedľa rezervácie, dúfajúc, že sa neprepasú až na rozkvitnutú rezerváciu. Zaujímavou improvizovanou lavičkou, ktorá určite nespĺňa žiadne normy, sme prešli na ľavú stranu Ipľa.

Hrabovská šťavica

Kráčali sme poľnou cestou a veľmi sme sa čudovali, keď nás predbiehalo jedno auto za druhým. O chvíľu sme uvideli, kam smerujú autá. Uprostred poľa stála maringotka či skôr búda a všetky autá smerovali k nej. Keď sme prišli bližšie, uvideli sme dôvod. Maringotka je postavená nad prameňom minerálnej vody, tu nazývanej šťavica – Hrabovská šťavica.

Autá tam pristávali s kuframi prázdnych fliaš a bandasiek a za parkovné 1,- Euro, si odvážali plné. Prameň totiž vyviera na súkromnom pozemku a majitelia, keď už nemôžu predávať vodu, zarábajú aspoň na parkovnom.

Pani, ktorá vyberala parkovné, bola veľmi ústretová a keď sa dozvedela odkiaľ sme a že ideme pešo, ponúkla nám prázdne fľaše, aby sme si mohli nabrať šťavice. Treba povedať, že je veľmi chutná.

Okolie bolo čisté a upravené, čo však nemožno povedať o okolí Starého Hrabovského medokýša, ktorý sa nachádza asi 50 metrov ďalej v hustých kriačinách. A hoci voda z neho sa nám zdala ešte chutnejšia, odpudzovalo okolie plné odpadkov. Tento pozemok asi nemá majiteľa.

Občerstvení sme kráčali poľnou cestou ďalej. Pristavili sme sa na chvíľu pri rezervácii Pod Šťavicou, obdivovali rašiace ostrice, ale nešli sme do rezervácie. Kosatce ešte nekvitnú a lokalita bola dosť podmáčaná.

Petrovské rybníky

Poľná cesta nás viedla okolo veľkej lesnej škôlky s jedličkami. Pestované boli pravdepodobne ako vianočné stromčeky pretože vyzerali „akoby ich jedna mater mala“. Za škôlkou sme sa otočili severovýchodným smerom a kráčali sme najskôr poľnou a neskôr lesnou cestou k Petrovským rybníkom.

Kedysi to bola zrejme rekreačná oblasť, ale Nižný Petrovský rybník je vypustený a chaty chátrajú. V strednom rybníku síce voda nechýbala, ale je dosť zarastený. Pri tomto rybníku však funguje veľmi zaujímavá farma. Je to skôr gazdovský dvor, kde neprevláda „monokultúra“ jedného druhu, ale je to tam pestré.

Od farmy sme išli poľnou cestou smerom k osade Červeň. Na križovatke sme si všimli, že tadiaľto prechádza červeno značená Cyklomagistrála Poiplia. Takže keď už nie peší, aspoň cyklisti poznajú tento kraj. A veru je to ideálny kraj pre cykloturistov. Lesíky sa striedajú s lúkami, poliami a dedinkami, krajina je len mierne zvlnená, takže ozajstných stupákov je málo. A je tu veľa minerálnych prameňov, čiže ani o vodu nie je núdza. My sme však nezišli do údolia, ale od križovatky sme kráčali okrajom lesa a na peknom vyhliadkovom mieste sme si dali obedňajšiu prestávku.

Borček

Po dobrom obede sme našťastie nemuseli ísť do kopca, ale dobrá lesná cesta nás priviedla hrebeňom až na vrchol nenápadného kopčeka Borček – Bôriček – Borčok (300 m n. m.) – vyberte si, alebo podľa toho, do akej mapy práve pozeráte (štandardizovaný názov je Bôriček, pozn. red.).

Borček je síce zalesnený, aj výhľady sú veľmi obmedzené, ale čo zaujme, je jeho výnimočné geologické zloženie. Buduje ho totiž pomerne zriedkavý serpentinit (hadec), ktorý vznikol metamorfózou hlbinnej magmy gabro. Z chryzolitu (minerál, ktorý sa nachádza v hornine) sa vyrába azbest a hornina sa tiež využíva na výrobu špeciálnych betónov proti radiácii. Kedysi sa tu ťažilo a zostali odhalené dosť vysoké skalné steny na taký maličký kopček.

Kým ostatní sa veľmi zaujato „hrali“ na geológov, ja som si fotila náš najmenší krivec a ďalšie kvietky, lebo flóra je tu pomerne pestrá. Keď sme sa už dosť vytešili s touto malou, ale veľmi peknou lokalitou, zišli sme južným hrebeňom Borčeka opatrne dole.

Meandre Ipľa

V okolí Brezničky by vraj mali byť najkrajšie meandre Ipľa, a tak sme si ich išli pozrieť. Boli naozaj veľmi malebné, len sme sa museli k nim prácne predrať cez chrapaždinové brehové porasty. Chvíľu sme išli proti toku a obdivovali úžasné dielo nespútanej riečky, ale potom sme našu pozornosť obrátili zase k lesu.

Na severnej strane Borčeka je totiž kóta s názvom Hrádok. Názov ako hrádok, stráž, stráža a hradisko, väčšinou znamená, že tam kedysi bolo nejaké sídlo, opevnenie alebo strážna veža. A tak sme išli preskúmať, či tam nájdeme nejaký dôkaz, že tam hrádok mohol stáť.

Stará baňa

Vošli sme teda opäť do lesa. Prešli sme kúsok, hľadajúc nejaký chodník a niečo sa nám nepozdávalo. Pred nami sa týčilo návršie, očividne umelo vytvorené. O chvíľu nám svitlo – je to halda. A kde je halda, tam bola baňa! A naozaj, vyšli sme na haldu a uvideli sme polozasypaný vstup do podzemia. Vyzeral však dosť strašidelne, vôbec sa mi nepáčil a odmietla som ísť dnu. Ala, Janka a Ľubko samozrejme neodolali a vliezli tam, no dlho sa nezdržali. Zhnité paženie, kosti na zemi a zabudnuté čižmy pôsobili desivo aj na dobrodruhov.

Hrádok

Po nečakanom zážitku sme sa konečne začali šplhať hore na Hrádok. Najskôr sme museli prekonať hlbokú priekopu, čo sa nám veľmi nechcelo, ale na Hrádku sa nám zato veľmi páčilo! Vrchol tvorí zarovnaná plošina a z nej je vysunutý vysoký skalný ostroh, ktorého steny padajú takmer kolmo do Ipľa. No proste, ideálne miesto na hrádok alebo strážnu vežu.

O tom, že zo západu bol hrádok dobre „strážený“ sme sa presvedčili aj my pri zostupe. Išli sme povedľa brala, ako hovorí Vlado – strmhlav dole! Bolo až prekvapujúce, ako môže byť taký maličký kopček strmý.

Breznička

Lúkou sme prešli na cestu a popod vrch Cicvár (tiež lákavé meno), sme prišli do Brezničky. Išli sme si pozrieť ešte jeden meander, ktorý sa nachádza východne za kostolom, no sklamal nás. Samotný meander bol pekný, ale smetisko v ňom už menej.

Odmenou nám bol prechod do dediny cez zamokrenú lúku plnú korunkoviek. Dúfam, že aj táto lokalita prežije, aj keď nemá územnú ochranu. Korunkovkami sme začali a korunkovkami sme aj nečakane skončili. Chvíľu do odchodu vlaku sme využili samozrejme na tekutú bodku za peknou a nezvyčajnou túrou.

Záver

Mala to byť „len“ botanická akcia v turisticky nezaujímavom kraji. Sami sme však boli prekvapení, koľko zaujímavosti sme cestou uvideli. Mne sa veľmi páči aké je naše malé Slovensko rozmanité a teším sa na objavovanie ďalších zaujímavostí mimo centier turistického ruchu.

Autorky fotografií Alenka Bencová a Danka Tomášiková

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek